Oľga Kuchtová: Predtým som sa cítila ako v zoo

, 08.11.2019 10:00

Správy o vzbúrencoch z Prahy sa v novembri 1989 dostávali do ostatných miest vtedajšieho Československa s oneskorením. V Banskej Štiavnici vypukla nežná revolúcia 24. novembra neodohraným predstavením divadelníkov z Brna, ktorí o udalostiach začali hovoriť pred vypredaným publikom. Sedela tam aj múzejníčka Oľga Kuchtová, ktorá sa stala jednou z rečníčok tribúny. Pozvala na ňu aj kamarátku z detstva herečku Magdu Vášáryovú.

Oľga Kuchtová rozpráva o plnom námestí v novembri 1989 v Banskej Štiavnici.

Oľga Kuchtová, dnes 71-ročná dáma, hovorí, že vždy bola rebelkou. „Asi je to tým, že som sa narodila v auguste 1948 a osmičkové roky sú revolučné,“ smeje sa. Citlivo prežívala inváziu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Študovala vtedy na vysokej škole slovenčinu s výtvarnou výchovou a na protest si vyškrtla ruské predmety. „Odmietla som chodiť na dejiny marxizmu-leninizmu či Sovietskeho zväzu. Nechali ma síce študovať až po piaty ročník, no potom ma nepripustili k štátniciam. Zmení sa to vraj jedine po dodatočnom absolvovaní vyškrtnutých predmetov,“ zaspomínala si trpko. Podmienku nesplnila a tak štúdium skončila bez diplomu. Po skúsenostiach s rôznymi prácami sa zamestnala v Slovenskom banskom múzeu ako knihovníčka a neskôr vedúca dokumentácie. Popritom sa venovala výtvarnému umeniu, ktorému zostala verná dodnes. „Maľujem olejom, akvarelom, pastelom, akrylom. Najradšej robím krajiny, portréty a snové obrazy. Viackrát som ich aj vystavovala,“ podotkla.

Súdruhovia na ňu tlačili, aby vstúpila do komunistickej strany, a keby neprišla zmena, asi by už nevládala odolávať. „Tie tlaky boli obrovské a keďže som si založila rodinu, prišla aj väčšia zodpovednosť. Vravela som si, že rebela v sebe musím potlačiť, inak by môjho syna nezobrali na vysokú školu. Prvýkrát ho neprijali pre zlý kádrový profil,“ poznamenala s tým, že dcéra v tom čase končila strednú a chcela pokračovať v štúdiu. V období totality bola nejeden raz na koberčeku, keď ju niekto „bonzol“, že ju videl ísť do kostola. „Už som si hovorila, že asi musím ísť s prúdom, lebo hlavou múr neprerazím. Viedli sme obmedzený život, nikdy sme nedostali ani devízový prísľub, takže ísť čo i len k moru v niektorej z nesocialistických krajín bolo nemožné,“ krúti hlavou.

Atmosféra bola už dlhšie ťaživá a medzi sebou si ľudia šepkali, že sa to raz musí zlomiť. Až prišiel deň, keď v Klube mládeže Rubigall mali vystúpiť českí herci. „Keď nám brnianski umelci prečítali vyhlásenie, že sa s ostatnými divadlami rozhodli štrajkovať a nebudú hrať, kým sa niečo nezmení, všetci sme mali zimomriavky a odhodlanosť ísť do toho tiež. Dovtedy to bolo niečo nepredstaviteľné, no zrazu sme mohli o politickej situácii voľne diskutovať,“ povedala. Našli sa aj takí, ktorí z kultúrneho stánku nahnevane odišli a netajili, že pokusy o prevrat sa im nepáčia. Revolučne naladená väčšina však začala konať. Po meste lepili plagáty s rôznymi heslami a rozdávali letáky. „Nikdy nezabudnem, ako mi v pätách chodila VB (Verejná bezpečnosť) a všetko, čo som nalepila, po mne strhávali. Samozrejme, nebolo mi všetko jedno, veď sme nevedeli, ako sa to skončí. Nakoniec zvíťazila túžba bojovať,“ vraví pokojne.

O pár dní nato – 27. novembra a 2. decembra, rečnila počas celoštátneho generálneho štrajku a mítingu na Námestí Sv. Trojice, kde bývala a prežila celé detstvo. „Susedili sme s Vášáryovcami a keďže s Magdou sme tam spoločne vyrástli, rečniť na tribúne som podnietila aj ju. Štiavničanom adresovala povzbudivé slová,“ hovorí o kamarátke, ktorá prišla na svet presne v ten istý deň, mesiac aj rok ako ona. Štiavničanov okrem nich burcovali predovšetkým Juraj Paučula, Soňa Lužinová, Peter Haas, Jozef Labuda, Ľudovít Kaník, Anton Pižurný, Jozef Šimko či ďalší, na ktorých mená si už nespomína. V takomto zložení začali vydávať lokálne noviny s názvom Štiavnická verejnosť. Po prvom sneme VPN (Verejnosť proti násiliu) sa pani Oľga stala banskoštiavnickou predsedníčkou tohto hnutia, v ktorom pôsobila do jeho zániku v roku 1992. Potom sa už politicky neangažovala.

S prevratom prišla vytúžená sloboda. Slová sklamaných ľudí, že táto vymoženosť im je nanič, keď na cestovanie nemajú peniaze, ju netešia. Tiež na to vraj nemá, ale nie je to len o výletoch do cudziny. „Môžem napríklad beztrestne vyjadriť svoj názor či verejne chodiť do kostola – bez strachu z udania. Predtým som sa cítila ako zvieratko v zoo za neprekonateľným plotom,“ kritizuje minulý režim. Uvedomuje si aj negatíva, ktoré prišli s novou dobou. Citlivo vníma najmä postavenie seniorov a ich biedne dôchodky. Považuje za nedôstojné, keď musí rozmýšľať, či si kúpi knihu, alebo ušetrí peniaze na živobytie. Negatívom sú podľa nej tiež rastúce nálady totalitného režimu v podobe nacionalizmu, dokonca fašizmu. Znechucujú ju aj súčasní čelní predstavitelia. "Vražda novinára a všetko, čo sa okolo toho deje, by mi nenapadlo ani v najhoršom sne,“ uzavrela.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku