Koniec socializmu. Pred 30 rokmi padol Berlínsky múr

Rozdeľoval nielen mesto a krajinu, ale vlastne celú Európu. Vyše 28 rokov bol Berlínsky múr symbolom studenej vojny, hranicou medzi slobodou a diktatúrou. Šéf východononemeckých komunistov Erich Honecker o ňom ešte v januári 1989 vyhlásil, že bude stáť aj o 50 či 100 rokov. Neprešlo však ani desať mesiacov a múr padol. Zmietli ho udalosti, ktoré spustilo jedno obyčajné prerieknutie.

09.11.2019 06:00
Brandenburská brána, Berlínsky múr Foto: ,
10. novembra 1989: na pozadí Brandenburskej brány ľudia oslavujú na zdolanom múre otvorenie hraníc medzi východným a západným Berlínom.
debata (4)

Hovoriť o veciach, ktoré nepoznáte, sa nevypláca. Ani v politike, a už vôbec nie pred desiatkami novinárov, v priamom televíznom prenose. Doplatil na to aj Günter Schabowski, člen politbyra a hovorca najvyššieho grémia Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (SED). Keď vo štvrtok 9. novembra 1989 vystúpil na medzinárodnej tlačovej konferencii vo východnom Berlíne, mal iba informovať o tom, čo vláda Nemeckej demokratickej republiky (NDR) robí, aby upokojila situáciu v krajine.

Východné Nemecko stálo totiž na pokraji hospodárskeho kolapsu, cez Maďarsko a Československo ušli na Západ tisíce jeho občanov, v mestách sa konali masové demonštrácie. Len pred piatimi dňami protestovali proti vláde na Alexandrovom námestí v Berlíne státisíce ľudí, čo sa dodnes pokladá za najväčšiu demonštráciu v nemeckých dejinách. Komunistickí funkcionári preto prijali niekoľko reformných krokov a ústupkov.

Jedným z nich bola i regulácia cestovania na Západ, ktorá mala zabrániť ďalšej emigrácii. Nové podmienky pripravil plukovník ľudovej polície Gerhard Lauter spolu so Štátnou bezpečnosťou (Stasi). Vychádzali z toho, že pasy v NDR vlastnili asi len dva milióny ľudí, a aj tí by museli požiadať o vízum. Medzitým by ich preverila tajná polícia, vďaka čomu by celý proces zostal pod kontrolou a predišlo by sa hromadným útekom. Opatrenie malo začať platiť od štvrtej hodiny ráno nasledujúceho dňa.

Schabowski však o tých podrobnostiach netušil. Keď večer odchádzal z búrlivého zasadania ústredného výboru, Egon Krenz, ktorý pred troma týždňami nahradil v úrade Honeckera, mu len podal akýsi počmáraný papier. "Jednoducho mu ten lístok vtlačil do ruky, tak ako žena mužovi papierik so zoznamom vecí, čo má nakúpiť,“ opísala okolnosti Schabowského manželka Irina. Jej muž nedostal žiadne ďalšie inštrukcie, papier si ani nestihol prečítať.

Sála, kde sa konala tlačová konferencia, bola plná novinárov, a to aj zo Západu. Vedeli, že ústredný výbor strany rokuje o zásadných otázkach, a boli zvedaví, čo im o tom Schabowski prezradí. Ten však takmer hodinu obšírne rozprával o všetkom možnom a novinári sa už začínali nudiť.

Ihneď, bezodkladne

O 18.53 h sa napokon prihlásil 60-ročný taliansky novinár Riccardo Ehrman a spýtal sa na nové podmienky cestovania. Schabowského tým zaskočil, ale spomenul si na papier od Krenza. "Rozhodli sme sa prijať úpravu, ktorá každému občanovi NDR umožní vycestovať cez hraničné priechody,“ informoval. Ako dodal, bude na to treba platný pas a vízum, no úrady majú pokyny, aby to vybavovali čo najrýchlejšie. Predstava, že by východní Nemci mohli slobodne cestovať na Západ, žurnalistov ohromila.

"Odkedy? Odkedy to platí?“ zasypali Schabowského otázkami. Ten sa chvíľu prehrabával v podkladoch a váhal, čo povedať. "Podľa mojich vedomostí je to… ihneď, bezodkladne,“ prezradil nakoniec a v sále to zašumelo. "Platí to aj pre západný Berlín?“ znela ďalšia otázka. "Nuž, áno,“ odpovedal zmätený funkcionár. Vzápätí akoby si uvedomil, že prestrelil. Novinárom vysvetlil, že sa k tejto otázke vyjadruje opatrne, lebo o nej veľa nevie a informácie dostal iba krátko predtým.

Keď sa potom ktosi spýtal, čo teraz bude s Berlínskym múrom, došlo mu, že zašiel priďaleko, a po vyhýbavej odpovedi tlačovku rýchlo ukončil. Udalosti, ktoré dal do pohybu, sa však už nedali zastaviť. Jeho slová o tom, že občania NDR môžu voľne cestovať, sa rozšírili do sveta. Pomohol tomu i fakt, že štátna televízia NDR konferenciu vysielala naživo a zahraniční korešpondenti tú ohromnú zvesť okamžite oznámili svojim redakciám. Zakrátko ju zverejnili agentúry aj médiá na Západe.

Obyvateľom východného Berlína nebolo viac treba. Desaťtisíce z nich vyrazili do ulíc a zamierili k štátnej hranici vnútri mesta, aby sa presvedčili, či ju naozaj môžu prekročiť. To, že nemali vízum a väčšina z nich ani pasy, ich netrápilo. K hraničným priechodom pri Berlínskom múre sa rýchlo natlačili obrovské masy ľudí.

Panika na hraniciach

Na to, čo Schabowski spôsobil, nebol režim v NDR vôbec pripravený. Zatiaľ čo pohraničníci so zdesením sledovali skandujúce davy ľudí, v straníckych a vládnych kruhoch nevedel na situáciu nikto reagovať. O to viac, že zasadanie ústredného výboru stále pokračovalo a jeho účastníci nemali ani tušenie o Schabowského vyhlásení. O tom, čo sa vonku deje, sa tak dozvedeli až pred deviatou večer, keď sa ich celodenné rokovanie skončilo. Ani vtedy sa však nevedeli rozhýbať.

Na hraniciach v meste medzitým vypukol absolútny chaos. Nik nevedel, čo má robiť. Mlčalo politbyro aj Stasi, na úradoch drnčali telefóny, funkcionári odkazovali jeden na druhého, každý len vyčkával. Strážcovia na hraniciach zostali bezradní, odkázaní sami na seba. Dnes sa dá už len ťažko predstaviť, čo asi cítili, keď čelili tisícom obyčajných ľudí, ktorí sa odvolávali na Schabowského a dožadovali sa voľného vstupu na Západ.

Pohraničníci sa len bezmocne prizerali, vyvolávali nadriadeným, no očakávané rozkazy neprichádzali. Jedným z miest, kde to vrelo, bol aj hraničný priechod cez železničný most na Bornholmer Straße vo východoberlínskej štvrti Prenzlauer Berg. Proti obrovskej mase rozvášnených ľudí tam stálo iba 18 pohraničníkov, ktorým velil 46-ročný podplukovník Stasi Harald Jäger. Schabowského vyhlásenie videl v televízii a hneď vytušil, že neveští nič dobrého.

"Na hranici stáli ľudia, priamo pri rampe. To bolo predtým nemysliteľné! Ľudia kričali: "No tak, nechajte nás prejsť, veď Schabowski povedal, že môžeme!“ Pohraničníci tam stáli celkom inak ako predtým – už nie s rozkročenými nohami, vedomí si svojej moci s kalašnikovom na hrudi – ale neozbrojení. Ako kôpka nešťastia,“ zaspomínal si neskôr pre denník Frankfurter Rundschau Rainer Eppelmann, evanjelický farár a niekdajší disident.

Vojaci na hraniciach NDR boli školení, aby strieľali na každého, kto sa bez povolenia pokúsi prekročiť štátne hranice. Ako však zabrániť krviprelievaniu, keď sa ich sem valili tisíce? Jäger každú chvíľu volal nadriadeným a márne sa pýtal, ako postupovať. Plukovník Stasi Rudi Ziegenhorn mu nakoniec oznámil, že sa musí poradiť s generálplukov­níkom Gerhardom Neiberom, ktorý mal na ministerstve pre štátnu bezpečnosť na starosti stráženie hraníc. O päť minút Ziegenhorn tlmočil rozkaz z najvyšších miest: "Občanom NDR sa vycestovanie nepovoľuje. Občanov musíte upokojiť, respektíve odsunúť do zázemia.“

Jäger pochopil, že také niečo mohol nariadiť len úradník od stola, ktorý nemá potuchy, čo sa vonku odohráva. Ako môže osemnásť mužov zastaviť nápor tisícok ľudí? Museli by použiť násilie, no tomu sa chcel Jäger vyhnúť. Preto sa rozhodol, že prevezme zodpovednosť a ďalej bude konať na vlastnú päsť.

Voľná cesta na Západ

Jäger najprv vyhlásil tichý poplach, ktorým privolal všetkých voľných strážnikov z okolia. Aj tak ich však nebolo viac ako päťdesiat. Potom mu napadlo, že by mal umlčať provokatérov, ktorí najviac vykrikovali. Vytiahol ich z davu a dovolil im prejsť do západného Berlína. Tým si však príliš nepomohol. Ostatných to len rozčúlilo a ešte viac sa tlačili na kontrolné stanovisko, kde sa pod ich váhou začal prehýbať plot. Pohraničníkov sa zmocňovala panika a zúfalý Jäger videl už len jedno riešenie. Asi o 23.30 h svojim mužom zavelil: "Zastaviť kontroly, všetkých pustiť!“ Prekvapení pohraničníci, ktorým zrejme tiež odľahlo, zdvihli závoru. Tisícom nadšených ľudí tak už nič nebránilo, aby vstúpili na územie mesta, od ktorého ich desaťročia oddeľovali múry a ostnaté drôty.

Či bol priechod na Bornholmer Straße skutočne prvý, kde pohraničníci rezignovali, nie je celkom jasné. Podľa neskorších svedectiev sa zdá, že na iných miestach v Berlíne púšťali ľudí na Západ už skôr. Na priechode Waltersdorfer Chausee na južnom okraji mesta sa k tomu napríklad odhodlali už pred 21. hodinou. Neboli tam však také davy ako v centre, týkalo sa to len niekoľkých stoviek ľudí.

Bezprostredne po páde Berlínskeho múru si... Foto: SITA/AP, Lutz Schmidt
Berlínsky múr Bezprostredne po páde Berlínskeho múru si množstvo ľudí odnášalo jeho úlomky domov na pamiatku. Na snímke západný Nemec s dieťaťom 14. novembra 1989.

Priechody cez hranice sa postupne otvárali a ešte počas noci prúdili do západného Berlína davy chodcov i množstvo trabantov. Niektorí ľudia ani nevyužili priechody, ale vyliezali priamo na Berlínsky múr. Keby to boli spravili ešte pred pár hodinami, zaplatili by za to životom. Teraz to však už nik netrestal, Berlínsky múr padol.

"Aká výnimočná a precítená situácia to bola, vidieť na tom, že nikto nekričal: Sloboda! či Víťazstvo! alebo také niečo. Jediné slovo, ktoré znelo znova a znova, bolo: Šialené! Ľudia nepretržite volali: Šialené!“ vykreslil vtedajšiu náladu Eppelmann.

Hľadanie vinníka

V hlavnom meste NDR vtedy bývala i 35-ročná vedkyňa a budúca spolková kancelárka Angela Merkelová. Ako to celé vnímala? Svoj cit pre politiku ešte neprejavila. Hoci sledovala tlačovú konferenciu so Schabowským, zvedavosť ju do ulíc nevyhnala. Dala prednosť relaxu.

"Ako každý štvrtok večer som šla do sauny. Keď som sa vrátila, počula som, že je otvorený hraničný priechod na Bornholmer Straße. Hneď som tam utekala a spolu s tisícami ďalších ľudí som prekročila hranice na Západ,“ priblížila kancelárka pre Frankfurter Rundschau.

A Jäger? Keby bol na jeho mieste býval iný veliteľ, chladnokrvnejší a fanatickejší, cestu k slobode by azda poškvrnila krv. No aj keď sa stal hrdinom, prežíval to tragicky. "Vravel som si: Niečo si spravil zle. Hranice si mal predsa chrániť. To bola predsa naša úloha,“ zdôveril sa o päť rokov neskôr pre Spiegel TV. Vraj sa cítil ponížený – ako niekto, kto zlyhal. "Prehral som. Musel som si to priznať. Svoju bojovú úlohu som nesplnil.“

Ako podraz to brali aj súdruhovia z politbyra. Keď sa na druhý deň ráno stretli, Krenz zúril. "Kto to celé spískal?“ pýtal sa a vyčítavo hľadel na Schabowského. Ten však zaryto mlčal. Pohoršený bol aj Kremeľ. Krenz preto Michailovi Gorbačovovi zaklamal, že od šiestej ráno hranice znova uzavreli.

Generáli následne odporúčali, aby hranice obsadila armáda. Mala obnoviť poriadok a utesniť priechody. Keď však veliteľ hraničných oddielov varoval, že by sa to nezaobišlo bez krviprelievania, Krenz kapituloval. Jednotkám síce nariadil bojovú pohotovosť, ale z kasární sa už nepohli.

Republika pred bankrotom

Pád Berlínskeho múra, ktorý onedlho začali aj búrať, bol počiatkom konca NDR. Štátnu bezpečnosť rozpustili, v marci 1990 sa konali prvé slobodné voľby, 3. októbra toho istého roku sa východné a západné Nemecko spojili do spoločného štátu.

Viniť zo zrútenia totalitného režimu v NDR iba Schabowského by však nebolo správne. Jeho slová zánik len urýchlili, no vyhnúť sa mu už nedalo. Východnému Nemecku hrozil bankrot a vláda to vedela. Takmer 160 členov strany o tom vášnivo rokovalo aj na spomenutom zasadaní ústredného výboru. Vychádzali z tajnej analýzy, ktorú na Krenzov príkaz vypracoval šéf plánovacej komisie Gerhard Schürer. Jej závery boli katastrofálne.

NDR mala obrovské dlhy – len voči západným krajinám dosahovali zhruba 49 miliárd západonemeckých mariek (v prepočte asi 26 miliárd dolárov). Keďže hrubý domáci produkt NDR v roku 1988 predstavoval vyše 35,3 miliardy západonemeckých mariek, znamenalo to, že dlžoby štátu boli väčšie ako ročný výkon jeho ekonomiky. A to súdruhovia ešte mnohé údaje skreslili a zatajili. Podľa analýzy mala byť napríklad produktivita práce v NDR na úrovni 60 percent tej západonemeckej, v skutočnosti však dosahovala asi len 25 percent.

Günter Ehrensperger, ktorý mal v ústrednom výbore na starosti financie, to účastníkom zasadania povedal na rovinu: "Minimálne od roku 1973 sme si rok čo rok žili nad pomery a klamali sami seba. Dlhy sa splácali novými dlhmi… Aby sme sa dostali z tejto situácie, musíme aspoň 15 rokov tvrdo pracovať a spotrebovať menej, ako vyprodukujeme.“ Súdruhovia však nechceli počuť pravdu. Dokonca žiadali, aby sa jeho príspevok vyškrtol zo zápisnice.

Ako teda čeliť záhube? Schürer navrhoval uťahovanie opaskov – zníženie životnej úrovne o 25 až 30 percent. Načrtol aj šokujúce riešenia ako zrušenie centrálneho plánovania či privatizáciu stredných a malých podnikov. Prihováral sa za konštruktívnu spoluprácu so Západom, hoci odmietal návrhy, aby NDR vytvorila konfederáciu s Nemeckou spolkovou republikou. (Lebo aj také chýry kolovali.)

Centrálne plánovanie a spoločné vlastníctvo však boli piliermi socialistického zriadenia. Ako ich možno zrušiť bez toho, aby to neotriaslo režimom? A ako možno od ľudí, ktorých život má ďaleko k blahobytu, žiadať, aby sa ešte väčšmi uskromnili? Niet pochýb, že by pokračovala masová emigrácia na Západ. Kto by potom zostal v NDR?

Komunistickí pohlavári to nedokázali riešiť. Keď Krenz o 20.45 h končil zasadanie, rozlúčil sa slovami: "Musíme sa skutočne odvážiť začať odznova, a nie len jednoducho pokračovať.“ Rýchly spád udalostí ho však predbehol. Socializmus v NDR sa už nedal zachrániť.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #socializmus #NDR #studená vojna #Berlín #Berlínsky múr #železná opona #Nemecká demokratická republika