Naša redakcia sídlila v Presscentre, dnes Tower 115 na Pribinovej ulici. Neradi sme sa tam zo Štúrovej ulice v centre Bratislavy koncom roka 1988 sťahovali. Šírili sa zvesti, neskôr overené, že sa tam z plafónov sype azbest. Až keď z Bieleho domu na Hlbokej (sídlo KSS, dnes ministerstva zahraničných vecí) pohrozili, že budú padať stranícke tresty, začali sme sa baliť.
Ešte v máji 1987 za čudných okolností zomrel na Železnej studienke dlhoročný šéfredaktor Bohuš Trávniček. Vrchnosť nám dosadila bývalého riaditeľa Československého rozhlasu v Bratislave, člena Sekretariátu ÚV KSS Štefana Bachára. S akým zámerom, to bolo jasné: zastaviť experimentovanie s glasnosťou podľa vzoru sovietskej tlače.
Tlaky sa vyvíjali enormné, no „znormalizovať“ náš denník sa nepodarilo. Bachár sa márne pokúšal získať autoritu, väčšina ho pokladala za dočasné riešenie. Verili sme, že sa perestrojka raz prevalí aj do Československa, hoci nás sklamala návšteva Michaila Gorbačova v Bratislave. Veľa sme si od nej sľubovali, no opäť platilo: Eto vaše delo!
Zabíjačka na redaktorských stoloch
Toľko na dokreslenie situácie v Pravde pred novembrom 1989. V piatok sedemnásteho po obligátnej popoludňajšej porade to začalo v redakcii rozvoniavať. Ferkova manželka Katarína kládla na misy zabíjačkové pochúťky, lokše, pagáče, štrúdľu… Keď väčšina kolegov dopísala články určené na ďalší deň, čerstvému päťdesiatnikovi sme zablahoželali.
Ako sa postupne končila služba na jednotlivých oddeleniach a vo výrobe, prichádzali noví a noví gratulanti. Medzi nimi aj šéfredaktor, ktorý po dvoch pohároch rozvíjal svoju teóriu o tom, že do roku 2000 bude musieť mať každý redaktor Pravdy, tak ako on, za menom titul kandidát vied. Pripadalo mi to absurdné, no kto by mu v takej chvíli oponoval?
S odstupom troch desaťročí sa môže oslava Ferových päťdesiatin v Pravde zdať, ako keď na potápajúcom sa Titanicu vyhrávala hudba. Nebolo to celkom tak. My sme vtedy do Prahy vyslali Jozefa Leikerta. Už vtedy bol známy publicista, ktorý sa venoval aj najnovším československým dejinám. Za svoje diela (viaceré sa týkajú práve osudov osobností zviazaných so 17. novembrom 1939) získal neskôr niekoľko domácich i zahraničných ocenení.
Dlhšie sa zaujímal o udalosti spojené so študentskou revoltou na počiatku Protektorátu Böhmen und Mähren a osobne sa zaslúžil (s podporou zväzákov z Tlačového kombinátu Pravda) o to, aby konečne v predvečer okrúhleho výročia smrti Jana Opletala – 10. novembra 1989 odhalili pamätnú tabuľu na Žitnej ulici, kde bol počas demonštrácie tento študent lekárskej fakulty smrteľne zranený a kúsok opodiaľ zastrelený mladý robotník Václav Sedláček.
Živé spravodajstvo z Prahy
O týždeň nato sa pri príležitosti 50. výročia spomínaných represálií pod patronátom Socialistického zväzu mládeže zišlo v Albertove približne 15-tisíc mladých ľudí. Po vypočutí viacerých kritických príhovorov zástupcov neformálnych štruktúr sa vydali, tak ako bolo naplánované, na Vyšehrad, kde sa mal oficiálny program skončiť.
Nuž a Jozef nás priebežne telefonicky informoval o tom, ako študenti požadujú striktné dodržiavanie ľudských práv, dialóg s nezávislými iniciatívami, odstúpenie skompromitovaných komunistických činiteľov. Vari posledný jeho telefonát bol o tom, že sa k študentom pripájajú ďalšie stovky demonštrantov a pokračujú v pochode do centra mesta. O zásahu Verejnej bezpečnosti na Národnej triede sme sa dozvedeli omnoho neskôr, keď Leikertovo spravodajstvo na stránkach Pravdy krátko pred uzávierkou doplnila už len manipulatívna informácia ČSTK…
Nasledujúci víkend bol v Bratislave pokoj, aspoň navonok. Ticho pred búrkou. Po sviečkovej akcii v marci 1988 sa až do novembra nasledujúceho roku na Slovensku neobjavili početnejšie demonštrácie. Vlastne aj v Prahe akoby sa situácia utíšila po Palachovom týždni v januári 1989. Iste, šírila sa petícia veriacich za obsadenie roky uvoľnených katolíckych biskupských úradov, Bratislava nahlas či Niekoľko viet. V intelektuálnych kruhoch zarezonovali prípravy na súd s tzv. bratislavskou päťkou.
V Bratislave však prebehla demonštrácia už 16. novembra, ktorá bola odvysielaná vďaka redaktorovi STV Pavlovi Jaczovi večer v Televíznych novinách. Na pochode z vtedajšieho Mierového námestia na Suvorovovu, dnes Dobrovičovu ulicu sa zúčastnilo asi 250 študentov, Domáhali sa demokratizácie vysokého školstva, kritizovali výstavbu školského jadrového reaktora v Mlynskej doline a žiadali vyriešenie zlých podmienok bývania v internátoch. Protestná akcia sa skončila pred ministerstvom školstva, kde sa s nimi rozprával tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka. Nuž, ešte nijaká revolúcia.
V druhej polovici 80. rokov som pomerne často cestoval služobne do hlavného mesta. V letných mesiacoch 1989 som si dal pauzu, ale na jeseň ma Praha riadne prekvapila. Plno nápisov na múroch, podvečer Václavským námestím prebehovali skupinky mladých ľudí s transparentmi, Děti země. Policajti nezasahovali. Na celoštátnej konferencii SZM 11. a 12. novembra si už ani zväzácki funkcionári z viacerých pražských obvodov nedávali servítky pred ústa. To sa so slovenskými pomermi nedalo porovnať.
Martinovia žili, ale lavína už padala
Až v nedeľu 19. novembra som sa z večerných televíznych správ dozvedel o údajne mŕtvom študentovi z Národnej triedy. Na obrazovke sa vzápätí objavili až dvaja Martinovia Šmídovia. Obaja boli živí. No ale lavína sa spustila…
Foto: Ivan Dubovský
V pondelok som po predobedňajšej porade vyrazil do ulíc Bratislavy s fotoreportérom, ktorý vôbec netušil, že sa v republike niečo deje. V dave prvých protestujúcich zmizol a už sa do redakcie nikdy nevrátil. Jeho fotografie som potom videl v novinách, ktoré založila Verejnosť proti násiliu. V nasledujúcich týždňoch si tak našlo nové pozície viacero kolegov. Nezazlievali sme im to. Veď November oslobodil všetkých v rozhodovaní sa o svojej budúcnosti. Ale pamätám sa i na jedného mladého redaktora zo športového oddelenia. Bol kandidátom na členstvo v KSS, no niekedy začiatkom decembra na schôdzi základnej organizácie trval na tom, aby sme ho prijali za riadneho člena.
V ten pondelok 20. novembra som až do večerných hodín ostal na kritickej verejnej členskej schôdzi komunistov z filozofickej fakulty na Šafárikovom námestí. V redakcii vtedy ešte nebol záujem z toho niečo publikovať, išiel do výroby iba riport kolegov z Rudého práva.
Radikálnejšia situácia však zavládla na druhý deň. Z podstavca sochy barda slovenskej poézie na Námestí P. O. Hviezdoslava rozprával poslucháč Vysokej školy múzických umení Miloš Lauko. Oznámil založenie nezávislých študentských odborov. Potom som utekal do univerzitnej auly, kde prebiehala najmä po vystúpení študentov z Prahy búrlivá diskusia. Jeden z mladších pedagógov tam informoval o vzniku nezávislého občianskeho hnutia VPN. Ďalší míting sa konal podvečer pred sídlom vlády na Gottwalďáku, dnešnom Námestí slobody.
Niekoľko redaktorov náhle ochorelo. Žeby zaúradovala chrípka? Na vnútropolitickom oddelení sme ostali zdraví iba dvaja, okrem mňa Ľuba Pajtinková. Tak sme sa v spravodajstve z bratislavských mítingov obdeň striedali. Pomáhali nám redaktori z ostatných oddelení. Ale na Námestie SNP som vyrazil každý deň. Keď kolegovia už odišli do redakcie písať reportáž, ešte som im z domu zatelefonoval, ak čosi zaujímavé odznelo na demonštrácii.
Anežka Česká a posledný subotnik
Vari v piatok podvečer sa objavil v redakcii prvý raz po týždni šéfredaktor. Predtým mal permanentné rokovanie na ÚV KSS. "Čo tu robíte?“ spýtal sa prekvapene, keď vkročil do zasadačky. „Radíme sa, čo budeme písať zajtra.“ "Tak keď si to tu dokončíte, tak zástupcovia do mojej kancelárie!“ O tri dni nato sme na mimoriadnej schôdzi ZO KSS požiadali súdruhov na Hlbokej, aby ho odvolali z funkcie. Dajako im to dlho trvalo, až sme si 6. decembra v tajných voľbách zvolili za nového šéfa Petra Sitányiho, jeho zástupcami sa stali Jozef Krško a Juraj Halas.
Len tak mimochodom, asi týždeň po udalostiach na Národnej triede jeden súdruh z Hlbokej zatelefonoval do redakcie so slovami: "Keď sa to všetko utíši, tak potom s vami ako prvými riadne zatočíme.“
Pokiaľ sa 25. novembra konal najmasovejší míting na pražskej Letnej, pôvodne plánovaný na oslavu svätorečenia Anežky Českej, v Bratislave bol subotnik, posledný v našich dejinách. Viacerí študenti sa vybrali na sobotnú brigádu, úpravu verejných priestorov, kde sa cez pracovný týždeň zhromažďovali občania. V parčíkoch na Šafárikovom námestí a na Námestí SNP sme s fotoreportérom Ivanom Dubovským zastihli chlapcov a dievčatá z Univerzity Komenského a vtedajšej SVŠT.
Niektorí sa dali vyfotiť, iní odmietali, niektorí chceli ostať v anonymite, iní nemali nič proti zverejneniu mena. Tvrdili, že svojou účasťou na brigáde chcú dokázať, že vedia robiť aj čosi iné ako štrajkovať. Viacerí nesúhlasili s tým, že vo štvrtok dav na námestí vypískal synovca Vladimíra Clementisa (Igora), keď ich varoval pred rodinou Čarnogurských. Nepáčili sa im ani nadmieru emotívne vystúpenia niektorých známych hercov, ale Milan Kňažko sa im pozdával. Zdôrazňovali, že im nerobí pasiu štrajkovať, ale pre to, aby sa vrátili do školy, musia dostať záruku, že sa splnia ich požiadavky.
Po sobotnej prestávke sa v Bratislave uskutočnila demonštrácia v nedeľu. Nad mestom vyčíňala fujavica. Nasledujúci týždeň prebiehali udalosti tempom, s akým nerátali vari ani ich hlavní iniciátori. O všetkom sa rozhodlo vlastne už v pondelok. Masovou účasťou na dvojhodinovom generálnom štrajku už nielen študenti a herci, ale aj robotníci dokázali, že sa lúčia so starým režimom.
Sólokapor Dubčekovi nepomohol
Federálne zhromaždenie 29. novembra zrušilo viacero ústavných článkov týkajúcich sa monopolného postavenia KSČ a jej ideológie. Desiateho decembra Gustáv Husák vymenoval novú vládu národného porozumenia na čele s Mariánom Čalfom a abdikoval na funkciu prezidenta… Pätnásteho decembra som sa podvečer vracal od Dušana Janotu, od dočasného predsedu slovenského Národného frontu, do redakcie so sólokaprom. Už o tom čvirikali vrabce na streche, ale nik to nepotvrdil. Držal som v rukách kópiu vyhlásenia Alexandra Dubčeka, v ktorom potvrdzuje, že by ho potešilo, keby ho Predsedníctvo ÚV NF SSR navrhlo na funkciu prezidenta ČSSR. Súčasne som mal k dispozícii aj uznesenie Predsedníctva Slovenskej národnej rady podpísané jej novým predsedom Rudolfom Schusterom. Federálnemu zhromaždeniu navrhovali Dubčeka za kandidáta na najvyššiu ústavnú funkciu.
Vedenie redakcie sa síce zaradovalo, ale pretože sa bálo, že to vyvolá poprask, uverejnilo oba dokumenty až na tretej strane. Ale poprask to vyvolalo aj tak. Na druhý deň sa v Bratislave začali objavovať nápisy Dubček na hrad! Mnohých českých i slovenských politikov to zaskočilo. Mali predsa iné plány.
Vieme, ako sa to skončilo. Dubčeka napochytro 28. decembra zvolili za predsedu federálneho parlamentu a na druhý deň Václava Havla do najvyššej ústavnej funkcie. Nevieme však, ako by sa dejiny vyvíjali, keby sa vtedy rozhodlo inak.