Bolo ich jedenásť
Fáma o údajne zabitom študentovi Martinovi Šmídovi obletela celú republiku. "Tú správu som počul v nedeľu devätnásteho z Hlasu Ameriky a hneď som chcel obvolať priateľov a známych s návrhom, aby sme niečo podnikli,“ spomína bratislavský výtvarník Rudolf Sikora. Bolo však iba šesť hodín ráno, a tak na naliehanie manželky ešte hodinu počkal.
Potom zavolal grafikovi Miroslavovi Cipárovi a navrhol mu, aby dal dokopy niektorých svojich známych z oficiálnej kultúry. Sám Sikora zburcoval niekoľkých priateľov z alternatívnych štruktúr. "Stretli sme sa u Cipára, nie však preto, ako sa to tradovalo neskôr, že mali vlastný dom, a ja iba činžovný byt, Cipárovi sme jednoducho všetci dôverovali,“ vysvetlil Sikora pre Pravdu. Rok predtým si bratislavskí výtvarníci zvolili Cipára za predsedu svojej mestskej organizácie a odmietli zhora odporúčaného nomenklatúrneho kandidáta.
Dovedna ich bolo jedenásť a u Cipárovcov sa zišli okolo desiatej. Okrem výtvarníkov ešte spisovateľ Ľubomír Feldek a filmový režisér Martin Hollý. "Nikto z nás tam nebol náhodou, všetci sme už mali za sebou nejaké opozičné vystúpenia, napríklad protesty proti uväzneniu bratislavskej päťky alebo smelé na tú dobu umelecké diela,“ pripomína Feldek.
Spoločne sformulovali písomný protest. "Žiadame očistu verejného života od stalinských živlov a ich metód,“ uvádzalo sa v ňom. Potom obvolali ďalších známych a ešte v ten istý deň o piatej podvečer sa v Umeleckej besede zišlo okolo päťsto ľudí – základ budúcej VPN.
Znežnili ju ženy
Každá revolúcia má svojich tribúnov, ale aj ľudí v pozadí, napríklad tých, čo poskytujú vodcom nepretržitý servis: sekretárky, pisárky. Svojho času sa nám s niektorými podarilo stretnúť a zaspomínať si.
Aparát VPN sídlil spočiatku v nenápadnej kancelárii mestského výboru ochrancov prírody na Markušovej 2. V kancelárii drnčal nepretržite telefón a volali ľudia z celého Slovenska.. Odpovedali im nezriedka ženy bez akýchkoľvek politických skúseností. "Pýtali sa, ako majú postupovať u nich v mestečku alebo v podniku,“ spomínala Viera Horská, vtedy ešte Grelová. „Nemala som sa s kým poradiť, a tak som východniarom povedala, aby najprv viedli s vedením dialóg a nehádzali vopred všetkých do jedného vreca.“
Ochranárka Horská-Grelová bola zamestnaná vo Figare, a to priamo vo výrobe cukroviniek, ako majsterka. "Ženy či už z Markušovej, ale neskôr z Jiráskovej majú svoj podiel na otupení ostria revolúcie, na jej istom znežnení,“ tvrdila nám v rozhovore.
Ďalšia ochranárka, Katarína Šimončičová bola vtedy na materskej dovolenke v pokročilom štádiu tehotenstva. Ale 27. novembra nevydržala, napiekla makovníkov a zaniesla ich kolegom a kolegyniam na Markušovu. Od prvého do šestnásteho decembra, takmer do pôrodu, sa dokonca zapojila do poskytovania služieb vedeniu VPN, ale to sa už aparát presťahoval na Jiráskovu 10. "Chlapi mali aj vtedy na starosti veľkú politiku, zatiaľ čo my sme tlmili rôznych horlivcov a zurvalcov z celého Slovenska, ktorí chceli dosiahnuť zmenu okamžite a bez ohľadu na to, za akú cenu,“ povedala Šimončičová, ktorá je i dnes známou ochranárkou, volajú ju dokonca "strombudsmankou“: vraj je vždy tam, kde je v ohrození nejaký strom.
Krapfl: revolúcia s ľudskou tvárou
V roku 1989 si svet pripomínal 200. výročie Veľkej francúzskej revolúcie, ktorá zvrhla monarchiu a nastolila v krajine galského kohúta republiku. Na novembrových námestiach ju však nepripomínali ani vodcovia z tribún, ani davy na svojich transparentoch. Všimol si to americký historik James Krapfl, autor aj do slovenčiny preloženej knihy Revolúcia s ľudskou tvárou. Pri svojom výskume v českých a slovenských archívoch narazil len na zopár letákov, ktoré sa vtedy odvolávali na Francúzsku revolúciu asi v tom duchu, že "ju treba dokončiť“. Zarazilo ho o to viac, že v socialistickom Československu patril rok 1789 medzi revolučné tradície.
Krapfl našiel medzi oboma revolúciami aj viacero historických paralel: "Obe revolúcie spájal boj za slobodu.“ Tvrdí však, že nežná revolúcia sa vynímala medzi ostatnými modernými revolúciami najmä tým, že ľudskosť a ľudskú dôstojnosť povýšila nad všetky ideológie. "Ľudskosť sa v nej stala logickým základom revolučného myslenia.“
Obe revolúcie mali podľa neho určité fázovanie, postupne sa vyvíjali. Ani Francúzska revolúcia neskoncovala s morachiou okamžite, nejaký čas tam mali konštitučné kráľovstvo. "V Československu na konci roku 1989 tiež málokto hovoril o konci socializmu, skôr o jeho zlepšovaní, o inom modeli socializmu,“ poznamenáva Krapfl.
Klaus sa ani vtedy nezaprel
Prvého televízneho Štúdia Dialóg v novembri 1989 sa za VPN zúčastnil aj Vladimír Ondruš, budúci podpredseda prvej porevolučnej vlády na Slovensku. Milan Kňažko vtedy v priamom prenose povedal, že vedúca úloha strany sa konečne musí zrušiť. Takto, na celé Slovensko, zaznela táto požiadavka prvýkrát.
"Všetci v štúdiu boli vzrušení, pracovníci televízie i účastníci Dialógu, lebo si uvedomili, že rubikon je prekročený,“ spomína Ondruš. "Opísal by som to ako opojenie po verejne vyslovenej pravde. V štúdiu vyzváňali telefóny, volali diváci, delili sa o svoje názory. Do paneláku, kde som vtedy býval, som sa doviezol taxíkom neskoro v noci. Na prahu pred dverami bytu stála fľaša šampanského s lístkom od susedov, mladej rodiny, ktorú som takmer nepoznal: "Dvaja televízni diváci vám želajú veľa šťastia.“
O dva dni na to zasadal ÚV KSS, ktorý sa uzniesol "nedeklarovať vedúcu úlohu strany ústavne, ale uskutočňovať ju v zápasoch za záujmy ľudu“. Bratislava v tomto ohľade o tri dni predbehla Prahu. Uznesenie vyšlo v Pravde 27. novembra 1989. Tej noci cestovali Ondruš s Feldekom do Prahy ako vyslanci VPN na stretnutie s predstaviteľmi Občianskeho fóra.
"Vzal som so sebou aj čerstvý obťah Pravdy, niekto mi ho priniesol z tlačiarne,“ rozpráva Feldek. "Ráno v Prahe ho ukazujem Havlovi, ten bol nadšený, podal obťah vedľa stojacemu Klausovi, ktorý ho preletel očami a vraví: "To je předčasný, musí se postupně.“ Čiže sa nezaprel. Poobede to však odznelo v Prahe na námestí: "Na Slovensku už zanikol monopol jednej strany!“
Žužičov hviezdny okamih
Na novembrových tribúnach sa pred 17 rokmi vystriedali stovky rečníkov, medzi nimi aj úplne neznámi, bežní ľudia. Nevidiaci Zdenko Žužič mal vtedy 35 rokov a pracoval ako telefonista v ústredni Slovenskej akadémie vied. Keď sa na Námestí SNP v Bratislave začali známe zhromaždenia Verejnosti proti násiliu, usiloval sa Žužič nevynechať ani jedno. Najprv len počúval v dave a naberal odvahu. Ale na treťom či štvrtom mítingu už nevydržal a nechal sa odviesť k tribúne, kde požiadal o slovo.
Zachoval sa videozáznam z vystúpenia Žužiča. Napodiv, nerečnil bez papiera, ale čítal si pripravený text pomocou Brailovho písma. "My nevidiaci bojujeme proti duševnej slepote,“ povedal Žužič a dav mu odpovedal mohutným "To je ono!“ Rečník však pokračoval: "Zväz invalidov nedokázal riešiť naše problémy, ktoré mal riešiť, napríklad neposkytol nám ani priestory na stretávanie sa v Bratislave.“ A dav začal skandovať: "Hanba! Sme s vami!“ Žužič musel prejav čoskoro obhajovať pred ústredným výborom zväzu invalidov. Obvinili ho, že rozbíja jednotu organizácie, nuž im zopakoval, že je to iluzórna jednota a že bude oveľa lepšie, keď sa zväz rozčlení tak, aby každé zdravotné postihnutie malo vlastnú organizáciu. To sa neskôr aj stalo.
Čo stojí v obecných kronikách
Kým sa revolučná vlna prevalila na vzdialenejší vidiek, nejaký čas to trvalo. Kronikár obce Beša pri Leviciach Ľudovít Starček zaznamenal novembrové udalosti až na konci roku 1989. Najprv však zhrnul údaje o prijatých socialistických záväzkoch v dedine, bolo ich presne 287. "V našej obci prebehla revolúcia bez akýchkoľvek zvláštností, bol pokoj a poriadok, objavilo sa len niekoľko letákov VPN,“ stručne dodal kronikár.
V Tesle Liptovský Hrádok sa 20. novembra konala odborárska schôdza. "Všetko bolo ako obvykle, na konci diskusie však ktorýsi z vedúcich komunistov žiadal odhlasovať rezolúciu, odsudzujúcu protištátne živly v Prahe a Bratislave,“ zaznamenal Jozef Mydliar z Trsteného. "Nato vystúpi jeden z mladých a pýta sa, koho a prečo by sme mali odsúdiť? Čo vlastne tí študenti chcú, prečo ich požiadavky nepoznáme? A schôdza sa už nedá zastaviť ani vstupmi starých komunistov, volajúcich po uvážlivosti. Prevažná väčšina odhlasuje rezolúciu požadujúcu pravdivo informovať o študentských požiadavkách v novinách a televízii.“
V ten istý deň, 20. novembra, zasadali poslanci miestnej samosprávy v obci Ladce pri Ilave. "Na rozšírenom zasadnutí prerokovali hlavné problémy obce, najmä ďalšiu výstavbu obchodnej siete a komunikácií,“ zapísal kronikár Branislav Lipták. Výbor VPN v Ladciach vznikol až 9. decembra. Na zhromaždení sa zúčastnilo okolo 200 obyvateľov obce. "Väčšina je za demokratizáciu, zvýšenú aktivitu však vyvíjajú len mladí ľudia,“ uviedol kronikár.