V decembri 2009 sa v Kodani uskutočnila klimatická konferencia, ktorá mala vytýčiť cestu k zmierneniu globálneho otepľovania, a ktorá sa skončila katastrofou. Neboli prijaté žiadne systémové mechanizmy a nikto sa nedohodol, kto „zaplatí“ záchranu sveta. Týka sa to najmä vyspelých krajín. Bolívijský prezident Evo Morales vtedy navrhol zvolať alternatívny summit o „klimatických zmenách a právach Matky Zeme“ do Cochabamby, kde desať rokov predtým miestni obyvatelia zabránili privatizácii vodných zdrojov a nadnárodná korporácia Bechtel sa musela z Bolívie stiahnuť.
Zápas o vodu
Vojna o vodu v bolívijskej Cochabambe začiatkom tisícročia priviedla na politické výslnie Hnutie za socializmus a Eva Moralesa, ktorý sa ako vôbec prvý pôvodný Američan stal prezidentom. Za sebou mal nesmierne silné ľudové hnutie vidieckych roľníkov, mestských robotníkov, nezamestnaných baníkov a pestovateľov koky, ktorí sa po prvý raz v dejinách radikálne prihlásili o svoje práva. Drvivú väčšinu z nich navyše tvorili ženy, ktoré v hierarchizovanej spoločnosti niesli dôsledky neoliberálnej ekonomiky najťažšie. Tak ako Morales aj ony boli pôvodné obyvateľky Ánd a Moralesovo víťazstvo v januári 2006 sa stalo niekoľkonásobnou sociálnou revolúciou.
Nielen že sa po prvýkrát po poltisícročí prihlásili o politické práva „indiáni“, ale do premeny spoločnosti sa zásadnou mierou začlenili ženy, často z tých najnižších segmentov. Politické víťazstvo sociálne zaznávanej domorodej kultúry však predovšetkým natrvalo dostalo do popredia očividné prepojenie klimatických problémov s prehlbovaním sociálnej nerovnosti, ako aj s tým súvisiacu nepríjemnú, no nevyhnutnú otázku: Ako by mala vyzerať antikapitalistická klimatická politika? Ako by sa mala presadzovať? A kto by ju presadzovať mal? A čo to má spoločné so súčasným bolívijským prevratom?
Zmeniť systém…
V čase pred kodanským summitom mali sociálne hnutia inú podobu ako dnes. O hnutí Occupy Wallstreet ešte nikto nepočul, na svete ešte nebola „arabská jar“ ani „americká jeseň“. Hrozba klimatických zmien ešte zďaleka nebola takou politickou agendou ako dnes, keď ju už spochybňujú len najvytrvalejší strážcovia voľnej ruky trhu. Greta Thunbergová bola ešte v plienkach a vo verejnom diskurze len ojedinele zaznievali hlasy, že zmyslom zmeny nie je zelený kapitalizmus, ale zásadná zmena systému. Ekologické hnutia na uliciach skandovali slogan, ktorý vymyslel Hugo Chávez: Zmeňte systém, nie klímu!
Zlyhanie kodanského summitu len podčiarklo nepatrný vplyv ekologickej politiky proti klimatickým zmenám na veľkých politických hráčov. Ale najmä to, že ekologické hnutia nerobili oveľa viac, ako vznášali moralistické apely a požiadavky bez dostatočne veľkej spoločenskej podpory, ktorá by ich presadzovala. Technicky vzaté – tvrdiť, že kapitalizmus je v prvom rade zodpovedný za klimatické zmeny, nepomáha, pokiaľ je naša spoločnosť naďalej „povinne“ založená na ťažbe a spotrebe palív a jediným regulátorom má byť tzv. „zelený kapitalizmus“, v ktorom celú zmenu predstavuje triedenie odpadu a vyhľadávanie „bio“ potravín.
To, čo dnes tvrdia členovia ekologických a sociálnych hnutí a ľudia bojujúci proti drancovaniu lesov, vytínaniu amazonského pralesa a bojujúci za väčší rešpekt západného konzumného človeka pred prírodou a jej zákonmi, hovoril Evo Morales od začiatku svojich sociálnych zápasov a naplno to deklamoval na alternatívnom summite v Cochabambe: Zabrániť drancovaniu planéty môžeme jedine tak, že sa vrátime k lokálnemu hospodárstvu, odmietneme kapitalistickú logiku kumulácie rastu, odmietneme predstavu monoteistických kultúr, že človek je pánom prírody, oslabíme zvrchovanú autoritu „Boha Otca“ a priblížime sa, aspoň o niečo viac, k rešpektovaniu práv „Matky Zeme“. Alebo ešte inými slovami, k rešpektovaniu mnohých zákonitostí domorodých kultúr a náboženstiev, ktoré potlačilo celosvetové presadenie kapitalizmu pomocou Biblie po conquiste Amerík.
Kliatba „civilizačného pokroku“
Noam Chomsky, svetoznámy svojou kritikou neoliberálneho kapitalizmu, v nedávnom rozhovore opakoval svoje staré presvedčenie, že planétu dnes pred absolútnym kolapsom chránia najmä domorodé národy. „Je ironické, že všetky hlavné sily, ktoré skutočne zabraňujú kolapsu, sú domorodé národy v kolonizovaných krajinách.
Každý, kto bojuje o holé prežitie v drancovaných oblastiach, čelí katastrofe každodenne, nie len v nehmatateľnej budúcnosti. Preto s prejavmi a príčinami bezbrehého drancovania bojujú najmä domorodé komunity – v Mexiku, Ekvádore alebo Bolívii.“ Stavajú sa proti ťažbe nerastného bohatstva na svojom území, proti privatizácii vody či monokultúrnemu pestovaniu sóje, olejovej palmy a podobne. To všetko je, pravdaže, priamy útok na podstatu kapitalistickej logiky neobmedzeného trhu – a máločo to ukazuje lepšie ako narastajúca rasistická a fašistická rétorika proti „indiánom“ za novej ultrakonzervatívnej pravicovej vlády Jaira Bolsonara v Brazílii, ktorý prisľúbil, že „indiánov“ z amazonského pralesa vymetie, pretože bránia „civilizačnému pokroku“.
Nie je žiadnym tajomstvom, že pôsobenie korporácií ako Shell, Chevron alebo Texaco v afrických a juhoamerických krajinách býva neraz sprevádzané vraždením alebo vyháňaním pôvodného obyvateľstva. Nemôže veľmi prekvapovať, že k vládam, ktoré medzi prvými uznali novú bolívijskú prezidentku, patrí práve Brazília a USA.
Foto: REUTERS / CARLOS JASSO
Vojna o plyn
Evo Morales sa narodil v aymarskej rodine chovateľov lám v roku 1959, v čase, keď sa v Bolívii domorodí ľudia bežne dezinfikovali pesticídmi pri vstupe na úrady. Konflikty, v ktorých ako člen odborov čelil otvorenému rasizmu, ho niekoľkokrát dostali do väzenia, a natrvalo na čelo Hnutia za socializmus (MAS), ktoré ho dostalo do kongresu.
Veľkú popularitu a vplyv si získal práve počas „vojny o vodu“ v Cochabambe a rýchlo aj ako hlava ľudovej vzbury proti tlakom na predaj bolívijského zemného plynu – prostredníctvom historického nepriateľa Čile – Spojeným štátom americkým. Takzvaná plynová vojna (2003 – 2005), počas ktorej armáda zabila viac ako 60 ľudí, zásadne zdiskreditovala vládu, ktorej kontinuita sa zakladala na tých istých bielych (a kreolských) vládnucich elitách, ktoré v Bolívii vládli po stáročia.
Napriek tomu, že drvivá väčšina bolívijského obyvateľstva má domorodý alebo zmiešaný pôvod, až do Moralesovho triumfu bola prakticky odrezaná od politického života. V andských krajinách sa k starým španielskym feudálnym a katolíckym hierarchiám radikálne pridal severoamerický neoliberálny model, keď v 70. rokoch prebiehala všade v Latinskej Amerike Operácia Condor a ľavicovo orientovaní politici boli jeden po druhom zosadzovaní v štátnych prevratoch. Málokde malo spojenie španielskej koloniálnej minulosti a anglosaského boha pokroku také bizarné a drastické prejavy, ako práve v Peru a v Bolívii, kde sa stretávali s výrazne zastúpeným predkolumbovským obyvateľstvom.
Plurinacionálny štát
Keď vo voľbách 2005 získal Evo Morales viac než polovicu hlasov, bola to zásadná historická udalosť. Rýchlo začal hovoriť o skoncovaní s koloniálnym štátom a s neoliberálnym modelom. „Zavŕšilo sa poltisícročie odporu pôvodných národov Ameriky,“ hlásal. A skutočne to bola udalosť priam „vesmírnych rozmerov“, pripomínajúca „vstup do veku vodnára“, nachádzania harmónie, o ktorej naposledy snívali západní hippies v 60. rokoch.
Tradičná ľavica v Bolívii neexistovala, a ak áno, zaoberala sa sociálnymi aspektmi a podmienkami robotníkov vo veľkom priemysle celkom obchádzajúc etnickú a kultúrnu identitu – ako sa vyjadril Moralesov viceprezident Álvaro García Linera. Katolícky synkretizmus navyše priniesol do svetového ľavicového hnutia, ktoré považuje za transformačnú podmienku ateizmus, celkom nový prvok. Morales presadil čiastočné znárodnenie plynu a ropy, vďaka čomu sa mu podarilo znížiť index chudoby o 25 percent, analfabetizmus (predtým cca 20 percent) takmer vymizol.
Nová ústava zmenila Bolíviu na plurinacionálny štát, v ktorom sa priznali práva 36 domorodým národom a jazykom; zlegalizovalo sa tradičné pestovanie koky a do ústavy sa dostali aj práva Matky Zeme (Pachamama), postavené na starých predkolumbovských náboženských predstavách o rovnováhe v prírode. Morales zaviedol novú, rovnostárskejšiu Bolíviu, menej rasistickú a ekonomicky prosperujúcu. Polovicu jeho zhromaždenia tvorili ženy, mnohé domorodého pôvodu. Niektorí politológovia prirovnávali jeho prvé úspechy k úspechom Nelsona Mandelu.
Ani Svetlý chodník, ani Červení Khméri
Morales a jeho stúpenci mali ďaleko do dokonalosti a v samotnom Hnutí za socializmus bolo veľa konfliktov. Ale snaha o diplomatické kroky a politickú vyváženosť bola pozoruhodná. Najväčšmi možno to, že svoju revolúciu uskutočňoval s absolútnym minimom zdrojov – Bolívia patrí medzi najchudobnejšie krajiny Ameriky. Nemal toľko ropy ako Venezuela, ktorej hospodárstvo fatálne zlyhalo, keď sa na vývoz ropy zameralo ako na jediný finančný zdroj pri riešení problémov krajiny. Zdroje nerastného bohatstva – striebra, lítia, zlata či zemného plynu ostali väčšinovo v rukách veľkých spoločností, čím zabránil občianskej vojne.
Stalo sa niečo ako zázrak: vzdelanie, zdravotníctvo, hospodárstvo prosperovali bez toho, že by vyznávačom neobmedzenej ruky trhu klepol zásadne po prstoch. Nakoniec sa ako tŕň v oku establišmentu možno ukázalo práve toto: Bolo by jednoduchšie vidieť, ako sa predmoderná bolívijská spoločnosť mení na vládu teroru na spôsob peruánskej maositickej gerily Sendero Luminoso (Svetlý chodník), poprípade na andský variant Červených Khmérov. Moralesova vláda nikdy nezlikvidovala armádu a políciu svojich protivníkov.
Ako napísal Slavoj Žižek – Moralesovo „kráľovstvo“ nebolo obvyklým príbehom ľavice, ktorá, len čo sa dostane k moci, ekonomicky a politicky len znásobuje chudobu a usiluje sa udržať moc autoritatívnymi metódami. Vláde sa za 14 rokov podarilo skoro zázračne udržať rovnováhu medzi domorodými tradíciami a modernou politikou, obhajovať lokálne formy života a paralelne zlepšovať postavenie žien v duchu návratu k Matke Zemi a ekologickým hodnotám.
Ibaže takéto eskamotérstvo má aj v najšikovnejšej politike svoje hranice. Za najproblematickejší moment Moralesovej vlády sa považuje referendum z februára 2016, ktoré malo rozhodnúť o možnosti jeho ďalšej prezidentskej kandidatúry, a výsledok bol negatívny. Vláda nato pomerne problematickými právnymi mechanizmami jeho kandidatúru zabezpečila, čo v posledných rokoch spochybňovalo legitimitu jeho pôsobenia.
Hoci výsledky posledných volieb hovorili v jeho prospech, opozícia už bola dostatočne posilnená, čo viedlo až k vojenským akciám a pouličnej tyranii. Aj mnohí Moralesovi prívrženci v poslednom období priznávali, že jeho vláda sa čoraz väčšmi ako k činom uchyľovala k rétorickým cvičeniam: Hovorila o veciach viac, ako by konala, a to vrátane svojich kľúčových tém – práv domorodých skupín a samotných ekologických princípov Matky Zeme a andskej zástavy whipala, ktorá ju symbolizuje. Začal uvažovať o diaľnici rezerváciou TIPNIS a mnohí vláde vyčítali aj to, že neschopnosť konať prispela aj k definitívnemu vysušeniu jazera Poopó v Stredných Andách.
Evanjelikálny rasizmus
Symbolom nových síl, ktoré sa dostali do vládneho paláca, je Biblia. Vodca opozície Luis Fernando Camacho, pochádzajúci z tradične belošského a konzervatívneho regiónu Santa Cruz, a bývalý prezident Carlos Mesa prijali pri vstupe do vládnej budovy požehnanie od kňaza so slovami, aby „Biblia navždy vyhnala Pachamamu“.
Po celej krajine Moralesovi odporcovia spaľujú whipalu s heslami „dosiahnuť Bolíviu oslobodenú od Indiánov“. Biblia „bieleho muža“, po ktorého moci volajú, však nie je katolícka. Katolicizmus má pre svoj synkretický charakter v Andách oveľa bližšie k Pachamame a oslobodeniu chudobných, ako k anglosaskej viere v pokrok, ktorá sa v posledných rokoch všade v Latinskej Amerike spája aj s spôsobením evanjelikálnych misionárov. Neraz sú „v pracovnom pomere“ s korporáciami a presne v protiklade hovoria o „oslobodení bohatých“ – pracovitých, prísnych a organizovaných s vojenskou prísnosťou.
Tento pomerne nový fenomén, zdôrazňujúci nadradenosť európskej civilizácie a opodstatnenosť ekonomickej kolonizácie v Latinskej Amerike vyniesol k moci aj brazílskeho Jaira Bolsonara, novodobého „indiánobijcu“. Krátko pred voľbami do Bolívie navyše zavítala Ivanka Trumpová, aby otvorila novú „lítiovú cestu“. Morales nové obchodné zmluvy nepodpísal. To, že sa bude musieť čoskoro utiahnuť do dočasného exilu, vedel skôr, než to urobil. To, čo prebieha v Bolívii, nie je zápas o kozmetické zmeny na tvári demokracie, ale o novú paradigmu smerovania civilizácie.