Zima našich predkov mala aj vďaka zaužívaným ľudovým tradíciám magické čaro a zvláštnu atmosféru. "Po Kataríne utíchla hudba a spev. Nesmelo sa tancovať, nemohli byť svadby. Počas adventu sa všetci pripravovali na narodenie Ježiša Krista. Starí aj mladí už zavčas rána chodili do kostola, modlili sa a spievali adventné piesne. Až do polnoci Štedrého dňa sa ľudia postili. Jedli len toľko, aby neboli hladní, niekde len raz za deň. Výnimka patrila starým, chorým ľuďom a deťom,” vysvetľuje Zora Mintalová Zubercová, autorka knihy Zdravia, šťastia vinšujeme.
Záujem o tradície dostala etnologička do vienka. Vyrastala síce v meste, ale vo viacgeneračnej rodine, ktorá si ctila históriu, umenie a rodinné tradície. "Mama pracovala v martinskom Slovenskom národnom múzeu, otec bol redaktorom vo vydavateľstve. Stará mama bola učiteľka, milovala ľudovú kultúru, mala výbornú pamäť a skvelý rozprávačský talent. Pozerali sme si spolu staré rodinné fotografie, rôzne listy a listiny, ktoré starostlivo opatrovala prastará mama. Prostredníctvom nich som spoznávala osudy mojich predkov. Neskôr som pátrala v archívoch, kronikách, rodinných albumoch, zbierkových fondoch a fotodokumentácii múzeí,” hovorí o svoje práci Zora Mintalová Zubercová.
A hoci jej najnovšia kniha je určená predovšetkým deťom, ponúka veľa zaujímavých informácií aj dospelým. Vedeli ste, že gazdiné počas adventu používali namiesto masti na varenie slnečnicový, no najmä ľanový a konopný olej? Pripravovali na nich pôstne jedlá zo zemiakov, strukovín, z múky, kyslej a čerstvej kapusty, kvaky, zo zeleniny, sušených húb, z ovocia a rýb. Rovnako ako dnes nemal advent presne určený dátum. Začínal sa prvou adventnou nedeľou, ktorá mohla byť od 27. novembra do 3. decembra, pretože štvrtá adventná nedeľa pripadala na nedeľu pred 25. decembrom, teda aj na Štedrý deň. Za prvou adventnou nedeľou nasledovali ďalšie tri. Každú nedeľu sa zapálila v kostoloch aj v domácnostiach jedna sviečka. Podľa Biblie predstavujú štyri sviečky štyrikrát tisíc rokov od stvorenia sveta až do narodenia Ježiša Krista. "Za vznik adventného venca vďačíme Johannovi Hinrichovi Wichernovi (1808–1881), učiteľovi a vychovávateľovi v hamburskej škole. Nedočkaví žiaci sa pána učiteľa neustále vypytovali, kedy bude Štedrý deň. Pán Wichern teda urobil drevený veniec s 24 sviečkami a každý deň až do Vianoc jednu zapálil. Časom sa počet sviečok zredukoval na štyri,” približuje v knihe autorka.
Foto: Vydavateľstvo Slovart
Štedrák a opekance
Ako to kedysi vyzeralo pri štedrovečernom stole? Podobne, ako to funguje v niektorých rodinách dodnes. Za vrch stola si sadal otec. Počet stolujúcich mal byť párny a určite sa mala rodina strániť trinástich stolujúcich. Podľa smeru plameňa sviečky na stole sa určovalo zdravie a choroba členov rodiny, úmrtie či úroda. Stolujúci si vyložili nohy na reťaz omotanú okolo nôh stola alebo na železný predmet pod stolom – aby boli zdraví a rodina súdržná. Lakťami sa nemali opierať o stôl, lebo by boli leniví a boleli by ich ruky. Keď sa všetci usadili, otec sa pomodlil a zavinšoval.
Štedrá večera pozostávala z magických siedmich, deviatich, v bohatých rodinách z dvanástich jedál. Po prípitku, zvyčajne hriatej pálenke, urobila gazdiná medovým prstom každému krížik na čelo – aby ich ochránil od zlého. Nasledovali oblátky ako symbol kresťanstva – s medom, ktorý symbolizoval porozumenie, lásku a šťastie rodiny, a s cesnakom, symbolom zdravia. Z prekrojeného jablka a z orechov sa veštilo zdravie. Jedli sa polievky z kyslej kapusty, zo šošovice, sušených hríbov alebo kyseľ, kyslá obilninová polievka.
Typickými štedrovečernými jedlami boli rezance s makom alebo plnené varené pirohy, na väčšine nášho územia boli známe opekance – upečené šúľky cesta s teplým mliekom alebo cukrovou vodou, s medom a makom. Vianočné koláče a pečivá mali rôzne tvary a názvy, k najtypickejším patril kračun a štedrák. U rímskych katolíkov sa pod vplyvom cirkvi na štedrovečernú večeru rozšírila konzumácia rýb, ktoré sa ako studenokrvné živočíchy považovali sa pôstne jedlo. V druhej polovici 20. storočia sa začali kúsky rýb alebo rybie filé vyprážať v oleji a podávať so zemiakmi alebo so zemiakovým šalátom. U evanjelikov sa mohlo konzumovať mäso a mäsité pokrmy – najčastejšie klobásy a údené mäso – už na Štedrý večer. Zo štedrovečernej večere sa nesmelo nič vyhodiť. Zvyšky alebo omrvinky sa považovali za posvätné. Po večeri sa dávali hospodárskym zvieratám, niekde sa nosili na povalu či nechávali na stole pre duše zomrelých predkov, alebo sa odložili a používali ako magické liečivo.
Ženích alebo smrť
Jednu kapitolu knihy Zdravia, šťastia vinšujeme venovala etnologička aj strachom našich predkov. Čoho sa báli pred Vianocami? „Strach im naháňali stridžie dni, počas ktorých vraj mali nadprirodzené sily a bytosti – strigy, bosorky, strigôni a bosoráci – nesmiernu moc. Škodili ľuďom aj dobytku. Kradli kone, zúrivo tancovali, kravy pripravili o mlieko, ľuďom pričarovali rôzne choroby. Patril k nim 25. november, deň svätej Kataríny, deň svätého Ondreja 30. novembra aj deň svätej Barbory, ktorý je 4. decembra. No najhorší bol deň svätej Lucie, 13. decembra, kedy mali strigy a démoni najväčšiu moc.“
Na Ondreja platili pre dospelých, najmä pre ženy, rôzne zákazy. Nesmeli chodiť na návštevy, lebo by priniesli nešťastie. Nesmeli šiť, vyšívať ani priasť, pretože by im ochoreli ovce. Muži nesmeli rezať sečku pre dobytok, lebo by sa im v nasledujúcom roku prihodilo niečo zlé. Z domu sa nesmelo nič požičať. Veštenie na deň svätého Ondreja malo odhaliť, za koho sa vydajú slobodné dievky. „Z cesta urobili halušky alebo pirohy a do nich vložili lístočky s krstnými menami mládencov. Na jeden z lístočkov napísali neznámy a na ďalší smrť. Halušky vhodili do vriacej vody a keď vyplávali, jedna dievčina za druhou si holou rukou vytiahla halušku a rozbalila papierik s menom šuhaja alebo…“ uvádza etnologička. Aj deň svätej Barbory mal význam pre slobodné dievky a vdovy. Do váz si dali halúzky z čerešne – barborky. Ak im do Štedrého dňa vykvitli, do roka sa mali vydať…
Zora Mintalová Zubercová
Narodila sa v roku 1950 v Martine. Je významná slovenská etnologička, historička a múzejníčka. K tradíciám si budovala vzťah už odmalička. Jej otec bol redaktor vo vydavateľstve a mama pracovala v múzeu. Ona sama zasvätila svoj profesionálny život práci v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Podieľala sa na výskumoch v teréne, je tiež autorkou a spoluautorkou piatich expozícií v Múzeu slovenskej dediny pri SNM v Martine. Venovala sa aj výskumnej a publikačnej činnosti, na svojom konte má 20 knižných publikácií, stovky štúdií a článkov. Vo vydavateľstve Slovart jej vyšli knihy Vianoce na Slovensku (2012), Pečieme na Vianoce (2013) a Tradície na Slovensku – Rodinné aj výročné sviatky a zvyky (2015). Najnovšia kniha Zdravia, šťastia vinšujeme z vydavateľstva Slovart je určená deťom.
