Ako absurdné divadlo: Voľba prezidenta 89

"Dubček na Hrad!" znelo Slovenskom. A "Havel na Hrad!" ozývalo sa v Česku pred 30 rokmi. Nového prezidenta vtedy ešte spoločného štátu volil - a pod nátlakom aj zvolil - komunistický parlament. Prečo parlament, keď verejnosť požadovala priamu voľbu?

28.12.2019 08:00
Václav Havel Foto:
Prezident ČSFR Václav Havel pri príležitosti 73. výročia vzniku Československa položil kyticu kvetov k pamätníku Čs. štátnosti v Bratislave 28. októbra 1991. Zľava J. Čarnogurský, F. Mikloško, P. Pithart, D. Burešová, M. Čalfa, A. Dubček a V. Havel počas slávnostného aktu.
debata (44)

Áno, hlavu štátu sme si mohli prvýkrát priamo vybrať už koncom roku 1989 alebo začiatkom nasledujúceho, a nie až o desať rokov neskôr. Vyhovelo by sa tak želaniu občanov a zodpovedalo by to aj princípom demokracie, ktoré práve hlásali vodcovia nežnej (zamatovej) revolúcie. Ibaže priama voľba by si vyžiadala viac času, umožňovala by súťaž viacerých kandidátov, a to komplikovalo situáciu. Hneď si povieme prečo.

Najprv si však pripomeňme, že 10. decembra odstúpil dovtedajší prezident Gustáv Husák. Dožadovali sa toho ľudia na demonštráciách, predstavitelia víťaziacej opozície i obnovené vedenie jeho vlastnej komunistickej strany. Ani on sám už nemal chuť pokračovať vo funkcii. „Chcel som to urobiť už skôr, ale domnieval som sa, že sa vám aspoň sčasti podarí zvrátiť situáciu,“ povedal novému generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ Karlovi Urbánkovi a Ivanovi Knotekovi (vtedy podpredsedovi federálnej vlády), keď k nemu prišli 9. decembra na Pražský hrad s návrhom, aby abdikoval.

Svoje rozhodnutie oznámil Husák verejnosti ešte večer v ten istý deň prostredníctvom televízie a rozhlasu. „Prajem úspešný demokratický a socialistický rozvoj nášmu štátu a jeho ľudu,“ povedal na záver prejavu. Predtým sa vyznal, že zostáva naďalej verný základným myšlienkam socializmu: „Kde boli chyby, boli chyby ľudí, a nie základných myšlienok socializmu.“ Nepriznal ani jednu svoju.

Na druhý deň Husák ešte vymenoval novú federálnu vládu Mariána Čalfu, ktorá nastúpila po druhej rekonštruovanej vláde Ladislava Adamca. Obaja premiéri boli členmi KSČ a obaja sa zúčastnili aj „okrúhlych stolov“ so zástupcami opozičných hnutí – Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu. Adamec sa však 7. decembra rozhodol kandidovať v prezidentskej voľbe za KSČ a z funkcie odstúpil.

Marián Čalfa, Václav Havel a Alexander Dubček. Foto: Archív TASR
Marián Čalfa, Václav Havel, Alexander Dubček Marián Čalfa, Václav Havel a Alexander Dubček.

Svoju demisiu však oficiálne zdôvodnil slovami: „Nemôžem súhlasiť s konaním v časovej tiesni, byť neustále pod tlakom šibeničných termínov, štrajkov a demonštrácií.“

Okrem neho boli v tom čase ešte traja uchádzači: Alexander Dubček, Čestmír Císař (za zväz mládeže) a Václav Havel. Na Havlovej kandidatúre sa zhodli predstavitelia OF a VPN o deň skôr. Bolo to dosť nečakané, lebo ešte 25. novembra navrhovala koncepčná komisia OF Dubčeka. Tento fakt zdokumentoval ako prvý český historik Jiří Suk.

Havel sa podľa Suka spočiatku zdráhal prijať kandidatúru. Prieskum verejnej mienky totiž ukázal, že prevažná väčšina oslovených by dala prednosť Dubčekovi. Havel bol na Slovensku vtedy takmer neznámy, ale z prieskumu vyplynulo, že aj celoštátne má nízke preferencie. Dal sa presvedčiť až po rokovaní so zástupcami VPN 6. decembra. Verejnosť proti násiliu pôvodne ponúkala trojicu kandidátov – Milana Kňažka, Miroslava Kusého a Dubčeka. Na kľúčovom rokovaní s vedením OF však zástupcovia VPN označili Dubčeka za najmenej prijateľného – ako postavu minulosti, politickú legendu Pražskej jari.

Po návrate z Prahy domov o tri dni neskôr však svoje rozhodnutie museli poopraviť a vzhľadom na Dubčekovu popularitu podmienili podporu Havlovej kandidatúry takto: dobre, nech prezidentom bude Havel, ale iba do prvých slobodných volieb, potom sa bude o tento post uchádzať Dubček.

Havel vraj podmienku privítal a 9. decembra v krízovom štábe OF ho počuli, ako hovorí: „Šialene sa z nej teším, lebo strašne súznie s mojou privátnou túžbou nesedieť na zadku na Hrade päť rokov.“

O deň nato, ako sme už spomenuli, odstúpil Husák, ale ešte predtým vymenoval novú federálnu vládu na čele s Čalfom. Traduje sa, že tým definitívne znemožnil, aby sa novým prezidentom stal Dubček. Naozaj? A ako to spolu súviselo?

O čo išlo Dubčekovi

Historik a Dubčekov priateľ Ivan Laluha je presvedčený, že Husák to urobil zámerne. Ťažko to exaktne doložiť – zrejme to ani nejde – ale existujú nepriame dôkazy. Mohol sa predsa rozhodnúť medzi Čalfom a Čechom Miroslavom Pavlom. Oboch navrhol Husákovi ako svojich možných nástupcov v premiérskom kresle odstupujúci Adamec. Prečo si Husák vybral Čalfu, keď mu neskôr, už v politickom dôchodku, takmer nevedel prísť na meno? „Išlo mu, samozrejme, o to, aby zabránil Dubčekovi v ceste na Hrad,“ tvrdí Pavel, ktorý podniká v mediálnej oblasti.

Podľa Čalfu – dnes majiteľa renomovanej pražskej advokátskej kancelárie – nemal Husák na jeho výber za premiéra nijaký vplyv, lebo v tom čase sa už počítalo s prezidentskou kandidatúrou Havla. V ČSSR totiž platilo nepísané pravidlo: ak jednu z dvoch najvyšších štátnych funkcií zastáva Slovák, druhú musí obsadiť Čech. A Čalfa bol Slovák, hoci pražský (narodil sa v Trebišove, od vysokoškolských štúdií však žil v Prahe).

Aj Husákov český životopisec Michal Macháček si myslí, že odstupujúci prezident musel vedieť o dohode medzi VPN a OF ohľadne Havlovej kandidatúry. Súhlasí však s názorom, že Dubček bol pre Husáka stelesnením traumy roku 1968, s ďalšími normalizátormi ho považoval za neschopného politika, ktorý podľahol vlastnej popularite a pričinil sa o vpád spojeneckých vojsk do Československa.

Dubček však bez ohľadu na to nemienil z boja o prezidentské kreslo odstúpiť. „Jeho ambícia nahradiť Husáka bola pochopiteľná, veď pred 20 rokmi Husák nahradil jeho,“ myslí si český historik Oldřich Tů ma.

Treba však dodať, že Husák vystriedal v apríli 1969 Dubčeka na vtedy najsilnejšom mocenskom poste – vo funkcii generálneho tajomníka ÚV KSČ. Zatiaľ čo v decembri 1989 sa KSČ dostávala na druhú koľaj, prestala byť vedúcou silou spoločnosti a jej nominanti tvorili v Čalfovej vláde menšinu. Nuž a prezident republiky mal podľa platnej ústavy obmedzené právomoci, politiku v štáte mohol ovplyvňovať prevažne ako morálna autorita.

„Dubčekovi nešlo o odplatu, nebol to človek ani politik tohto typu,“ zdôrazňuje profesor Laluha. „niektorí lídri OF a VPN ho podozrievali, že by ako hlava štátu presadzoval ,skrachovaný projekt‘ – ako sa boli vyjadrovali – Pražskej jari. Viem však, že jeho vzorom bol v tom čase švédsky model štátu, ako ho uskutočňovala tamojšia sociálna demokracia.“

Dubček rešpektoval prijatý úzus o národnej príslušnosti najvyšších ústavných činiteľov v podmienkach federácie, zrejme sa však do jeho uší doniesli predstavy vedenia OF o dočasnosti pôsobenia Čalfu ako predsedu vlády. Vtedy sa ešte počítalo, že ho onedlho vystrieda niekto iný. Hovorilo sa o Jánovi Čarnogurskom, ale čo ak to bude český politik?

Alexander Dubček s dojatým  Václavom Havlom v... Foto: Reuters/Jaroslav Kučera
václav havel Alexander Dubček s dojatým Václavom Havlom v Prahe na začiatku revolúcie.

Havlovo vnímanie kandidatúry

V utorok 12. decembra oficiálne navrhli Dubčeka za kandidáta na prezidenta slovenské národné orgány. Zároveň sa začali ozývať hlasy podporujúce priamu voľbu prezidenta. S návrhom prišla KSČ, pridali sa ďalšie politické organizácie. Argumentovali aj tým, že vhodných kandidátov je viac a že im treba umožniť skutočne demokratickú politickú súťaž.

Lídrov OF a VPN tento návrh podľa viacerých svedectiev zaskočil. Ich spoločný kandidát by podľa vtedajších prieskumov v priamej voľbe neuspel. Právni experti OF Petr Pithart a Pavel Richetský upozornili, že platná ústava nepozná inštitút referenda. Okrem toho podľa ústavy bolo treba nového prezidenta zvoliť do dvoch týždňov od abdikácie starého. Priama voľba s predvolebnou kampaňou by mohla trvať minimálne dva mesiace. Tak poďme zmeniť ústavu – znel ďalší návrh – zvolajme „okrúhly stôl“ a dohodnime to. Opozícia však bola proti.

Podľa Suka ani sám Havel nemal najmenší záujem o priamu voľbu Stretávať sa v televíznom štúdiu s inými kandidátmi a presviedčať ich o výnimočnosti svojho volebného programu? „Pojal svoju kandidatúru ako výlučnú historickú udalosť, ako vykročenie z nespravodlivého a zdiskreditovaného systému,“ myslí si historik. „Takto veľkoryso pojatá kandidatúra nemohla byť v nijakom prípade súčasťou nejakého predvolebného handrkovania.“

V ostatných rokoch opisuje historiografia vtedajšie volanie po priamej voľbe hlavy štátu zväčša ako taktiku KSČ, ktorá tak chcela získať čas a otvoriť cestu na Hrad svojmu kandidátovi. Mal by však Adamec vôbec šancu? Podľa orientačného prieskumu verejnej mienky z 12. decembra mal síce v Česku najviac preferencií, ale na Slovensku viedol Dubček. A pre KSČ bol Dubček naďalej neprijateľný. Navyše Adamcovi čoraz viac dýchal na chrbát Havel, ktorý získaval popularitu ako ústredná postava státisícových mítingov na Letnej či na Václavskom námestí, prenášaných televíziou. Naopak, nezáživný Adamec rýchlo strácal body.

Spôsobom voľby budúceho prezidenta sa 13. decembra začal zaoberať parlament, Federálne zhromaždenie ČSSR. Priamu voľbu presadzovali najmä komunistickí poslanci, medzi nimi akademik Anton Blažej, rektor SVŠT v Bratislave. Alternatívny návrh predniesol Josef Bartončík z Československej strany lidovej. Nech prezidenta zvolí parlament, ale obnovený, rekonštruovaný, povedal.To znamená, že sa zbaví najviac skompromitovaných poslancov a OF s VPN kooptujú na uvoľnené miesta svojich ľudí. Väčšina zákonodarného zboru však vyjadrila podporu návrhu KSČ. Prieskum ukázal, že aj tri štvrtiny verejnosti sú za priamu voľbu. Čo teraz?

Opozičné hnutia nemali v parlamente žiadnych zástupcov, aby ovplyvnili jeho rozhodovanie. Ako jediná možnosť ostávala ulica, štrajky a opozícii naklonené médiá. Ibaže OF po ustanovení Čalfovho kabinetu vyzvalo verejnosť, aby prestala s protestmi a nechala vládu pracovať. V štrajkoch pokračovali už iba študenti. A práve na ich vodcov, ktorí zasadali v parlamentnej komisii na vyšetrenie udalostí 17. novembra 1989, naliehali, aby vystúpili pred poslancami v mene svojich štrajkujúcich konškolákov so stanoviskom odmietajúcim priamu voľbu. Aj sa o to pokúsili, ale s vysvetlením, že rokovací poriadok niečo také nedovoľuje, nedostali slovo.

Havla to rozčúlilo a požiadal ústredného riaditeľa ČST (ináč blízkeho Adamcovi), aby predstaviteľovi OF ešte ten večer 13. decembra umožnil vystúpiť v najsledovanejšom televíznom čase okolo 20. h a vysvetliť ich argumenty proti priamej voľbe. Riaditeľ ponúkal neskorší čas, načo sa medzi nimi strhla hádka. Havel na riaditeľa kričal „a nevyberane sa mu vyhrážal odvolaním z funkcie, len čo sa stane prezidentom,“ približuje dramatickú scénu Suk. „Riaditeľ televízie vzdoroval, ale nakoniec nátlaku podľahol.“

Večer o ôsmej vystúpil proti priamej voľbe za OF Pithart a vyzval poslancov, aby sa kajali za svoje doterajšie pôsobenie v nedemokratickom parlamente. Ako? Tak, že po jeho rekonštrukcii čo najskôr zvolia prezidenta republiky – garanta rozvoja smerom k demokracii.

Vo štvrtok 14. decembra sa zástupcovia rozhodujúcich politických síl zišli na rokovanie v pražskom Valdštejnskom paláci. Rozišli sa bez konečného rozhodnutia o spôsobe voľby. Na druhý deň však nastal zlom. O jeho tajnom pozadí sa verejnosť dozvedala len postupne a po rokoch.

Réžie sa ujíma Čalfa

V piatok 15. decembra odkázal Čalfa Havlovi, že sa s ním chce stretnúť, ale medzi štyrmi očami. Podľa Pitharta, ktorý bol pri tom, sa Havel stretnutiu bránil: „Čo si ten Šalfa či Štalfa myslí?“ zvolal. „Čo je to za drzosť takáto kabinetná politika?“

Navrhli, že na stretnutie pôjdu celá delegácia, čo však Čalfa odmietol. Nakoniec Pithart presvedčil Havla, aby na schôdzku šiel, ale k ničomu sa nezaväzoval.

Čalfa ju zorganizoval poobede na Úrade vlády v miestnosti, ktorú predtým dal – ako tvrdil – zbaviť „ploštíc“, čiže odpočúvacích zariadení. Povolal na to vraj špecialistov až z Dánska. Čo si v tejto miestnosti obaja muži povedali, vieme len z ich podania. Po uplynutí istého času – keď už bolo po všetkom. Čalfa tvrdil, že dal Havlovi najprv menšiu lekciu z politiky. „Pán Havel, vy už nie ste disident, stali ste sa politikom a veľmi významnou persónou, ste číslom jeden v tejto dobe. Musíme sa správať ako štátnici, ktorí riešia situáciu Československej republiky a nie vaše predstavy čistého alebo nečistého parlamentu.“

Havel mal vtedy 53 rokov, Čalfa len 43, napriek tomu mladší učil staršieho pragmatickej, priam machiavelistickej politike. Čalfa Havla presviedčal, že netreba robiť žiadnu veľkú rekonštrukciu parlamentu, lebo to by sa voľba konala až niekedy koncom januára. „Lenže parlament v súčasnom zložení ma nikdy nezvolí,“ namietol Havel. „Prečo nie?“ opáčil Čalfa. "Veď tí poslanci nie sú žiadni malí Jardovia a dobre si spočítajú, čo im hrozí, ak sa vzoprú.“

Vzápätí sa ponúkol, že to všetko zariadi: aby komunistickí poslanci prestali „blbnúť“ s priamou voľbou a hlasovali za Havla. Čo však bude s Dubčekom? Dubčeka treba čo najskôr kooptovať do Federálneho zhromaždenia za nejakého slovenského poslanca, ktorý sa vzdá mandátu, radil predseda vlády. Aby ho bolo možné zvoliť za predsedu parlamentu ešte pred voľbou vás ako prezidenta, vysvetlil „nechápavému“ Havlovi. A dramatikovi priblížil výslednú scénu tejto absurdnej hry: „Dokážete si predstaviť, pán prezident, že 1. januára o 10. hodine dopoludnia predstúpite pred národ vy a začnete nový rok?“

Čalfa premyslel všetko do najmenších podrobností. Dokonca myslel aj na to, že disident Havel je stále „v podmienke“. V máji 1989 ho podmienečne prepustili z výkonu 8-mesačného trestu. Jeho zvyšok, 3 mesiace, mu odložili na dobu 18 mesiacov. Podľa zákona však človek s podmienečným trestom nemohol sa stať hlavou štátu. Čalfa ako predseda vlády prechodne vykonával aj niektoré právomoci prezidenta (kým nebude zvolený nový). Mohol teda udeliť Havlovi milosť a padla i táto formálna prekážka na jeho ceste na Hrad, čo sa onedlho aj stalo. „Som v absurdnej situácii, pretože som viedol kabinetné rokovanie medzi štyrmi očami s Čalfom,“ informoval Havel ešte v ten istý deň v úzkom kruhu členov Koordinačného centra OF. „Možno som hlúpy, ale podľa mojich pocitov to bolo vôbec najdôležitejšie rokovanie. Ak tento s Čalfom vyjednaný harmonogram vyjde, tak máme 28. decembra ako darček pre národ Dubčeka predsedu Federálneho zhromaždenia – ak Dubček nebude zase trdlovať – a mňa prezidenta!“ Čo za to Čalfa očakáva? – pýtali sa Havla priatelia. – Že mu zlepšíme imidž vo verejnosti a že v nadchádzajúcich mesiacoch do volieb ho nenahradíme Čarnogurským, odpovedal Havel.

Teraz bola dohoda uzavretá do slobodných volieb. Kedy sa o tajnom obchode Havla s Čalfom dozvedeli v Bratislave? „Až po rokoch,“ odpovedal nám Vladimír Ondruš, v tom čase podpredseda slovenskej vlády za VPN. Podľa neho OF informovalo svojich partnerov slabo, problémy boli aj so vzájomnými konzultáciami, nehovoriac už o spoločnom rozhodovaní v celoštátnych záležitostiach.

Kto oznámil Dubčekovi, že z hry o prezidenta musí vypadnúť? Čalfa? Nie, Havel. „Nakoniec to padlo na mňa,“ spomínal po rokoch, „nikto nedokázal alebo sa ani neodvážil presviedčať ho, aby sa svojej ambície vzdal. Bola to jedna z najabsurdnejších úloh v mojom živote.“ Mali viac rozhovorov, rozhodujúci sa odohral 20. decembra v Bratislave, počas medzipristátia lietadla, ktorým letel Havel z Prahy do Košíc. Dubček bol prechladnutý doma, keď sa zhovárali, v susednej izbe sa nachádzal Laluha, Dubčekovcov navštívil skôr, ako tam vpadli pražskí hostia.

Havel neskôr pripustil, že Dubčekovi na stretnutí sľúbil, že ho podporí vo voľbách prezidenta v roku 1990, ak teraz prijme funkciu šéfa parlamentu. Po odchode Havla z domu to Dubček oznámil Laluhovi s pochybovačnou poznámkou: „Len či…“

Prezidentskú kandidatúru však stiahol, podobne ako ju stiahli Adamec a Císař. Zástupcovia politických strán (vrátane KSČ) a hnutí 22. decembra súhlasili za „okrúhlym stolom“ z rozdelením najvyšších funkcií: Dubček predseda Federálneho zhromaždenia, Havel – prezident republiky.

Čalfa bol nesmierne aktívny, s každým poslancom vyjednával individuálne, s niektorými veľmi tvrdo a po rokoch priznal: „Nebudem hovoriť o metódach, ktoré som použil, bol som naozaj hodne brutálny… veľmi zlý a musím povedať, že som sa ocitol v nezávideniahodnej situácii, pretože pre jednu stranu som bol komunista a pre druhú zase tvrdý zradca.“

Bez pocitu spravodlivosti

Bolo treba ich brutálne „presviedčať“, lebo zámena poslancov novými ľuďmi – odvolávanie a kooptácia – prebiehala pomaly. Do konca decembra 1989 stihli takto v dvojkomorovom parlamente obmeniť len 13 poslancov Snemovne ľudu a 10 poslancov Snemovne národov (za tri mesiace sa potom podarilo vymeniť tretinu poslancov). Federálne zhromaždenie zároveň muselo úpravou legislatívy predĺžiť dobu na zvolenie nového prezidenta zo 14 na 40 dní (pôvodná dvojtýždenná lehota bola však napokon prekročená len o päť dní).

Súčasne prebiehala intenzívna predvolebná kampaň v prospech V. Havla. Narýchlo sa vytlačili plagáty a jeho podobizne, ktoré po celej republike vylepovali študenti. Jediný kandidát sa stával známym aj na Slovensku.

Niekoľko sto vysokoškolákov denne manifestovalo v prospech Havla pred budovou Federálneho zhromaždenia a vytvárali búrlivú kulisu pre rokovanie poslancov. Skandovali: „Ak zvolíte Havla, pôjde s nami pravda!“

Vo štvrtok 28. decembra zvolil parlament Dubčeka na svoje čelo. Bola to takmer jednomyseľná voľba (1 poslanec sa zdržal hlasovania), hlasovali zaň aj tí, čo ho považovali za slabocha a pravicového oportunistu.

Na druhý deň už Dubček riadil voľbu nového prezidenta. Tá už bola 100-percentne jednomyseľná. Kým Dubčeka volili poslanci tajným hlasovaním, Havla už verejným. Čalfa tak získal priamu kontrolu nad dodržiavaním dohody, ktorú s nimi uzavrel.

Vtedajší hovorca OF Jan Urban tieto praktiky s odstupom času kritizuje. Oceňuje síce, že urýchlením zmien sa zabránilo chaosu a násiliu, zároveň sa však revolúcia skončila skôr, než sa začala – prefarbením komunistických inštitúcií a zvyklostí na „jasavo demokratické“. Havel podľa neho vôbec nemal kandidovať. Bolo predsa zrejmé, že „nediplomatické“ odmietnutie Dubčekovej kandidatúry neprijme Slovensko kladne. Menšina v pražskom OF preto navrhovala ako kompromis za prezidenta populárneho aj medzi Slovákmi cestovateľa Jiřího Hanzelku. Neúspešne. A čo priama voľba s viacerými kandidátmi? Historik Jan Rychlík si myslí, že by len vyhrotila česko-slovenské vzťahy. „Pretože sa dalo predpokladať, že väčšina Slovákov bude hlasovať za Dubčeka, ktorý však – pri pomere počtu slovenských a českých voličov – nemal šancu byť zvolený.“

A tak sa všetko odohralo v štýle absurdnej drámy, ku ktorej mal Havel ako dramatik blízko. Ktorá však nedala spoločnosti pocit spravodlivosti. Čo by mala byť – povedané slovami Urbana – povinnosť a poslanie každej revolúcie.

© Autorské práva vyhradené

44 debata chyba
Viac na túto tému: #prezident