India plná protestov

06.01.2020 06:00
India, protesty, zákon o občianstve
Protest proti novému zákonu o občianstve pred vojnovým pamätníkom India Gate v indickom Dillí v stredu 1. januára 2020. Desiatky tisíc demonštrantov sa vydali do ulíc, aby požadovali zrušenie zákona, ktorý umožní odsunúť na okraj spoločnosti 200 miliónov moslimov. Autor: ,

V posledných týždňoch sa India zmieta v sérii protestov proti parlamentom schválenému zákonu o zmenách pri získavaní indického občianstva (tzv. Citizenship Amendment Act, ďalej CAA) a návrhu na vytvorenie národného registra občanov (National Register of Citizens, ďalej NRC).

Azda nikto nepredpokladal intenzitu protestov, ktoré už v štátoch Ásám a Uttarpradéš priniesli streľbu do ľudí zo strany ozbrojených zložiek štátu, okolo dvadsiatky obetí, takmer deväťsto zatknutých a stopäťdesiat podaných trestných obvinení.

Vo vyše miliardovej krajine sa môžu tieto čísla zdať pomerne malé. Ide však o najtriezvejšie odhady, informácie sa líšia a počet protestujúcich sa v celoindickom kontexte ráta v desaťtisícoch. Prekvapuje aj miera zaangažovanosti rôznorodých skupín obyvateľstva.

Protestujú bežní občania rozličných zamestnaní, študenti vysokých škôl, mladí, starí, bez ohľadu na etnicitu, náboženskú príslušnosť či sociálnu diverzitu.

Protestujú bežní občania rozličných zamestnaní, študenti vysokých škôl, mladí, starí, bez ohľadu na etnicitu, náboženskú príslušnosť či sociálnu diverzitu. Jediný zjavný diferenciačný znak je, že sa protestuje omnoho viac v severnej ako južnej Indii.

Okrem tých, čo vyšli do ulíc, medzi ktorých treba započítať aj množstvo oponentov protestov, jestvuje, samozrejme, aj sivá mlčiaca väčšina, v ktorej sa nachádzajú aj tí, ktorým strach z reakcie štátu nedovolí verejne prejaviť svoj názor.

Najväčší presun obyvateľstva

Vysvetliť, čo presne sa deje, je, vzhľadom na množstvo protichodných informácií štandardných médií a dezinformácií šíriacich sa najmä na sociálnych sieťach, pomerne náročné. Za nespokojnosťou ľudí treba hľadať pomerne vysoké ambície súčasnej vlády riešiť problém ilegálnej imigrácie súčasne s problémom stále nedostatočnej evidencie obyvateľstva štátnymi úradmi. Ostrá reakcia vlády smerom k protestujúcim dala priestor aj vandalizmu a len priliala olej do ohňa nespokojnosti.

Oba hlavné problémy pretrvávajú už desaťročia, a preto pristúpiť k ich riešeniu je náležité. Dosiahnuť prehľadnú evidenciu občanov sa stále nedarí v želanej miere. Dodnes sa na administratívne účely v Indii využívajú viaceré dokumenty (napríklad rodný list, školský diplom, karta na prídel jedla), ktoré rôznym spôsobom potvrdzujú príslušnosť konkrétneho človeka k štátu, regiónu či miestu narodenia. Situáciu komplikuje aj nedostatočná gramotnosť v niektorých oblastiach a sociálnych vrstvách. Prípadov, keď ľudia žijú bez dokladov alebo len s čiastočnými dokladmi, nájdeme vo vyše miliardovej krajine desaťtisíce.

V tomto ohľade je preto ambícia vlády, ktorá dostala v ostatných voľbách silný mandát, pozitívna a žiadaná. Ilegálna imigrácia totiž priamo súvisí s registráciou občanov a udeľovaním občianstva, keďže mnohí z migrantov majú aj status utečenca a ten má za predpokladu, že splní zákonom stanovené pravidlá, nárok na získanie občianstva.

K najväčším presunom obyvateľstva prišlo v roku 1947 medzi novovznikajúcimi štátmi Indiou a Pakistanom, ale súčasný zámer vlády sa týka najmä presunov v roku 1971 po indickom angažovaní sa v zápase o vznik štátu Bangladéš (bývalý Východný Pakistan). Vtedy vo východných častiach Indie zostalo takmer jeden a pol milióna z pôvodných desiatich miliónov utečencov a vojnová situácia znemožnila presnú kontrolu. Prílev ľudí z Bangladéša sa však nikdy celkom nezastavil a početne menšie presuny ľudí je možné zaznamenať aj z Pakistanu, Afganistanu, Tibetu či Srí Lanky, teda krajín, kde sa možno stretnúť s diskrimináciou na základe etnicity, náboženského presvedčenia a politického názoru.

Demokratická India je zjavne atraktívnou juhoázijskou destináciou pre všetkých, ktorí patria k etnickým a náboženským minoritám v spomínaných štátoch. Prečo teda opatrenia vlády vyvolali takú nevôľu?

Náboženské kritérium

<A>Zdá sa, že ambícia vlády riešiť ilegálnu migráciu a evidenciu občanov prekročila jej vlastné možnosti. Spôsob, ktorý zvolila, označujú jej odporcovia za protiústavný a dotknuté krajiny, zahraničné médiá i vedúci úradu pre ľudské práva OSN za vysoko problematický. Aj keď sa vláda všemožne snaží vysvetliť, že CAA je zákon týkajúci sa vyslovene len migrantov-utečencov a NRC je stále v štádiu prípravy, a teda spolu priamo nesúvisia, jedno opatrenie v rámci CAA predsa len naznačuje opak. Neústavne totiž zavádza náboženské kritérium pri posudzovaní nárokov na získanie indického občianstva naturalizáciou.

Náboženské kritérium na druhej strane priamo súvisí s nacionalistickou politikou súčasnej vládnej garnitúry. Nacionalizmus totiž v južnej Ázii buduje kolektivitu národa na základe náboženskej príslušnosti. Nakoniec, práve preto sa vďaka tzv. teórii dvoch národov India rozdelila v roku 1947 na Indickú republiku a Pakistan. Indická republika nastúpila néhruovskú cestu sekularizmu, ktorý v indickom kontexte znamená garanciu náboženskej plurality štátom.

Pakistan šiel postupne cestou islamizácie krajiny a preferenciou sunnitskej majority. Zavedenie náboženského kritéria vláda zdôvodňuje ochotou pomôcť tým utečencom, ktorí boli prenasledovaní v krajinách svojho pôvodu. Každý z nich, ak prišiel do Indie z Pakistanu, Bangladéša a Afganistanu, ak preukáže, že patrí k hinduistom, budhistom, kresťanom, sikhom, džinistom a pársom a strávil v Indii zákonom stanovené obdobie, má nárok požiadať o indické občianstvo spôsobom naturalizácie. Moslimovia boli z tohto opatrenia vyňatí.

To zákonu dáva jednoznačne diskriminačný charakter, ktorý odporuje doterajšiemu sekulárnemu, a teda občianskemu postoju indických vlád. Ako keby moslimské menšiny (napr. šiiti, ahmadíjovia) nepatrili k prenasledovaným. Kuriózne sa zákon netýka hinduistických utečencov zo Srí Lanky či budhistov z čínskeho Tibetu. Zákon je namierený najmä proti moslimským imigrantom z Bangladéša (ale aj zvyšných dvoch vyššie spomenutých krajín) a kladie si za jeden zo svojich cieľov naturalizáciu bangladéšskych hinduistov, ktorých je medzi migrantmi-utečencami väčšina.

Na obranu sekulárneho štátu

V takmer dvestomiliónovej moslimskej komunite Indie dané právne opatrenie, okrem pocitu, že sa stali občanmi druhej kategórie, vyvolalo podľa vlády neoprávnený strach z toho, že ak nedokážu preukázať svoj pôvod, môžu sa stať v krajine neželanými. V porovnaní s inými je spoločenská mobilita moslimov nižšia, výskumy ich radia skôr medzi chudobnejšie vrstvy indickej spoločnosti, a preto je možné medzi nimi nájsť aj množstvo ľudí bez patričných dokladov.

Na obranu sekulárneho štátu vystúpili univerzity, občianski aktivisti a opozícia. Ich sprvu pokojné protesty vláda neustále násilne potláča, čo privádza do ulíc stále väčší počet ľudí. Najmä vstup polície na akademickú pôdu, kruté bitie protestujúcich, zatýkanie akademikov (napr. známeho historika Ramachandru Guhu), či použitie slzného plynu priamo v knižnici jednej z univerzít v Dillí prinieslo obrovskú vlnu sympatizantov obhajujúcich občiansky charakter indického štátu, ktorá sa rozšírila po celej krajine.

Problém diskriminácie moslimov v Indickej republike (napríklad neriešené vraždy na základe obvinenia, že konzumovali hovädzie, či program re-konverzie k hinduizmu eufemisticky nazvaný „návrat domov“, alebo premenovávanie miest, ak názov obsahoval moslimské meno alebo termín) eskaluje už od roku 2014, keď sa súčasná vládna garnitúra prvýkrát ujala moci. Lenže súčasná vlna protestov už dávno presiahla kontext obhajoby občianskych práv moslimov, ktorý vyšiel najmä spomedzi intelektuálov a akademikov.

Problém diskriminácie moslimov v Indickej republike eskaluje už od roku 2014.

Násilný zásah polície voči mladým ľuďom sprvu pôsobil mohutnú odozvu. Navyše tisícky protestujúcich hinduistov sa začali obávať o legalitu vlastnej existencie (napríklad aj o dedičské práva), pretože nedokážu dostatočne zdokumentovať svoju štátnu príslušnosť. Sú to práve oni, kto, aj vďaka rôznorodým (dez-)informáciám šíriacim sa na sociálnych sieťach, dnes stoja na indických uliciach a námestiach.

Iste, na jednej strane je chybou občana, ak nedisponuje požadovanými dokumentmi. Na druhej strane, ak ich štát a najmä medzi chudobnými a nevzdelanými vrstvami obyvateľstva doteraz dôsledne nevyžadoval, tak priamo poskytol možnosť života bez dokumentov, akokoľvek sa to nám s rodnými číslami a občianskymi preukazmi zdá zvláštne.

Najväčšia demokracia na svete…

V prípade utečencov zároveň platí, že neistota ich postavenia a strach z deportácie z nich robí ideálne ciele špekulantov obchodujúcich s pracovnou silou, čo vedie doslova k zotročovaniu. Žiaducu snahu štátu napraviť túto situáciu zbytočne skomplikovalo zavedenie náboženského kritéria pri získavaní občianstva a tvrdé potláčanie protestov vytvorilo priestor vandalizmu.

Paradoxne vo východoindickom Ásáme, kde sa vláda snaží o naturalizáciu bengálskych hinduistov z Bangladéša, sa voči tomuto kroku ozvali Ásámci, ktorí sa nimi cítia byť ohrození. Spôsob, akým sa vláda snaží riešiť problém náboženskej perzekúcie, tak získal etnický rozmer a idealizmus naturalizácie bengálskych hinduistov sa stratil v etnických protestoch.

Faktorov, ktoré ovplyvňujú prítomnosť Indov v uliciach, je teda niekoľko a sú vzájomne previazané (kontroverznosť CAA; obavy z budúceho registra občanov, a najmä nedostatočne premyslený postup pri registrácii v situácii, keď nedostatok dokumentov je skôr štrukturálnym problémom administratívy; náboženská diskriminácia či násilné potláčanie demokratického práva na protest). Verme, že India zvládne zaťažkávaciu skúšku bez ďalších zbytočných obetí a obháji svoje postavenie najväčšej demokracie na svete.

#zákon o občianstve #India
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku