Odvtedy vnímajú niektorí ľudia slovo Biafra, názov separatistickej republiky, ktorej história trvala 961 dní, ako synonymum pre tragédiu, hrôzu či beznádej. Do roku 1967 bol pritom známy len Biaferský záliv ležiaci východne od ústia rieky Niger (od roku 1972 sa nazýva záliv Bonny). V 70. rokoch však už napríklad francúzsky komunistický básnik Louis Aragon označuje československý normalizačný režim za „Biafru ducha“.
Konflikt, ktorý vyvolali v roku 1967 separatisti v Biafre, začal podobne ako mnohé iné v Afrike a v jeho pozadí boli dlhoročné etnické a náboženské spory spojené s nálezom bohatých ropných nálezísk.
Krajina bola rozdelená na tri oblasti približne kopírujúce osídlenia tromi hlavnými etnikami, ktoré sa líšia jazykom, náboženstvom, spoločenskou organizáciou aj ekonomickú vyspelosťou. Sever obývajú mestskí moslimskí Hausovia, juhozápad rodová spoločnosť Jorubov a v juhovýchodných savanách a pralesoch žijú kresťanskí Ibovia.
Po vyhlásení nezávislosti najľudnatejšieho štátu čierneho kontinentu v roku 1960 získali prevahu Hausovia zo severu, čo sa nepáčilo kresťanským Ibom. V januári 1966 zabili pri prvom vojenskom puči dôstojníci z radov Ibov pri puči premiéra hauského pôvodu Abubakara Tafawa Balewa. Nasledovali pogromy proti Ibom a potom v júli 1966 ďalší vojenský prevrat hauských dôstojníkov.
Rozpútané kmeňové trenice viedli v máji 1967 k odtrhnutiu ibskej Juhovýchodnej provincie od Nigérie. O tri dni neskôr vyhlásil vodca kmeňa Ibov, plukovník Odumegvu Ojukwu nezávislú Republiku Biafra, ktorá mala vtedy asi 13,5 milióna obyvateľov. Biafra bola, a dodnes je, ropnou zásobárňou Nigérie a mala aj svoju vlajku, peniaze a poštové známky.
Milióny obetí
Federálna vláda nasadila všetky prostriedky, aby separatistov porazila. Vojna začala ofenzívou vládnych síl 6. júla 1967, v októbri bola obsadená metropola separatistov Enugu a prístav Calabar, v prvých mesiacoch roka 1968 potom padla Onitsha a prístav Port Harcourt. Posledný útok vlády sa odohral začiatkom roka 1970. 12. januára biaferská vláda kapitulovala a o tri dni neskôr provinciu ovládla federálna armáda.
Vo vojne podľa odhadov zahynulo niekoľko miliónov ľudí. Padlých vojakov na oboch stranách bolo len asi 100-tisíc, 500-tisíc až dva milióny Ibov však zahubil hladomor, keď vládne jednotky odrezali separatistov od zásobovacích ciest.
Symbolom Biafry sa stali fotografie hladujúcich detí s nafúknutými bruchami. Vodca separatistov Ojukwu utiekol do Pobrežia Slonoviny, kde žil trinásť rokov. V roku 1980 dostal amnestiu a vrátil sa domov. Zomrel v novembri 2011 ako 78-ročný.
Československé delfíny
Na strane Biafry stáli najmä Francúzsko a vtedy ešte salazarovské Portugalsko, ďalej Gabon, Pobrežie Slonoviny, Tanzánia, Zambia a Haiti. Na strane nigérijskej federácie bola Veľká Británia, Organizácia africkej jednoty a východný blok na čele so ZSSR. Biafra brala výzbroj, kde sa dalo, zatiaľ čo Nigériu zásobovali predovšetkým komunistické štáty – išlo hlavne o migy a československé delfíny (Aero L-29 Delfín), ktoré sa na africkom bojisku ukázali ako prekvapivo úspešné bombardéry.
V histórii Nigérie vládli vojenské diktatúry viac ako tridsať rokov, krajina zažila päť vojenských prevratov, ťažké hospodárske krízy aj náboženské a etnické nepokoje.
V posledných rokoch tu prebieha konflikt spojený s islamistickou skupinou Boko Haram, ktorá chce na severovýchode vytvoriť štát s prísnymi islamskými pravidlami. Boko Haram má na svedomí viac ako 50-tisíc ľudských životov a od roku 2009 prinútila viac ako 2,4 milióna ľudí opustiť svoje domovy.