Branislav Tvarožek: Nemčina mi zachránila život v Povstaní. A nielen mne

, 17.01.2020 15:19, aktualizované: 20.01.2020 11:39

VVysoký elegán vo vysokom veku sa volá Branislav Tvarožek. Už ako stredoškolák sa postavil proti fašizmu a potom sa zapojil do Slovenského národného povstania. Neskôr po príchode novej totality ho komunisti poslali do väzenia. „Prijmem nielen to, čo je dobré, ale aj to, čo je zlé. Vravel som si: Už nič nezmeníš, dajako päť rokov neslobody pretrpíš, nič iné ti nezostáva. Poslali ma ako väzňa do uránových baní v Jáchymove," hovorí v rozhovore pre Pravdu 94-ročný pán Tvarožek, ktorý si začiatkom tohto mesiaca prevzal najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Počas Povstania bol člen Vysokoškolského strážneho oddielu generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Je už posledným žijúcim príslušníkom tejto jednotky.

Video: Deväťdesiatšty­riročný Branislav Tvarožek spomína na ťažké chvíle počas druhej svetovej vojny.

Ako si spomínate na obdobie útleho detstva?

Vyrastal som v obci Lok neďaleko Levíc. Otec vlastnil väčšie hospodárstvo, ktoré sa nachádzalo kúsok za dedinou. V predškolskom veku som poznal málo kamarátov, lebo v susedstve boli iba štyria rovesníci. Hrával som sa s dvomi dcérkami maďarského suseda a s chlapcom a dievčaťom, čo mali otca mlynára. Do školy som začal chodiť, keď som ešte nemal ani šesť rokov.

Prečo?

Otec postavil v maďarsky hovoriacom Loku slovenskú ľudovú školu a chcel ju naplniť. Dal ma do jednotriedky pre žiakov prvého až piateho ročníka, čo vtedy bývalo bežné. Do druhého, tretieho a štvrtého ročníka som už chodil do školy v Brezovej, kde žili moji starí rodičia. Takpovediac som tam získal svoj celý svetonázor.

Snímka Branislava Tvarožeka z detstva.
Snímka Branislava Tvarožeka z detstva. Autor: Archív Branislava Tvarožeka

V akom zmysle?

Milí starí rodičia a vzácni dvaja učitelia ma vychovávali a viedli v duchu Československej republiky, v úcte k štefánikovskej tradícii. Babička bola zlatá láskyplná osoba. Rovnako som si vážil aj deda, ktorý bol rozhľadený a nikdy nepovedal jednu vec dvakrát. Prízvukoval, a otec to od neho prebral, že sa treba vedieť dohovoriť so všetkými, čo tu žijú; že je nevyhnutné ovládať okrem rodnej reči aj maďarčinu a nemčinu. Preto ma poslali do piatej ľudovej do nemeckej školy v Petržalke, po maďarsky som už výborne rozprával. Boli to roky 1934 a 1935.

Adolf Hitler bol už vtedy v Nemecku pri moci. Vnímali ste ako chlapec, že niečo prestáva byť v poriadku?

Keď som chodil do školy v Petržalke, býval som u nemeckej rodiny. Všímal som si, že ich syn Artur, ktorý mal 22 rokov, chodieval pravidelne s podobne mladým holičom z domu naproti do Rakúska, odkiaľ nosili rôzne propagandistické materiály. Fašizmus bol na vzostupe, pričom išlo nielen o Hitlera, ale aj o Taliansko, ktoré v roku 1935 napadlo Etiópiu.

Z Petržalky ste kam odišli?

Do Levíc na gymnázium, čo som mal z Loku pár kilometrov. V politickom rozhľade mi veľmi pomáhala denná tlač. Otec odoberal až pätoro novín, rád som ich čítal. Postupom času sa ukázalo, že vývoj smeruje k veľmi zlým udalostiam. Najprv v septembri 1938 Mníchovská dohoda, potom 2. novembra 1938 Viedenská arbitráž, ktorou Nemci a Taliani prinútili Československo vzdať sa územia prevažne obývaného maďarsky hovoriacimi obyvateľmi. Otec ma poslal na gymnázium do Bratislavy ešte predtým, ako Maďarsko obsadilo okolie Levíc aj s Lokom.

Otec nikdy nepomyslel na možnosť, že Hitler sa stane víťazom. Ani na sekundu. Nepripúšťal si víťazstvo nacistov ani vtedy, keď sa už nachádzali neďaleko Moskvy.

V Bratislave ste neskôr s kamarátmi zatierali nápisy nacistickej a ľudáckej propagandy a, naopak, štetcom ste maľovali na steny heslá za slobodu. Ako vznikol tento nápad?

Býval som na evanjelickom internáte, kde ma o niečo starší kamarát Milan Čapek presvedčil, aby som vstúpil s rovesníkmi do Všeslovanskej revizionistickej organizácie. Po skončení vojny ju oficiálne uznali za súčasť odboja. Robievali sme to, čo ste povedali, až do 28. októbra 1942, keď nás v deň výročia vzniku Československa zatkli Nemci pri Dunaji. Niekoľko týždňov sme boli zadržiavaní v budove krajského súdu. Nakoniec mi dali do ruky dekrét o vylúčení z gymnázia, musel som sa začať živiť ako robotník, pracoval som ako elektrikár.

Onedlho, 2. februára 1943, Nemci utrpeli vážnu porážku na východnom fronte. Bitka o Stalingrad sa označuje ako prelomový moment druhej svetovej vojny, keď sa konečne mohlo začať hovoriť o nádeji, že by ju mohli prehrať. Ako ste sa dovtedy pozerali na vývoj spolu s otcom?

Nikdy si nepripúšťal, že Nemci vo vojne zvíťazia. Neviem povedať, z čoho vychádzalo jeho presvedčenie, ale dôrazne opakujem, že nikdy nepomyslel na možnosť, že Hitler sa stane víťazom. Ani na sekundu. Na stenu si zavesil veľkú mapu, do ktorej pichal špendlíky, ako sa vyvíja situácia na fronte. Nepripúšťal si víťazstvo nacistov ani vtedy, keď sa už nachádzali neďaleko Moskvy.

Rodičia Branislava Tvarožeka.
Rodičia Branislava Tvarožeka. Autor: Archív Branislava Tvarožeka

Zapojili ste sa do Slovenského národného povstania, ktoré vypuklo 29. augusta 1944…

…dovolím si vás prerušiť, pretože v prvom rade nechcem najprv hovoriť o sebe, ale o významnej úlohe môjho otca. Patrí mu mimoriadna zásluha na tom, čo sa dialo hneď po vyhlásení Povstania.

O čo išlo?

Otec, ktorý sa podieľal na prípravách SNP, telefonoval veliteľovi vojenského letiska v Piešťanoch Ivanovi Haluzickému. Obaja sa dobre poznali. Otec sa opýtal, čo robia. Haluzický odpovedal, že čakajú na žold. Otec mu zdôraznil, aby sa jeho vojaci okamžite pripravili na odchod a spýtal sa, koľko peňazí treba na výplatu. Bolo to viac ako 260-tisíc korún. Veľká suma v tých časoch.

Otec vybavil peniaze?

Našťastie mal dosť veľké dispozičné právo v Slovenskej obilnej spoločnosti. Sadol na prvý vlak do Piešťan, aby vojakom dal peniaze a tí popoludní odišli z kasární, aby sa pridali k Povstaniu. O ich úspešnom odchode rozhodovalo pár hodín, lebo Nemci prišli na letisko už večer. (Piešťanskí vojaci vytvorili v SNP najsilnejšiu a jedinú plne motorizovanú povstaleckú jednotku, poz. red.)

Prejdime k vašej účasti v SNP.

Ťažké chvíle pre mňa nastali po 26. októbri 1944, keď sa naša čata vybrala na Prašivú. Za Rusmi. Bol tam početný partizánsky oddiel. Išli sme z Donovál približne šesť hodín. Asi sa nedohodli na spoločnom postupe, preto sme sa vrátili. Už 27. októbra bol na Donovaloch veľký zmätok. Nemci totiž tlačili proti našim mužom od Banskej Bystrice, od Ružomberka a od Brezna. Na Donovaloch sa preto zhromažďovalo veľa ľudí. S autami aj s koňmi. Druhý deň sme stadiaľ odchádzali preč, ale ťažko sa dalo odhadnúť, kadiaľ treba ísť, lebo všetky doliny už obsadili Nemci. Našťastie sme mali medzi sebou troch alebo štyroch mužov z Donovál, ktorí výborne poznali terén. Viedli nás tak, že sme sa dostali cez Kozie chrbty. Do Sopotnickej doliny sme zišli 2. novembra. V noci ma poslali trochu bokom, aby som s guľometom držal stráž. Lenže stalo sa niečo, o pozadí čoho som sa dozvedel až po skončení vojny.

Čo sa udialo?

Hliadka zistila, že v horárni, ktorá sa nachádzala približne len sto metrov od našich mužov, je veľa nemeckých vojakov. Bol preto okamžite vydaný tichý rozkaz na odchod, čo sa však ku mne nedostalo. Až po vojne som sa to, pochopiteľne, mohol dozvedieť. Zostal som tam trčať sám, zrazu som nikoho z našich nevidel.

Čo ste urobili?

Zneškodnil som guľomet, keď som si už sám všimol, že v okolí sú Nemci, ktorí začali prečesávať priestor. Nakoniec ma chytili aj s jedným príslušníkom armády Ludvíka Svobodu, ktorého som tam náhodne stretol. Nemci nás prehľadali, vzali nám peniaze aj hodinky. Veliteľ rozkázal jednému vojakovi, aby toho druhého odbachol. Opýtal som sa, prečo ho chce zastreliť. Povedal, že má ruské gombíky. Svobodovi vojaci nosili síce naše uniformy, ale s ruskými gombíkmi.

Ako to dopadlo?

Pánboh ma osvietil a tvrdil som, že mu v noci zhorela blúza a obliekol si, čo našiel. Nemec reagoval, že ak to nie je pravda, dá nás zastreliť obidvoch. Nakoniec sme prežili, previezli nás ako zajatcov do Banskej Bystrice do bývalých kasární leteckej školy. Odhadujem, že v nich bolo až 800 zajatých. Krátko nato ako ma tam odvliekli, som mal obrovské šťastie. Vďaka mojej nemčine. Stál som vonku v blízkosti vchodu do ošetrovne, kde robil náš zajatec. Po jeho boku kráčal nemecký veliteľ, ktorý mu hovoril, že všetci, čo sú schopní pochodu, pôjdu preč. Aj sa tak druhý deň stalo, naložili ich do vlaku a deportovali do nacistického koncentráku. Zachránila ma táto náhoda s tým, že som rozumel nemčine. Podobne to bolo, keď som sa predtým v horách bleskovo vynašiel a vymyslel som si príhodu o zhorenej časti odevu vojaka zo Svobodovej armády. Takže nemčina mi v Povstaní zachránila život. A nielen mne.

Ako ste sa vyhli deportácii zo zajatia v Banskej Bystrici?

Mal som len trochu poranenú ruku, ale podarilo sa mi presvedčiť lekára z ošetrovne, aby ma zapísal na zoznam chorých. Zajatých nás tam zostalo okolo tridsať. Večer prišiel nemecký veliteľ a opýtal sa, kto vie variť. Nikto sa neprihlásil. Vôbec som sa nevyznal v kuchyni, ale ozval som sa.

Prečo?

Povedal som si, že to skúsim a aspoň som taký, čo sa s tým Nemcom dohovorí. Ukázal mi vrecia so sušenou zeleninou. Nemci tomu hovorili materiál na predlžovanie vojny… Bolo tam ešte mäso, ryža, soľ. Povedal mi, že z toho mám variť.

Podarilo sa vám?

Okolnosti prinútia človeka rozmýšľať. Urobil som rizoto. Nevedel som však, že ryža vo vode tak napuchne. Našťastie som varil v poľnej kuchyni s tromi kotlami, takže keď mi z jedného začalo kypieť, mohol som ryžu prehadzovať do dvoch ďalších. Rizoto im chutilo. O tri dni nás premiestnili do vojenskej nemocnice, pred ktorou nebola nijaká ozbrojená stráž. Cestou tam som náhodne stretol bratranca Živodara Tvarožeka. Už v civile, aj on sa zapojil do SNP, tiež bol v rovnakom strážnom oddieli ako ja. Zachránil sa malým zázrakom.

Ako?

Nemci ho viedli medzi zajatcami. Okolo prechádzal autobus na linke zo Starých hôr do Banskej Bystrice. Spomalil. Autobusy mali vtedy ešte otvorené dvere. Šofér sa priblížil k skupine zajatcov a bratranec naskočil do vozidla. Po našom náhodnom stretnutí ma navštívil v nemocnici a priniesol mi z cukrárne veľa zákuskov. Dostal som z nich hnačku. Paradoxne mi pomohla.

Nemecký veliteľ rozkázal jednému vojakovi, aby toho druhého odbachol. Opýtal som sa, prečo ho chce zastreliť. Povedal, že má ruské gombíky.

Ako?

Keby som ju nedostal, snažil by som sa odísť z nemocnice čo najskôr preč, ale ťažko povedať kam. Silná hnačka ma prinútila zostať najmenej dva dni. Bolo to v nedeľu, keď som zbadal v nemocnici príbuzného Laca Drobku, manžela sestry jednej mojej tety. V Banskej Bystrici pracoval na mestskom zastupiteľstve, kde pracoval pod Nemcom, ktorý si ho nechal ako úradníka. Vybavil mi papiere, aby som sa mohol dostať do Nového Mesta nad Váhom, kde vtedy žili moji rodičia. Zohnal ich aj pre Ondreja, Žida, čo bol so mnou v nemocnici, a nejaký čas potom u nás býval. Papiere nám doniesol v stredu.

Odboj sa potom pre vás skončil?

Nie, nie. Zásluhou otca som mohol pokračovať. Veľmi sa angažoval v podzemnom hnutí a zásobovaní. Podrobnosti som sa dozvedel, až keď prešiel front. Chápem otca, že chcel čo najviac veci držať v prísnej tajnosti. Pomáhal partizánskej skupine podplukovníka Anatolija Snežinského. Za Váhom, kde pôsobil jeho oddiel v Starej Lehote.

Ako ste mu pomáhali?

Povedal mi raz, Braňo, toto musíš previezť cez Váh spolu s jedným mužom. Dal mi vozidlo, automat a granáty. Keď sa išlo za Váh, jazdilo sa ponad vtedajšiu autostrádu. Nemci mali pod mostom ženijné cvičisko, dve čaty, hore bola stráž. Nevedel som, čo veziem. Nemec nás zastavil. Halt! Musel som ukázať, čo mám v aute. Boli to vrecia, našťastie dôkladne nepátral po obsahu. Až po vojne som sa dozvedel, čo som vlastne prevážal.

Čo to bolo?

Šesť a pol metra ekrazitu… Inak som vozil obilie členom odboja.

Po skončení vojny sa v Československu žilo slobodne len pár rokov, pretože komunisti vo februári 1948 uskutočnili prevrat a ujali sa moci. Totalitný režim vás potom poslal za mreže.

Za jeden nocľah päť rokov basy. Povedané v stručnosti. Bratranec Živodar prespal u mňa jednu noc. Emigroval do americkej okupačnej zóny Nemecka a vrátil sa s falošnými dokladmi, aby posielal správy na Západ. Odhalili ho však. Trest neminul nikoho, kto mu pomohol. Živodar vyfasoval trest smrti. Najvyšší súd mu ho zmenil na doživotie, v krimináli strávil 16 rokov. Mne súd naparil tých päť rokov.

Ako vyzeral váš proces?

Rozsudok vopred pripravili, pridelený obhajca mi nijako nepomohol. Bolo to rýchle. Podľa komunistického režimu päť rokov za vlastizradu. Na slobodu ma pustili po odpykaní celého trestu 20. februára 1954.

Čo ste si povedali po vynesení nespravodlivého rozsudku?

Zdôverím sa, že nie som nejako silno emocionálne založený človek. V zmysle, že prijmem nielen to, čo je dobré, ale aj to, čo je zlé. Vravel som si: Už nič nezmeníš, dajako tie roky neslobody pretrpíš, nič iné ti nezostáva. Poslali ma ako väzňa do uránových baní v Jáchymove. Šťastie bolo, že som na rozdiel od mnohých väzňov nedrvil rádioaktívnu rudu bez akejkoľvek ochrany. Robil som elektrikára, ale takmer som prišiel o život.

Čo sa vám nebezpečné pritrafilo?

Na Štedrý deň ma poprosil zbožný spoluväzeň, či by som mu vzal službu. Chcel byť večer spolu s podobne silno nábožensky cítiacimi trestancami. Súhlasil som. Zo strojovne mi volal chlapík od ťažného stroja. Hneď príď, Bruno, tak ma oslovoval. Nefungujú kompresory. Išiel som, ale nenašiel som skúšačku na elektrinu. Niekto si požičal moju tašku s náradím. Tak som zobral žiarovku, pripojil drôty. Lenže, ja hlupák, som sa ponáhľal. Trčal mi kus drôtu. Keď som to priložil k poistke, nastal skrat. Vypadli tri silné transformátory. Tma. Všade. V tábore, v šachte. Pri skrate ma obrovské svetlo zasiahlo do očí. Nič som nevidel. Iba som počul, ako zo strážnych veží vystreľujú osvetľujúce rakety, aby zbadali, či niekto neuteká. Potom naskočil generátor na osvetlenie oplotenia. Keď začala fungovať znovu elektrina, videl som aspoň malé bodky, čo boli lampy. Chvalabohu, že aspoň niečo. O pol hodiny sa mi začal vracať zrak. Tri dni som maródoval. Problémy s očami mi zostali doteraz. Dopadlo to však ešte veľmi dobre, lebo v opačnom prípade by bolo po mne.

Prečo?

Pánboh stál určite nado mnou, mal som od neho neuveriteľné šťastie. Keď nastal skrat, vzniklo také elektromagnetické pole, že roztopenú meď nesfúklo na mňa, ale iným smerom. Keby to išlo na mňa, zhorel by som.

Branislav Tvarožek

– Narodil sa 1. decembra 1925 v obci Lok neďaleko Levíc.

  • Na jeseň 1942 ho zatkli, lebo na steny písal heslá proti Jozefovi Tisovi aj Adolfovi Hitlerovi a tiež zatieral hákové kríže a rôzne propagandistické nápisy. Potrestali ho vylúčením zo školy, zamestnal sa v továrni ako robotník.
  • Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stal členom Vysokoškolského strážneho oddielu legendárnych povstaleckých veliteľov Jána Goliana a Rudolfa Viesta (Nemci oboch generálov neskôr chytili a popravili). Tvarožek síce padol do nacistického zajatia, ale podarilo sa mu prežiť.
  • Keď si po skončení vojny dokončil strednú školu, išiel študovať na univerzitu, ale komunisti ho z nej v roku 1949 vyhodili a uväznili. Súd ho potrestal piatimi rokmi za to, že u neho prespal bratranec, ktorý prišiel do Československa ako kuriér západných spravodajských služieb. Trest si odpykával v smutne známych uránových baniach v Jáchymove, kam totalitný režim posielal politických väzňov.
  • Po návrate na slobodu pracoval ako elektrikár až do odchodu na dôchodok. V roku 1960 sa oženil, manželka Milka mu zomrela pred štyrmi rokmi.

Zuzana Čaputová o Branislavovi Tvarožekovi

Branislav Tvarožek ukazuje Rad Ľudovíta Štúra...
Branislav Tvarožek ukazuje Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, ktorý ktorý mu udelila prezidentka Zuzana Čaputová. Na zarámovanej fotografii na stene je jeho strýko, československý legionár bojujúci za vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Autor: Archív Branislava Tvarožeka

Štyridsiate a päťdesiate roky 20. storočia sú pre mnohých stelesnením dvoch totalít, ktoré popierali demokratické tradície prvej ČSR, ale aj odvážnych ľudí, ktorí sa aj napriek strachu a hrozbe väzenia, mučenia či smrti týmto režimom postavili. Branislav Tvarožek čelil svojimi odvážnymi činmi fašistickému aj komunistickému režimu. Vo veku 19 rokov sa zapojil do Slovenského národného povstania, kde pôsobil po boku generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Po skončení vojny dokončil stredoškolské štúdium, no jeho vysokoškolské štúdium bolo prerušené zatykačom a väzením za jeho účasť v protikomunis­tickom odboji. Po roku 1989 bol plne rehabilitovaný.
Zdroj: Facebooková stránka prezidentky Zuzany Čaputovej

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SNP #Rad Ľudovíta Štúra I. triedy #Branislav Tvarožek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku