„Rainer Höss ma nepresvedčil. Prízvukuje síce, že je proti nenávisti voči Židom, ale pritom tvrdí, že antisemitizmus vyplýva z toho, že sú bohatí, čo predsa o všetkých vôbec nebola a nie je pravda," podčiarkla Grosmanová, ktorú do Auschwitzu deportovali zo Slovenského štátu v marci 1942.
Ako vznikol nápad stretnúť sa s vnukom Rudolfa Hössa?
Moja vnučka, čo je odo mňa o šesťdesiat rokov mladšia, s ním chcela ako novinárka urobiť rozhovor. Pridal sa manžel jednej kanadskej spisovateľky, ktorej teraz vyšla kniha o prvom transporte mladých Židoviek zo Slovenska, on je totiž tiež publicista. Tragického 25. marca 1942 v Poprade som bola medzi deportovanými aj ja.
Výsledok návštevy?
Nemôžem si pomôcť a musím povedať pravdu, že Rainer Höss na mňa pôsobil veľmi nesympaticky. Napriek tomu, že sa v posledných rokoch stal malou mediálnou hviezdou, lebo všade hovorí, že ako vnuk Rudolfa Hössa odsudzuje protižidovskú nenávisť.
Čo vám na ňom prekážalo?
Keď býva zlá reč o Židoch, pýtam sa ľudí, prečo ich odsudzujú, prečo ich majú v zuboch. A pritom sa mnohí bijú o Ježiša, ktorý bol predsa Žid. Bola som zvedavá, čo odpovie Rainer Höss.
Čo povedal?
Lebo sú bohatí. Poradila som mu, aby si prečítal staršiu knihu od Michaela Golda s názvom Židia bez peňazí. O živoriacich, chudobných židovských prisťahovalcoch do Ameriky v prvej polovici 20. storočia.
Faktom je, že mnohí ľudia majú predstavu o Židoch, že sú bohatí podnikatelia, lekári, právnici a podobne. Iba to konštatujem, nijako sa nezastávam tohto názoru…
Všetci s veľkými peniazmi?! Aj na východe Slovenska počas deportácií, odkiaľ ma odvliekli do Auschwitzu z rodného Humenného po zastávke v zbernom tábore Poprade?! Obyčajní poľnohospodári alebo majitelia malého obchodu?! Na toto som upozornila aj Rainera Hössa. Skutočne nezanechal vo mne dôveryhodný dojem.
Tvrdí, že je na úplne opačnej strane, ako stál jeho dedo.
Hovoriť to môže, ale ani vnučke sa vôbec nepozdával. Priniesla si diktafón, ale potom si povedala, že s ním plánovaný rozhovor nenahrá.
Povedala som, Rainer, ruky sa dotknem, ale istotne vás nepobozkám.
Rudolf Höss mal päť detí, ktoré sa narodili postupne v rokoch 1930 – 1943. Podľa dostupných informácií sú viacerí potomkovia stále nažive.
Počula som, že nezazlievajú otcovi to, čo robil… Rainer Höss, jeden z vnukov, je vraj odpadlík, ale však ste už počuli, čo som o ňom povedala na základe nášho stretnutia.
Falošný človek?
Do duše mu nevidím, ale ako 95-ročná žena už mám veľa skúseností s ľuďmi… A nesympatický. Stále používa priezvisko po jednom z najohavnejších nacistických zločincov. Čo vám poviem? Myslí boj proti antisemitizmu vážne alebo sa chce na tom priživovať?
Zažili ste jeho nacistického deda?
Rudolf Höss ako veliteľ bol veľké zviera. Ostatní esesáci robili najšpinavšiu robotu, akú potreboval. Zbadala som ho len dvakrát. Keď nasadol na motocykel a keď kráčal opodiaľ.
Ako sa ľudia v Kanade pozerajú na holokaust a čo o ňom vlastne vedia?
Šokuje ma, keď často počujem názory, že možno to nebola pravda, možno to bola pravda. A kam sa podeli státisíce odvlečených do Auschwitzu?! Veď ich povraždili!
Reportáž o vašom stretnutí s Rainerom Hössom zverejnili britské noviny The Sunday Times. Čítal som na internete zatiaľ len začiatok textu, ktorého autorom je Simon Worrall, zmienený publicista a manžel autorky knihy o prvom transporte zo Slovenského štátu. Čo mi prvé padlo do oka, bola snímka dvoch ľudí so zachmúrenou tvárou…
…ja s Rainerom Hössom, viem na čo narážate. Mám ruku položenú na jeho ruke. Nebol to stisk dlaní. Chceli odo mňa, aby som sa s ním na záver stretnutia spoločne odfotila. Povedala som, Rainer, ruky sa dotknem, ale istotne vás nepobozkám. Aj som oľutovala, že sme sa stretli. Zdôverím sa, že v snoch som sa vrátila do strašnej minulosti.
Ako?
Snívalo sa mi o nemeckých chlapcoch, ktorí majú amputované nohy, ako spievajú nacistické pesničky. Hlava mi stále veľmi dobre slúži, a nemám ani Alzeheimerovu, ani Parkinsonovu chorobu. Ale čo by ste očakávali v hlave starej ženy, ktorej nacisti zavraždili toľko príbuzných, po stretnutí s potomkom veliteľa, čo dohliadal na zabíjanie?! Ešte aj moja milovaná sestra Lea skončila v plyne! Deportovali ju do Auschwitzu o niekoľko mesiacov po mne. Zrazu nemohla otročiť, lebo vo vysokej horúčke upadla do bezvedomia. Čiže pre nacistov zbytočná, tak ju zabili.
Užívajte si pozemský život s láskou, vytvorte si raj na zemi. Už aj preto, že niektorí spoznali vlastne len peklo na tomto svete.
Mali ste ako jedna z mála obrovské šťastie, že ste nakoniec prežili peklo v Auschwitzi. Jednu z najhroznejších spomienok ste práve spomenuli, o zabití vašej sestry…
…Auschwitz bol naozaj peklo na zemi, ešte potom niečo poviem o pekle a o raji, ale asi chcete počuť nejaké ďalšie hororové svedectvo z tejto nacistickej továrne na smrť. Prešla som si týmto peklom a stále som ešte tu, ale čo napríklad ony?! Tie mladé Židovky, ktorých esesáci za jediný deň poslali okolo desaťtisíc do plynu, čo som v Auschwitzi zažila?! Zavraždené dievčatá a ženy, čo mali pred sebou život, aby si založili rodinu a tešili sa z detí?! Viete, čo sa stalo s ich spálenými mŕtvolami?
Nemci ich zmenili na popol bez hrobu.
Popol zabitých väzňov sypali nielen do jám. Keď prišiel do lágra starosta Auschwitzu, fanatický nacista, šplechol nám do tváre, že pod nami sú zabité Židovky.
Čo chcel tým povedať?
V betóne pod apelplacom, na ktorý nás esesáci pravidelne nahnali, bol popol tých mnohých tisícok dievčat a žien. Starosta sa uškrnul, že ho použili ako súčasť stavebného materiálu.
Ešte opíšte vašu myšlienku o pekle a o raji.
Nečakajte na vidinu posmrtného raja, nespoliehajte sa na ňu. Nikto z nás netuší, ako by vlastne mohol vyzerať. Užívajte si pozemský život s láskou, vytvorte si raj na zemi. Už aj preto, že niektorí spoznali vlastne len peklo na tomto svete.
Tažký osud Edity Grosmanovej
Narodila sa 11. júla 1924 v Humennom. Jej zbožní rodičia Friedmannovci mali dovedna sedem detí, ona sa narodila tretia v poradí.
Z rodného mesta ju odvliekli do Popradu, odkiaľ 25. marca 1942 vypravili prvý židovský transport do Auschwitzu. „Dostala som misu a lyžicu na biednu stravu, každé ráno som vstávala o štvrtej hodine, sčítali nás a brali pracovať," spomína na hrozný život v lágri.
O niekoľko mesiacov po deportácii do Auschwitzu prišla v jednom z transportov jej sestra Lea. Vážne ochorela, nacisti ju preto poslali na smrť do plynovej komory.
V januári 1945 sa vydala na takzvaný pochod smrti, keď Nemci evakuovali koncentrák. Po úmornej chôdzi väzňov naložili do dobytčiakov a premiestnili do lágra v Ravensbrücku. Skončenia vojny sa dožila v apríli 1945.
Zosobášila sa s Ladislavom Grosmanom, jej manžel sa stal autorom scenára úspešného filmu Obchod na korze, ktorý patrí v kinematografii medzi najlepšie diela o holokauste. Po okupácii Československa v auguste 1968 Grosmanovci emigrovali do Izraela. Ovdovená Grosmanová teraz žije v Kanade, kde sa usadil jej jediný syn.
Otázky a odpovede
Ako nacisti trestali väzňov v Auschwitzi?
Keď sa im zachcelo, kohokoľvek poslali na smrť do plynovej komory. Zotročených väzňov, ktorí už nevládali drieť, bez zľutovania zastrelili. Rovnako brutálne postupovali, keď sa niekto pokúsil o útek. Odporne trestali ešte aj najmenšie prehrešky. Múzeum v Auschwitzi napríklad uchováva listinu o tom, ako esesácky veliteľ Josef Kramer rozhodol, že Marie Tajfelbaumová, čo ukradla jablko, musí stráviť päť nocí v malej kobke. Stehzelle v nemčine znamenalo, že išlo o celu na státie. Do kobky natlačili potrestaných tak, aby si nemohli ani sadnú, ani čupnúť, čiže spať museli pritisnutí k sebe postojačky. Cez deň ich vyhnali na otrocké práce a na noc vrátili do uzučkého podzemného priestoru.
Čo dávali Nemci väzňom jesť?
Zajatí živorili, čo sa prejavilo na podvýžive, ktorá v mnohých prípadoch viedla až k smrti. „Ráno iba pol litra čaju, na obed polievka. Večer kúsok chleba s troškou margarínu alebo s lyžičkou džemu, v nedeľu s kolieskom salámy. Posledný deň v týždni nám dávali ešte tri zemiaky v šupke," povedala Helena Weinwurmová v roku 2009 v rozhovore pre Pravdu. V marci 1942 bola v prvom transporte Židoviek vypraveného zo Slovenského štátu. Po skončení vojny vážila len 35 kilogramov.
Ako prebiehali deportácie Židov zo Slovenského štátu do nacistických lágrov vrátane Auschwitzu?
Odvliekli ich vo dvoch vlnách. Začalo sa to 25. marca 1942 deportáciou slobodných židovských dievčat. V prvej vlne skončilo v koncentrákoch približne 58-tisíc Židov, ktorí žili na slovenskom území. Deportácie sa obnovili po vypuknutí Slovenského národného povstania. Obeťami sa stalo takmer 13-tisíc ďalších Židov. Z prvej vlny deportácií sa vrátilo na Slovensko ani nie 300 Židov. Z druhej vlny ich zostalo nažive len okolo 3 600.
Auschwitz
Nacistický koncentračný tábor na poľskom území okupovanom Nemcami
Pôvodný areál tvorili vojenské baraky, ktoré v Osvienčime využívala poľská armáda do napadnutia krajiny hitlerovcami v septembri 1939. (Snímka je spred tohto obdobia.) Boli to delostrelecké kasárne pozostávajúce zo 16 budov. Na jar 1940 ich Nemci začali premieňať na svoj prvý láger v okupovanom Poľsku, mal názov Auschwitz I. Prvé dva roky do neho posielali Poliakov, od leta 1941 už aj zajatých sovietskych vojakov. Väzni museli otročiť, pričom mnohých zastrelili (plynové komory nacisti postavili neskôr). V polovici roku 1941 začali rozširovať láger, pretože neďaleko budovaná chemička koncernu I. G. Farbenindustrie potrebovala veľa pracovnej sily.
Nemci, ktorí sa chystali na takzvané konečné riešenie židovskej otázky, urobili zásadné rozhodnutie v januári 1942. Nacistickí pohlavári rokovali na tajnej konferencii na zámočku na brehu jazera Wansee pri Berlíne, aby sa dohodli na likvidácii Židov v Európe. Z poverenia Adolfa Hitlera jej predsedal Reinhard Heydrich. Postavili niekoľko koncentrákov určených na vraždenie Židov. Auschwitz sa stal hlavným tragickým dejiskom holokaustu.
Keď sa koncentrák stal továrňou na smrť, na zabíjanie slúžilo niekoľko plynových komôr. Väzňom vzali všetky cennosti, dokonca im ešte vytrhávali zlaté zuby. Likvidovali ich Cyklónom B. Po otvorení plechovky sa uvoľňoval plynný kyanovodík. Mŕtvoly spaľovali v peciach, ich popol sypali do jám. Smrtiacou látkou zásobovala Auschwitz spomenutá chemička I. G. Farbenindustrie. V rokoch 1925 – 1945 to bol najväčší chemický podnik na celom svete.
Neopomenuteľnou kapitolou sadizmu v Auschwitzi boli lekárske experimenty vykonávané na väzňoch. Vrátane detí (na snímke sú podvyživení chlapci, na ktorých robil pokusy beštiálny doktor Josef Mengele). Nemeckí lekári napríklad chceli zlepšiť zdravotný stav vojakov a posilniť šialenú teóriu o nadradenosti árijskej rasy. Experimenty robili aj pre potreby farmaceutických firiem a tiež skúmali možnosti, ako by sa dala spraviť masová sterilizácia ľudí, ktorých považovali za menejcenných.
Začiatkom roku 1945 Červená armáda nezadržateľne a rýchlo postupovala smerom k Auschwitzu. Nemci museli utiecť. Pôvodne chceli celý láger zrovnať so zemou, ale nestihli. Vyhodili aspoň do vzduchu plynové komory (na snímke), aby sa pokúsili zmazať hlavné stopy po vraždení. Pri úteku vzali so sebou približne 65-tisíc väzňov, aby ich premiestnili do koncentrákov na území, ktoré ešte mali pod úplnou kontrolou. Zhruba štvrtina zajatcov pritom neprežila evakuáciu označovanú za pochod smrti. Väzňov, čo zostali v Auschwitzi, oslobodili červenoarmejci 27. januára 1945.
Hlavných páchateľov vojnových zločinov z Auschwitzu súdili 30 dní na konci roku 1947 v Krakove. Pred tribunálom bolo 40 obžalovaných. Padlo 23 rozsudkov smrti, týchto odsúdených obesili (napríklad vrátane v poradí druhého veliteľa lágru Artura Liebenhenschela. Tribunál ďalej vyniesol 6 doživotných trestov a 10 verdiktov odňatia slobody v rozpätí 3 – 15 rokov. Nepotrestali iba jedného. Bol ním nemecký lekár, v prospech ktorého svedčilo veľa bývalých väzňov; zhodovali sa vo výpovedi, že sa správal humánne a dokonca mnohým zachránil život, keď ich neposlal do plynu.