Ako v stručnosti vyzerali deportácie zo Slovenského štátu do Auschwitzu?
Najprv vybrali do transportov slobodné židovské dievčatá, nasledovali židovskí mladíci a nakoniec odvážali už celé židovské rodiny.
Prečo tunajší režim platil Nemecku 500 ríšskych mariek za každého deportovaného Žida?
Zo zachovaného dokumentu, ktorý vlastnoručne podpísal predseda vlády Vojtech Tuka, vyplýva, že ponúkol túto sumu ako takzvaný vysídľovací poplatok. Bol jedným z hlavných organizátorov odsunu Židov zo Slovenska. Tieto financie sa Nemecku vyplácali z peňazí, ktoré zhabali Židom. Každý z nich si fakticky musel zaplatiť jednosmerný lístok do nacistických táborov smrti vrátane Auschwitzu.
Čo spravili čelní židovskí predstavitelia, keď sa dozvedeli, že sa chystajú deportácie?
Veľmi sa obávali už pred prvým transportom, ktorý odišiel z Popradu 25. marca 1942. Mali zlú predtuchu. Armin Frieder v mene rabínov na Slovensku napísal 6. marca list prezidentovi Jozefovi Tisovi. Zmienil sa, že počúvajú strašnú správu – hoci ešte úradne nepotvrdenú – že príslušné úrady zamýšľajú vypovedať Židov zo Slovenska. To sú autentické slová rabína Friedera. Doplním ešte jeden citát. Doslova napísal toto: „Toto opatrenie možno v zákone nazvať hocakým menom a odôvodniť hocakými pohnútkami – ostáva skutkom, že podľa daných okolností znamená fyzické zničenie Židov na Slovensku.“ K Tisovi sa síce list dostal, ale po prečítaní nijako nezasiahol. Nezľutoval sa, nepomohol. Napriek ubezpečeniu, že Židia tu chcú zostať, aby pracovali v pote.
Esesáci v Auschwitzi menili deportovaných na menejcenné bytosti, ktorým tetovali čísla na predlaktie. Niektorých potom hneď zabili, iných zotročili.
Bol to najšialenejší, premyslený plán likvidácie Židov. Nacisti zabíjali aj ich dušu. Išlo im o to, aby tí, ktorých dočasne nechali nažive, dreli až do smrti od vyčerpania. Absolútne ich ponižovali, takpovediac udupávali dušu pod čiernu zem. Židia, ktorí mali šťastie, že sa dožili skončenia vojny, sa zhodovali, že v Auschwitzi každý zažil peklo na zemi.
Múzeum holokaustu sa rozšíri
Autentické miesto utrpenia Židov na Slovensku počas druhej svetovej vojny sa rozrastie o nové cenné priestory. V Múzeu holokaustu, ktoré sa v Seredi postupne buduje od roku 2015, pribudla ďalšia expozícia. Návštevníkom ju sprístupnia v rekonštruovanom baraku číslo 2. V areáli múzea sa kedysi nachádzal koncentračný a pracovný tábor.
Foto: SITA/Slovenský národný archív
Oficiálny termín ukončenia prác, čo bol 27. január, vybrali symbolicky pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu. „V tento deň si pripomíname utrpenie šiestich miliónov židovských obetí. Dátum pripadá na výročie oslobodenia nacistického koncentračného tábora v Auschwitzi Červenou armádou 27. januára 1945,“ povedal Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea židovskej kultúry (MŽK), ktorý je autor myšlienky a konceptu seredského múzea.
„Stála expozícia bude spoločne s novou časťou v baraku č. 2 sprístupnená širokej verejnosti už ako kompletná vo februári po odovzdaní hotového diela,“ ozrejmila zástupkyňa riaditeľa MŽK Stanislava Šikulová s tým, že pásku príde prestrihnúť premiér Peter Pellegrini s ministerkou kultúry Ľubicou Laššákovou.
Tvorcovia konzultovali prípravu novej expozície nielen s historikmi zo Slovenska a z Izraela, ale aj s tými, čo prežili hrôzy niekdajšieho lágra. V baraku číslo 2 sa objavia významné fakty súvisiace s holokaustom. „Prvýkrát ich predstavíme výstavnou formou. Ide napríklad o zmienky o pracovných táboroch vo Vyhniach a v Novákoch,“ poznamenal Mešťan. Nová časť expozície sa tiež venuje getám, vrátane tých, čo boli na anektovanom území južného Slovenska, ktoré ovládalo horthyovské Maďarsko. (čap)
VIDEO: „Nemám silu ísť do Auschwitzu, známi mi povedali, že je tam kufor s menom môjho otca,“ hovorí Ivan Pasternák, ktorý sa zúčastnil v Múzeu holokaustu v Seredi na vernisáži novej výstavy Holokaust: likvidácia, oslobodenie, záchrana.