Szivessyová napísala šesť viet. „Som so svojou matkou, som zdravá a usilovne pracujem," poznamenala. (Celý stručný text nájdete na fotografii pod článkom.)
V rámci nacistickej propagandy, keď už pritom v Auschwitzi fungovali plynové komory, museli posielať podobnú poštu deportovaní Židia zo všetkých krajín. Na Slovensku sa až donedávna nevedelo, že sa zachoval nejaký taký lístok. „Je to pochopiteľné, pretože mnohí adresáti nakoniec tiež skončili v koncentračných táboroch," objasnil Pavol Mešťan, historik a riaditeľ Múzea židovskej kultúry (MŽK). „Lístok, ktorý napísala Szivessyová, predstavuje vzácny kúsok do mozaiky slovenského holokaustu v Auschwitzi," dodal.
Múzeum získalo unikát od jedného zberateľa. „Lístok kúpil na burze filatelistov a venoval ho nám," povedala Stanislava Šikulová, zástupkyňa riaditeľa MŽK. Ubezpečila, že vzácny historický artefakt zaradia do niektorej z expozícií, pravdepodobne do Múzea holokaustu v Seredi.
Život im zachránili ihly a nite
Spolu s matkou Szivessyovú odvliekli do Auschwitzu už v roku 1942. V pekle na zemi prežili neuveriteľné tri roky, dožili sa skončenia druhej svetovej vojny. „Život im pravdepodobne zachránilo to, že boli šikovné krajčírky a vedeli veľmi krásne vyšívať. Manželky nemeckých dôstojníkov im zadávali prácu a to ich uchránilo pred plynovými komorami," vysvetlila Šikulová.
Obe prežili aj útrapy, keď nacisti utekali z Auschwitzu a brali so sebou veľa väzňov. Nemci museli vziať nohy na plecia pred rýchlo sa blížiacou Červenou armádou. Aranku aj s matkou transportovali do koncentračného tábora v Mauthausene, ktorý sa nachádzal na rakúskom území, približne 20 kilometrov od Linzu. „Keď ich v mrazoch naložili do vlaku, viezli ich v otvorenom vagóne. Túto cestu smrti veľa vysilených väzňov neprežilo a v týchto vozňoch doslova zmrzli," upozornila Šikulová.
Láger v Mauthausene oslobodili americkí vojaci 5. mája 1945. V lágri našli veľa mŕtvych, a tí, čo zostali nažive, vyhladovaní boli len kosť a koža. Szivessyová a jej matka sa našťastie dožili slobody, vrátili sa na Slovensko. Aranka našla medzi najbližšími príbuznými aspoň živú sestru. Tá sa v roku 1950 rozhodla emigrovať, čo sa jej podarilo, pričom do Izraela vzala aj matku. „Aranka zostala žiť v Československu. Evidentným dôvodom bola láska," usúdila Šikulová.
Spoznala ho v Auschwitzi, jemu pomohli latríny
Šanca na prežitie v nacistických koncentrákoch bola minimálna, ale nakoniec sa mohol tešiť z príchodu slobody aj mladý chlapík, s ktorým Aranka spojila svoju budúcnosť. Spoznali sa v Auschwitzi, kde Pavol Waldapfel mal šťastie, že ho Nemci tiež neposlali do plynu, lebo ho potrebovali na prácu. Židovský rodák z Považskej Bystrice robil v lágri opravára potrubia. Szivessyová a Waldapfel sa po vojne zosobášili. Dvaja bývalí väzni z Auschwitzu sa nakoniec dožili krásneho veku. Vitek (Waldapfel si v povojnovom období zmenil priezvisko) zomrel v októbri 2012, keď mal 92 rokov, jeho manželka pred ním, 86-ročná v novembri 2006.
Foto: ROBERT HANSCOM/GENI
Waldapfel určite mohol hovorievať, že v lágri prežil malým zázrakom. Viackrát ochorel, ale zakaždým sa zotavil, takže ho neposlali do plynu ako bezvýznamného väzňa, čo už nevládze pracovať. Príbeh Waldapfela na základe jeho svedectva spísal a uverejnil niekoľko mesiacov pred svojou smrťou na portáli Geni istý Američan Robert Bruce Hanscom.
Po deportácii do Auschwitzu hneď Waldapfela oddelili od jeho rodičov. Podľa Nemcov boli totiž „starí", a preto nepotrební na prácu. Otec mal 63 rokov, matka ešte len 43 rokov. Poslali ich do plynu. Rovnaká smrť čakala na jeho tetu a bratranca. Bol po úraze, používal barlu, ale inak to bol 21-ročný silák. Esesáka presviedčal, že je práceschopný, ale ten ho rozkázal nahnať do plynovej komory spolu s matkou.
Waldapfel rýchlo pochopil, že životnosť ťažko pracujúceho väzňa sa pohybuje v rozpätí dvoch až troch mesiacov. Hrozilo ochorenie, podvýživa, cesta do plynu. V skupine väzňov pod dozorom esesákov vynášal výkaly z latrín mimo lágra. Noví deportovaní, ktorí hneď zistili, že je veľmi zle, si pod latríny skrývali nejaké jedlo, čo mali so sebou. Napríklad malé konzervy. Waldapfel vedel, že mnohí sa ich už nedotknú, lebo pôjdu do plynových komôr. Mohol mať preto akú-takú kalorickú výživu.
Latríny mu poskytli nielen niečo na zjedenie, ale možno aj zachránili život, keď si nacisti uvedomili, že budú musieť utiecť pred blížiacimi sa červenoarmejcami. Predtým ešte stihli postrieľať veľa väzňov. Waldapfel veľmi dobre poznal kanalizačnú sústavu v Auschwitzi, odkiaľ zo septikov odnášal výkaly. Skryl sa vtedy do nej s ďalšími kamarátmi. Esesáci tušili, že tam nejakí väzni našli skrýšu. Vycvičené psy však chvalabohu nepomohli. Ich čuch otupil neznesiteľný zápach, povel nedokázali splniť. Waldapfel tak prečkal v úkryte a 27. januára 1945 sa mohol tešiť zo slobody, ktorú do Auschwitzu priniesla Červená armáda.
Foto: Múzeum židovskej kultúry
Preklad nemeckého textu do slovenčiny
Drahá Eta a Jóža, určite Vás zarazí, že dostanete od nás list, ale chceme Vám o nás dať správu. Som so svojou matkou, som zdravá a usilovne pracujem. Ako sa máte a ako sa má Váš malý Jožko? A čo robíš Ty, veľký Jóži? Dokážete si určite predstaviť, že ma zaujíma všetko o Vás, a preto by som Vás chcela požiadať, aby ste mi hneď nezabudli odpovedať to o Jóžim! Ako sa má Jóžiho rodina, dúfame, že sú všetci pri najlepšom zdraví a predpokladám, že aj všetko ostatné je u Vás v poriadku.
Pozdravy písali často aj pred zavraždením
Korešpondenčné lístky poslané z Auschwitzu slúžili jedine nacistickej propagande. Nemci totiž v roku 1943 už čelili sinému podozreniu, že zabíjajú židovských väzňov v koncentračných táboroch. „Preto ich prinútili písať tieto lístky príbuzným a známym, ktorí žili doma. Museli sa zmieniť, klamať, že je s nimi všetko v poriadku," objasnila Stanislava Šikulová, zástupkyňa riaditeľa Múzea židovskej kultúry Pavla Mešťana.
Samozrejme, že nemohli nič uviesť o hrozných podmienkach v lágri, lebo pošta podliehala prísnej cenzúre. Na zadnú stranu lístka mohli napísať niekoľko viet, ktoré prešli cez prísnu kontrolu. Povolená bola iba nemčina. „Väzni v lístkoch zvyčajne uviedli, ako pracujú a že sa majú dobre, čo bola vynútená lož. Mnohí ich písali dokonca krátko pred vchodom do plynových komôr," zdôraznila Šikulová.
Foto: SITA/AP
Napriek cenzúre sa dali poslať tajné posolstvá, ale adresát sa musel dovtípiť, že vo vetách sa nachádza skrytý odkaz. „Príbuzní si o nich v prvom momente mohli pomyslieť, že sa zbláznili. Počul som to z rozprávania tých, čo ešte neboli deportovaní a mali nakoniec šťastie, že prežili holokaust. Predstavte si, že čítate, že sa vás príbuzný pýta, ako sa má nejaký strýko, ktorý už dlhé roky nežije. Alebo keby niekto napísal, že sa počas sabatu pekne porozprával s nejakou tetou, čo je tiež už dlho mŕtva," povedal Mešťan.
„Našťastie to boli inotaje, ktoré nemeckí cenzori nemali šancu pochopiť. Podarilo sa tak prepašovať k príbuzným a známym správu, že v skutočnosti nie sú v poriadku, že sa majú zle," doplnila Šikulová.
Mimochodom, predná časť lístkov naznačovala, že niečo smrdí. Na výraznej pečiatke v nemčine bolo uvedené, že odpovedať je možné len prostredníctvom ríšskeho úradu Židov v Nemecku, ktorý sídlil v berlínskej štvrti Charlottenburg.