Zavše mám pocit, že so svojím mužom Marekom Mihalkovičom sa poznáme odjakživa. Od jeho aj môjho jakživa. Niektoré veci som možno počula od jeho alebo svojich rodičov, iné mi asi rozprával, a niekedy ani neviem presne povedať, či som to zažila ja, alebo on. Vyrástli sme z rovnakej pôdy.
Modrava, modrastosť,
klon od pranázvu Modor,
meno sa fantazijne prešmykne,
z ovzdušia prejde do kože.
So svojím trblietaním.
Ľudia si svety radi prispôsobia,
materinská reč rada pomôže.
Aj keď sa zdá, že medzi nami
vykračujú si krokom laním.
(Všetky ukážky básní použité v článku sú z diela Jozefa Mihalkoviča.)
Možno som Mareka prvýkrát videla v niektorý Veľkonočný pondelok. Chlapci Mihalkovičovci chodievali šibať s dedom Paľom Petrakovičom, hasičom. Vždy si starostlivo vyberali vajíčka. Do výduviek si raz špajdľou napchávali vatu, aby sa im nerozbili.
***
Mama Marekovej mamy Marienky teta Janka Petrakovičová robila v Múzeu Ľudovíta Štúra. Každý rok sme do múzea chodili s pani učiteľkou na exkurziu. Jej výklady v expozícii boli povestné. Všetko veľmi prežívala, dramatizovala, recitovala, vedela sa dojať k slzám, prešpikovala ich básňami či úryvkami z listov. Hoci som jej výklad počula niekoľkokrát, vždy som počúvala, lebo teta Janka bola výborná rozprávačka. Aj neskôr, keď som sa v múzeu zamestnala sama ako lektorka, mnohé učiteľky spomínali na tetu Janku a na to, ako niektoré deti pri jej výklade plakali či odpadávali.
Tetu Janku Petrakovičovú som však poznala skôr. Chodievali sme do jej pohostinného domu na návštevy s tatom aj s mamou. Dvor bol plný zvieratiek. Pozdĺž celého dvora boli klietky s exotickými vtákmi a na konci dvora bol holubník. Holuby a vtáčence choval tetin synovec Štefan a neskôr aj môj švagor Boris, ten iba holuby, a keď sa Štefan oženil do Čiech, prevzal aj ostatné vtáčence pod svoju kuratelu.
Teta Janka mala rada mačky. Niektoré si pamätám po mene, iné iba z videnia, a mnoho poznám z Marekových fotografií. Keď sme našli so sestrou na ulici zatúlané psíča či mačiatko, vždy sme ho niesli tete Janke. Okrem toho, u tety Janky bývali v podnájme zmrzlinári, a tak nám na návšteve vždy „hrozila“ nejaká zmrzlina.
A čo to je, čo bolí. To, čo budeme, alebo to, čo sme už boli?Jozef Mihalkovič, básnik
Môjmu mužovi Markovi Mihalkovičovi zomrela mama, keď mal dva roky. Bývali s otcom Jozefom Mihalkovičom u babičky tety Janky. Neskôr sa presťahovali do Trnavy k starým rodičom Mihalkovičovcom. Obaja mali krásne mená – Florentína a Severín. Mali veľký dom na Špíglsále. Istý čas v tom dome bývali aj Miroslav Válek so svojou ženou Mariannou, Jozefovou sestrou. Vraj boli s Miroslavom veľmi do seba zaľúbení.
A tak chlapci Mihalkovičovci začali do petrakovičovského dvora chodievať iba cez sviatky a na prázdniny. Vo dvore býval brat tety Janky strýco Štefan, pekár, jeho žena Jožka a Kučerovci. Teta Janka bola sestrou tety Pavlínky, mamy poetky Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej. Aj Lydka istý čas bývala v Modre, často však do Modry aj neskôr chodievala na návštevy. Do tohto dvora chodievali na návštevy pán Jozef Ilečko, Ján Stacho, Ľubo Feldek, Iľja Zeljenka, môj tato, Ivan Wernish, Antonín Brousek a mnohí ďalší, neskôr aj mladí píšuci kamaráti chlapcov Mihalkovičovcov, Andrijan Turan tu krátky čas aj býval.
***
Jozef Mihalkovič sa do Modry priženil. So svojou ženou sa zoznámil v Stupave, kde pracoval v cementárni. Ona bola učiteľka a tuším obaja hrali divadlo. Keď mama zomrela, tatko s malými Borisom a Marekom sa presťahovali do Modry a neskôr do Trnavy, aby sa opäť do Modry vrátil so svojou druhou ženou, Modrankou Gitkou.
Možnože bývala biela,
keď ju dnes volajú Modrou.
Pod snehom taká biela,
možno je stále modrou.
A ošarpané vinice
vôbec ju nešpatia, skôr zdobia.
Čo ma to máta za predtuchu,
že si ma k sebe vinie v duchu
jej vidiek, putujúci
z obdobia do obdobia.
Čítala som vtedy Slobodovo Romaneto, Jesenina v ruštine, môj otec sa oženil druhýkrát v Bratislave a mama si vzala astronóma Dušana Kalmančoka. To on prvý raz priviedol Marka, vtedy študenta fyziky, aby ma doučoval matematiku a fyziku, predmety, z ktorých som prepadávala. Keď sme sa neučili, prekladali sme Jesenina, Marek s tatkom Jozefom aj Wiliama Carlosa Wiliamsa. Zavše som Jozefa stretla v básničke alebo v chotári:
Príroda nežartuje, kráča,
aby jej bolo dochvíľnejšie.
Medzi lipou a ľubovníkom
je takých dvanásť dní.
Hovorím dvanásť,
v skutočnosti to býva šestnásť
aj sedemnásť a navlas, akurát.
Na vysokej škole som začala s Marekom chodiť. Vydala som sa do rozvetvenej, aj spisovateľsky, mihalkovičovskej rodiny.
Mihalkovičove knižky Ľútosť a Zimoviská sme mali doma v knižnici, ja som však po nich siahla oveľa neskôr, poriadne tuším až po svadbe. A objavila som svety, stodoly svetov…
Bolo zimy, že mohla zmýliť čas,
bolo neľahko dobúchať sa do hrdzavých vrát…
vták nevyvážil vetvu.
Všetko toto akoby som už niekedy dávno niekde počula či videla, privrávalo sa mi to viac ako čokoľvek iné, lampy odrazu hrkútali… Vždy bolo, a aj je pre mňa sviatkom povyprávať a stretnúť sa s tatkom Jožom, s mojím druhým a teraz už vlastne prvým tatom, hocikde, trebárs u nich v kuchyni, kde si lampa naozaj zavše hrkúta ako holub.
Len keď sa horšie nestalo,
stvorenie sveta trvá,
akoby jakživ prestať nemalo,
posledná večera nevie, že nie je prvá.
***
Od Jozefa Mihalkoviča ani z návštevy podobne ako z básne neodídete iba tak, vždy je v tom kus poézie, tatko hocikedy nahlas prečítal baseň alebo dve alebo ich iba položil na stôl hneď vedľa maminých koláčov.
Lákalo vás to vylúpnuť aj zmysel,
prichytiť pravdu in flagranti
pri vykĺbených točniach vetviacich sa viet,
kde chumáčiky ohňa v nažkách, náboj
každého semiačka, každučký každý lístok
v lone príčinnosti
na vlásku orchestrálne visel!
A komorne vám vtedy hrali
kvarteto opustenému
vaše štyri steny.
Vďaka nemu som spoznala Emily Dickinsonovú, Roberta Desnosa, hocikedy však vyberal báseň niektorého z kolegov a nahlas odcitoval. A inokedy nevybral, a odcitoval spamäti.
Chcela som vydávať náš rodinný časopis, do ktorého by sme všetci prispievali. V prvom čísle mal byť rozhovor s tatkom. Neskôr vyšiel vo Fragmente pod nádherným názvom Doska stola bravúrne napustený bazén. Jeden z najkľúčovejších rozhovorov o poézii: "Napísať báseň,“ hovorí Jozef Mihalkovič, "znamená ustanoviť čosi, čo tu predtým nebolo a hlási sa v nej k životu svojím spôsobom živá bytosť, stvorená, vymodelovaná z reči, z obyčajných slov, ktoré všetci používajú na každom kroku, ako keby sa nechumelilo, pri práci, pri náhodných stretnutiach na ulici, v predajniach, pri pive, v škole, všade, skoro toľko ako doma v rodine.
V podstate všetci vedia o potencii reči, lebo veď používajú ten istý jazyk, ktorým hovorí báseň, ba sami ho znenazdania použijú tak, že to zaiskrí ako v básni, ako keby sa reči samej v ich ústach zachcelo si zabásniť, lebo sa jej prihovorilo, akí sú čulí, všímaví, čo všetko majú na srdci a čo ich sužuje. Toto všetko sú náznaky predpokladov dorozumenia medzi básnikom a jeho čitateľom.“
***
Ja som sa aj vďaka poézii nikdy u Mihalkovičovcov necítila stratená. Aj keď si, povedzme, nevedeli spočiatku na mňa zvyknúť. My Šikulovci všetci veľa rozprávame, strašne kričíme a prekrikujeme sa, ustavične sa niekto s niekým akože vadí a potom udobruje, jeden lepší a väčší rozprávač ako druhý. Mihalkovičovci akoby používali na svet inú, jemnejšiu, nehovorím, že lepšiu, optiku. Sú tichší, uzavretejší, menej hovoria, napriek tomu akoby sa zhovárali lepšie či poctivejšie. U nás je veselšie aj smutnejšie, viac sa spieva, radosť je očividná, aj smútok, na staré krivdy sa nezabúda, aj keď sa o nich nehovorí, alebo dobre, hovorí, ale v tej najnepríhodnejšej chvíli.
U Mihalkovičovcov je svet zložitejší, komplikovanejší, vo všetkom treba urobiť krok skôr vzad, ako vpred, aj radosť býva zašmodrchaná akoby popri iných veciach, aj smútok má vždy aj radostnejšiu polohu.
Na Vianoce sa tatko Jozef modlí Otčenáš po francúzsky. A keď sa najmladší syn Jožko smial, že veď vieme, tak ho povedal aj po latinsky. U nás sa o niektorých veciach nehovorí, u nich je všetko dobrým dôvodom na dobrý rozhovor. U nás bývalo pod stromčekom veľa darčekov, u nich sa dary akosi nenosia, ak, tak knižky, novota nie je podmienkou. U nás vždy všetko musí nejako vyzerať, u nich sa to, čo ako vyzerá, všimne, aj pochváli, ale skôr u iných, doma v kuchyni sa dbá predovšetkým o rozhovor. Najlepšie rozhovory sú o knižkách a o živote.
U nás sa rozprávajú poviedky. To porozprávanie je vždy dôležité. Dôležitý je ťah na bránu aj vtip. Niektoré rozprávania sa opakujú vždy s tým istým akcentom na tom istom mieste. Vždy sa zveličuje. O všetkom treba všetkým povedať. Za bujarou radosťou akoby sa skrýval smútok. Špeciálny šikulovský druh smútku, smejeme sa, lebo na svete je smutno.
U Mihalkovičovcov naopak, nesmejeme sa, ale nie je to na svete také zlé.
Koľko ráz sám som prešiel onemením,
toľkokrát znovuzrodený sa žením
so svojou láskou k životu!
Rozdiel je možno podobný ako medzi poéziou a prózou, keď ide o život, stiera sa, a o život ide vždy: "Je tu okolnosť významného ovplyvňovania prózy poéziou, ktoré má taký záber, že by som sa nebál hovoriť o závislosti, v dôsledku ktorej nemôže próza bez poézie existovať.“ (J. Mihalkovič.)
Báseň je významnou súčasťou nášho života. V osemdesiatom deviatom roku sa začala revolúcia v Modre malým zhromaždením pod sochou Ľudovíta Štúra. Stáli sme na modranskom námestí a čakali na hercov, ktorí sa nám mali privravieť. Starí Modrané zvedavo chodili okolo, zavše sa niektorý do nás pustil. Všetci sa trochu báli. A básnik Jozef Mihalkovič prečítal vtedy báseň, aktuálnu, čerstvú, novembrovú. Začínala sa veršom "dnes bolo v Modre slnko vyše kostola“. Báseň bola o Juhoslávii. A keď sa neskôr, o pár dní, už v miestnom kultúrnom dome rozhovoril o manželstve Čechov a Slovákov, čudovala som sa, prečo to hovorí, veď sa nič "nedeje“. Udialo sa neskôr.
Mihalkovičovci bývajú v domčeku na Vajanského ulici. Pod bránou majú hniezdo lastovičky a na oknách za muškátmi drichme kocúr. Psíčkovia Borka aj Arika už uhynuli. Oproti vo dvore bývala prvá modranská knihovníčka teta Anička. Niekedy si všetci aj s deťmi sadneme na dvor a spomíname na tých, čo s nami nesedia.
A čo to je, čo bolí.
To, čo budeme
alebo to, čo sme už boli?
Ján Zambor napísal, že "Jozef Mihalkovič nielen medzi znalcami, ale aj medzi dôležitou časťou čitateľskej obce vďaka svetu svojej poézie a jeho jedinečnému modelovaniu požíva vážnosť. V súčasnej situácii slovenskej kultúry pokladám za dôležité, že nás orientuje k podstatnému. Vo svojej poézii reflektuje položenie človeka a sveta, ale súčasne prichádza s neopakovateľným rozmerom vznešenosti bytia a tvorby.“
***
Raz som v banke stála pri okienku. Na pulte som zbadala čisté kreditky ako naukladané karty. Tie, ktoré banka vydala pri príležitosti životného jubilea básnika Ľubomíra Feldeka. Na kreditke boli knižky, drobné fotografie. Na jednej som zbadala svokra básnika Jozefa Mihalkoviča. Pravdaže, konkretisti, Trnavská skupina. Potešilo ma to. Keď som doúradovala, poprosila som chlapca za pultom, či by mi jednu z tých kreditiek nedal. Hovorím, tento švihák vedľa mladučkého Ľubomíra Feldeka je môj svokor, básnik, zakladateľ Trnavskej skupiny. Možno ani nevie, že je na kreditke, nemohli by ste mi jednu z tých kartičiek dať? Keď bude mať narodeniny, možno ho rozveselím.
Chlapec sa na mňa pozeral, akoby mi bolo treba zavolať sanitku. „A máte u nás účet?“ Hovorím, pravdaže, len nemôžem mať kreditkartu, lebo nemám dosť vysoký plat, nie som pre vás zaujímavá. Chcem iba tú kartičku, ukážem ju manželovi aj svokrovi. Môžem si ju vziať? „Odkedy máte u nás účet?“
Matko svatá, čudujem sa, už dlho, nemám nárok na pôžičky ani kreditky, chcem tú kartičku, lebo na tejto malej čiernobielej vyblednutej fotografii je môj svokor Jozef Mihalkovič, zakladateľ Trnavskej skupiny, kamarát Ľuba Feldeka. Pokúšam sa prehovoriť chlapca a argumentujem tým, že vtedy, keď Ľubko Feldek dostal cenu Tatra banky, bola som na ňu navrhnutá aj ja, aj potom, ale vtedy sa ušla Dušanovi Dušekovi. Príliš veľa argumentov, poézie, mien, spomínam Trnavskú skupinu, ďalších konkretistov, napokon chlapca úplne dopletiem, zvážnie a povie: „Nie, kreditky nie sú na hranie.“
Kto by sa s nimi hral? Chcela som vtedy ukázať doma deťom, že aha, starý tato, ktorý žije ako pustovník vo svojej tichej porciunkule, je na kreditke, a starému tatovi, že pozrite sa, chcela som rozveseliť človeka, ktorý celý život tvrdil, že básnik nemusí a ani nemá byť bohatý, ktorý nikdy nemal kreditkartu, žije skromne vo svojej izbe na Vajanského ulici v Modre, písal na obyčajnom stroji, takmer každý deň, tĺkol ako na nákovu, ako statočný no chudobný kováč, jeden z najväčších slovenských básnikov.
Prečo však sa básne píšu.
Nechcem mladnúť, i keby som smel.
Zdráhal som sa rozmeriavať ríšu,
Kde by som viac vedel – ako nevedel.
Chcela som mu ju vtedy dať zo žartu, inak by ma poslal kadeľahšie. My tu v našich modranských okršlekoch si totiž ešte stále môžeme dovoliť „prepych kráľovského opovrhovania / zábezpekami náručí“.
P. S.: Iba som chcela povedať, že všetky stoly, pri ktorých sa odohrávajú naše rozhovory s tatkom Jozefom Mihalkovičom, v básni, ale aj vonku, mimo nej vo svete, sú akýmisi bravúrne napustenými bazénmi, ktoré stojí za to preplávať, aby som si zaslúžila istý druh dôvernej blízkosti, ktorý cítim pri čítaní poézie.