Rodáčka z uzbeckého Samarkandu prežila veľa času v laboratóriách, kde sa ozývali brechot, zavýjanie a kňučanie. Jej neskoršie prvou slávnou štvornohou zverenkyňou sa stala Lajka. Túlavá sučka odchytená na ulici, ktorú začala pripravovať na let v umelej družici na obežnej dráhe Zeme. „Vedeli sme, že psíča, do ktorého sme sa všetci stihli zaľúbiť, sa nevráti. Vtedy ešte nebol vypracovaný mechanizmus pristátia družice na Zemi. Biológovia, inžinieri – všetci sme prosili Lajku o odpustenie, keď sme ju posielali do nepreskúmaného priestoru. Očakávalo sa od nej, že otvorí človeku cestu do vesmíru,“ vravela Kotovská pre Oblastnú gazetu.
V prípade Lajky nezostalo len pri slovách ľútosti. Kotovská síce chápala, že niečo treba obetovať pre budúci prvý výlet človeka do kozmu, ale nebolo jej to vôbec jedno. „Raz sa zdôverila, že pred letom Lajky si poplakala," napísala Rossijskaja gazeta.
Kotovská sa dostala do prísne stráženého vesmírneho programu nielen vďaka samotnej vášni pre medicínu. Mimochodom, pochádzala z lekárskej rodiny, v ktorej sa takpovediac biele plášte dedili z pokolenia na pokolenie. Po vyštudovaní lekárskej fakulty v Moskve, ktorú skončila s červeným diplomom, sa začala zaoberať biológiou zvierat pre ľudské účely, čo zohralo významnú úlohu pri tom, že ju začlenili do projektu na prenikanie do kozmu. Výskumný ústav leteckej medicíny sa stal jej novým pracoviskom. „Zamestnala sa v inštitúte, ktorý sa venoval aj takzvaným kozmonautom s chvostíkmi, čo leteli na raketách do ďalekej výšky," uviedol server Bogorodskije vesti. Boli to sovietske experimenty so psami, aby experti zistili, ako funguje ich organizmus vo výšavách nad zemským povrchom.
Do polovice 20. storočia prevládala domnienka, že živý tvor zrejme nezvládne pobyt v beztiažovom stave, testy však mohli ukázať opak. Prvý test so psom vystreleným na rakete vykonali v roku 1951 a výsledok bol nádejný.
V ústave leteckej medicíny začala Kotovská pracovať od marca 1956. Najprv pritom netušila, kam smeruje. Keď v roku 1955 obhájila dizertačnú prácu o psoch, zoznámila sa s dvomi odborníkmi tohto inštitútu. Zakladali špeciálne oddelenie, do ktorého hľadali fyziológov. „Stretnutie nezanechalo vo mne dobrý dojem, lebo ani jeden mi nemohol objasniť, čomu sa mám venovať a v akej oblasti pracovať. Bolo to tajné," povedala pre server Samarskyje Tatary. Sama zvedavá, čo ju čaká, však s ponukou súhlasila. Až potom zistila, že bude trénovať psov. Vrátane slávnej Lajky.
Na obežnej dráhe mala byť Lajka približne týždeň
Kľúčový deň vyslania prvého živého tvora do vesmíru prišiel 3. novembra 1957. Dátum vybrali zámerne, lebo o štyri dni sa komunistický režim chystal oslavovať 40. výročie boľševického prevratu oficiálne nazvaného Veľká októbrová socialistická revolúcia (VOSR). Nikita Chruščov, vládca v Kremli, túžil spojiť leninský sviatok s expedíciou do kozmu, ktorú mu Biely dom bude závidieť.
Za zmienku stojí, že VOSR býval v Sovietskom zväze významnejší sviatok ako Deň víťazstva nad fašizmom, lebo vojenské prehliadky sa uskutočnili 9. mája len dve pri príležitosti okrúhlych výročí (1965 a 1985). Ich každoročná tradícia sa začala až od roku 1990. Naopak, vojaci a ťažké vojenská technika neodmysliteľne patrili na Červené námestie v Moskve, keď sa oslavovala VOSR. Lajka mala podľa prepočtov stráviť na obežnej dráhe približne jeden týždeň. Spočiatku išlo všetko podľa predstáv. Kotovská spomínala, že na Zem prichádzali potrebné informácie z Lajky – teplota, krvný tlak, srdcová frekvencia, rýchlosť dýchania. „Prešlo niekoľko hodín, keď sa jej stav začal zhoršovať. Trajektóriu letu družice nevybrali veľmi šťastne. Väčšinu času sa Sputnik nachádzal na slnku. Došlo k prehriatiu, systém tepelnej regulácie zlyhal a Lajka zomrela," povedala Kotovská pre Oblastnú gazetu. „Za krátky čas, čo bola na obežnej dráhe, sme však získali najdôležitejšie zistenie – živý tvor môže existovať v beztiažovom stave. Tento let mal kolosálny význam pre vedu, pre celé ľudstvo," dodala.
Psy vyhovovali viac ako mačky
Pri výbere štvornohých kozmonautov, ako zvieratá prezývala Kotovská, mali vedci hneď jasno v hlave. Istotne nie mačky, určite áno psov. Prečo? „Je očividné, že mačka je sama sebe pánom, a potrebovali sme poslušné zviera. Tak sme stavili na psov. Vek okolo troch-štyroch rokov, neveľkí, s hmotnosťou do piatich kilogramov," objasnila pre Oblastnú gazetu.
Na testovanie prijímali výlučne krížencov bez majiteľa, ktorých im odchytili. „Také psy sú odolnejšie. Dokážu zniesť mráz aj horúčavu. Vyplýva to zo životných podmienok tejto pouličnej zmesi," poznamenala Kotovská.
Práca v laboratóriách, kde trénovala psy na lety v náročných podmienkach pre ne a vyhodnocovala rôzne výsledky, bola náročná. Pod stresom a aj na úkor voľného času. Kremeľ totiž očakával čo najrýchlejšie úspechy, aby sa mohol chváliť pred celým svetom.
Vedeli sme, že psíča, do ktorého sme sa všetci stihli zaľúbiť, sa nevráti. Biológovia, inžinieri – všetci sme prosili Lajku o odpustenie, keď sme ju posielali do nepreskúmaného priestoru.Adila Kotovská, v roku 2018 v rozhovore pre Oblastnú gazetu
Pre Kotovskú však v princípe nijaká novinka, lebo ťažké dni zažila počas druhej svetovej vojny. Nacisti napadli Sovietsky zväz v júni 1941, čo o pár mesiacov poznačilo život aj na území vo veľkej vzdialenosti od frontu. Rodáčka z Uzbekistanu vtedy vyrastala v Naginsku, čo je mesto približne 50 kilometrov na východ od Moskvy. Začiatok školského roka ju prekvapil. Prvý deň nástupu do siedmeho ročníka poslali triedu zbierať zemiaky. „K dedine Ďaďkino, ktorá bola vo vzdialenosti okolo 20 kilometrov od Naginska. Išli sme peši za koňom, ktorý niesol naše veci v batohoch. Robili sme od rána od ôsmej hodiny do večera do šiestej hodiny vrátane voľných dní.
Aj v daždi, aj v chladnom počasí," povedala pre server Samarskyje Tatary L. I. Afoninová, niekdajšia spolužiačka Kotovskej zo základnej školy. Výučba na jeseň 1941 sa začala až v októbri.
Počas letných prázdnin si Kotovská vôbec neoddýchla. Kým chlapcov poslali na pomoc do fabriky na muníciu, dievčatá odišli pomáhať do továrne ženám, ktoré šili pre vojakov. Každá voľná ruka bola vtedy užitočná. Obrat vo vojne nastal až vo februári 1943, keď Nemci prehrali kľúčovú bitku pri Stalingrade.
Po havárii nastúpili Belka a Strelka
Psy museli vydržať veľkú záťaž. Spôsobilými pokračovať sa stali tie, čo zvládli v úzkej klietke aspoň 20 hodín v centrifúge.
Prvou umelou družicou na obežnej dráhe Zeme bol Sputnik 1, ktorý Sovieti vypustili 4. októbra 1957. Sputnik 2 so psom sa mal podľa pôvodného plánu vydať na cestu na jeseň 1958, ale po úspešnej misii z októbra 1957 hlavný konštruktér vesmírnych lodí Sergej Koroľov povedal, že to treba výrazne urýchliť. A tak Lajku poslali do výšav už 3. novembra 1957.
Kotovská potom pripravovala na iný dôležitý let 12 sučiek, z ktorých vybrali dve, čo sa volali Čajka a Lisička. Mali zopakovať to, čo Lajka, ale s tým, že sa živé vrátia na Zem (experti boli presvedčení, že sa im konečne podarilo vyvinúť techniku umožňujúcu bezpečné pristátie). Tento experiment sa však bleskurýchlo skončil fiaskom. Neprešla ani jedna minúta od štartu a raketa spadla a vybuchla.
Mimochodom, pred prvým letom človeka do vesmíru Sovieti použili na ďaleké letecké pokusy dovedna 48 psov, z ktorých 20 zahynulo.
Čo nevyšlo s Čajkou a Lisičkou, podarilo sa 19. augusta 1960. So sučkami Belkou a Strelkou, ktoré tiež trénovala Kotovská. O necelý rok sa skončili prípravy na vyslanie prvého človeka do kozmu.
Keď sa Kotovská 13. apríla 1960 vrátila do Moskvy, v byte ju vítal radostný hlas manžela Jevgenija a syna Andreja: „Počula si, že… človek vo vesmíre!" „Ani najbližším členom rodiny nemohla hovoriť, že sa podieľa na tejto dlhej príprave," vysvetlil server Sarmatskyje Tatary. Kotovská robievala nielen priebežné zdravotné testy Gagarinovi, bola s ním aj takmer do posledných chvíľ pred jeho štartom, pričom večer pred historickým dňom mu priniesla tulipány, čo natrhala, aby ho potešila. Krátko pred odletom mu spravila EKG, nič znepokojujúce nevidela. Keď sa začal odpočítavať čas (päť minút pred štartom), pulz mal 108 za minútu a keď sa vesmírna loď odpútala od Zeme, až v rozpätí 130 – 150. „Po pristátí to bolo 112," povedala.
Zdôrazňovala, že Gagarin sa počas celej kozmickej misie správal maximálne profesionálne – všetky údaje oznamoval pokojným hlasom.
Kotovskú vedel často rozosmiať. Raz napríklad pred ňou utrúsil, že nevie, či je prvý človek vo vesmíre, alebo posledný pes v kozme.