Idealizovaná predstava o plnohodnotnom trávení času s deťmi v čase zákazu vychádzania z domu práve naberá nové kontúry. Hranie spoločenských hier a Montessori dielničky v tôni domova padajú pod váhou krízového know-how a porovnávania svojich oklieštených možností s výhodami iných. Ako príklad slúžia rodičia detí a majitelia psov.
Pred rokom španielske denníky dôkladne analyzovali údaje, ktoré priniesol Národný štatistický úrad (španielska skratka INE). V krajine žilo 6 934 897 detí mladších ako 14 rokov a na druhej strane počet registrovaných domácich miláčikov dosiahol takmer 13 miliónov. Viac ako sedem miliónov pripadalo na psy. Čísla neboli kompletné, lebo nie všetci majitelia svojich psíkov registrujú a opatria mikročipom.
Podľa oficiálnych údajov INE teda vyše 40 percent španielskych domácností spolunažíva so zvieratkom, zatiaľ čo za poslednú dekádu krajina zaznamenala 30-percentný pokles pôrodnosti. Na ilustráciu, je dvakrát väčšia pravdepodobnosť, že v madridských uliciach naďabíte na psičkára ako na párik s detským kočíkom. Potvrdzujú to údaje mestského úradu v Madride. V španielskom hlavnom meste minulý rok žilo 278 460 psov a 142 821 detí do štyroch rokov. O posúvaní hraníc a ústretovosti v súlade s týmto trendom svedčí nárast počtu zón s označením „Pes/priateľský k zvieratám“ či „Dospelí iba“, ktoré v krajine sprevádza poväčšine už len symbolická polemika.
Psie privilégiá
Viacerí sociológovia konštatujú, že mestá onedlho budú patriť psom. Španielsko v aktuálnej situácii nemá od tejto vízie ďaleko. V časoch, keď vychádzate z domu bez partnera a bez detí len za účelom kúpenia potravín či liekov, na vyľudnených uliciach stretávate bundášov, ako na vôdzke vedú svojich pánov. Práve vďaka psom môžu ich majitelia vyjsť von.
Španielska vláda totiž viac myslela na nich ako na rodičov s deťmi. „Zarážajúca je skutočnosť, že pri vyhlasovaní núdzového stavu boli trikrát spomenuté psy a deti ani raz. Je to na zamyslenie,“ povedala v rozhovore pre španielsky denník ABC renomovaná pedagogička a autorka niekoľkých kníh o výchove Heike Freireová.
Téma vychádzok so psom vyvolala polemiku o tom, či vôbec a do akej miery je pohodlie psa podstatnejšie, ako sú práva najmenších členov spoločnosti. Preferovaním psičkárov vláda zároveň naviedla na využívanie domáceho miláčika na pričasté prechádzky, keďže majiteľ môže ísť s ním von podľa individuálnej potreby.
Foto: SITA/AP
Reakcia nedala na seba čakať. Pár hodín po vyhlásení núdzového stavu premiérom Pedrom Sánchezom dňa 14. marca začali kolovať vtipy, ktoré pohotovo predvídali, čo bude nasledovať. Na jednom z nich sa od únavy polomŕtvy pes pred východom z domu s vyplazeným jazykom zapiera nohami o rám dverí, pretože na prechádzku si ho za peniaze „požičali“ už všetci susedia. Stalo sa. Situácia vyústila do stavu, keď primátori miest boli nútení psie vychádzky regulovať, pretože denne dostávali množstvo udaní na susedov, ktorí sa so psami prechádzajú desaťkrát denne kilometer od domu.
Mestský úrad v Arquillos pri Jaéne obmedzil vychádzky so psom na jedenkrát denne do vzdialenosti päť metrov od domu. Ďalšie mestá zavádzajú podobné opatrenia, čo vzbudzuje rozhorčenie u psičkárov aj ochrancov práv zvierat. Kto však zohľadní práva detí, pýtajú sa pobúrení rodičia.
Neviditeľné deti
Kým počas koronakrízy štáty ako Nemecko, Belgicko, Holandsko, Rakúsko pohyb na čerstvom vzduchu za dodržiavania podmienok rodičom s deťmi odporúčajú a Francúzsko rieši situáciu tak, aby najmenší trpeli nedostatkom pohybu na čerstvom vzduchu čo najmenej; španielske deti sa ocitli v domácom väzení. Rodičia v Nemecku, vo Francúzsku, Švajčiarsku tak zverejňujú fotky z rodinných prechádzok po lese, naopak, v Španielsku vládne prísny režim.
Španielski politici totiž celkom ignorovali rodičovu schopnosť rešpektovať pravidlá a nevodiť potomkov na miesta, kde hrozí nákaza. Zatiaľ čo na potreby domácich miláčikov zareagovali pružne, k deťom sa správajú ako k neviditeľnej, pasívnej zložke spoločnosti, ktorú v kritickej situácii možno odsunúť na pokraj záujmu. Akoby nestačilo, že deti ako potenciálni prenášači ochorenia bez príznakov sú momentálne stigmatizované nálepkou najväčšej hrozby pre najslabšie skupiny obyvateľov, ku ktorým patria početní seniori.
Dovolia mi ísť von so psom, ale nie vyjsť na ulicu so synom.matka postihnutého 11-ročného dieťaťa
Z piedestálu zbožňovaných vnúčat tak malí Španieli boli preradení na pozíciu časovanej bomby s fatálnymi následkami. Malý paradox. Ak to situácia neumožňuje inak, zamestnaní rodičia môžu dieťa prepraviť autom alebo mestskou hromadnou dopravou za účelom ponechania v opatere u starých rodičov. Španielsky systém totiž bezkonkurenčne počíta práve s pomocou „abuelos“, ktorí vodia deti do jaslí, škôlok aj škôl, vyzdvihujú ich po vyučovaní, robia s nimi domáce úlohy a na konzultácie s triednymi tútormi chodia v takých hojných počtoch, že niektoré školy im udelili rovnaké práva ako rodičom.
V domácom vyhnanstve
V mestách sa zatiaľ potichu formujú dve navzájom znepriatelené skupiny. Rodičia, pochopiteľne, sledujú, že psičkári sa nachádzajú vo výhode. Denník El País nedávno situáciu prirovnal k španielskej politickej scéne, kde ešte donedávna hrali prím dve silné strany. Rodiny, ktoré majú aj psíka, sú v ideologicky komplikovanejšej situácii.
Foto: SITA/AP, Felipe Dana
Problém však siaha za hranice schémy, čo pes môže, a dieťa nie. Denník ABC, ktorý sa aktívne venuje aktuálnym problémom španielskej rodiny a rodičovstva, priniesol svedectvo rodiny s postihnutým dieťaťom. „Dovolia mi ísť von so psom, ale nie vyjsť na ulicu so synom,“ povedala mama 11-ročného Lucasa. V otvorenej spovedi apeluje na kompetentných, aby zvážili špeciálne potreby detí, a pripomína, čo práve prežívajú rodičia s hendikepovanými deťmi. Keďže terapie, ktoré malých bojovníkov udržiavajú v celkovej kondícii a okrem iného im umožňujú aj kognitívny rozvoj, sú pozastavené do odvolania, zúfalí rodičia vynakladajú enormné úsilie aspoň na udržanie psychomotoriky na už získanej úrovni. V domácich podmienkach a bez možnosti vyjsť s dieťaťom na čerstvý vzduch.
Dobiehanie zameškaného bude zápasom navyše. Lucasova mama pripomína, že akákoľvek, aj tá najjednoduchšia činnosť, ktorú syn prestane robiť, znamená v jeho rozvoji a celkovej kondícii obrovský krok naspäť.
Zmizli deti
Ani „zjemnenie“ zákazu vychádzania štyri dni po vyhlásení núdzového stavu, ktorým ministerstvo zdravotníctva povolilo, aby dieťa sprevádzalo rodiča pri nákupe potravín, ak nemá s kým zostať doma, Španieli nevnímajú ako plus. Supermarket nepatrí k ideálnym miestam ani v obvyklej situácii. Deti proste nevidno.
Ani po týždňoch trvajúcom núdzovom stave niet šance uvidieť niekoho mladšieho ako 30 rokov. Matky spolužiakov našich detí k záležitosti zaujali opatrný postoj. Na rozdiel od pomerne nepodstatných tém, ktoré dennodenne preberajú cez whatsapp, problém ratolestí uväznených v domovoch, pričom jediný kontakt s exteriérom im môžu dopriať maximálne na balkóne, naoko nekomentujú.
Znenazdajky sa však zjaví masovo šírený obežník nasvedčujúci, že medzi ľuďmi to vrie hneď na viacerých frontoch. „Priveľa áut, po ulici priveľa dospelých s pripravenými výhovorkami, priveľa seniorov, ktorí podchvíľou chodia na nákup, priveľa ľudí vykonávajúcich prácu, ktorá nie je nevyhnutná. Naopak, deti ako veselé, kreatívne, inteligentné, zodpovedné bytosti sa neúnavne učia tancovať, variť, upratovať, spievať, dokonca aj hovoriť o núdzovom stave a dodávajú farbu životu. Keď všetko prehrmí a deti vás budú v reštauráciách, vo vlakoch, v lietadlách opäť ,otravovať’, spomeňte si, kto túto situáciu zvládol so cťou a s rešpektom,“ píše sa v jednom z nich.
Kvety v podkroví?
Pri čítaní svetového bestselleru od Virginie Andrewsovej pred rokmi nikomu nenapadlo, že hoci ten menej tienistý kúsok strhujúceho príbehu, akým si prešli štyria súrodenci, raz kolektívne odžijeme spolu so svojimi deťmi. Doma vlastne nič nechýba. Okrem slnka, čerstvého vzduchu, pohybu a pocitu voľnosti.
Skupina psychológov tvrdí, že pár týždňov strávených bez vyjdenia na ulicu určite nikomu neublíži. Známy španielsky neuropediater Manuel Antonio Fernández však upozorňuje na niekoľko možných problémov. Okrem rizika deformovania bežného denného režimu spomína poruchy spánku, nedostatok vitamínu D, problémy s imunitou, vysedávanie pred displejom, nadváhu, rezignáciu na podnety, apatiu, čo sa, pravda, u každého dieťa môže prejaviť v inej miere.
Zarážajúca je skutočnosť, že pri vyhlasovaní núdzového stavu boli trikrát spomenuté psy a deti ani raz. Je to na zamyslenie.Heike Freireová
Už spomenutá pedagogička Freireová s istotou konštatuje, že väzniť deti doma nepatrí k najlepším riešeniam. Španielske ministerstvá vyzýva na vypracovanie opatrení v situácii, ktorá nepotrvá mesiac, ale s veľkou pravdepodobnosťou prejde do dlhodobého stavu. Počas koronapandémie žiada o empatiu a rešpektovanie práv a potrieb detí. Za veľkú chybu pritom označuje štandardné vychádzanie z premisy, že dieťa je „vonku“ absolútne nekontrolovateľné. Pripomína, že zodpovedné správanie a schopnosť dodržiavať pravidlá si formujeme v teréne, nie v domácom väzení, kde získavame viac priestoru na vlastné normy.
Španielsko je podľa Freireovej schopné vytvoriť inovatívne riešenia pre všetky skupiny obyvateľov. Pri príprave odklepnutia zákazu vychádzania z domu kompetentní paradoxne nevyužili kreatívny prístup k problému a, naopak, inštinktívne siahli po najpohodlnejšom riešení.