„Lynčovanie je škvrnou v americkej histórii, ale nikdy nie je neskoro urobiť správnu vec,“ komentoval prijatie zákona demokratický kongresman Steny Hoyer. Narážal na to, že nešlo o prvý pokus presadiť takú legislatívu. Za posledných 120 rokov sa objavilo už takmer 200 podobných návrhov, no zakaždým stroskotali pre odpor v Senáte, v hornej komore Kongresu USA, kde mali prevahu zástupcovia južných štátov. Tentoraz sa však zlyhanie neočakáva, lebo senátori takmer rovnaký návrh odobrili už vlani.
V Snemovni reprezentantov, teda v dolnej komore Kongresu, prešiel návrh koncom februára. Získal až 410 hlasov, proti boli len štyria republikáni. Ako pritom vyhlásil hlavný predkladateľ zákona, demokratický kongresman Bobby L. Rush, nedokáže pochopiť, že v krajine dosiaľ chýbala taká právna norma. „Lynčovanie bolo preferovanou metódou Ku-klux-klanu, preferovaným typom mučenia a vraždenia Afroameričanov,“ pripomenul politik, ktorý je sám čiernej pleti.
Brutalita rasistov
Prelomový zákon nesie meno po Emmettovi Tillovi, 14-ročnom černošskom chlapcovi, ktorého po lživom obvinení zlynčovali v roku 1955. Rush si dodnes pamätá, aké to vtedy vyvolalo pobúrenie.
„Zmenilo to môj život. Oveľa viac som si uvedomil prekážky vo svojom živote a rasizmus, ktorý zaplavuje Ameriku,“ priznal 73-ročný kongresman. Schválením tohto zákona podľa neho politici vyšlú jasný odkaz národu, že sa už nebudú tolerovať násilné prejavy fanatizmu.
Štyria kongresmani, ktorí hlasovali proti návrhu, svoj postoj obhajovali najmä tým, že nový zákon nie je potrebný, pretože lynčovanie už rieši legislatíva jednotlivých amerických štátov. A keby sa to posudzovalo ako zločin z nenávisti, mohlo by to vraj zasahovať do slobody prejavu zaručenej americkou ústavou.
Podľa ľudskoprávnych organizácií však nejde len o právny výklad zákona. Omnoho dôležitejšie posolstvo spočíva v symbolickej rovine – ako oneskorená spravodlivosť a zadosťučinenie pre všetky obete lynčovania a ich rodiny, pre diskriminovaných Afroameričanov a ďalšie utláčané menšiny v USA.
Americká história je totiž plná lynčovania. Podľa Národnej asociácie pre pokrok farebných ľudí (NAACP) iba v rokoch 1882 až 1968 prišlo takto v Spojených štátoch o život až 4 743 osôb, z čoho bolo 3 446 černochov. Väčšina tých zločinov sa pritom odohrala na juhu. Iniciatíva pre rovnakú spravodlivosť (EJI) zase pred piatimi rokmi zverejnila správu, kde zdokumentovala 3 959 prípadov lynčovania. Mali sa stať v rokoch 1877 až 1950 v 12 južanských štátoch, hlavne v Georgii a Mississippi.
„Lynčovanie bolo ukrutnou formou verejného týrania, ktoré traumatizovalo čiernych ľudí v celej krajine, zatiaľ čo ho štátne a federálne úrady veľkoryso tolerovali. Lynčovanie bolo terorizmom,“ uvádza sa v spomenutej správe.
Smrť ako suvenír
Na spustenie verejného lynču stačila hocijaká zámienka. Ak sa napríklad černosi – vedome či nechtiac – „previnili“ proti zaužívaným konvenciám, neuhli bielym z chodníka alebo vstupovali do priestorov, kde sa zdržovali biele ženy, považovalo sa to za nedostatok úcty a rešpektu.
Vyskytli sa aj prípady, keď „farebných“ kruto trestali len za to, že sa dožadovali svojich práv alebo sa odvážili prejaviť nespokojnosť. Niekedy však belochov vyprovokoval i obyčajný „bezočivý“ pohľad, skrytý úsmev či to, že ich černosi neoslovili „pane“.
Aké banálne boli príčiny, pre ktoré sa rozvášnený dav či rôzna čvarga vyvršovali na bezbranných ľuďoch, potvrdzujú tiež záznamy Národného pamätníka mieru a spravodlivosti. Inštitúciu, ktorú pred dvoma rokmi založili v meste Montgomery v americkom štáte Alabama, prezývajú Národný pamätník lynčovania.
Medzi doloženými prípadmi je napríklad príbeh Elizabeth Jamesovej, ktorú zlynčovali v Birminghame po tom, ako údajne vynadala bielym deťom. Michael Jones zase doplatil na to, že pri chôdzi omylom narazil do „bielej dámy“. A Joea Smitha zavraždili preto, lebo sa vysmial policajtovi. Otrasne pôsobí tiež osud černošskej matky, ktorú zlynčovali spolu s malým dieťaťom. Pri tom ich aj fotili a obrázky potom použili ako ilustrácie na rozličné suveníry či pohľadnice.
Verejné divadlo
Je mylné domnievať sa, že sa také ohavné činy diali len pod rúškom noci, niekde v tichosti. Že ich páchateľmi bolo len pár jedincov či kukuxklancov v bielych maskách.
Naopak, na juhu USA sa z lynču neraz stalo dopredu ohlásené divadlo, tak ako to v stredoveku bývalo s popravami. Spútaných černochov často lynčovali za bieleho dňa, na verejných priestranstvách, dokonca pred budovami súdu či kresťanskými kostolmi. Niekedy o tom vopred informovali aj noviny a pozrieť sa prišli stovky zvedavcov vrátane detí.
Americký prezident Abraham Lincoln daroval čiernym otrokom slobodu už v januári 1863 a v decembri 1865 to Kongres potvrdil schválením 13. dodatku ústavy, ktorá zakázala otroctvo v celých USA. V skutočnosti však ani to černochov nezrovnoprávnilo s bielou väčšinou obyvateľstva a istým prejavom rasizmu sú vystavení dodnes.
Symbolické odsúdenie lynčovania je preto dobrým krokom. Američanom možno pomôže vyrovnať sa s touto nelichotivou stránkou svojej histórie.
Ako sa zrodilo lynčovanie
Lynčovaním sa označuje neformálna verejná poprava, ktorú bez súdu vykoná skupina ľudí. Pôvod slova sa väčšinou odvodzuje od Charlesa Lyncha (1736 – 1796), amerického kvakera, plantážnika, otrokára a revolucionára.
Počas americkej vojny za nezávislosť viedol súd vo Virgínii. Už v roku 1782 použil výraz „Lynch Law“ (Lynchov zákon), ktorý sa mal vzťahovať aj na čiernych otrokov. Bol známy ukladaním tvrdých trestov, ale historici ho nepokladajú za rasistu. Prisudzujú mu iba „etnické predsudky“.
Ako prvý známy prípad lynču sa uvádza smrť černocha z roku 1835 v St. Louis, ktorého za zabitie šerifa priviazali k stromu a pred davom divákov upálili. Za najväčšie hromadné lynčovanie sa považuje zabitie 41 mužov v Texase v roku 1862. Výčiny tohto druhu sa rozmohli najmä počas občianskej vojny (1861 – 1865) a po nej. Predpokladá sa, že rasistická organizácia Ku-klux-klan mala len v rokoch 1868 – 1871 na svedomí viac ako 400 takých skutkov.
V rokoch 1880 až 1940 dosiahol tento teror vrchol bez toho, aby úrady rázne zasiahli. Presadiť zákon na federálnej úrovni, ktorý by zakročil proti lynčovaniu, sa ako prvý v januári 1900 pokúsil právnik a v tom čase jediný černošský kongresman George Henry White.
Rozsiahla vlna lynčovania a rasového násilia zasiahla USA i po prvej svetovej vojne, keď černošskí vojaci vracajúci sa z frontu žiadali doma slobodu, za ktorú v Európe bojovali. Do dejín sa to zapísalo ako „červené leto 1919“. Asi 250 Afroameričanov počas neho zahynulo, z bielych páchateľov nebol však nik potrestaný.
Aj keď väčšinu obetí lynčovania v Amerike tvorili černosi, vystavení mu boli tiež ľudia mexického pôvodu, Indiáni, Číňania, ale aj mnoho belochov, keďže tak často trestali aj rôznych kriminálnikov.