Národný Federico Fellini

Pred sto rokmi sa narodil svetoznámy režisér Federico Fellini. Počas júna máme aj na Slovensku možnosť navštíviť výstavu na jeho počesť. S filmami však bude kvôli koronavírusu menší problém...

02.06.2020 06:00
Federico Fellini, režisér, Anita Ekbergová Foto:
Taliansky režisér Federico Fellini na snímke z roku 1961 (po jeho boku je švédska herečka Anita Ekbergová).
debata (1)

Čas je nestranným, hoci nie vždy spravodlivým, posudzovateľom významu ľudí a toho, čo vykonali. Najmä dnes, keď sa ponáhľame zachytiť všetko, čo sa práve deje, a na dôležité veci z minulosti nemáme čas.

V prípade Federica Felliniho to našťastie neplatí. Aj po sto rokoch od jeho narodenia si nielen Taliansko, ale celý svet našiel čas spomenúť si na jeho filmársku bravúru. Publikujú sa články, vychádzajú knihy, robia sa výstavy, a čo je najdôležitejšie, znovu sa premietajú jeho filmy. Slovensko nezostalo bokom. Hlavným organizátorom podujatí je, pochopiteľne, Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave. Najdôležitejším mesiacom mal byť mesiac jún, keď inštitút organizuje festival talianskej kultúry, a ten tohtoročný mal byť venovaný práve Fellinimu. Právom. Veď sa pri svojom názve, Dolce vitaj, inšpiroval najznámejším Felliniho filmom. Potom sa objavil jeden zlomyseľný vírus a všetky plány sa museli prerábať. Tak sa teda učíme s ním spolunažívať, ako nám radia epidemiológovia.

Na výstavu môžeme chodiť aj v malých skupinách, preto sa s Fellinim a jeho dobou najprv zoznámime prostredníctvom plagátov zo zbierky Enrica Minisiniho, ktoré sú pod názvom Fellini a sladký život Talianska od 22. 5. do 12. 7. 2020 vystavené v PGU v Žiline a Bratislavčania si zase môžu pozrieť od 19. 5. Osem a pol Federica Felliniho. Pri spomienke na filmového režiséra však v žiadnom prípade nemôžu chýbať filmy, a to je problém. Požičiavať si Felliniho filmy nie je lacná záležitosť a v júni by ich mohli premietať len pre obmedzený počet divákov. Budeme si teda musieť počkať na lepšie časy, aby sme k finančnej strate nepridali aj stratu kultúrnu, keď neumožníme väčšiemu počtu divákov pozrieť si také dobré filmy, aké robil Fellini.

Sladký život mu získal svetovú slávu

Zlaté šesťdesiate, ako ich dnes nazývame, neboli plodným obdobím len pre našich filmárov, naplno v nich zažiaril aj Fellini. Svoje prvé dva Oscary dostal síce za filmy Cesta a Cabiriine noci, ktoré natočil ešte v rokoch 1954 a 1958, no jeho najznámejší film, Sladký život, je z roku 1960. V tom roku sa nasťahoval do bytu na Via Margutta, kde mal galériu strýko Marcella Mastroianiho, čo možno prispelo k tomu, že od tej doby sa jeho vnuk stal obľúbeným Felliniho hercom, v istom zmysle jeho alter ego. Sladký život mu získal svetovú slávu, no na Oscara to nestačilo. Ten prišiel až s nasledujúcim filmom, Osem a pol, z roku 1962. Štvrtého Oscara potom dostal za Amarcord v roku 1973. Už tento výpočet ukazuje, aké významné miesto má Fellini vo svetovej kinematografii. Vyzerá to na umelca, ktorý má jasné zámery a presný plán, ako ich realizovať.

V skutočnosti to bolo celkom inak.

Nikto nechcel vziať film do distribúcie a Fellini, vtedy ešte nie veľmi známy režisér, chodil márne žobrať po požičovniach filmov.

„Aká je vaša filozofická koncepcia filmu? Aký cieľ sledujete, keď nakrúcate? Je v ňom skrytý zámer okrem toho, že chcete pobaviť divákov? Nikdy neviem, čo odpovedať na tieto otázky. Myslím, že robím filmy preto, lebo neviem robiť iné, a zdá sa mi, že sa veľmi spontánne a veľmi prirodzene vytvorila situácia, priaznivo ovplyvňujúca túto nevyhnutnosť. Ako som už povedal, nikdy som sa nenazdal, že budem režisérom, ale potom, od chvíle, keď som prvý raz zakričal: ,Kamera! Akcia! Stop!‘ sa mi zdalo, že to robím odjakživa, že by som nemohol robiť nič iné, že som to ja a to je môj život,“ povedal v jednom rozhovore.

Nemal pocit, že raz bude veľký

K práci režiséra sa najprv priúčal u Rosselliniho. Sprevádzal ho po Taliansku pri nakrúcaní filmu Paisa a prevzal jeho pracovný postup: život filmu bral ako čarovné dobrodružstvo, ktoré prežíva a zároveň ho rozpráva. Podľa jeho vyjadrenia pri robení filmu sledoval jediný cieľ, oddávať sa svojim prirodzeným sklonom, rozprávať príbehy, ktoré mu boli blízke, s potešením ich podávať v neodhaliteľnej spleti pravdivosti a výmyslov z túžby ohromiť, vyspovedať sa, dať si rozhrešenie, z nehanebnej túžby zapáčiť sa, upútať, moralizovať, stať sa prorokom, svedkom, klaunom.

Súviselo to s jeho povahou. „Až do štúdia na gymnáziu nikdy som sa nezaoberal otázkou, čo budem v živote robiť; nedarilo sa mi premietnuť sa do budúcnosti. Povolanie to som bral ako čosi, čomu sa nemožno vyhnúť, ako nedeľnú omšu. Nikdy som nehovoril: ,Keď vyrastiem, budem…‘ nemal som pocit, že raz budem veľký, a v podstate som sa ani nemýlil. Odo dňa, keď som sa narodil, až po môj prvý vstup do Cinecitta – filmového mestečka v Ríme – môj život akoby bol prežíval niekto iný; niekto, kto sa zavše a keď to najmenej čakám, odrazu rozhodne oboznámiť ma s útržkami svojich spomienok. Musím teda priznať, že moje spomienkové filmy rozprávajú spomienky skrz-naskrz vymyslené. A koniec koncov, aký je v tom rozdiel?“

Jeho slová potvrdzuje príprava filmu Darmošľapi o mladých ľuďoch z prímorského mesta, ktorým sa nechce dospieť, len sa povaľujú a vymýšľajú, čím by si skrátili čas. Poznal ich historky a miesta v Rimini, kde sa ich príbehy odohrávali. Ibaže film sa nakrúcal v Ostii pri Ríme. Tam si našiel svoje mesto, ktoré bolo o čosi viac ako skutočné Rimini, bolo to Rimini v umeleckej podobe, scénická rekonštrukcia mestečka podľa jeho pamäti.

Bez Alberta Sordiho?

Darmošľapi, po taliansky I vitelloni, čo je v preklade teľce, hoci už poriadne odrastené, neboli prijaté s veľkým porozumením. Nikto nechcel vziať film do distribúcie a Fellini, vtedy ešte nie veľmi známy režisér, chodil márne žobrať po požičovniach filmov.

Keď ho nakoniec jedna distribúcia prijala, dala si podmienku, aby na prvých plagátoch a na prvých kópiách nebolo meno hlavného predstaviteľa, Alberta Sordiho. Tvrdili, že ľudia pred ním utekajú, je nesympatický a diváci ho neznášajú. Ide o toho istého Alberta Sordiho, ktorý si neskôr získal také sympatie a také uznanie, že mu dali meno Albertone nazionale, teda národný Albertisko, kde má to augmentatívum skôr význam láskavej zdrobneniny, lebo národný Alberto je veľký svojím umením, ako zobraziť dobré i menej dobré vlastnosti Talianov.

Federico už nemohol byť národný, nebolo by to originálne, hoci ním v skutočnosti je, a výraz „sladký život“ sa vďaka nemu dostal do mnohých svetových jazykov, dokonca aj v talianskej podobe, ako v prípade názvu festivalu talianskeho inštitútu v Bratislave Dolce vitaj.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #storočnica #režisér #Federico Fellini #spomienka