Súčasný švédsky premiér Stefan Löfven je pôvodným povolaním zvárač, politickú kariéru začal ako aktivista v zväze kovorobotníkov. Postupne sa vypracoval na odborárskeho predáka. Od roku 2012 je predsedom Sociálnodemokratickej strany, na čelo vlády sa postavil o dva roky neskôr, a po víťazných voľbách v roku 2018 ju vedie už druhé funkčné obdobie.
„Tento zavalitý muž s mohutnými ramenami a tvárou boxera, bývalý zvárač, dokázal v rekordne krátkom čase vytiahnuť svoju stranu z historického dna a uchádzať sa o víťazstvo v nadchádzajúcich voľbách,“ napísal o ňom pred šiestimi rokmi britský denník Guardian.
Löfven dvakrát začínal štúdium na vysokých školách, už po troch semestroch to však vzdal. Ale kto môže povedať, že Švédsku sa počas jeho vlády darí zle?!
Iný príklad je trochu starší. Ani britský premiér v rokoch 1990 – 1997 John Major nemal vysokú školu, ba ani to, čo sa na Slovensku nazýva maturitou. Strednú školu totiž zanechal ako 16-ročný, absolvoval korešpondenčný kurz účtovníctva a uchytil sa v banke. Zapojil sa do aktivít Konzervatívnej strany a od roku 1979 bol jej poslancom.
Harry Truman, prezident USA v období 1945 – 1953 dokončil iba strednú školu. Dôstojnícku kariéru neurobil pre poruchu zraku a na vysokoškolské štúdium nemal dosť peňazí. Až do 33 rokov pracoval na rodinnej farme a istý čas sa živil aj ako predavač viazaniek. Zadlžil sa a vraj najmä dlhy ho priviedli do politiky, vstúpil do Demokratickej strany. Stal sa voleným okresným sudcom, neskôr senátorom a napokon šéfom Bieleho domu. Známy je nielen rozkazom zhodiť atómové bomby na japonské mestá, ale aj výrokom: „Ak ich nemôžeš presvedčiť, tak im aspoň popleť hlavu.“
Britský premiér John Major nemal vysokú školu, ba ani to, čo sa na Slovensku nazýva maturitou.
Aj medzi československými štátnikmi sa vyskytli ľudia bez vysokoškolského diplomu. Nielen prvý robotnícky prezident ČSR Klement Gottwald, ale ani demokrat Václav Havel nemal akademický titul. Gottwald bol vyučený stolár a už ako vodca boľševizovanej KSČ absolvoval v moskovskom exile nejaké politické kurzy. Havel sa pokúsil študovať na Ekonomickej fakulte ČVUT, ale rýchlo ju opustil a dal prednosť práci kulisáka v Divadle Na zábradlí. Už ako disident a vodca chartistov navštevoval zakázané tzv. bytové semináre filozofa Jana Patočku.
Havel skončil aspoň gymnázium, zatiaľ čo opozičný predák poľskej Solidarity Lech Walesa bol „iba“ vyučený elektrikár. Obidvaja však symbolizujú revolúcie v roku 1989 a obaja sa potom stali hlavou svojho štátu.
Medzi významnými politikmi v slovenských dejinách nachádzame aj vzdelancov, dokonca vedcov, ale aj zakladateľa Demokratickej strany Jána Ursinyho, ktorý vychodil iba meštiansku školu. Čiže absolvovanie vysokej školy môže byť nanajvýš jedným z predpokladov politickej kariéry a zďaleka nezaručuje zrod politického vodcu, tobôž jeho úspech.
Čomu sa nedá v škole naučiť
Nemecký sociológ Max Weber v slávnej prednáške Politika ako povolanie už pred sto rokmi upozornil, že politické myslenie a politické zručnosti možno nadobudnúť nielen vzdelaním, ale aj – ak nie predovšetkým – politickou praxou: aktivitami v politickom hnutí, vo volebných kampaniach, v publicistike, v bezprostrednom styku s tými, čo už majú skúsenosti v politike.
Politik musí byť šikovným demagógom a nesmie mu chýbať „mocenský inštinkt“, ako nazval Weber túžbu po moci. V úspešnom politikovi sa snúbi zanietenosť za vec s chladným odstupom od veci, pokračoval. „Politika je úporné a pozvoľné vŕtanie do tvrdých dosák, s vášňou a zároveň s rozumom.“
To sa však nedá naučiť na žiadnej škole. Správny odhad, prezieravosť, schopnosť premyslieť v politickom zápase niekoľko krokov dopredu (a teda správne odhadnúť aj kroky protivníka) korunuje kvality politického vodcu.
Niektoré vlastnosti musí mať vrodené. Dvojnásobne to platí o charizme, čiže o čare osobnosti. Charizmatickému vodcovi sa ľudia nepodriaďujú zo zvyku, ale preto, že veria v jeho schopnosti. Niekedy, žiaľ, až slepo.
Vzdelanie môže niektoré z týchto dispozícií a predpokladov rozvinúť, zušľachtiť, poznatky lepšie utriediť, prehĺbiť, dostať do širších súvislostí. Môže, ale nemusí, dokonca ich môže potlačiť, ba zničiť. Geniálny fyzik Albert Einstein tvrdil, že „vzdelanie je to, čo vám ostane, keď zabudnete na všetko, čo ste sa naučili v škole“. Nepatril medzi vzorných študentov, naopak, školu podľa viacerých svedectiev odflákal a viac sa spoliehal na samovzdelávanie.
Poďme však naspäť k politikom. Z veľkej trojky, ktorá vyhrala druhú svetovú vojnu – Josif Stalin, Winston Churchill, Franklin Roosevelt – mal skutočné vysokoškolské vzdelanie vlastne len posledný menovaný (absolvoval Harvard a právo na Kolumbijskej univerzite). Churchill „študoval“ kavalériu na vojenskej akadémii a Stalin nedokončil pravoslávny seminár v rodnom Gruzínsku. Spoločne však porazili Adolfa Hitlera. Mimochodom, ani ten nemal vysokú školu, na výtvarnú akadémiu vo Viedni ho dvakrát neprijali. Veľká škoda pre celý svet…
Inflácia diplomov
Podľa profesora Briana Kaplana z Princetonskej univerzity v USA sa snaha oslniť zamestnávateľa, ale aj voliča vysokoškolským diplomom objavila až vtedy, keď sa stala pomerne bežným javom v spoločnosti maturita a stredoškolské vzdelanie.
Už pred druhou svetovou vojnou takmer každý druhý americký a európsky štátnik prichádzal do politiky s právnickým vzdelaním. Pôvodným povolaním to boli advokáti alebo prokurátori. Ďalšia tretina túžiacich po politickej moci prešla vojenskými akadémiami.
V bývalom Československu to spočiatku nebolo inak. Vyučený pekár Antonín Švehla viedol počas prvej republiky až tri koaličné vlády, ale patril medzi výnimky a chýbajúce akademické vzdelanie si usilovne nahrádzal samoštúdiom. Jeho kolega v Agrárnej strane a prvý Slovák na čele pražskej vlády Milan Hodža bol však vyštudovaný právnik – ako mnohí iní medzivojnoví slovenskí politici. Ale výrazné zastúpenie medzi nimi mali aj absolventi teológie či bohoslovectva (Andrej Hlinka, Jozef Tiso, Martin Rázus a i.).
Po druhej svetovej vojne nastal na Slovensku búrlivý rozvoj vysokých škôl. Už v roku 1948 ich navštevovalo bezmála 9-tisíc poslucháčov (pred vojnou štyrikrát menej). O dva roky neskôr sa tunajšie univerzity začali riadiť sovietskym vzorom: namiesto doktorov začali vysoké školy produkovať promovaných lekárov, právnikov alebo, napríklad, historikov.
Vysokoškolský diplom tým stratil niečo zo svojho pôvodného lesku a ustal niekdajší hon za akademickými titulmi. Až v roku 1966, počas politického odmäku a v dôsledku ďalšej školskej reformy, absolventom lekárskych fakúlt prinavrátili akademický titul MUDr. a obdobné tituly sa vrátili aj na ďalšie fakulty. Vysoká škola politická začala chrliť absolventov s titulom RSDr. (doktor sociálno-politických vied). Funkcionári KSČ ho mohli získať v skrátenom rigoróznom pokračovaní.
V tom čase už na Slovensku navštevovalo vysoké školy vyše 37-tisíc poslucháčov. Čoraz viac rodičov chcelo mať zo syna doktora alebo inžiniera bez ohľadu na jeho reálne predpoklady zvládnuť náročné štúdium. „Papier“ z vysokej školy sa už vtedy vyžadoval pri obsadzovaní mnohých pracovných pozícií, niektoré fakulty však mali nízku úroveň a ich absolventov pri nástupe v podnikoch či v iných organizáciách upozorňovali, aby rýchlo zabudli na to, čo ich učili v škole…
Politika zdobia jeho skutky
Po nežnej revolúcii sa na Slovensku roztrhlo vrece s vysokými školami. Namiesto pôvodných trinástich ich bolo postupne vyše 30, namiesto 40 fakúlt vyše 100, namiesto 13-tisíc novoprijatých vysokoškolákov až 30-tisíc.
Ako po každej zmene režimu nastala aj po roku 1989 obmena elít. Mnohí ich novopečení príslušníci nemali diplom, a tak sa snažili ho získať popri riadiacej práci rôznymi cestami aj necestami. Univerzity vyšli zvýšenému dopytu v ústrety, zriaďovali nové formy štúdia – na diaľku či externe. Tým skôr, že financované začali byť podľa počtu poslucháčov. Vznikli nové akademické tituly Bc. a Mgr. (bakalári a magistri).
Akreditačná komisia pod vedením profesora Miroslava Urbana, popredného kvantového chemika, chcela tento neprirodzený proces pribrzdiť v zmysle „radšej menej, ale kvalitných“. Narazila však na odpor najvyšších politických miest.
Násobne rástli počty absolventov, nezriedka po ledabolom a takpovediac „skrátenom“ štúdiu. Prvý veľký škandál prepukol koncom roku 2009 na Trenčianskej univerzite. Išlo najmä o expresne rýchle štúdium (ukončené diplomami) dcéry a syna dekana Fakulty sociálno-ekonomických vzťahov a jednej členky akademického senátu.
„Je to logický dôsledok extenzívneho vývoja vysokého školstva, ktorý prerástol v nepoctivý obchod, neviem to nazvať inak, aj kvôli nedostatočnej kontrole zo strany Akreditačnej komisie,“ komentoval vtedy situáciu Urban.
Aj ďalší odborníci odporúčali redukovať počet vysokých škôl a ich detašovaných pracovísk, ktoré už sídlili takmer v každom okresnom meste. Rozbehnutý vlak sa však už nedal zastaviť. Tým skôr, že jeho zrýchľovaniu priali strategické plány Európskej únie.
Pre členské štáty vytýčil Brusel cieľ dosiahnuť do roku 2020 medzi mladými ľuďmi 40-percentný podiel absolventov vysokých škôl. Český ekonóm Petr Mach sa nazdáva, že to bolo nielen neekonomické, ale aj nezmyselné rozhodnutie. Vysokoškolské učivo predsa nemôže zvládnuť každý študent. Vyžaduje sa na to veľa času, pamäť, pevné zdravie, trpezlivosť, inteligencia a ďalšie vlastnosti, ktoré sú v populácii rozložené zhruba podľa Gaussovej krivky normálneho rozdelenia pravdepodobnosti.
Kto učivo nezvláda z tých či oných dôvodov, musí predstierať, že ho zvláda, ergo podvádzať. Premiér Igor Matovič je možno blízko pravdy, keď tvrdí, že pri hĺbkovej kontrole by až polovica absolventov prišla o svoje diplomy. Pritom už v prvom miléniovom desaťročí sa ich počet takmer zdvojnásobil v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi. Podľa výsledkov ostatného sčítania ľudu v roku 2011 malo vyše 300-tisíc slovenských obyvateľov titul Mgr. alebo Bc. Pred tromi rokmi Slovensko už viedlo rebríček krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, pokiaľ ide o podiel magistrov v dospelej populácii.
Povedzte, môžu v tejto situácii politici zaostávať za svojimi voličmi? Samozrejme, že nie. A tak si všetkými možnými spôsobmi zháňajú diplomy. Dnes už treba poslancov alebo ministrov bez titulu hľadať s lupou. Za politika by však mali hovoriť jeho skutky. Alebo už to neplatí?
Mimochodom, na trhu diplomových prác, ktoré na požiadanie vypracujú príslušné agentúry (zoznam ponúk na internete), sa ich cena dnes pohybuje od 600 eur do 1 200 eur podľa počtu strán…