Kto je hospodár na pôde?

, 07.08.2020 06:00
muži, pole, stromy, les, prechádzka
Na pôdu vstúpila generácia mladých mužov, ktorej nie je jedno, kam sa krajina uberá. Autor: ,

Aké je a aké bude slovenské poľnohospodárstvo? Na túto otázku by sa ľahšie odpovedalo, keby Slovensko malo jasno v tom, kto je vlastne súčasný roľník, poľnohospodár, tzv. aktívny farmár. Neponúka sa jednoznačná odpoveď, pretože res agricola, vec spojená s roľníkom, roľníctvom, poľnohospodárstvom a farmárčením sa dynamicky mení, ako samy pojmy a ich obsah. Pôda a to, kto a ako na nej hospodári, však citeľne ovplyvňuje život celej krajiny.

Slovensko 21. storočia je sýte, ale neživí sa svojimi, lež prevažne dovážanými potravinami. Krajina, ktorá má veľmi dobré podmienky a ešte pred 30 rokmi bola sebestačná vo všetkých základných produktoch, má dnes dosť len vlastného obilia, cukru, vajíčok, ale už nie dosť vlastných mliečnych výrobkov.

Nemá ani dosť bravčového a hydinového mäsa, rovnako hovädzieho, nehovoriac o zelenine a ovocí. Obrazom úpadku sú okrem výnimiek slovenské vinohrady. Česť a tradíciu slovenského vína zachraňujú len zapálení vinári, ale tí, ako je to v slovenskej krajinke zvykom, sa svária, namiesto spájania sa ustavične rozdeľujú.

Roztrieštenosť je zrejme jeden z najtypickejších znakov súčasného slovenského poľnohospodárstva.

Súčasnosť hľadaj v minulosti

Je dávno iné, ako bolo v čase plynulého evolučného vývoja, ktorý tri roky po druhej svetovej vojne, keď sa Slovensko ocitlo v sovietskej sfére vplyvu. Po Februári 1948 nastala kolektivizácia dovtedy prevažne maloroľníckej krajiny s množstvom nádenníkov – paholkov, ale aj rodiacimi sa väčšími 10-, 20-hektárovými rodinnými hospodárstvami. Popri nich boli aj menšie či väčšie veľkostatky, spravidla na juhu Slovenska, ktoré patrili cukrovarom, podnikavým obchodníkom, židovským rodinám. To všetko zmizlo v priebehu jedného desaťročia po prevrate v roku 1948 a v priebehu života dvoch generácií pôvodných roľníkov a ich detí sa začal budovať úplne nový typ podnikov.

Keď po roku 1949 vznikli na Slovensku v dôsledku sovietizácie jednotné roľnícke družstvá (JRD), bol to predovšetkým prejav nekompromisnej politickej vôle i svojvôle červenej vlády. JRD a popri nich štátne majetky sa však stali realitou, chtiac-nechtiac boli akceptované. Tak boli položené základy súčasnej veľkovýrobnej štruktúry. V priebehu 40 rokov, toľko trvala éra komunizmu, sa na prekvapenie Západu podarilo vybudovať zrejme najlepšie fungujúcu časť ekonomiky štátu, ktorý mal od roku 1960 prívlastok socialistický.

Slovenské poľnohospodárstvo v roku 1989 sa vyrovnalo českému v úrodách obilnín a v bývalom Západoslovenskom kraji boli najintenzívnejší pestovatelia pšenice v celom Československu. V poľnohospodárstve opierajúcom sa o fenomén tzv. pridružených (nepoľnohospo­dárskych) výrob, ktoré kooperovali s priemyselnými podnikmi, so stavebníctvom a zabezpečovali rôzne služby, sa oplatilo pracovať.

Mesačné mzdy družstevníkov o sto korún prekonali priemer miezd v priemysle (3300 Kčs oproti 3200 Kčs) a tento precedens podopretý aj množstvom nadčasových hodín v sezónnych prácach robil starosti vláde. Roľnícke rodiny vďaka podnikavosti družstevných manažmentov, ale aj niektorých štátnych podnikov si odrazu mohli dovoliť viac.

Družstvá v bývalom Československu predstavovali vo východnom bloku elitu, o akej v Sovietskom zväze mohli len snívať.

Pravda, boli tu aj iné fenomény, vďaka ktorým dedina začala unikať mestu. V celom južnom páse Slovenska sa v priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov rozmohlo pestovanie zeleniny pod fóliovými tunelmi. V Marcelovej v okrese Komárno alebo v Nesvadoch či v Tvrdošovciach v Novozámockom okrese boli všetky záhrady obsadené fóliovníkmi.

Československý komunizmus akoby sa inšpiroval politikou čínskeho reformátora Teng Siao-pchinga alebo najskôr modelom zo susedného kádárovského Maďarska. To nebránilo roľníkom podnikať na pôde, ktorú im režim ponechal po kolektivizácii. Keď družstvá a štátne majetky v Československu nedokázali vyprodukovať dosť zeleniny a chýbalo mu hrozno, povolili ľuďom privyrobiť si ich pestovaním.

Vtedajší manažment štátu zvládol to, čo sa nepodarilo po roku 1989 ani jednej ponovembrovej garnitúre. Cez systém záhradkárskych služieb pomohol postaviť na nohy dobre fungujúcu nákupnú organizáciu. Ľudia zvážali do hustej siete výkupní od šalátu, reďkoviek cez mrkvu, rajčiny, papriku, karfiol všetko, čo dopestovali. Oplatilo sa im to. Ročne fóliovníky vyniesli rodinám 60– aj 80-tisíc korún, čo bolo viac ako dvojnásobok mzdy v družstvách alebo v priemysle, komárňanských lodeniciach či novozámockom Elektrosvite.

Tam, kde nemalo tradíciu pestovanie zeleniny, ľudia chovali dobytok, predávali ho cez družstvá, ktoré tak plnili štátnu objednávku. Opäť to bol spôsob, ako si výrazne prilepšiť k rodinnému rozpočtu. Pravda, chov zvierat praktizovala najmä generácia zakladateľov družstiev, ktorá sa nevedela odtrhnúť od pôdy a milovaných zvierat. Mladé rodiny družstevníkov si stavali domy, kde už nebol akcent na intenzívne pridomové hospodárstvo. Chlievy zostávali v humnách starých rodičovských domov.

Iný vidiek, iné hodnoty

Na dedine sa rodil nový životný štýl bližší mestu, v ktorom žilo čoraz viac mladých vidiečanov. Vidiek v polovici osemdesiatych rokov, ako to vidno v kultovom českom filme Vesničko má středisková, žil úplne inak ako v predkolekti­vizačnom čase. Z družstiev sa stali spoľahliví zamestnávatelia, odstránili najväčšiu drinu, sňali z roľníkov podnikateľov riziko podnikania, premieňali ich na pracovníkov, zamestnancov, pestovalo sa rovnostárstvo.

Zmeny, ktoré sa po roku 1990 odohrali na vidieku a v poľnohospodár­stve, sa nedajú pochopiť bez pochopenia nedávnej minulosti, ktorá priniesla nové zmýšľanie ľudí, iný hodnotový rebríček generácie narodenej a vstupujúcej do života v čase tzv. reálneho socializmu. Kariéra v poľnohospodárstve sa spájala s družstvami, práce na poli a v chove zvierat sa rýchlo profesionalizovali, inžinieri zvládli riadenie prác na obrovských plochách a farmách, o akých sa ich rodičom ani len nesnívalo.

Prvý dotyk so živým tvorom neraz rozhodne o...
Prvý dotyk so živým tvorom neraz rozhodne o výbere profesie. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Družstvá v bývalom Československu predstavovali vo východnom bloku elitu, o akej v Sovietskom zväze mohli len snívať. Hoci propaganda hovorila o tvorivom uplatnení tzv. Leninovho družstevného plánu, československé družstvá boli napokon najmä postupom času oveľa liberálnejšie, s istou mierou tzv. družstevnej demokracie aj ekonomickej voľnosti. Začiatky boli krvavé, hladné, spojené so zatváraním a s presunmi odporcov kolektivizácie hoci aj na druhý koniec republiky.

Okrem biča však červený štát uplatňoval aj politiku cukru – mladí muži a ženy začali študovať a dostali obrovské príležitosti. Bola to ambiciózna, mimoriadne pracovitá aj dostatočne tvorivá generácia, ktorá si užívala pocit, že mohla manažovať nie že desať-, ale stonásobne väčšie celky, ako boli rodinné gazdovstvá. Režim od polovice šesťdesiatych rokov nalieval do poľnohospodárstva obrovské štátne zdroje, po roku 1990 sa ukázalo, že boli porovnateľné s tými, ktoré poskytovali farmárom v starých členských krajinách. Napokon je sebestačnosť v prvom rade o zdrojoch, ktoré spoločnosť investuje do poľnohospodárstva.

Čo bolo, vieme. Čo bude?

Po roku 1990 sa pomery radikálne zmenili. Václav Havel, Václav Klaus, Ján Čarnogurský snívali o reforme, ktorá prinesie návrat k rodinným hospodárstvam, aké vybudovalo západné Nemecko, Holandsko či Rakúsko. Štát v roku 1991 vrátil ľuďom pôdy, ale napriek obrovským podporám nenastal masový rozklad družstiev. Politika ich musela rešpektovať, prišiel transformačný zákon (1992), ktorý prostredníctvom vloženej pôdy, živého, mŕtveho inventára vyčíslil podiel každého družstevníka na spoločnom majetku družstva.

Malo to priniesť väčšiu motiváciu členov družstiev, povzbudiť odvážnejších, aby si vybrali majetok a skúsili podnikať samostatne. Očakávaný efekt sa však nedostavil. Zato sa realitou stalo delenie družstiev pospájaných v polovici sedemdesiatych rokov do veľkých celkov, bez ohľadu na ochotu družstevníkov, aj ich mentalitu vytvárať družstevné veľkopodniky. Keď ľudské aj ekonomické rany v zlúčených družstvách zrástli, začali sa po revolúcii nanovo trhať. Dva razy však nevstúpiš do tej istej rieky.

Rozdelením veľkých celkov na obecné družstvá stratili všetci – jedni síce získali spoločne vybudované pozberové linky či opravárenské dielne, ale druhí nemali nič alebo veľkokapacitné kravíny bez patričného zázemia. Začínalo sa akoby odznova. A do toho prišli problémy s realizáciou obilia, mlieka, mäsa a ostatnej produkcie, pretože sa začala privatizácia potravinárstva a obchodu. Štruktúra ako taká sa začala rozpadať.

Nehľadiac na protirečivosť doby, družstvá, o ktorých sa vravelo, že boli počaté nedobrovoľne, vyrástli po 30 až 40 rokoch v prevažne životaschopné podniky. Skupinu tzv. zaostávajúcich podnikov tvorila zhruba jedna pätina. Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre, dnes SPU, vychovala celú plejádu úspešných manažérov. Ich sociálna skladba bola pestrá, šlo o synov a dcéry celého spektra slovenského vidieka. Pochádzali z drobných roľníckych rodín, ale aj takých, ktoré v časoch kolektivizácie boli označené za kulacké, teda nepriateľov režimu.

Najmä v osemdesiatych rokoch sa už prihliadalo najmä na manažérsku gramotnosť a profesionalitu. Svedomitosť, skromnosť, túžba po vzdelaní a sebarealizácii boli spoločnou črtou. Mnohí predsedovia družstiev skôr či neskôr vstúpili do strany. Niektorí z presvedčenia, niektorí kvôli kariére. Našlo sa, skôr ako výnimka, zopár nestraníkov.

Jedno nemožno uprieť dvom generáciám slovenských poľnohospodárov – zakladatelia aj ich pokračovatelia posunuli slovenské poľnohospodárstvo na vyššiu úroveň.

Na pôdu vstúpila generácia mladých, aj žien,...
Na pôdu vstúpila generácia mladých, aj žien, ktorej nie je jedno, kam sa krajina uberá. Autor: Jozef Sedlák, Pravda

Vzdelaní mladí ľudia v celej hierarchii poľnohospodárskych a potravinárskych sú dnes čoraz vzácnejší. Až doteraz sa žilo vo veľkej miere zo vzdelanostného kapitálu skôr doby predchádzajúcej ako súčasnej. Aj preto, lebo obrovsky upadla prestíž poľnohospodárstva a potravinárstva. Mzdy už dávno nie sú lákadlom, zaostávajú až na úzku skupinu nadpriemerných hospodárstiev o viac ako 20 percent za celoslovenským priemerom.

Následníci bývalých JRD už len zriedka vedia ponúknuť to, čo bolo príťažlivé pre mladých ľudí v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch – lacné bývanie v družstevných bytovkách, pomoc pri výstavbe rodinných domov, takmer bezplatné rekreácie pre dospelých alebo kúpeľnú liečbu vo vlastnom kúpeľnom zariadení Poľnohospodár. To si v osemdesiatych rokoch svojpomocne vybudovali družstevníci z okresov Trenčín, Trnava a Topoľčany v Trenčianskych Tepliciach. Dnes je už roky sprivatizované.

Ak sa dnes s nostalgiou spomína na zlatú éru družstiev, nuž je prečo. Minulosť sa premieta do pamäti, v ktorej každý, samozrejme, vidí najmä svoju osobnú a rodinnú skúsenosť, ale v spoločnosti prevažuje skôr pozitívne ako negatívne hodnotenie, ktoré zhŕňa už okrídlená veta ľudí, čo zažili éru socializmu aj slovenského či globálneho kapitalizmu: Družstvá sme si nemali rozbiť.

Veľkovýrobná forma, ktorú prinieslo družstevné hospodárenie, však prežila a Slovensku dominuje. Má budúcnosť?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#slovenské poľnohospodárstvo #poľnohospodárstvo #farmárčenie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku