Mária Kráľovičová: S Pravdou ma bavil svet

Denník Pravda si práve pripomína sto rokov svojej existencie. Herečka Mária Kráľovičová spomína, že Pravdu čítal už jej otec v Čároch na Záhorí. Naše noviny má stále rada, číta ich, ale aj v nich vystupovala v mnohých rozhovoroch aj v magazíne a predtým vtipne prispievala aj do prílohy Sobota. Toto je jej príspevok k storočnici.

20.09.2020 06:00
debata
Mária Kráľovičová na archívnej snímke so svojím... Foto: Ján Kuchta
Mária Kráľovičová, Miro Procházka Mária Kráľovičová na archívnej snímke so svojím manželom, básnikom a novinárom Mirom Procházkom.

Pravda je, že Pravda ma sprevádza väčšinu života. Pamätám si, ako náš tata čítal tento denník, aby sa „potem v Čárech moheu vyprávjat a hádat z pánem farálem“.

Po vojne zas môj muž, Žilinčan Miro Procházka, chodil rodnou Hviezdoslavovou ulicou v Žiline až kamsi na koniec k Rybe do tamojších tlačiarní robiť korektúry Pravdy. Neskôr redaktor Pravdy Janíčko Rozner, už v Bratislave, bol krstným môjmu synovi. A v roku 1953 spolu s mojím mužom Mirom prišli do Klubu spisovateľov s gučou peňazí, prekvapenému vedúcemu Imriškovi Zapletalovi vyplatili všetky zaťaté „sekery“ mesiace dozadu, ba ešte začali objednávať všetkým najdrahšie francúzske koňaky. Imriško ich úslužne obskakoval, až kým sa nad ránom v prvých správach nedopočul o menovej reforme, čo naši junáci vedeli už z posledných večerných obťahov.

Keď šéfredaktor Miloš Marko zase raz brojil proti západonemeckému revanšizmu a jeho kancelárovi, a to na prvej strane Pravdy titulkom: „Tak už ste to konečne pochopili, pán Adenauer?!“, poslali mu telegram znenia: „Ich habe alles verstanden. Dein Konrad“ (Všetko som pochopil. Tvoj Konrad).

V súčasnej digitálnej dobe si nevieme predstaviť, že kedysi text metéri sádzali ručne podľa rukopisu. Sedeli pri klávesnici sádzacieho stroja, podľa toho z kaziet vypadávali jednotlivé matrice písmen, ktoré vytvorili riadok. Po vysádzaní riadku sa do matríc vstreklo olovo a celý olovený riadok vypadol na lištu. Matrice vrátili späť do kaziet. Zviazané olovené riadky potom vkladali do rámu a takto pripravené išli do tlače. Procházka raz vzal nášho syna do tlačiarní na Jesenského ulici. Kedysi to bola Slovenská kníhtlačiareň vytvorená pre potreby Hodžovho Slovenského denníka, po vojne tu sídlila Pravda. Keď sa vrátili, všimla som si, že syn má vačky plné čohosi ťažkého. Na otázku, čo to tam má, vytiahol kopu olovených písmen aj so špagátmi a zašušlal: Fadzba!

Za dávnych čias bývalo zvykom po premiére čakať v Divadelnom klube na ranné vydanie Pravdy. Tam sme sa totiž už o pár po hodín po skončení predstavenia dočítali v recenzii, či sme stvorili ťahák a či prepadák. Môj muž oceňoval, že Pravda uverejňovala aj básne, teda i tie jeho, ale písaval tiež úvodníky, glosy, eseje, rozhovory, či reportáže. I ja som mávala v istom období pravidelný týždenný stĺpček o tom, čo čítam, koho zaujímavého som stretla, čo vidím, alebo na čo myslievam. Prispievala som roky často aj do ankety Magazínu a vlastne oddávna tu dostávala priestor, keď som ešte cítila potrebu sa k niečomu zásadnejšiemu vyjadriť, najmä spomenúť výročia a zásluhy svojich kolegov aj učiteľov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Mária Kráľovičová #denník Pravda #100 rokov s vami