Krajinný ekológ, geograf a environmentalista Mikuláš Huba sa pri spomienke na historku rozosmeje. „Robili sme si srandu, ale nebolo nám všetko jedno." Až po revolúcii sa od ministra vnútra Jána Langoša dozvedeli, že im hrozila celkom pestrá paleta paragrafov a trestov, od polroka až po niekoľko rokov. Rozvracanie republiky a ďalšie „hrdelné zločiny".
„Za ktoré bola v 50. rokoch skutočne šibenica, v 70. rokoch ,len’ niekoľko rokov basy a v 80. rokoch… už k ničomu našťastie nedošlo. Vtedajšia moc nás nemala rada, ale sa aj bála proti nám zakročiť, lebo sme mali veľkú podporu verejnosti. Cítili sme morálnu prevahu a boli sme presvedčení, že máme pravdu.“ V čom?
Boli pravdiví napríklad v tom, že chodili po Slovensku a vo voľnom čase opravovali pamiatky a brigádovali v prírodných rezerváciách. Ale aj v tom, že ako vedci, lekári, architekti, environmentalisti a ďalšie desiatky odborníkov, ktorí sa podieľali na publikácii Bratislava/nahlas, odvážne poukázali na to, že spoločnosť poškodzuje samu seba, keď ničí alebo zanedbáva životné prostredie. Útla knižka vyšla dva roky pred nežnou revolúciou.
Na 64 stranách formátu A4 nielenže dokázala skoncentrovať jasné, zrozumiteľné posolstvo, ale priniesla aj konkrétne návrhy riešení. Opierala sa o fakty, navyše verejné dostupné, známe, nuž a práve tie, ako pred pár rokmi poznamenal súčasný minister životného prostredia a spoluautor publikácie Ján Budaj, boli vlastne faktografiou chýb minulého režimu. Vyšlo 1 000 výtlačkov a následnú dvojtisícovú dotlač zhabala Štátna bezpečnosť. Ale ďalšie tisícky sa zhmotnili v kópiách, prerozprávané na magnetofónových páskach, prepísané na stroji.
Na čej strane bola Pravda?
Reakcia prišla 3. februára 1988, keď v Pravde vyšiel článok nazvaný Nič nového pod slnkom s podtitulom Úvaha nad zelenou brožúrkou Bratislava/nahlas. Ako autor bola podpísaná Dana Piskorová.
„Prečítala som ju raz, nič ma v nej nijako zvlášť nezaujalo, veď to, čo v zelenej skladačke niektorí ochranári či skupinka ochranárov uvádza ako vedecky fundované upozornenie Bratislavčanov na ,neriešené‘ problémy životného prostredia, vedecko-výskumné, akademické i rezortné ústavy a ďalšie odborné ustanovizne v oveľa širšom a komplexnejšom spektre dlhodobo a cieľavedome sledujú, vyhodnocujú a s návrhmi spracúvajú pre rozhodovanie štátnym a straníckym orgánom. A tu vzniká otázka – prečo to teda vydali, prečo z existujúcich negatív vybrali tie najnegatívnejšie, prečo miestami až hororovo píšu o veciach nielen bratislavskej verejnosti nie neznámych. Začalo sa mi vyjasňovať až pri uvedomení si zostavovateľského cieľa, ktorým nie je jednota kvalifikovanej kritiky konkrétnych nedostatkov s reálnymi návrhmi na formy a prostriedky riešenia týchto problémov," písalo sa v článku.
O čosi neskôr vyšiel druhý Piskorovej článok nazvaný Nech prehovoria fakty, ktorý však už ľudia na námestí „prefackali". Dobre vedeli, že Dana Piskorová je len pseudonym, autorom bol v skutočnosti zástupca šéfredaktora Pravdy Arnošt Bak. „Fiktívnu postavičku súdružky Piskorovej si však verejnosť obľúbila, priam zľudovela, stala sa vďačným terčom vtipov,“ spomína Huba.
Tvrdá spätná väzba na články v Pravde zaznela dokonca priamo v Slovenskej národnej rade, z úst poslanca a publicistu Vladimíra Mináča. „Keď svojho času prišli mladí ochrancovia životného prostredia s kritikou bratislavskej ekologickej, kultúrnej a inej praxe, riadiace orgány mesta sa bežali skryť pod ochranné krídla. Namiesto toho, aby sa diskutovalo s kritizujúcimi občanmi, aby sa objektivizovala kritika a hľadala pravda, opreli sa funkcionári mesta ani nie do kritiky, ale priam do kritikov. A na pomoc im ťažkým krokom prikročil redaktor Pravdy, raz preoblečený na ženu, raz predstavujúci kolektívne svedomie: rozdrvil kritikov na franforce, použijúc pri tej činnosti slovník prokurátorov z procesov päťdesiatych rokov," zaznelo v Mináčovom prejave pred poslancami.
Krajinný ekológ Huba však pripomína, že Bakove články síce reprezentovali postoj vládnuceho režimu, nie však celej redakcie Pravdy. Ochranári boli v kontakte s redaktormi a redaktorkami, vďaka ktorým mali už vopred fotokópie toho, čo sa proti nim chystá, a jednak vedeli, že mnohí, ak nie takmer všetci členovia redakcie ich v skutočnosti podporujú.
„Naviac, znie to tak zvláštne, ale akoby boli dve Pravdy. Denník Pravda a Nedeľná Pravda, ktorá vychádzala cez víkend. Boli ako oheň a voda. Kým prvá sa prezentovala konzervatívne, Nedeľná Pravda bola perestrojková a vychádzali v nej skvelé články. Akoby to kopírovalo celospoločenské naladenie na vtedajšom Slovensku, kde zápasili sily konzervatívne a perestrojkové. Na pôde Pravdy to bolo skoncentrované do kurióznej dichotómie dvoch médií pod jednou strechou," mieni Huba a vymenúva redaktorov, ktorí mu z toho obdobia utkveli v pamäti: Michal Ač, Anna Zimániová, Hana Somorová.
Foto: Archív Hany Somorovej
Práve Hana Somorová písala o akciách ochranárov a ľudí neskôr zapojených do iniciatívy Bratislava/nahlas už v roku 1981. Aj neskôr sa ich nebojácne zastala, keď priniesla v Nedeľnej Pravde veľký kritický článok o ničení historických cintorínov v Bratislave, na ktoré poukázali bratislavskí ochranári.
Podľa jej vlastných slov išlo o „šialený podvod", keď sa pod zámienkou štatistického rozširovania plochy verejnej zelene v skutočnosti ničila existujúca zeleň, vyrúbali sa staré stromy, no najmä – likvidovali sa prastaré hroby a mizli mramorové náhrobky z nich. Bez toho, aby sa ostatky exhumovali. Bol to pokus o vymazanie pamäti. Nuž a pani redaktorka Somorová bola aj medzi prvými novinármi na Slovensku, ktorí informovali verejnosť o najvážnejšej hrozbe súčasnosti – o meniacej sa klíme.
Čo sa vyriešilo?
Keď sme sa pýtali bývalého redaktora Pravdy Michala Ača, kedy sa prvýkrát stretol s pojmom klimatická kríza, zmena alebo globálne otepľovanie, musel dlho loviť v pamäti. Asi niekedy po roku 2000. Literárny vedec, klimatológ a autor bravúrnych esejí, ktoré vychádzajú aj v Pravde, Pavel Matejovič, povedal, že to bolo presne v auguste 1992.
Akoby vám pred očami zomieral park, ktorý nikto nepolieva. Odvtedy až podnes neverím, že sa takto uvažuje o lesoch, žeby sa sadili zmiešané lesy ako reakcia na klimatickú zmenu.Hana Somorová, bývalá redaktorka Pravdy
„Bol mimoriadne horúci, dodnes neprekonaný a vtedy sa o tom začalo dosť písať v médiách.“ Hana Somorová však priniesla v Nedeľnej Pravde rozhovor o klimatickej zmene s popredným slovenským klimatológom Milanom Lapinom už v 80. rokoch 20. storočia.
„Každý si myslel, že keď sa na Slovensku oteplí o dva, tri stupne (zatiaľ to vyzerá tak, že sa na Slovensku oteplí o päť až šesť stupňov, pozn. red.), že to bude v poriadku. Lenže Lapin povedal, že to bude znamenať, že v Tatrách to bude ako dnes v Trenčíne. To neznamená, že budeme môcť pestovať olivovníky. Ale roztvárajú sa nožnice smerom k väčším extrémom. Už v 80. rokoch napríklad upozorňovali ministerstvo lesného a vodného hospodárstva, že by sa mali sadiť iné druhy stromov, pestrejšie lesy. Odvtedy však každoročne narastá vlahový deficit v lesoch. A to nie je vtip. Akoby vám pred očami zomieral park, ktorý nikto nepolieva. Odvtedy až podnes neverím, že sa takto uvažuje o lesoch, žeby sa sadili zmiešané lesy ako reakcia na klimatickú zmenu. Od môjho rozhovoru s Lapinom uplynulo asi 35 rokov.“
Pani redaktorka Somorová napísala aj o tom, ako sa už za komunistického režimu plánovala masívna výstavba v Spálenej doline v Roháčoch. Projektanti ani zadávatelia si nedali tú námahu zistiť, že hotely vyrastú priamo v lavínovom území. Vtedajší parlament nakoniec rozhodoval o tom, že Roháče sa začlenia priamo do územia TANAP-u. Dovtedy boli len ochranným pásmom.
Písala tiež o tom, ako drôtovňa v Hlohovci otrávila Váh. „Zatĺkali, zatĺkali, no nemohli. Veď Váh bol červený,“ spomína si bývalá redaktorka. Už pred vyše 30 rokmi písala do Nedeľnej Pravdy o tom, ako plánovaná výstavba ďalšej zjazdovky v Demänovskej doline nezničí len les, ale zapríčiní gigantickú eróziu, masívne odvodnenie krajiny a obyvatelia Liptovského Mikuláša prídu o ďalší cenný zdroj pitnej vody.
Pani redaktorka Somorová získala za svoje odvážne články viacero ocenení a odmien. Jednu celú vhodila do „pokladničky“ – v malebnej dedine Osturňa, na ktorej sa skvel nápis – Na šindle. Priniesla odtiaľ reportáž o tom, ako sa ochranári z iniciatívy Bratislava/nahlas vo voľnom čase a za vlastné peniaze podujali zrekonštruovať pamiatky – staré drevenice s rozpadnutými strechami, zbierali sa na klasické štiepané šindle.
Skúsená novinárka sa na konci rozhovoru zhlboka nadýchne. A povie, že podobných tém, ktoré poukazovali na to, že ignorovanie životného prostredia znamená ohrozenie samotného života, bolo kedysi milión. „Ale dnes je ich oveľa viac! Na každom kroku. A nikto sa tomu nevenuje."