Čo bolo pre vás ťažšie? Dosiahnuť zavedenie bezvízového režimu USA so Slovenskom alebo dostať Georgea Busha do Bratislavy?
Ťažká otázka, na ktorú sa mi ľahšie odpovie, keď osvetlím pozadie. Zrušenie vízovej povinnosti bolo veľmi zložité aj emotívne náročné. Existovalo veľa prekážok. Politických aj praktických. Veľmi záviselo od rozhodovania Kongresu USA, nie od samotného Bieleho domu.
Prečo?
Kongres je totiž mnohopočetný kolektív, v ktorom sa vyskytuje veľa rôznych záujmov. Veľa členov malo slabšie znalosti o európskom regióne, v ktorom sa Slovensko nachádza. Išlo o odstránenie neinformovanosti, o odstránenie predsudkov o nelegálnych migrantoch. Musel som dlhé mesiace vysvetľovať americkým zákonodarcom, že keď je Slovensko členský štát NATO a EÚ, blízky spojenec USA, krajina prvej triedy v dvojstranných vzťahoch, tak s nami nemôžu zaobchádzať ako s krajinou druhej triedy. Ľady sa lámali postupne, až sa, chvalabohu, nakoniec roztopili a naši občania mohli začať navštevovať Spojené štáty bez vízových prekážok.
Návšteva Busha vo februári 2005 na Slovensku?
Úlohu zohrala náhoda. Dalo by sa metaforicky povedať, že vhodné usporiadanie hviezd. Nikdy som verejne nehovoril o tom, ako sa podarilo, že Bush pricestoval.
Uplynulo odvtedy už viac ako pätnásť rokov. Hádam sa už dá o tom hovoriť.
V novembri 2004, bolo to v deň amerických prezidentských volieb, blízky Bushov poradca pozval na obed veľvyslancov krajín visegrádskej štvorky. Čiže ambasádorov Česka, Maďarska, Poľska a mňa. Sedeli sme pri stole s Danom Friedom, hlavným riaditeľom v Bielom dome pre strednú Európu. Keď sme dojedli, bavili sme sa o tom, ako by mohli voľby dopadnúť. Republikán Bush sa uchádzal o znovuzvolenie. Nemal to vôbec isté. John Kerry, jeho vyzývateľ z Demokratickej strany, bol podľa predvolebných prieskumov silný súper. Na záver stretnutia sa Fried každého opýtal, čo by urobil na jeho mieste, ak Bush zostane prezidentom. Čo by mu poradil podniknúť v oblasti zahraničnej politiky ako prvé.
Čo ste povedali?
Keď prišiel rad na mňa, vravím: Dan, štyri roky, čo je Bush šéfom Bieleho domu, takmer nikdy nespomenul NATO. V zmysle, že nehovoril o význame aliancie v medzinárodných operáciách; USA pod jeho vedením stavali na ad hoc koalíciách, čiže na spojenectvách len pre daný účel. Jednoducho Bush nevyužíval rámec NATO.
Pokračoval som, že Američania boli málo trpezliví, aby hľadali konsenzus na pôde aliancie. Malí spojenci Spojených štátov v Európe, ako je aj Slovensko, sú znepokojení, či to s NATO myslíte naozaj vážne, alebo ste sa rozhodli uberať cestou jednorazových koalícií, keď presviedčate o nejakom vašom cieli spojencov samostatne. Ad hoc postup som označil za chybu. Poukázal som aj na druhú.
Foto: SITA/AP, Charles Dharapak
Na akú?
Upozornil som Frieda, že Bush ani raz nepochválil Európsku úniu. Vzťahy USA s Európou sú v skutočnosti v podobe dvojstranných medzištátnych vzťahov, Američania nehovoria, že EÚ je hráč sám osebe. Dan, moje úvodné odporúčanie znie, aby prvá cesta Busha smerovala do Európy.
Dodal som, že z Bruselu by mal zamieriť do nejaké starého členského štátu NATO, aby ukázal, že dlhodobé spojenectvá pretrvávajú.
Povedal som Friedovi, nech prezident príde do Rady NATO, kde povie, že Spojeným štátom na aliancii záleží. Aby zdôraznil, že NATO je kľúčová inštitúcia v transatlantických vzťahoch a že článok päť je kľúčová klauzula Washingtonskej zmluvy z roku 1949, za ktorým USA stoja. Len pripomeniem, že podľa tohto článku sa ozbrojený útok proti jednému členskému štátu alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovať za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každý z členských štátov uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu. Upozornil som Frieda, že v Bruseli by sa mal Bush zastaviť nielen v centrále NATO.
Kde ešte?
Aby išiel do sídla Európskej komisie, pretože nijaký z amerických prezidentov sa dosiaľ nestretol de facto s európskou vládou. S tým, že to bude prejav toho, že Bush uznáva autoritu eurokomisie. Dodal som, že z Bruselu by mal zamieriť do nejaké starého členského štátu NATO, aby ukázal, že dlhodobé spojenectvá pretrvávajú. Napríklad do Berlína, lebo Nemecko sa stalo príkladom úspechu.
Do roku 1945 fašistická krajina sa neskôr o niekoľko desaťročí po skončení studenej vojny znovuzjednotila, v súčasnosti je lídrom v EÚ. A za týmto úspešným príbehom stojíte aj vy Američania, prízvukoval som Friedovi. Veľmi ste predsa pomáhali Nemcom v povojnovom období. Nemecko je váš kľúčový spojenec v Európe. Nakoniec som uzavrel moju predstavu možného Bushovho turné tým, že by mal navštíviť malú novú členskú krajinu NATO, aby demonštroval, že Washingtonu záleží aj na malých nových spojencoch. Keď sa obed skončil, s Friedom som odvtedy nehovoril približne jeden mesiac. Až jedného dňa sa ozval počas víkendu.
Čo hovoril?
Bola sobota, ráno, krátko po ôsmej hodine. December 2004. Zvonil mi telefón. Ozvala sa spojovateľka z Bieleho domu, že by rád so mnou hovoril hlavný riaditeľ pre strednú Európu. Čiže Fried. V prvej chvíli mi napadlo, že sa asi udialo niečo zlé, možno malér v americko-slovenských vzťahoch. Veď prečo by mi Dan telefonoval v sobotu ráno? Absolútny opak bol pravdou – Fried prišiel s úžasnými správami. Začal rozprávať, že sa práve vrátil od Busha s podpísanými listinami o pláne jeho prvej zahraničnej cesty po znovuzvolení za prezidenta. Fried mi presne povedal, aký bude mať program.
Podrobne?
Vravel, že Bush príde do Bruselu, aby ubezpečil spojencov v Európe, že Američanom im na nich záleží, že vystúpi v Rade NATO. A s tým, že článok päť považuje za zvlášť významný. Prvýkrát sa prezident USA stretne s predstaviteľmi Európskej komisie. Z Bruselu poletí do Berlína, kde prehovorí na námestí. Stadiaľ odletí do Bratislavy, aby mal na Slovensku plnohodnotné politické rokovania. A nielen to. Bush sa rozhodol predniesť prejav na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí. Chce sa zároveň stretnúť s vedúcimi osobnosťami prodemokratických síl nežnej revolúcie z novembra 1989. Vzápätí pár sekúnd bol Fried ticho.
Potom?
Mám pre teba bonus, povedal…
Foto: TASR, PAVEL NEUBAUER
…aký?
Pozvali sme ruského prezidenta Vladimira Putina na Slovensko. Na pôdu novej členskej krajiny NATO. Plánujeme uskutočniť summit Bush-Putin v Bratislave. Fried sa ma opýtal, či som spokojný.
A čo vy na to?
Odpovedal som mu, že som spokojný.
Fried si vzal vaše odporúčania k srdcu. Úplne. A Bush súhlasil.
Potešil som sa. Samozrejme.
Aký ste mali pocit po telefonáte s Friedom?
Bol som dojatý. Kvôli tomu, že šéf Bieleho domu príde na Slovensko. Ako vôbec prvý prezident USA do našej krajiny. A so širším geopolitickým významom v Európe.
Hovoril som, že Slovensko potrebuje počuť silný odkaz od prezidenta USA na svojom území. Nie z okolitých krajín.
Bush na Hviezdoslavovom námestí predniesol pozoruhodný prejav. Obsahovo i štylisticky skvelý. Čo som počul, tak v tom bol Friedov rukopis.
Prejav vyznel vynikajúco. Mal na ňom leviu zásluhu Fried, to je pravda. Dan je vynikajúci znalec stredoeurópskeho regiónu. Bol emotívne nadviazaný na nové členské štáty NATO. Záležalo mu na tom, aby tento región bol stabilný a prosperujúci. Bush prehovoril s jasným posolstvom. S úctou, s odkazom na to, čo celá stredná Európa dosiahla. Vrátane Slovenska. Zvlášť bolo dôležité, odkiaľ posolstvo Busha zaznelo.
Ako to myslíte?
Nebol to odkaz z Prahy, z Budapešti či z Varšavy, ale z Bratislavy. Zo Slovenska. Na tento význam som Biely dom upozornil pred návštevou Busha.
Ako?
Hovoril som, že Slovensko potrebuje počuť silný odkaz od prezidenta USA na svojom území. Nie z okolitých krajín. Bush sa rozhodol prehovoriť na Slovensku a bolo to širšie posolstvo z Bratislavy pre celý stredoeurópsky región.
Odbočme inam. Aký bol Bush, keď ste mu odovzdávali poverovacie listiny veľvyslanca?
Milý, fajn chlapík. Prijal ma v Bielom dome spoločne s mojou manželkou a s našimi deťmi. S dcérou a so synom. Predchádzal tomu veľký stres.
Prečo?
Môj syn Samuel mal obrovskú trému. Nečudo. Veď mal iba osem rokov a ešte nevedel dobre po anglicky. Keď sme vystúpili z auta pri Bielom dome, Samko bol stále v strese. Zelená tvár… Až som mal strach, že odpadne skôr, ako prídeme do Oválnej pracovne. Upokojoval som ho.
Ako?
Mňa predstavia pánovi prezidentovi. Potom ja s Bushom zoznámim tvoju mamu, tvoju sestru a teba. A musíš urobiť jediné, úplnú maličkosť. Pozrieš sa pánovi prezidentovi do očí, podáš mu ruku a povieš jednu vetu: Good morning, Mr. President. To bude všetko, nič iné. Dodal som, aby všetko ostatné na stretnutí nechal na mňa. Vchádzali sme však k Bushovi tak, že stále som mal strach, že Samuel skolabuje. Chvalabohu, nestalo sa to.
Ako to dopadlo u Busha?
Na úvod predstavenie rodiny podľa protokolu a keď na rad prišiel syn, tak sa zmobilizoval: Good morning, Mr. President! V tej chvíli sa Bush roztopil ako maslo na rozpálenej panvici. Na tvári sa mu zjavil úsmev ako Mesiac.
Prečo?
Busha zaujal malý chlapec, ktorý nabral odvahu osloviť ho Good morning, Mr. President. Objal syna. Vzápätí sa prezident obrátil ku mne a vraví: Pán veľvyslanec, viem asi, čo mi chcete povedať, a vy nepochybne tušíte, čo by som povedal ja vám. Nehnevajte sa, ale chcem sa porozprávať s vašou dcérou a s vaším synom.
Foto: SITA/AP, Robert F. Bukaty
Takže nový veľvyslanec Slovenska bol u Busha takpovediac na vedľajšej koľaji…
…bolo to milé. Bush pôsobil žoviálne. Úprimne. Najprv bol zvedavý na dcéru. Opýtal sa jej, koľko má rokov. Povedala, že šestnásť. Busha zaujímalo, či bolo pre ňu ťažké presťahovať sa do Washingtonu. Veď mala na Slovensku kamarátky a kamarátov. Priznala sa mu, že sa jej do USA nechcelo odísť. Bush ju chápal. Zdôveril sa o tom, že čo doma musel počúvať, keď v roku 2000 prvýkrát zvíťazil v prezidentských voľbách.
Čo vašej dcére hovoril?
Vieš, aké to bolo zložité? Obe moje dcéry hundrali, že sa naša rodina sťahuje do Washingtonu, do Bieleho domu. Mám pre teba pochopenie – otec ťa „uniesol" do USA, ale vyčkaj, zvykneš si. Treba na to len čas. Neboj sa.
Hovoril, že Bratislava sa mu veľmi páčila a dojem z návštevy Slovenska mal taký, že to bola jedna z jeho najlepších ciest do zahraničia vôbec.
A syn a Bush?
Keď nám robili na záver rodinnú fotografiu, Samuel sa trochu odtiahol. Bush mu vraví: Poď sem bližšie, Sam. Vznikla skvelá snímka, ako ho Bush objal a Samuel zažiaril šťastím. Veľa ľudí hovorilo, že Bush je arogantný, odmeraný. Presvedčil som sa, že to nebola pravda. Môžeme polemizovať o jeho niektorých rozhodnutiach v zahraničnej oblasti, ale nič to nezmení na tom, že ako človek bol príjemný. Skrátka ľudský. A som presvedčený, že úprimný, keď hovoril o návšteve Slovenska.
Prečo si to myslíte?
Prijal ma potom v Bielom dome, hovoril, že Bratislava sa mu veľmi páčila a dojem z návštevy Slovenska mal taký, že to bola jedna z jeho najlepších ciest do zahraničia vôbec.