Ako zničiť budúcnosť? Nechať zatvorené školy

Premiér Igor Matovič v novembri povedal, že posielať státisíce detí do škôl je doslova smrť. Ukazuje sa, že je to naopak. Pre krajinu je „smrť“ dlhodobá izolácia detí a dospievajúcich. To, že státisíce detí nemôžu riadne chodiť do školy, už prináša a prinesie katastrofálne obete.

, 07.12.2020 06:00
škola, trieda, vyučovanie, učiteľ, prázdna trieda Foto:
Učitelia učia aj pred prázdnymi lavicami v online priestore.
116

Internetová poradňa pre mladých IPčko.sk hlási od marca päťnásobný počet prosieb o pomoc. Túto jeseň to začalo znova rásť, za október mali dokonca o 150 percent viac kontaktov ako v septembri. Nielen IPčko.sk, ale aj Krízová linka pomoci a Dobrá linka sú na maximum vyťažené. Stúpa počet kontaktov s témou domáceho násilia. Až v 15 percentách kontakty spomínali samovraždu. „3 051 kontaktov bolo s myšlienkami na samovraždu, 1 417 kontaktov bolo priamo v suicidálnej tendencii (stav, keď človek už začína zháňať prostriedky na realizáciu, pozn. red.). Dôležité je však vedieť, že pomoc tu je a je dostupná,“ zdôrazňuje psychológ Marek Madro, programový riaditeľ poradne IPčko.sk. Na tento jav upozorňovala Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), samovraždy sú jedným z najvážnejších sekundárnych dôsledkov pandémie.

„Mladí ľudia, ktorí nemajú možnosť chodiť teraz do školy a vzdelávajú sa on-line, pociťujú značnú frustráciu. On-line vzdelávanie má svoje pozitíva, ale aj negatíva, ktoré zasahujú najmä oblasť sociálnu a emocionálnu. Učitelia a aj samotní žiaci sa naozaj snažia, aby sa naučili to, čo by sa mali učiť aj za štandardných podmienok, ale ten osobný kontakt, dynamiku, sociálne interakcie a vzťahy to nenahradí a trvá to už príliš dlho. Chýba im spôsob života, na ktorý sú zvyknutí. Chýba im voľnosť a možnosť byť v kontakte s priateľmi, so spolužiakmi aj s učiteľmi, často sa objavuje aj téma straty motivácie a chuti učiť sa. Dovolím si tvrdiť, že pohľad na školu sa v generácii týchto mladých ľudí zmení. Pre nich to nie je iba vzdelávacia inštitúcia, ale najmä tá sociálna a formujúca ich osobnosť a ďalšie smerovanie v živote,“ upozorňuje Madro.

„Aj keby to bolo len pár dní v škole, je to nesmierne dôležité, lebo ich to dokáže vtiahnuť späť do vzdelávania, zmotivovať, nastaviť riešenie tých najvážnejších problémov, dať nádej. A to je asi to najdôležitejšie práve pred Vianocami, o ktorých sme presvedčení, že sú sviatkami radosti, ale pre zraniteľných sú tým najťažším obdobím. Skutočne obdobím, keď ich od priepasti delí len tenká čiara, obdobie, ktoré nemusia zvládnuť bez nádeje, bez tých ,bezcenných‘ pár dní v decembri,“ varuje Andrea Madarasová Gecková, profesorka sociálnej psychológie z Ústavu psychológie zdravia a metodológie výskumu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V prípade mládeže, detí, budúcnosti tejto krajiny, sa rozblikali červené kontrolky. Lenže v boji s novým koronavírusom je nevyhnutné niečo obetovať. Ale školy?

Íri zatvorili kostoly. No nie školy

Celoplošné zatvorenie škôl má byť podľa WHO tou úplne poslednou možnosťou, keď štát vyčerpal všetky alternatívy. Nemá to byť preventívny krok. Môžu však školy prispievať k šíreniu nákazy? Určite. Hoci vo svetových médiách a vedeckých časopisoch pribúdajú články, ktoré naznačujú, že obavy z otvárania škôl nemusia byť opodstatnené.

Aj keby to bolo len pár dní v škole, je to nesmierne dôležité, lebo ich to dokáže vtiahnuť späť do vzdelávania, zmotivovať, nastaviť riešenie tých najvážnejších problémov, dať nádej.
Andrea Madarasová Gecková, sociálna psychologička

Koncom októbra vyšiel v prestížnom časopise Nature článok pod názvom Why schools probably aren’t COVID hotspots – Prečo školy pravdepodobne nie sú ohniskami šírenia nákazy. Autori zdôrazňujú, že Taliansko znovuotvorilo v septembri vyše 65-tisíc škôl aj napriek tomu, že počty nakazených prudko rástli. Po mesiaci zaznamenali koronavírus ani nie vo dvoch percentách škôl, lenže z toho v 93 percentách prípadov išlo iba o jednu (!) nakazenú osobu na celej škole.

Viaceré európske krajiny nechali školy otvorené aj počas lockdownu. Írsko bolo jednou z prvých krajín, ktoré sa k tvrdému zatvoreniu ekonomiky odhodlalo na jeseň, od 21. októbra na šesť týždňov. Silne katolícka krajina zatvorila aj kostoly. „No počas celého obdobia boli otvorené základné i stredné školy a deti mohli športovať, zakázali len kontaktné športy,“ pripomína novinárka Andrea Settey Hajdúchová, spoluiniciátorka výzvy Dajme deťom hlas, ktorá spája rodičov, psychológov, učiteľov a študentov volajúcich po otvorení škôl.

V Holandsku mali v polovici októbra 11-tisíc nových prípadov denne, pacientov museli presúvať do nemeckých nemocníc. V novembri počet prípadov klesol asi na 4 000. „A opäť sa k tomuto výsledku dopracovali s otvorenými školami, v ktorých deti nenosia rúška. A nechali deti športovať,“ dodáva Hajdúchová. Aj Francúzsko, Španielsko či Švajčiarsko bojovali s koronavírusom a školy nechali otvorené. Írska vláda vyhlásila, že udržanie škôl je prioritou. Na Slovensku sa po prvej vlne pandémie školy otvárali ako posledné zariadenia. S nočnými klubmi. Počas druhej vlny Slovensko urobilo celosvetovo unikátny ťah – znovu sprístupnilo kiná, divadlá, kostoly. Ale školy ponechalo zatvorené.

„V našej krajine sú deti a vzdelávanie na poslednom mieste,“ hovorí Hajdúchová. Výzvu Dajme deťom hlas spustili preto, lebo videli, že svoj hlas o dosahoch lockdownu majú zamestnávatelia, nákupné centrá, biskupi. „No opäť nepočuť deti. Výzva volá po tom, aby vzdelávanie bolo i v čase pandémie prioritou, aby bolo zatvorenie škôl poslednou možnosťou a nemalo podobu ako u nás – keď sa zatvorili školy plošne v celej krajine a bez predstavy, ako dlho to má trvať. A nielen školy, deťom sme zakázali všetky aktivity od rozvoja ich umeleckých schopností v základných umeleckých školách po športovanie.“ A práve toto bude krajinu stáť životy.

Päť miliónov stratených rokov

Len pred niekoľkými týždňami zverejnili americkí vedci štúdiu, podľa ktorej môže zatvorenie škôl v USA viesť k strate vyše päť a pol milióna rokov života detí. „Kalkuláciu postavili na výskumoch, ktoré dokazujú, že nižšie dosiahnuté vzdelanie sa spája s kratšou dĺžkou života – okrem iného preto, že ľudia s nižším vzdelaním majú väčší sklon k fajčeniu, k nadmernému pitiu alkoholu, ku kardiovaskulárnym chorobám a vykonávajú rizikovejšie práce,“ hovorí Hajdúchová. „Počúvame dnes o tom, že poslať deti do školy by nás mohlo stáť životy. Avšak v skutočnosti to, že deti nechodia do školy, takisto stojí životy.“

Vráťme sa k tomu, že u mladých rastie frustrácia, lebo im chýba škola. Celkovo stúpa počet depresií. Naprieč celou populáciou. Národný ústav duševného zdravia v Českej republike zverejnil v novembri výskum, ktorý jednoznačne potvrdzuje nárast duševných ochorení. Depresia sa vyskytuje v trikrát väčšom počte prípadov ako pred pandémiou, úzkostné poruchy narástli dvakrát! „Množstvo výskumov naznačuje, že emocionálne dosahy pandémie budeme u detí, ale aj u dospelých, riešiť ešte dlho po odznení akútnej situácie. Čím dlhšie trvá izolácia, tým budú dosahy závažnejšie,“ mieni psychologička Mária Balážová.

Každý dospelý si pamätá na búrlivý kokteil pocitov namiešaný v tínedžerskom veku. Je to citlivé obdobie pre rozvoj socializácie a vzťahov. Čo však môže znamenať vyšší počet depresívnych detí a tínedžerov pre budúcnosť spoločnosti?

„Ak chceme byť cynickí, tak to pre budúcnosť znamená vyššie náklady na liečbu, viac zdrojov zo štátneho rozpočtu. Duševné problémy u detí spôsobujú to, že deti nedokončia vzdelávanie, končia s horším prospechom, prípadne nedokončia školu vôbec, pretože sa horšie sústreďujú, majú nízke sebavedomie, horšie zvládajú stres a nároky života. Keď si k tomu prirátame, že mnoho detí počas pandémie úplne stratilo študijné návyky, čo sú budúce pracovné návyky, tak si zarábame na veľký problém,“ varuje psychologička.

Lenže štát je cynický. Alebo praktický? V máji tohto roku vyšla analýza Útvaru hodnoty za peniaze ministerstva financií pod názvom Duševné zdravie a verejné financie. Píše sa v nej, že polovica duševných porúch vzniká už pred 14. rokom života. Duševné poruchy sú tretím najčastejším dôvodom priznania invalidného dôchodku a už dnes sú priznávané najmä ľuďom vo veku 19 až 39 rokov. „Keďže výška invalidného dôchodku závisí od odpracovaných rokov a výšky príjmu, títo ľudia sú výrazne ohrození chudobou,“ naznačuje Hajdúchová. Ale to stále nie je to „najškaredšie“, čo sa deje pre zatvorené školy.

Deti sme na 12 až 13 hodín pripútali k obrazovkám. Foto: SHUTTERSTOCK
dieťa, tablet, študent, štúdium z domu, online vyučovanie Deti sme na 12 až 13 hodín pripútali k obrazovkám.

Červené oči? Bolesti chrbta? Vydržať!

Najprv urobme aspoň malú sondu do škôl, kde to funguje „najlepšie“. Bývalá hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová (skončila v marci tohto roku) v rozhovore pre Denník N odhadla, že bez väčších problémov on-line učí len asi 15 až 20 percent škôl. Ako to v nich asi vyzerá? Nemusí to tak byť všade, no rodičia, študenti a učitelia, ktorých sme oslovili, nám opisujú podobný obraz. Učitelia sedia v triedach pred prázdnymi lavicami, rozprávajú do laptopu. Ak by chceli učiť z domu, neboli by na pracovisku a siahli by im na plat. Ale – všetky hodiny sú riadne odučené. Takmer všetky. Výnimku často tvoria výchovy. Telesná, hudobná, výtvarná. Načo. A žiaci?

Kto z dospelých si s chuťou pred pandémiou nerypol do detí, že stále sedia pred obrazovkami, pred smartfónmi, tabletmi? Francúzsko pred dvomi rokmi zakázalo mobily v školách, kompetentní vychádzali aj z výskumov o vplyve na rozvoj mozgu. A dnes školy, kde každú hodinu dôsledne odučia on-line, deti k obrazovkám doslova pripútali. „Deti sme izolovali v on-line svete, ktorý nefunguje optimálne bez pravidelného živého kontaktu, a navyše sú tam nútené stráviť 12, 13 hodín denne bez kompenzácie pohybom vonku v živej interakcii!“ hodnotí sociálna psychologička Madarasová.

Títo žiaci sa sťažujú na červené oči. Bolesti hlavy. Bolesti chrbta. Vracanie. Počúvajú odporúčania, aby teda cez prestávky nesedeli, aby sa poprechádzali, aby sa ponaťahovali. A že musia vydržať.

Efektivita plného prechodu na on-line výučbu môže byť zdanlivá. V on-line priestore sa podľa sociálnej psychologičky hromadia nedorozumenia. Keby školy fungovali normálne, žiaci by sa stretli osobne a medzi sebou alebo s učiteľom by si konflikty vyjasnili. Niekedy stačí, aby sa jeden druhému pozreli do očí. Ale teraz nemajú šancu. Niektorí študenti naozaj švindľujú, vypínajú si pri písomke kamery, mikrofóny. Ale iní majú naozaj slabý internet, slabý počítač alebo žiaden počítač, učia sa iba cez mobil, nepočujú dobre otázku a často nespravodlivo dostanú za to absenciu, zlú známku.

Teraz vzniká podľa Madarasovej oveľa viac trecích plôch. „Zneistenia a nedorozumenia sa len kopia. Ďalším problémom sú emócie, ktoré sú dôležité pre zvládanie záťaže, pre zdravý vývin, ale aj pre vzdelávanie. Očný kontakt, fyzický kontakt, slová vyslovené tvárou v tvár spúšťajú dôležité fyziologické procesy a teraz nám to chýba. A my sa tvárime, že to nemá váhu. Že všetko vyriešime on-line komunikáciou. Nevyriešime. My sme deti a dospievajúcich s takou ľahkosťou vylúčili zo školskej dochádzky, akoby nemali sociálne, biologické, psychické potreby!“

A čo deti a školy, ktoré nedokázali prejsť na on-line výučbu? A čo deti, pre ktoré bola škola tým najbezpečnejším miestom na svete?

Zamknutý prístav

Akoby rástla obrovská čierna diera. 70 percent rodičov musí deťom na II. stupni základných škôl pomáhať s učením. Takmer každý tretí rodič je pritom bezradný, učivo je aj pre dospelých náročné a nevedia svojim deťom nijako pomôcť. A týka sa to aj rodičov s vysokoškolským vzdelaním. Také výsledky priniesla agentúra FOCUS v prieskume, ktorý si nedávno objednala strana SPOLU. Predseda Juraj Hipš otvorene priznáva, že prieskum nemôže byť reprezentatívny. „Uskutočnil sa iba medzi rodičmi, ktorí majú prístup k internetu. Vypadli nám zo vzorky všetci, ktorí prístup k internetu nemajú.“ Ide o obrovskú skupinu.

Počúvame dnes o tom, že poslať deti do školy by nás mohlo stáť životy. Avšak v skutočnosti to, že deti nechodia do školy, takisto stojí životy.
Andrea Settey Hajdúchová, novinárka

Počas prvej vlny nemalo prístup k on-line vzdelávaniu 180-tisíc detí. 130-tisíc sa vzdelávalo iba pomocou pracovných listov s veľmi obmedzenou spätnou väzbou. Bez akéhokoľvek prístupu k vzdelávaniu zostalo až 50-tisíc detí! Škola však nie je len o učení. Pre tisíce detí predstavuje bezpečný prístav. Ktorý je teraz zatvorený.

Slovensko má stále veľmi obmedzené až takmer žiadne dáta o nepriaznivých zážitkoch z detstva (adverse childhood experiences). V tomto roku publikoval výskum psychiater Jozef Hašto, ktorý sa síce znova s kolegami zameral na dospelých, no ich zistenia sú znepokojivé. Traumatické zážitky v detstve malo 40 percent ľudí. „Podľa prieskumu Inštitútu pre výskum rodiny z roku 2013 asi 10 percent detí zažilo sexuálne zneužívanie a asi 23 percent detí zažilo nejakú formu fyzického alebo emocionálneho týrania. Ide o každé štvrté dieťa!“ upozorňuje psychologička Balážová.

Aj teraz zostávajú podľa nej doma deti zatvorené s násilníkom. Alebo s rodičmi, ktorí nezvládajú rodičovstvo, kričia, vybíjajú si zlosť na dieťati. „Ak je to chronický problém, dieťa žije v neustálom strese, napätí, a to, že sa uňho vyvinie duševná porucha, je len otázkou času. Aj preto je dôležité, aby zatvorenie škôl trvalo najkratšie, ako sa len dá.“ A ešte sú tu deti, ktoré sa práve teraz rozhodujú, že do školy už nikdy nepôjdu. Alebo kde školy rozhodujú, že ich jednoducho vyhodia. Ide o deti z veľmi zraniteľného prostredia. Reálne hrozí, že všetko doterajšie úsilie posúvať tieto deti von zo začarovaných kruhov chudoby stroskotá.

Vzdelanie sa neoplatí?!

René Skácal učí na Základnej škole Ľ. Podjavorinskej na Luníku IX. Prechod žiakov z tejto základnej školy na strednú školu je náročný aj bez pandémie. Zrazu rýchlejšie tempo, kolektív, ktorý nemusí byť vždy prijímajúci. Časť žiakov už po pár týždňoch strednú školu opustí. Teraz pri učení na diaľku je to ešte vypuklejšie.

Nemusia mať zariadenie, na ktorom by sa učili, takisto spoľahlivý internet. Deviataci boli okrem septembra osem mesiacov doma. Bez rutiny, harmonogramu, v sociálnej izolácii. „Toto všetko vytvára nebezpečnú kombináciu, ktorá môže zapríčiniť, že do školy sa už nevrátia. Buď z vlastného rozhodnutia, alebo z rozhodnutia školy, ak nebudú spĺňať požiadavky,“ hovorí Skácal. Čo sa potom stane?

„Dokončená stredná škola s maturitou alebo výučný list môžu pomôcť žiakom uplatniť sa na trhu práce. Bez strednej školy na východe, kde je dosť vysoká nezamestnanosť, plus si k tomu prirátajme diskrimináciu na pracovnom trhu – firmy reagujú aj na základe toho, či má záujemca v životopise rómske meno, výrazne to znižuje šance na trvalé zamestnanie. A na vyššiu životnú úroveň, vďaka ktorej by sa mohli dostať z generačnej chudoby,“ pokračuje učiteľ a uvádza príklad šikovného prváka, ktorý navštevuje rómske gymnázium v Kremnici.

Na on-line hodiny musí chodiť na základnú školu. Cíti, že sa mu nedarí plniť požiadavky tak ako predtým. A keď sa ho učiteľ opýtal, čo by sa stalo, keby boli do konca školského roka zatvorení, vyslovil obavu, že by prvý ročník nedokončil. Podľa Skácala by to bola obrovská škoda. „Gymnázium ponúka vyššie vzdelanie, lepší život a motiváciu pre ostatných na Luníku IX. Ak by to nezvládol, bol by to aj impulz pre žiakov, že snažiť sa o lepšie vzdelanie sa nie vždy vypláca.“

V tomto článku sme sa podobne ako niektoré školy zatiaľ len minimálne venovali telesným, hudobným, výtvarným výchovám, umeleckým, tanečným a iným krúžkom, ktoré sú odstavené. Lenže aj chýbajúci každodenný dotyk s kultúrou alebo so športom, ktorý pre mnohé deti sprostredkovávala práve škola, prinesie ďalekosiahle následky.

Vina

Podľa medzinárodnej štúdie o zdraví školákov (Health Behaviour in School Aged Children), ktorej riešiteľský tím na Slovensku vedie sociálna psychologička Madarasová, už od roku 2007 slovenské deti často trápila nervozita, podráždenosť, problémy so zaspávaním. Odporúčaných osem hodín denne spala len polovica 15-ročných školákov. Príliš veľa detí malo nízku telesnú zdatnosť a tretina trpela obezitou. „Práve v období dospievania, teda druhého stupňa základnej školy a strednej školy, dospievajúci experimentujú s rôznymi formami pohybu, hľadajú sa a vytvárajú si predpoklady pre aktívny životný štýl. A my ich už druhý rok obmedzujeme. Môžu stratiť záujem, zdravé návyky a vybrať sa pasívnou cestou, čo bude náročné naprávať.“

Čo sa stane, keď sa mnohé deti odstrihli od umenia? Vzťah ku kultúre sa podľa Zuzany Pekarovej, zástupkyne riaditeľa ZUŠ IWK Považská Bystrica, buduje od útleho veku. „Vieme, že dnes majú deti cez internet prístup k mnohým informáciám a tým aj prístup k rôznym formám umeleckej prezentácie. K tomu, aby si ich vedeli vytriediť, vedeli ich spracovať a posúdiť, potrebujú vedenie, usmernenie. Keď ho stratia alebo nebudú mať vôbec, kvalita a kultivovanosť ich rozvíjania budú ohrozené. Potom sa veľmi rýchlo môže stať, že sa mnohé deti stratia v záplave lacných a jednoduchých riešení a postojov. A to by určite v budúcnosti našu spoločnosť dopredu neposunulo.“

Nakoniec je tu príbeh prváka, sedemročného chlapca, ktorého otec si neželal zverejniť meno. Jeho syn je veselý, že na prvom stupni sa stále učia. Teší sa, že sa naďalej učí v základnej umeleckej škole hrať na hudobnom nástroji, hoci cez počítač. Ale zrazu celú jeho triedu poslali do karantény, lebo jeden zo spolužiakov mal pozitívny test na COVID-19. Bolo to vo chvíli, keď sa konečne rodina odhodlala navštíviť starého otca. Má rakovinu, je v rizikovej skupine a mesiace sa z rôznych dôvodov nemohli vidieť. A chlapec sa rozplakal. „To dedko môže zomrieť kvôli mne?“

Niektoré deti túto hroznú vetu nevyslovia nahlas. Ale búši v ich vnútri. Ako nestráviteľné zdôvodnenie zatvorených škôl. „Veľmi by som chcela poprosiť všetkých dospelých, aby si predtým, ako vyslovia, že za šírenie epidémie a zomieranie sú zodpovedné deti a dospievajúci, uvedomili, že toto obviňovanie naše deti počúvajú a počujú zo všetkých strán od jari a je to mimoriadne zraňujúce a potenciálne traumatizujúce,“ hovorí sociálna psychologička Madarasová. „Deti boli zavreté ako prvé, školy boli otvorené ako posledné v prvej vlne a zjavne to tak je aj v druhej vlne. Takže na šírení a zomieraní sa podieľali všetci ostatní, ale deti najmenej. To už počujeme hovoriť málokoho. Je to neférové, necitlivé, bezohľadné voči mladej generácii, našim deťom.“

Maturanti: Máme pocit, že na nás nezáleží

Adrián Čubák, maturant Gymnázia arm. gen. L.... Foto: Andrej Barát
Adrián Čubák, maturant Gymnázia arm. gen. L. Svobodu v Humennom Adrián Čubák, maturant Gymnázia arm. gen. L. Svobodu v Humennom.

„Niekto si možno povie, že si teraz žijeme slobodný život. Môžem si chodiť, kde chcem. Sú takí, ktorí hovoria, že sa im do školy chodiť nechce. Ale mne škola chýba, predstavuje pre mňa 80 percent života. A tých 80 percent života mi teraz odrezali,“ hovorí Adrián Čubák, maturant Gymnázia arm. gen. L. Svobodu v Humennom.

„Niekedy pociťujem menšie zúfalstvo. Mám dosť veľký problém psychicky to zvládať. Školy by mali fungovať za každú cenu, mali by sa hľadať spôsoby, ako by fungovali.“ Prečo? Aj preto, že v súčasnej situácii sa tisíckam maturantov výrazne stenčujú šance, aby sa dostali na tie najlepšie vysoké školy. „Naši maturanti sú v obrovskej nevýhode. Predstavme si niekoho, kto chce ísť na medicínu. Niečo sa dá nabifľovať. Ale čo pokusy? Tie nie je možné robiť, keď nie ste v laboratóriu. Takéto znalosti potom chýbajú. A tak naše šance oproti študentom z iných krajín, ktorí do škôl chodia, sú oveľa menšie.“

Marína Hluchá, študentka Gymnázia Poštová v... Foto: Andrej Barát
Marína Hluchá, študentka Gymnázia Poštová v Košiciach Marína Hluchá, študentka Gymnázia Poštová v Košiciach

Podobne to vníma aj Marína Hluchá, študentka Gymnázia Poštová v Košiciach. Maturuje z chémie. Sama doma experimenty neurobí. Učiteľ pre nich začal robiť aspoň videá z chemického laboratória v škole. „Je to celkom vtipné, mesiac dozadu by som nepovedala, že budeme celá rodina po večeroch pozerať katalytický rozklad peroxidu vodíka.“

Seba hodnotí ako veľkého extroverta. „A tak osamelo, ako som sa cítila počas roka 2020, som sa necítila asi ešte nikdy. Môj kamarát, ktorý počas tejto druhej vlny zažíval celkom silné výkyvy nálad, sa konečne odhodlal porozprávať sa aj so školskou psychologičkou. Tá je od tohto školského roka u nás zamestnaná na plný úväzok, predtým mala len polovičný,“ hovorí maturantka. Psychologička deti povzbudzuje, píše články o témach, ktoré by ich mohli trápiť, vedie terapiu kreslením. „Neviem si predstaviť, ako sa asi cítia deti a mladí ľudia, ktorí takéto možnosti nemajú.“

Ako vníma komunikáciu vlády smerom k mladým a deťom? Ako zmätočnú, neistú, a najmä frustrujúcu. „Nemám pocit, že si najvyšší predstavitelia uvedomujú, aký ďalekosiahly dosah má zatvorenie škôl na vzdelávanie mladých. V škole nás učia operovať s dátami a so štatistikami predtým, ako urobíme rozhodnutie – a takéhoto prístupu sa nám od vlády nikdy nedostalo. Posledné mesiace mám pocit, že na nás jednoducho nezáleží.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
116 debata chyba
Viac na túto tému: #zatvorené školy #online výsledky #dištančné vzdelávanie