Lekári. Svojich dosť nemáme, ale cudzích nechceme?

Keď sa krajina pred vyše mesiacom chystala na prvé celoplošné testovanie, organizátorom ešte dva dni pred jeho spustením chýbalo až 3 000 zdravotníkov. Zúfalý premiér i minister zdravotníctva preto do boja proti koronavírusu volali aj študentov vyšších ročníkov medicíny či ošetrovateľstva.

Jednou z tých, čo chceli pomôcť ako dobrovoľníci, bola i Viktoria Dmytruk, 51-ročná lekárka z Ukrajiny. Okrem toho, že má 25-ročnú prax ako pediatrička a istý čas dokonca vyučovala, má aj špecializáciu na infekčné choroby. Je to dostatočná kvalifikácia, aby mohla robiť výtery alebo vyhodnocovať výsledky testov? Podľa slovenských úradov očividne nie. Jej ponuku totiž neprijali.

V Česku áno, u nás nie

Na Slovensko sa prisťahovala pred piatimi rokmi spolu s rodinou. Z Donecka, kde predtým žili, ich vyhnala vojna. Usadili sa v Bratislave, obaja synovia študujú a manžel podniká. Iba Viktorii sa napriek úsiliu nepodarilo vrátiť k svojmu povolaniu.

„Už päť rokov bojujem o možnosť pracovať tu ako lekárka,“ vysvetľuje smutným hlasom. Slovenské úrady odmietli uznať jej kvalifikáciu detskej lekárky, pretože jej údajne chýbali niektoré predmety. Problém vznikol, keď sa porovnával rozsah a náplň vzdelania. V čase, keď Dmytruk študovala, bola totiž pediatria na Ukrajine samostatným študijným odborom, kým u nás medici absolvovali všeobecné lekárstvo a špecializáciu získali až po skončení školy.

Dmytruk sa preto rozhodla, že to skúsi v Českej republike a nestačila sa diviť – kvalifikáciu jej tam uznali už za tri mesiace. Zostáva jej ešte spraviť skúšku a mohla by tam pracovať ako lekárka. Jej rodina by však chcela zostať v Bratislave, a tak sa snaží presadiť na Slovensku. Keď jej to tu v roku 2018 znova nevyšlo, odvolala sa. Teraz čaká na rozhodnutie súdu.

Nechápe, prečo jej u nás odmietajú uznať doklady, s ktorými v Česku nemala žiadny problém. Neľutuje, že sem vôbec prišla? „Nie, na Ukrajine sme už všetko stratili. Slovensko sa mi páči, aj mojim deťom. Mám rada ľudí, ktorí tu žijú,“ hovorí Dmytruk.

Postoj našich úradov je zvláštny. Najmä ak si uvedomíme, koľko pediatrov chýba. Asociácia súkromných lekárov napríklad už vlani varovala, že keby do penzie odišli všetci lekári v dôchodkovom veku, tak by vyše pol milióna detí zostalo bez zdravotnej starostlivosti. Nemali by sme lekárov z cudziny skôr vítať, ako odháňať?

Z Dušanbe do Bratislavy

Zatiaľ čo Viktoria Dmytruk neuspela už pri nostrifikácii diplomu, Manuchekr Burchanov mal viac šťastia. Cieľ má takmer na dosah, zostáva už len posledná prekážka.

Burchanov je plastický chirurg so sedemročnou praxou, ktorý pochádza z Dušanbe, hlavného mesta Tadžikistanu. Na Slovensko prvý raz zavítal v roku 2006, aby tu absolvoval doktorandské štúdium. Nastúpil do nemocnice na oddelenie popálenín, no po dvoch rokoch štúdium z rodinných dôvodov zanechal a odcestoval domov.

Na Slovensko sa neskôr vrátil s manželkou, a keďže mal problémy s dokladmi, začal podnikať. Tým sa živí dodnes, ale v roku 2016 začal pracovať na tom, aby si zase mohol obliecť lekársky plášť. Uznali mu diplom a začal sa pripravovať na kvalifikačnú (doplňujúcu) skúšku. V októbri 2019 pri testoch ešte neuspel, no tohto roku to už zvládol. Potom však narazil na iný problém – odmietli ho zapísať do Slovenskej lekárskej komory. Žiadajú výpis z tadžického registra trestov, lenže tam sa teraz kvôli pandémii nevie dostať.

Podľa Burchanova majú v tomto ohľade výhodu Ukrajinci. Z 29 lekárov, ktorí tohto roku spravili skúšku, bolo až 23 z Ukrajiny. „Tam sú firmy, ktoré také doklady vybavia na diaľku. V Tadžikistane si však po výpis treba prísť osobne,“ objasňuje 38-ročný lekár.

Uvedený dokument navyše už pred rokmi dokladal, keď žiadal o trvalý pobyt na Slovensku. Teraz sa preto snaží, aby mu lekárska komora uznala aspoň slovenský výpis z registra trestov a čestné vyhlásenie.

Keď mu to vyjde, vo výkone lekárskeho povolania mu už nebude nič brániť. Odbornosť chirurga mu však neuznajú, lebo zahraniční lekári, ktorí absolvovali doplňujúcu skúšku, sú na úrovni začínajúcich lekárov bez špecializácie. „Dúfam, že po štyroch-piatich rokoch sa mi podarí pracovať vo svojom odbore,“ odhaduje otec dvoch detí.

Aj on chcel pomôcť pri celoplošnom testovaní na koronavírus, bral to ako svoju povinnosť. Zaregistroval sa na webstránke ministerstva obrany a keď sa mu nik neozval, oslovil priamo starostu bratislavskej mestskej časti Dúbravka, kde býva. Vďaka tomu sa mu to v poslednej chvíli podarilo vybaviť.

Zrušené skúšky

Problémy uplatniť sa na Slovensku nemajú len lekári z bývalých krajín Sovietskeho zväzu či z takzvaných tretích štátov. Sú známe i prípady, keď úrady odmietli uznať diplomy aj zdravotníkom z iných krajín Európskej únie, napríklad lekárom z Talianska. Ľahké to nemajú ani zdravotné sestry.

Natalia Bučmej si našu krajinu vybrala kvôli dcére, aby mala lepšiu budúcnosť. V roku 2018 sa zo Svaľavy neďaleko Užhorodu presídlili do Bratislavy. Bučmej na Ukrajine pracovala ako nemocničná sestra a záchranárka v sanitke. V tom chcela pokračovať i tu, ale keď zistila, aké ťažkosti sú s tým spojené, založila si živnosť a upratovala.

Na jar si vybavila nostrifikáciu a začala sa pripravovať na testy. „Všetky tri termíny tohtoročných skúšok však zrušili,“ sťažuje sa 44-ročná Ukrajinka. V ťažkých časoch koronakrízy teda Slovensku nepribudla ani jedna sestra zo zahraničia. Natalii nezostáva iné, ako čakať. Keď chcela pomôcť v boji proti pandémii – v marci aj teraz pri testovaní, odmietli ju.

Maséri a kozmetičky

Keďže chýba podpora štátu, zahraničným zdravotníkom pomáha aspoň Medzinárodná asociácia lekárov na Slovensku (MALNS). Alona Kurotová, ktorá v nej má na starosti projekty, tvrdí, že v porovnaní so susednými krajinami Slovensko nezískava toľko lekárov z cudziny, koľko by mohlo či potrebovalo. Mnohí to pre ťažkosti u nás vzdajú.

Problém je v tom, že sme v roku 2016 prevzali legislatívu EÚ, s ktorou sme sa nedokázali vyrovnať. Európska komisia Slovensko už aj zažalovala pre nedodržiavanie predpisov. „Veľmi by pomohlo, keby niekto hore povedal, že sú to odborníci a my ich potrebujeme,“ hovorí o zahraničných lekároch Kurotová, ktorá pochádza z Krymu.

Foto: Pravda, Robert Hüttner

jazyková škola iCan, lekár, zdravotník Zdravotníci zo zahraničia, ktorí žijú na Slovensku, ale zatiaľ nemôžu vykonávať svoje povolanie: Viktoria Dmytruk, Manuchekr Burchanov a Natalia Bučmej. Vpravo pri nich Alona Kurotova z Medzinárodnej asociácie lekárov na Slovensku.

Zatiaľ čo Česko, Poľsko alebo Nemecko zdravotníkom z tretích krajín vychádzajú v ústrety, na Slovensku je všetko zložitejšie: administratívne prekážky, neochota úradníkov, chýbajúce kurzy a príprava či vysoké poplatky (kvalifikačná skúška u nás stojí až 665, kým v Českej republike iba 265 eur).

Mimoriadne ťažká je i samotná skúška, málokto ju spraví na prvý raz. Prečo? Napríklad Burchanov skončil medicínu v roku 2003. Na testoch je však veľa otázok aj z 2. až 6. ročníka medicíny – z rozličných odborov, ktoré ako chirurg nepotreboval. Za krátky čas si tak vlastne musel zopakovať všetko, čo sa ako medik učil šesť rokov. „Otázky sú navyše sformulované tak, že keď sme ich potom dali slovenským lekárom, ani oni na mnohé nevedeli odpovedať,“ pripomína Burchanov.

Zubári to podľa Kurotovej majú ešte horšie. Nielenže za skúšku platia o 360 eur viac, ale dostávajú aj otázky z pediatrie, chirurgie či proktológie (odboru o chorobách konečníka!), teda 20 otázok z úplne cudzích oblastí. Aj to bol dôvod, prečo pri poslednej skúške z 37 zubárov prešlo testami 15 a celú (aj s ústnou časťou) ju zvládli len piati.

A keďže i zahraniční zdravotníci musia z niečoho žiť, nie je núdza o absurdné príklady – reumatologička z Donbasu učí Slovenky tancovať pri tyči, chirurg pracuje ako osvetľovač, ďalší stavia domy, sestry si zarábajú ako upratovačky. „Niektoré lekárky pracujú ako kozmetičky, viacerí lekári sú zase masérmi,“ vymenúva Kurotová.

MALNS, ktorej predsedom je Burchanov, sa situáciu snaží riešiť. V auguste mali stretnutie na ministerstve zdravotníctva, aby ukázali, ako by sa dal systém zlepšiť konkrétnymi zmenami zákonov, a rezort sa vraj k tomu postavil ústretovo. Do konca roka mal vytvoriť skupinu odborníkov, ktorá by sa tým zaoberala. K tomu však nedošlo.

Ministerstvo napriek tomu vyhlasuje, že je všetko v poriadku. Uznanie vzdelania, čo má na starosti rezort školstva, podľa neho nepredstavuje nadmernú administratív­nu záťaž.

„A to ani v porovnaní s postupom v iných členských štátoch EÚ. Všetky procesy sú jasne nastavené. Povolanie lekár je regulované, pretože jeho vykonávanie má priamy vplyv na zdravie a život obyvateľstva,“ zdôvodňuje hovorkyňa ministerstva Zuzana Eliášová.

Ako teda vidno, zahraničných lekárov a sestry na Slovensku čaká ešte dlhá cesta…