Píše Peter Weiss: Výročie slovenskej štátnosti

06.01.2021 06:00
Vladimír Mečiar, Václav Klaus, ČSFR, 1992
Premiéri národných vlád, ktorí rokovali o rozdelení federácie: Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Snímka je z 29. októbra 1992 v Javorine. Autor:

Keď som 1. 1. 1993 viedol slávnostnú schôdzu NR SR pri príležitosti prvého dňa zvrchovanosti Slovenskej republiky, povedal som, že „v okamihu, keď sa hymnou Slovenskej republiky urobil predel medzi zavretou minulosťou, teda medzi tým, čo bolo, a otvorenou budúcnosťou, teda tým, čo bude, sme azda ako nikdy predtým precítili vzťah k tomu malému kúsku zeme v srdci Európy, ktorý sa volá Slovensko, a uvedomili si spolupatričnosť s jeho ani nie päť a pol miliónom obyvateľov“.

Apeloval som, aby sa táto ojedinelá zmena vo verejnom živote „stala pre nás výzvou, aby sme združili svoje myslenie so svojím cítením, aby sme sa menej než doteraz mýlili a boli väčšmi mravnými, aby sme spoločne hľadali nový, moderný vzťah k národu, občianstvu, domovu, dejinám a kultúre.“

Po 28 rokoch má táto výzva pôvodné i nové, prežitými skúsenosťami podmienené opodstatnenie. Vzťah k vlastnej štátnosti, jej koreňom a míľnikom jej utvárania sa a budovania, spôsob identifikovania sa s ňou, miera pochopenia jej hodnoty a obetí, ktoré sa v mene jej vzniku a upevňovania vynaložili, to sú podstatné zložky vlastenectva, ktoré sa neredukuje na mávanie vlajkami pri oslavách príležitostných úspechov slovenských športovcov.

Prvý január je prirodzenou príležitosťou zamýšľať sa nad týmto súvislosťami. Nie náhodou sa tento deň stal štátnym sviatkom v oboch bývalých súčastiach ČSFR. Reakciou na jej ústavné, zamatové rozdelenie, ktoré, mimochodom, kontrastovalo s krvavým rozpadom Juhoslávie a ZSSR, a preto ho ocenili všetky európske štáty, bolo neskoršie vyhlásenie 1. januára za štátny sviatok nielen v SR, ale aj v ČR. U nás je označený ako Deň vzniku SR, v ČR sa nazýva Deň obnovy samostatného českého štátu.

Neschopnosť politických elít dohodnúť sa

To, ako som si všimol počas diplomatického pôsobenia v Prahe, že tento sviatok sa u našich západných susedov nijako nepripomína, súvisí práve s odlišným identifikovaním sa dvoch blízkych národov so vznikom a s podobou ich štátnosti. V historickom povedomí Čechov a Moravanov je totiž dňom obnovy českej štátnosti 28. október 1918, keď vtedy vznikla ČSR ako spoločný štát Čechov a Slovákov. Málo si uvedomujeme, že tento fakt bol jednou z hlbinných historických príčin neschopnosti ponovembrových českých a slovenských politických elít dohodnúť sa na obojstranne prijateľnej podobe autentickej federácie, po ktorej volal z magnetofónového záznamu Václav Havel už 22. novembra 1989 na Námestí SNP.

Píšem o tom preto, že pri výročiach osamostatnenia slovenskej štátnosti sa opakovane ozývali hlasy, že k rozdeleniu spoločného štátu došlo kvôli nedospelosti slovenských voličov, ktorí podľahli nacionalizmu, komunizmu, hnevu, frustrácii, naivite a nenávisti, a preto, že vtedajší premiéri národných vlád za dominantných víťazov volieb – ODS a HZDS – Václav Klaus a Vladimír Mečiar svojvoľne nepripustili referendum o rozdelení štátu.

Toto hrubo zavádzajúce vysvetľovanie príčin zániku federácie je však len psychologickou racionalizáciou prehry, ktorú utrpeli vo voľbách vtedajšie slovenské pravicové a liberálne strany. Skrýva sa za ním ilúzia, že keby došlo k referendu, mohli ostať pri moci s pomocou vtedy dominujúcich českých pravicových strán a pokračovať v presadzovaní dovtedajšej podoby ekonomickej transformácie, najmä privatizácie, a odstaviť od moci Mečiara, politické dieťa VPN.

1. januára 1993 došlo nie v pravom zmysle slova k vzniku, ale k osamostatneniu Slovenskej republiky.

Na margo zľudoveného politického predsudku, že ČSFR sa rozdelila v dôsledku svojvôle dvoch politikov, sa žiada pripomenúť, čo napísal popredný historik 20. storočia Ľubomír Lipták: „je zbytočné zbavovať sa starých mýtov, ak ich majú nahradiť nové“. Z výskumov zameraných na preferencie najvhodnejšieho štátoprávneho usporiadania pred voľbami v r. 1992 možno totiž jasne vidieť, že polovica respondentov z ČR nechcela vôbec transformovať federáciu na „autentickú“, teda na princípe rovnoprávnosti partnerských republík, ktoré ju tvorili. Dávali prednosť návratu k Československu s jednou vládou a jedným parlamentom (takmer 40 %) alebo spolkovému usporiadaniu Česko – Morava – Slovensko. A tí, ktorí boli za federáciu, sa vyslovovali za ponechanie jej vtedajšej formy.

Naopak, slovenskí respondenti, ktorí sa k federácii hlásili oveľa viac, si spravidla priali jej zmenu v podobe výrazného posilnenia právomocí republík. Slovenský separatizmus, o ktorom sa na oboch stranách Moravy toľko popísalo ako o hlavnej príčine zániku federácie, si počas dvoch rokov od prvých demokratických volieb v júni 1990 udržiaval stabilnú podporu od zhruba 10 do 15 %, až okolo volieb roku 1992 to bolo 18 %.

Brzda demokratizácie a „narovnania“ federácie

Mimo pozornosti analytikov ostal stabilný podiel zástancov unitárneho československého štátu na Slovensku. Od roku 1991 sa pohyboval v rôznych výskumoch od 11 % až do 16 %. Jeho nositeľmi boli predovšetkým voliči vládnucich pravicových strán, ktorí sa stali takpovediac domácou, slovenskou brzdou demokratizácie a „narovnania“ federácie, hoci sami seba prezentovali ako najsilnejších zástancov demokratizačných a transformačných zmien a najhlasnejšie volali po zachovaní spoločného štátu.

Práve toto zásadne odlišné vnímanie optimálneho usporiadania spoločného štátu bolo podľa Liptáka zdrojom patovej situácie po voľbách r. 1992: „… zatiaľ čo na Slovensku prevládala nespokojnosť s normalizačnou podobou federácie a žiadala sa ,širokáʻ federácia, konfederácia dvoch štátov alebo i úplná samostatnosť, v českých krajoch prevládal odmietavý vzťah k federácii. Pokladali ju za produkt okupácie v roku 1968 a názory sa pohybovali od unitárneho, centralizovaného štátu nanajvýš k veľmi obmedzenej federácii. Niektoré koncepcie sformulované českými politikmi celkom obchádzali národný princíp a chceli štát prebudovať na spolkovom a teritoriálnom základe.“

Keďže česká spoločnosť, respektíve jej politická elita, spoliehajúc sa na svoju početnú prevahu oproti slovenskej spoločnosti a na svoju ekonomickú vyspelosť a z toho vyplývajúcu politickú silu, nebola ochotná „predefinovať“ svoju identitu so štátom v prospech autentickej federácie, teda primárne dobudovať vlastnú, českú štátnosť ako nositeľa federatívneho usporiadania, a keďže akceptácia buď unitárneho štátu, alebo centralistickej federácie nebola na Slovensku väčšinová, ponúka sa vysvetlenie, že je kľúčová príčina, prečo sa spoločný štát neudržal a prečo by ani referendum odlišné predstavy o forme a zmysle spoločnej štátnosti nezmenilo.

Došlo k paradoxu

Referendum však malo aj dimenziu nástupníctva po ČSFR. Iné referendum ako o vystúpení z federácie podľa platného ústavného zákona nebolo možné. Najmä ODA sa usilovala rozbehnúť hru na „čierneho Petra“. Teda vyprovokovať Slovákov, aby z federácie vystúpili. Došlo však k paradoxu. Ako upozorňujú českí sociológovia Jan Červenka a Paulína Tabery, „behom leta a najmä jesene 1992 podiel ,separatistov' medzi českými občanmi priebežne rýchlo narastal… pri poslednom zisťovaní tohto druhu uskutočnenom v októbri 1992 variant dvoch celkom nezávislých štátov medzi českými respondentmi získal podporu 31 % a stal sa najpreferovanejšou možnosťou, ktorá – hoci len tesne – predstihla inak vždy relatívne najfrekventovanejší model unitárneho štátu a mala väčšiu podporu ako na Slovensku.“

Nekonanie referenda označovali za akúsi dedičnú záťaž pre budovanie samostatného štátu.

V októbri a novembri 1992, keď bolo volanie po referende najsilnejšie, uskutočnil IVVM prieskumy, či je, alebo nie je rozdelenie ČSFR nevyhnutné. Zatiaľ čo na Slovensku v oboch prípadoch podiel tých, kto rozdelenie označili za nevyhnutné, tvoril menšinu (37 % ku 52 % a 39 % ku 50 %), v ČR, naopak, tento názor zreteľne prevažoval (52 % ku 38 % a 50 % ku 43 %). V prípade takýchto výsledkov referenda o vystúpení by sa podľa medzinárodného práva stala SR nástupníckym štátom po ČSFR, čo by bola veľmi konfliktná a nebezpečná situácia.

Spomenuté okolnosti dovŕšenia slovenskej národnej emancipácie spôsobili, ako upozornil filozof a historik František Novosád, že sa presadili vzájomne nekompatibilné interpretácie ustanovenia vlastnej štátnosti. Nositelia fundamentalistickej „čechoslovakis­tickej“ interpretácie videli vo vzniku samostatného štátu svojvôľu malej skupiny politikov a odmietali sa s ním plne stotožniť. Pri každom výročí zdôrazňovali, že oni boli proti rozdeleniu, lebo ho spôsobili slovenskí nacionalisti rôznej proveniencie. Nekonanie referenda označovali za akúsi dedičnú záťaž pre budovanie samostatného štátu.

Na druhej strane zase skupina fundamentalis­tických národovcov videla v osamostatnení Slovenskej republiky realizáciu vnútorného účelu slovenských dejín a pri každej vhodnej príležitosti predhadzovala tým prvým, že sú akísi nepriatelia štátu, lebo ho nechceli. Tieto dve nekompatibilné interpretácie sa stali zdrojom polarizácie kultúrnych a následne aj politických elít. Tá sa premietala aj do iných napätí, ktoré už priamo so spormi o riešenie „slovenskej otázky“ nesúviseli. Polarizácia sa tak stala základným nástrojom politickej mobilizácie na úkor schopnosti dosahovať národnú či občiansku zhodu aj pri riešení strategických otázok rozvoja slovenskej spoločnosti a budovania štátu.

S prihliadnutím na túto skúsenosť je po 28 rokoch neproduktívne hľadať akýchsi „vinníkov“ rozdelenia spoločného štátu a používať nekorektné vyjadrenia, že ČSFR sa rozpadla. Rozdelila sa! Zanikla tak, ako sa zrodila 1. 1 1969 – na základe ústavného zákona prijatého Federálnym zhromaždením, ktorému predchádzal ústavný zákon o delení federálneho majetku.

Vďaka tomu a vďaka 26 medzivládnym dohodám medzi ČR a SR, ktoré riešili všetky praktické dôsledky rozdelenia, máme stále nadštandardné vzťahy s ČR. Katastrofické vízie osudu Slovenska z dramatického vyhlásenia „Za spoločný štát“ sa nenaplnili – žiaden Február 1948 sa po 1. januári 1993 nezopakoval… Oba nástupnícke štáty sú pevne začlenené do EÚ a NATO a úzko spolupracujú a podporujú sa. To je napriek všetkým turbulenciám slovenského vnútropolitického vývoja niečo hodné pripomenutia pri príležitosti dňa slovenskej štátnosti.

Vízia povstaleckej SNR

Pripomínať by sme si mali tiež fakt, že 1. 1. 1969 na základe ústavného zákona o čs. federácii vznikla SR paralelne s ČR. Tento zákon predsa nebol výsledkom vôle okupantov! Zrodil sa z desaťročí trvajúcej nespokojnosti Slovákov s unitárnou podobnou spoločného štátu a z ťažkých zápasov, ktorých súčasťou bol aj smutne známy politický proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami, teda s politickým vedením SNP, ktoré si dovolilo prísť so štátoprávnym programom výrazne posilňujúcim postavenie slovenských národných orgánov na princípe rovný s rovným.

Federalizácia bol historický míľnik. Po dlhých 24 rokoch sa naplnila vízia povstaleckej SNR. V rámci administratívnych štruktúr SSR, ale aj ČSR a ČSSR slovenská spoločnosť uskutočnila revolúciu v novembri 1989 a vstúpila do obdobia zásadnej transformácie politických a ekonomických vzťahov. 1. januára 1993 teda došlo nie v pravom zmysle slova k vzniku, ale k osamostatneniu SR, a k vstupu tohto samostatného štátu do medzinárodných vzťahov ako nezávislého suveréna. Táto pojmová presnosť je jednou zo záruk proti vzniku nových mýtov, ktoré naša republika na svoju úspešnú existenciu nepotrebuje.

Výročie vzniku štátnosti je tiež príležitosťou pripomenúť poznámku, ktorú Lipták urobil v roku 1994 v eseji Tri tradície povstania a ktorá sa nedoceňuje. Odporučil historikom, aby sa po odstupe rokov, pri skúmaní vytvárania predpokladov a základov dnešnej slovenskej štátnosti, zaujímali o to, ako zdedené slovenské orgány zo sedemdesiatych-osemdesiatych rokov pomáhali psychologicky, technicky uskutočniť začiatkom deväťdesiatych rokov prechod od nefunkčnej federácie k samostatnému štátu bez katastrofických dôsledkov.

Autor bol v rokoch 1992 – 1994 podpredsedom NR SR za SDĽ a v období 2013 – 2020 veľvyslancom SR v ČR

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Vznik SR #Slovenská republika #Peter Weiss
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku