Biznis a ekológia sa nevylučujú, ale podmieňujú

„Všetci ma 20 rokov presviedčajú - buď zarobíš veľké prachy, alebo budeš podnikať udržateľne, inak to nejde. Lenže ono sa to nevylučuje. To, čo zohráva kľúčovú úlohu, je ľudská lenivosť.“

, 29.01.2021 06:00
les, lavička Foto:
Staré a prirodzené lesy sú v pohlcovaní CO2 oveľa efektívnejšie ako mladé lesy. Rovnako je to výrazne efektívnejšia cesta ako ukladanie uhlíka v drevených výrobkoch.
1

Túto myšlienku vyslovila Dagmar Plevačová, bývalá generálna riaditeľka Velux Slovensko a Česká republika. Výrobca strešných okien nechce byť len uhlíkovo neutrálny. Skupina Velux chce vymazať celú svoju historickú uhlíkovú stopu. To znamená „vygumovať“ z atmosféry Zeme dokopy 5,6 milióna ton CO2, ktoré uvoľnila spoločnosť od založenia v roku 1941.

Načo sa tým zapodieva firma, ktorá vlani zarobila 2,9 miliardy eur?! A ako to chcú spraviť? Nakúpia milión stromčekov, zapoja deti, pozvú novinárov, odfotia sa vysmiati, odfajknú si parádnu PR akciu a hotovo?

„Bola by to perverzná forma greenwashingu (prezentácia, ktorá navodzuje iba dojem a nie skutočnú environmentálnu zodpovednosť firmy, pozn. red.),“ otvorene hovorí pani Plevačová. „Nechcem tým odrádzať ľudí od sadenia stromov, ale my potrebujeme dosiahnuť rýchly efekt.“ Totiž, historickú uhlíkovú stopu chcú vymazať čo najefektívnejšie a sadenie stromčekov im s rýchlym pohlcovaním uhlíka veľmi nepomôže. Nemajú veľa času. Dali si termín rok 2041. Najrýchlejšie bude – nerobiť so stromami a s lesmi vôbec nič. Alebo takmer nič.

Nechať stromy žiť. A umierať

Skupina Velux ide v spolupráci so Svetovým fondom na ochranu prírody (WWF) investovať do projektov, ktoré jednak zabezpečia, aby sa z prastarých lesov Mjanmarska a Ugandy už viac neukrajovalo, aby sa v nich nerúbali niekoľkostoročné stromy, aby sa zastavilo nešetrné hospodárenie. A tiež podporí obnovu lesov na zdegradovaných plochách.

Aby sa lesy v čo najväčšej miere zachovali a obnovovali v prirodzenej podobe. Formovali sa do nej milióny rokov a zároveň zdokonaľovali technológiu, na ktorú žiaden ľudský vynález nesiaha – ukladanie uhlíka.

Nie je to les, ale firemná strecha. Rastú na... Foto: ŠTEFAN JANČO
strecha, ekológia Nie je to les, ale firemná strecha. Rastú na nej dokonca jedlé huby.

„Matka príroda si s väčšinou vecí vie poradiť sama. Len jej musíme dať priestor a neničiť ju. Naša starostlivosť o to, aby tieto lesy fungovali ako biorezervoáre, obsahuje aj aktívne vysádzanie nových stromov. No staré a prirodzené lesy sú v pohlcovaní CO2 oveľa efektívnejšie ako mladé, čerstvo posadené lesy,“ naznačuje pani Plevačová. „Stromy sa v starom lese dožívajú oveľa viac rokov a aj po dožití zostávajú v lese, a teda viažu uhlík ďalej – v mŕtvom dreve, v pôde,“ dopĺňa Miroslava Plassmann, riaditeľka WWF Slovensko.

Práve v neporušenej, prirodzenej pôde sa ukrýva polovica až dve tretiny uhlíka v lese. Podľa zistení lesníkov z Lesníckej a drevárskej fakulty Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe viažu pralesy až 7-násobne viac uhlíka ako hospodárske lesy. Pralesy navyše ukladajú uhlík dlhodobo. Je mylná predstava, že podporou produkcie drevených výrobkov z hospodárskych lesov sa zabezpečí dlhodobé ukladanie uhlíka. Pomôže to, ale nie tak výrazne.

Rýchly recept na krízu

Podľa štúdie z magazínu Ecosphere len štyri (!) percentá uhlíka z vyťaženého dreva vydržia v drevených produktoch, ktoré sa používajú 30 až 90 rokov. Až 66 percent ide na produkty, ktoré neprežijú ani tri roky – palivo či toaletný papier.

Velux verí, že ak podporí obnovu starých lesov, ktoré sa prestanú scvrkávať a začnú prosperovať a rásť na väčšej ploche, takto vygumuje historickú uhlíkovú stopu. Les, ktorý s WWF vytypovali v Mjanmarsku, je rozlohou väčší ako Dánsko. Pribudnú ďalšie projekty. Nevytvárajú však rezervácie so zakázaným vstupom pre človeka. Práve naopak.

„Miestne komunity sa zapoja do starostlivosti o lesy, do udržateľného turizmu, do udržateľného hospodárenia. Do vedeckej práce, monitoringu rastlín, živočíchov. Aby z toho všetkého mali zárobok ľudia, čo tam žijú. Len takto sa zabránilo vymieraniu slonov v Afrike. Z bývalých pytliakov urobili rangerov (strážcov) v chránených oblastiach. Toto je tá najschodnejšia cesta,“ mieni pani Plevačová.

Je ale cesta, ktorou sa chce vydať Velux, naozaj účinná? Koncom októbra vyšla v magazíne Nature štúdia európskych, austrálskych a brazílskych vedcov. Tvrdia, že ak by sa iba na 15 percentách zdegradovaných území sveta podporil návrat divočiny, zadržala by sa tretina CO2 vypusteného ľudstvom od priemyselnej revolúcie! Podľa vedcov je práve toto jedno z najefektívnej­ších – a najlacnejších riešení v boji s klimatickou krízou. Čo ak by sa ďalšie firmy rozhodli podobne vymazať historickú uhlíkovú stopu? Nie sú toto esá v rukáve?

Podmienka úspechu? Prežitia!

Určite by to spustilo reťazec vplyvov. Žiadna firma nepôsobí sama. Ešte predtým než Velux vymaže svoju historickú uhlíkovú stopu, musí dosiahnuť uhlíkovú neutralitu vo vlastných procesoch. A toto je tvrdý oriešok. „Len šesť percent CO2, ktoré generujú naše výrobky, pochádza z našej vlastnej výroby. Zvyšných 94 percent uhlíkovej stopy spôsobuje hodnotový reťazec – dodávatelia, logistika a tak ďalej,“ upozorňuje pani Plevačová. Čo s tým?

K uhlíkovej neutralite sa zaväzujú aj obry. Indický konglomerát Mahindra Group (autá, traktory, energetika) ju plánuje dosiahnuť do roku 2040. „Keď sa pozriem do budúcnosti, budú dva typy spoločností. Firmy, ktoré to pochopili, a tie, ktoré to nepochopili,“ povedal šéf spoločnosti indický miliardár Anand Mahindra.

Staré a prirodzené lesy sú v pohlcovaní CO2 oveľa efektívnejšie ako mladé, čerstvo posadené lesy.
Dagmar Plevačová, generálna riaditeľka Velux Slovensko a Česká republika

Podľa pani Plevačovej z Veluxu to nie je budúcnosť. „Už dnes je to koncept úspešnosti. Ktorý však nerozhodne o tom, či firmy budú úspešné. Ale či prežijú, alebo nie.“ Spoluprácu s dodávateľmi a členmi hodnotového reťazca, od ktorých očakávajú udržateľnosť, nastavili prosto.

„Niektorí nám povedia, že to tak robiť nebudú. Ak ich nepresvedčíme, tak s nimi neobchodujeme,“ pokračuje pani Plevačová a pridáva príklad. „Predstavitelia firmy IKEA prišli za českým výrobcom, ktorý pre nich vyrába nábytok vo veľkom množstve. Prišli s tým, že IKEA chce mať iba udržateľné výrobky. Prvá reakcia riaditeľa českej firmy bola neslušné slovo… Potom však „zamakali“. A ten istý riaditeľ neskôr povedal, že to bolo to najlepšie, čo sa im mohlo stať. Tým, že ich IKEA donútila vyrábať udržateľne, si zabezpečili veľkú reklamu a nakoniec ušetrili aj na nákladoch. Z toho mohli zaplatiť investície do ďalšej udržateľnosti.“ Toto je pre biznis jeden z kľúčových momentov.

Pohodlné príbehy

„Udržateľnosť a ekonomika sa nevylučujú. Naopak, podmieňujú sa navzájom,“ presviedča pani Plevačová. Podľa nej pri udržateľnosti a zavádzaní ekologických opatrení vôbec nejde o to, či je to drahé, alebo nie. Kľúčová je podľa nej úloha manažéra. A schopnosť spomínaná v úvode – lenivosť, respektíve pohodlnosť.

Velux v Holandsku začal recyklovať a od zákazníkov vykupovať staré drevené okná. Sú dve možnosti, čo s nimi. Prvá – drevo sa odnesie do spaľovne. „Takto vyprodukujeme energiu pre mesto. Dostali by sme šesť eur za tonu. Bolo by to super. A pohodlné riešenie. Urobili by sme z toho úžasný príbeh a z ekonomického hľadiska by sme boli na nule. Lenže spaľovanie je len ďalšou formou vyhadzovania,“ zarazí nadšenie pani Plevačová. Hľadali druhú, menej pohodlnú možnosť.

„Po dlhšom čase sme našli výrobcu hranolov a betonárskych dosiek, ktorý ich vie vyrábať z dreva zo starých okien. Nemusia sa pre ne rúbať ďalšie stromy. A ešte nám aj zaplatia za jednu tonu nie šesť, ale 465 eur!“

Ešte sme však nespomenuli jeden podstatný dôvod, pre ktorý Velux chráni lesy. Nejde len o boj proti klimatickej kríze. Ale aj o boj za záchranu biodiverzity. Oba problémy sú previazané, neoddeliteľné. Na Slovensku boj za biodiverzitu prebieha na nečakaných miestach. Napríklad v priemyselnom areáli, do ktorého prúdia všetky smradľavé a špinavé vody zo spŕch, z umývadiel a zo záchodov v Banskej Bystrici. V čistiarni odpadových vôd Rakytovce.

Raj belorítok a vody

Plot ohraničuje niekoľko technických obdĺžnikových budov, priemyselné kovové konštrukcie, kruhové nádrže. Kto by čakal, že práve tu prosperuje jedna z najväčších kolónií belorítok vo Zvolenskej kotline? Že je to miesto hemžiace sa pestrými druhmi čmeliakov, včiel, vážok? Darí sa tu plchom, žabám.

Jazierko v ČOV Rakytovce napĺňa dažďová voda zo... Foto: VEOLIA
ČOV Rakytovce, ekológia, jazierko Jazierko v ČOV Rakytovce napĺňa dažďová voda zo strechy. Vodári tu ukazujú, že pre prírodu je lepšie zadržať vodu tam, kde spadne, a nepúšťať ju do kanalizácie.

Celková početnosť vtáčích druhov udivila aj ornitológa Imricha Kováča z SOS/Birdlife Slovensko, ktorý v areáli čistiarne robil monitoring. „Na tomto malinkom území predstavuje 39 druhov vtákov úžasnú biodiverzitu.“ Žije tu pŕhľaviar červenkastý, tiež kolibiarik čipčavý (meno naznačuje typický spev – čip-čap čip-čap čip-čap).

Biodiverzita prekvitá vďaka tomu, že areál pripomína parkovú krajinu. Ktorú správca čistiarne spoločnosť Veolia citlivo zveľaďuje. „Nechceli sme priemyselný areál, na aký sme všade zvyknutí – s anglickým trávnikom a tujami. Ale taký, ktorý by bol blízky prírode,“ vysvetľuje Slavomíra Vogelová, riaditeľka marketingu a komunikácie Veolia SK.

Firma si dala na začiatku spraviť u vedcov z Technickej univerzity vo Zvolene nezvyčajný audit – biodiverzity. Aby zistili, čo v lokalite rastie, žije a aké opatrenia majú prijať. Oslovili miestnych pestovateľov a vysadili les, vyše 200 drevín asi 30 pôvodných druhov Zvolenskej kotliny. Študenti z Univerzity Mateja Bela navrhli jazierko napájané dažďovou vodou z blízkej budovy.

„Prispieva k zlepšeniu mikroklímy, usadili sa tam vodné živočíchy, ktoré by v areáli inak neboli. A je veľmi dobrým prvkom pre vzdelávanie,“ prezrádza pani Vogelová. Do areálu prúdia školy. Predtým tu deťom ukazovali, ako sa odpadová voda čistí, ako sa zostávajúci kal môže využiť pri výrobe energie, no v posledných pár rokoch tu vysvetľujú čosi navyše – význam zadržiavania vody v krajine na mieste, kde spadne.

A práve jazierko s dažďovou vodou v areáli vodárenskej firmy je jednoduchý, a predsa silný príklad. Čoho? Pokrokového myslenia.

Tisíce eur za čo?

„Pre vodárenskú firmu by bolo možno výhodnejšie, keby všetka voda stekala do kanalizácie (za čo sa platí vodné a stočné). Ale tu ľudia uvidia, že pre prírodu je lepšie, keď naplní jazierko plné života,“ zamyslí sa pani Vogelová.

Dodávame pitnú vodu, je našou povinnosťou chrániť prostredie, ktoré spravujeme alebo z ktorého vodu berieme.
Slavomíra Vogelová, riaditeľka marketingu Veolia SK

Keď menili fasádu administratívnej budovy, počkali na belorítky, kým odleteli na zimoviská a zakúpili 50 nových hniezd aj s podložkami. V spolupráci s Nadáciou Ekopolis osadili ďalších vyše 20 vtáčích búdok, úkryty pre netopiere, domčeky pre plchy, ježe. Tento rok pripravujú kamenné políčko pre pavúky a jašterice. Niektoré lúky nekosia vôbec, iné menej často. Jednu lúku premieňajú na pestrejšiu, aby v nej bolo viac kvitnúcich bylín. Povzbudia ďalší hmyz, ale zároveň aj lepšie vsakovanie vody do podložia. Na budúci rok budú experimentálne vysievať semená domácej kveteny.

V ďalšom podobnom areáli, ktorý Veolia spravuje pri Brezne, chcú nádrže, ktoré dosiaľ ležali ladom, znova naplniť vodou, aby v nich mohli chovať – jesetera malého! Fascinujúci a žiaľ vymierajúci druh povodia Dunaja. Málokto z rybárov ho chce chovať, pretože – rastie pomaly.

Areál ČOV Brezno, v ktorom budú vodári chovať... Foto: VEOLIA
ČOV Brezno, ekológia Areál ČOV Brezno, v ktorom budú vodári chovať jesetera malého, vymierajúci druh.

Pani Vogelová vyratúva. Rok 2017 – 4 000 eur. 2018 asi 7 000, vlani 1 500, celkovo investovali asi 15 000 eur, pričom opatrenia na podporu biodiverzity nie sú hotové. Dôležitý je podľa nej aj monitoring. Musia predsa vedieť, či malo zmysel kúpiť 50 búdok pre belorítky či dom pre plcha. Malo, príbytky sú obsadené.

Ale prečo to všetko robia? Prečo investujú tisíce eur do jašteríc, jeseterov? Pavúkov?!

Pani Vogelová sa usmeje. „Veľa ľudí sa nás to pýta. Myslím si, že ako veľká firma sme povinní to robiť. Nie preto, že nám to niekto prikazuje. Ale z pocitu zodpovednosti voči životnému prostrediu. Dodávame pitnú vodu, je našou povinnosťou chrániť prostredie, ktoré spravujeme alebo z ktorého vodu berieme,“ hovorí s tým, že nedávno mala telefonáty z jedného mesta a z ďalšej firmy. Chceli by robiť niečo podobné. A tušia, že ide o investíciu, ktorá sa im vráti v príjemných podobách. Zamestnanci budú napríklad v menšom strese.

Hubárčenie v práci. Na firemnej streche!

Čistiareň v Rakytovciach bola na Slovensku prvou lastovičkou. Od roku 2017 pritiahla záujem ďalších desiatich firiem. Hovorí Štefan Jančo, programový manažér Nadácie Ekopolis. Niektoré ich už aj realizujú.

IKEA Components v Malackách vytvára terénne zníženiny, aby ochránili areál pred zatápaním, čo sa v minulosti stávalo. A vysádzajú tam stovky pôvodných druhov drevín a bylín. Namiesto kosených trávnikov budujú – mokrade. „Dnes v nich žije päť druhov obojživelníkov vrátane dvoch vzácnych, ktoré sú druhmi európskeho významu – mlok dunajský a hrabavka škvrnitá,“ prezrádza pán Jančo. Dodajme, že na Slovensku je ohrozených 100 percent druhov obojživelníkov. TESCO upraví svojich päť vybraných areálov na Slovensku takisto preto, aby podporilo biodiverzitu. Vysadia pásy a skupiny drevín kvôli opeľovačom. Podobné projekty rozvíjajú ďalšie firmy.

Podľa Janča je v západných krajinách koncept priemyselných, firemných areálov priaznivých pre biodiverzitu prítomný už dlhšie. „Dáva to zmysel. Množstvo firiem má aspoň časť areálu takú, kde môže ponechať viac priestoru pre prírodu bez toho, aby to nevhodne ovplyvňovalo činnosť prevádzky, a priaznivé podmienky pre život rastlín a živočíchov aj aktívne vytvárajú. Tento trend sa pre mnohých stáva hodnotou, pretože biodiverzitu rýchlo strácame.“

Lenže ak podľa Janča zlepšujeme podmienky pre vŕby, jelše, jasene, žaby, plchy, ježe, vtáky, mloky, zlepšujeme aj prostredie pre človeka. „Viac rastlín v okolí znižuje mieru stresu. Väčšinu ľudí poteší pohľad na kvetnatú lúku či hladinu jazierka. Prácou s vodou či so zeleňou môžeme dosiahnuť aj ochladenie priestorov či budov. Okrem toho je to aj o postupnej zmene vnímania okolia – pre mnohých je hodnotou, ak je viac prirodzené, než príliš upravené.“

Distribútor ovocia a zeleniny v nemeckom meste Konstanz postavil sklady tak, aby dnu bolo stálych osem stupňov. Dosiahli to vďaka využitiu geotermálnej energie a aj vďaka – intenzívnej vegetačnej streche, účinnej tepelnej izolácii. Je to však parčík. „So stromami, s lavičkami, lúkou, mokraďou. V čase, keď som mal možnosť sa po tejto streche prejsť, rástli tam dva druhy jedlých húb,“ spomína Jančo a pridáva ďalší príklad.

V obrovskom španielskom logistickom parku... Foto: ŠTEFAN JANČO
mokraď, ekológia V obrovskom španielskom logistickom parku budujú mokrade.

V strednom Španielsku pri budovaní 345-hektárového logistického parku pätinu vyčlenili pre prírodu. Pre biodiverzitu, ktorá je aj v tomto priemyselnom areáli podstatne vyššia než v okolitej poľnohospodárskej krajine. „Je to vďaka vode, ktorá je v tomto regióne vzácna. Zachytávajú ju zo striech budov a v ovále preteká okolo celého parku.“ V jazierkach, mokradiach, potôčikoch, občasne zaplavovaných častiach. Zdá sa, že biznis má tromfov viac.

„Iba“ myšlienky

„Firmy ovplyvňujú, čo konzumujeme, čo si obliekame, kde bývame. Výrazne ovplyvňujú to, ako sa hospodári na poľnohospodárskej pôde. Obchodníci rozhodujú, či nám ponúkajú tričko, ktoré prešlo tisícky kilometrov, alebo bolo vyrobené na Slovensku. Práve súkromný sektor hrá mimoriadne dôležitú úlohu v tom, ako bude vyzerať naša budúcnosť. Má šancu byť nositeľom zmeny. Business as usual (všetko ide normálne ďalej) nie je možný a zelené investície sú kľúčové nielen z prírodného, ale aj z ekonomického hľadiska,“ prízvukuje pani Plassmann, riaditeľka WWF Slovensko.

Upozorňuje, že každý rok končí v Stredozemnom mori 570 000 ton plastového odpadu. Preto WWF spolupracuje s hotelmi a rezortmi na znižovaní odpadov. Len od roku 1970 svet stratil 35 percent mokradí. Preto výrobcovia nápojov spolupracujú na ich revitalizácii. Firma Bolton Food podporuje udržateľný rybolov. „Niektorí stavbári uprednostňujú ekologické materiály, reštaurácie ponúkajú kvalitné potraviny. Viete si predstaviť ten dosah? Každé takéto rozhodnutie je mimoriadne dôležité a prispieva k veľkej zmene.“

Lenže žiadne z podobne odvážnych biznisových rozhodnutí by sa neuskutočnilo bez jednej veci. Otvoreného uvažovania. Naozaj hlbokého premýšľania. Bez toho, aby si predstavitelia týchto firiem našli priestor na zodpovedanie dvoch filozofických otázok – odkiaľ pochádzame? Kam smerujeme? Nie sú všeobjímajúce, oberajúce o čas. Sú to tie najdôležitejšie otázky na svete. Do toho!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #ekológia #biznis