Mesto, to sú ulice a ľudia, čo sú na nich doma

Spisovateľke Jane Beňovej zachutili potulky. Vo svojej najnovšej knihe Flanérova košeľa čitateľov prevedie osem a pol bratislavskými ulicami a v každej z nich predstaví zaujímavých ľudí, ktorí tam žijú. V reportážnom rozprávaní ukáže čarovný mikrosvet, ktorým dýcha každý kúsok mesta celkom inak ako tie ostatné. Kniha o dnešnej Bratislave ukrýva príbehy dávne aj celkom súčasné.

13.02.2021 12:00
debata (1)
Jana Beňová: Flanérova košeľa Foto: BRAK
flanerova-kosela-93105 Jana Beňová: Flanérova košeľa

Ako ste vôbec prišli na nápad zobraziť v knihe túlanie sa mestom? Kde ste vzali inšpiráciu?

Inšpiroval ma Fabian Saul, spisovateľ a šéfredaktor časopisu Flaneur. V každom čísle sa venuje jednej ulici vždy v inom meste na svete. Prináša rôzne pohľady, detaily, mikrokozmos. Pripraviť jedno číslo im niekedy trvá aj rok a vždy začínajú pobytom či pohybom po vybranej ulici. Inšpirovali sa postavou flanéra – tak ako sa tuláci pohybujú lesom, flanér sa potuluje mestom. Najprv na ulici žijú, prechádzajú sa po nej, chodia do kaviarní, rozprávajú sa s ľuďmi a potom na mieste urobia napríklad happening, snažia sa zapojiť do jej života, ovplyvniť ho.

Vám ale asi o to nešlo.

Nie, ambíciu ovplyvňovať dianie som nemala, mňa ulica zaujímala z pohľadu mestského chodca. Zaujímal ma obyčajný život ľudí, ktorí tam pracujú alebo bývajú. A vyhľadávala som stretnutia s tými, ktorí s ňou majú nejaký vzťah.

Vzťah s ulicou je asi presnejšie vyjadrenie ako „vzťah k ulici“, lebo človek a miesto sa ovplyvňujú navzájom. Boli ľudia ochotní rozprávať spisovateľke o svojom živote? Niektorí na danej ulici bývajú, iní tam pracujú, niektorí aj oboje súčasne, ale museli sa zveriť so svojimi spomienkami, pocitmi, odhaliť časť svojho súkromia…

Bola som prekvapená, lebo ako bývalá novinárka som bola zvyknutá, že ľudia si súkromie chránia a nie každý chce rozprávať o sebe či o svojom vzťahu k ulici, na ktorej žije. Ale keď ľuďom poviete, že to bude v knihe, nezdá sa im to také invazívne, ako keď sa majú ocitnúť v novinách… Ľudia boli veľmi ústretoví, nikto ma neodmietol. Jediné, čo niektorým prekážalo, bolo uvedenie ich plného mena aj s číslom domu, kde bývajú. Takže v jednom prípade som zmenila meno otca a dcéry, ale ich príbeh stál za to aj bez ich pravých mien.

Spisovateľka Jana Beňová sa dva roky túlala... Foto: Soňa Maletz
Jana Benova foto Sona Maletz Spisovateľka Jana Beňová sa dva roky túlala rodným mestom, aby o tom napísala knihu.

Hoci som vašu knihu prečítala celú a poriadne, vystupuje v nej niekoľko desiatok ľudí, a na týchto si práve neviem spomenúť…

Sú to obyvatelia Heydukovej, s ktorými som sa začala o živote na tejto ulici rozprávať. Dnes už starší pán, ktorý spomína na detské hry na strechách domov, na zamrznutú ulicu kde sa korčuľovalo či na poštu, ktorá sa ešte doručovala na koňoch. Ako mladého muža ho v šestdesiatych rokoch zlákal bigbít a kedže všetci chlapci hrali na gitary, on si zvolil bicie. A časom sa dopracoval k bielym perleťovým ludwigom, rovnakej súprave ako mal Ringo Starr…

Už si na ich príbeh spomínam, ukazuje plynutie času na jednej ulici a zároveň v živote jedného človeka a jeho rodiny. Vy ste niekedy rozmýšľali, že by ste svoje rodné mesto opustili a žili niekde inde?

Žijem „inde“ (a to inde sa dosť často mení) už desať rokov, ale do Bratislavy chodím veľmi často na návštevu k rodičom a za priateľmi. Stále som tam jednou nohou. Je to mesto, ktoré najlepšie poznám, a najviac je s ním spätý môj život.

Ulice, o ktorých píšem spája to, že sú živé a obývateľné.

Oslovovali ste ľudí len tak, priamo na ulici? Alebo skôr po starej známosti?

Niektorých priamo na ulici, na niekoho som dostala tip a kontakt, ale najčastejšie úplne náhodne. V Petržalke na Mlynarovičovej, kde som vošla do samoobsluhy, ma zaujala mladá žena, ktorá sa ponúkla zaplatiť nákup staršiemu pánovi. Chvíľu protestoval ale ona nástojila, že ak dovolí, nejako by mu chcela prispieť. Tento zážitok ma veľmi potešil a bol to dobrý začiatok k rozhovoru o jej pocitoch z ulice, kde býva a chodí na nákup.

Štefánikova je krásny mestský bulvár. Už šesťdesiat rokov na nej žije aj rodená Parížanka pani Anna Clementisová.

Prečo ste si vybrali práve tie ulice, ktoré sa v knihe ocitli – Štefánikova, Šancová, Grösslingová, Mickiewiczova, Starý most a Jantárová cesta, Heydukova, Mlynarovičova, Košická – a ešte k tomu polulice Fedákova, Patrónka či kúsoček Záhradníckej? Nepatria k tým najvýstavnejším v Bratislave, hoci vôbec nie sú neznáme a iste majú svoj šarm.

Nie všetky sú „výstavné“, hoci napríklad Štefánikova je krásny mestský bulvár. Už šesťdesiat rokov na nej žije aj rodená Parížanka pani Anna Clementisová. Dodnes si pamätá ako kráčala prvýkrát do mesta z Hlavnej stanice. Štefánikova ju okúzlila. Bola to prvá ulica, čo v Bratislave videla a pripomenula jej Paríž. Považuje ju za najkrajšiu ulicu Bratislavy a ja s ňou súhlasím. Myslím, že ulice, o ktorých píšem spája to, že sú živé a obývateľné. Zámerne som si nevybrala jadro mesta, ktoré už funguje väčšmi pre turistov. Samozrejme, keby som písala historickú knihu, zašla by som práve tam, ale toto je reportáž zo súčasnosti, o živých uliciach v živom meste. Hoci za posledný rok ich pandémia v niektorých obdobiach lockdownu takmer vyľudnila…

Ako sa teda Bratislava menila za posledné roky, na čo si napríklad spomeniete?

Napríklad Šancová ulica, skanzen 90. rokov, kde vidíte výklad roky zatvorenej predajne s elektronikou, ktorá už medzitým zastarala a tiež zmenila výzor vďaka dlhým letám a vplyvom ostrého slnka pražiaceho na exponáty cez výkladné sklo. Je tu – tiež roky zatvorený – prvý bratislavský sexshop – „vlajková loď“ nášho ranného kapitalizmu. Oproti skelet starej samoobsluhy, ktorá bola za socializmu takmer malým supermarketom. Chodili sem nakupovať aj ľudia z mesta a po Nežnej revolúcii tu mali opäť mlieko v sklenených fľašiach, čosi na čo ľudia počas socializmu nostalgicky spomínali. Schátraná kostra samoobsluhy je tu už skoro 30 rokov.

Áno, samoobsluha akoby predchádzala hypermarkety, ibaže tak v malom, primerane…

Na Šancovej je príťažlivá aj jej dĺžka, keď ju prejdete celú tam a naspäť, trvá to vyše pol hodiny, a to už je celkom slušná prechádzka. Celkovo ma lákajú dlhé ulice, preto som si ako prvé do knihy vybrala Šancovú a Štefánikovu.

Výtvarník a tiež flanér Laco Teren vo svojom... Foto: Soňa Maletz
Foto Sona Maletz Laco Teren Grosslingova ulica 1 Výtvarník a tiež flanér Laco Teren vo svojom ateliéri.

Mali ste od začiatku presný plán, alebo ostatné ulice pribudli postupne a dopĺňali sa v priebehu vášho písania?

Na začiatku boli len tieto dve, lebo ich mám prechodené odmala a považujem ich za svoje, hoci som tam nikdy nebývala. Ostatné ulice do knihy som dopĺňala spontánne, za chodu, presnejšie povedané za chôdze, v priebehu času. Potom napríklad Mickiewiczova ku mne „prišla“ trochu prihrávkou od boku. Zaujalo ma, ako sa developeri, ktorí tam majú svoju kanceláriu, snažia presadiť, aby sa stala pešou zónou. Majú aj podporu mnohých prevádzok a obyvateľov.

Na druhej strane sú tu aj iné hlasy – varujú pred myšlienkou, že Mickiewiczova sa má stať plynulým predĺžením Obchodnej. S Obchodnou ulicou nechcú mať nič spoločné, vyhýbajú sa jej a majú pocit, že práve dopravný ruch ich svojím spôsobom chráni. Zaujímala ma aj nemocnica, najstaršie ale stále fungujúce zdravotnícke zariadenie v Bratislave, ktorá je už roky v kóme. Mám stále živé spomienky na pána profesora Ivana Žuchu, v minulosti prednostu psychiatrickej kliniky a zároveň osobitého mysliteľa a spisovateľa. Chcela som si ho opäť v knihe „oživiť“.

Pri svojich potulkách mestom ste stretli naozaj veľa ľudí rôzneho veku aj odlišných profesií, lekárov, umelcov, kaviarnikov, obchodníkov, vinárov… Ktorí vám najviac utkveli v pamäti a ktoré stretnutia si mimoriadne vážite?

Básnik, textár a spisovateľ Ivan Štrpka pri... Foto: Soňa Maletz
Ivan Šrpka, z knihy Jany Beňovej Flanerova košela, Foto Sona Maletz Ivan Strpka Polulice Básnik, textár a spisovateľ Ivan Štrpka pri pamätníku Deža Ursinyho.
Na dlhý čas mi v pamäti utkvel rozhovor s pani Jarmilou Urbanovičovou z Mickiewiczovej. Má osemdesiat rokov a na detstvo na tejto ulici má veľmi pekné spomienky. Za prelomový označila rok 1953 a veľkú výmenu peňazí. Štát vtedy začal ľudí strašiť, že ak budú pracovať u súkromníkov, nebudú mať v starobe dôchodok. Jej otec mal v dome zubársku ambulanciu a odišli mu technik aj sestra. Na ich miesto potom ‚nastúpila‘ Jarka. Miešala amalgám na plomby, držala hlavy pacientom, keď tatko trhal zuby. Tak sa jej v dvanástich rokoch skončilo detstvo. A potom… bolo tu mnoho ďalších, včelár Ivan Pavček z Metropolky, parochniar Ľuboš Birošík, rektor medzinárodnej vysokej školy Samuel Abrahám, primárka genetiky Onkologického ústavu Regína Lohajová Behulová, fotograf a mapovač Petržalky Martin Kleibl, majiteľ Vinární malých vinárov Vojta Záhorský, tatér Branislav Blaščák…

Pri potulkách ulicami ste sa chtiac-nechtiac dotkli aj ich histórie. Dozvedeli ste sa pritom niečo, čo ste ako Bratislavčanka nevedeli, čo vás možno prekvapilo?

Nechcela som písať primárne o histórii, tou sa zaoberá veľa knižiek, ale nakoniec práve cez starších ľudí, ktorí rozprávajú o svojom živote, aj cez moje rozhovory s Ivom Štasselom, riaditeľom Mestského pamiatkového ústavu sa v knihe objavuje základ histórie jednotlivých ulíc. Čo ma prekvapilo? Nevedela som napríklad o zachovanom ateliéri sochára Alojza Rigeleho vo dvore na Štefánikovej. Jeho postava sa potom opäť a opäť zjavovala aj na iných uliciach. Je autorom sôch detí na priečelí známeho domu na Grösslingovej, ktorý je obrastený viničom a vďaka popínavej rastline mení farbu – na jar a v lete je zelený a na jeseň červeno-oranžový – a dodáva tak atmosféru celej ulici. Alojz Rigele sa opäť objavil aj na Šancovej ulici. Autorom knihy o tomto bratislavskom sochárovi je majiteľ palacinkárne Lacinka Zsolt Lehel, bývalý geodet a pán, ktorý učil budúcich sprievodcov po Bratislave dejiny architektúry v meste.

Aj postava pána Lehela je veľmi zaujímavá, nielenže tak zásadne zmenil svoju profesiu, ale že zámerne nechce svoju prevádzku rozširovať, hoci sa mu darí, lebo nechce mať žiadnu sieť palacinkární…

Áno, niektorí milovníci palaciniek kedysi čakali, že sa Lacinka bude rozširovať, „expandovať“ ale nestalo sa… Naopak, teraz počas pandémie sa opäť flexibilne scvrkla na prapôvodné okienko.

Myslím, že vaša kniha by mohla byť „povinným čítaním“ pre všetkých, ktorí sa do hlavného mesta prisťahujú a potrebovali by si k nemu vytvoriť vzťah. Ale rovnako aj pre rodákov, ktorí ulicami svojho mesta prechádzajú bez potrebnej spomienkovej výbavy. Ako ovplyvnili vaše vlastné spomienky vaše písanie?

Ulicu opisujem esejisticky, reportážne, a keď k nej mám nejaký osobný vzťah, tak o ňom hovorím. Napríklad, že som tadiaľ chodila každý deň do školy, ako cez Heydukovu, bývala tam moja spolužiačka a na balkóne sedával pes čau-čau, ktorého sme jej všetci závideli, na tej ulici je aj zubárska klinika, na chodbách boli obrovské akváriá s rybičkami a sú tam aj dnes. Ale čo tam vtedy nebolo, sú tri obchody s hrami, so sci-fi a s komiksami a postava E.T. mimozemšťana v „životnej veľkosti“ vo výklade, o tom sme v detstve ani nesnívali, keď sme ho videli v kine Dukla na Malinovského dnes Šancovej… Samozrejme, môj výber ulíc v knihe je poznamenaný miestami, ku ktorým som mala a mám silný vzťah.

Flanérova košeľa vlastne nie je tak celkom moja kniha, oproti mojim prózam je moja len z časti, vytvorili ju ulice a ľudia, ktorí na nich žijú.

Možno trocha prekvapujúco sa vo vašom výbere ocitla aj Petržalka a jej veľká sídlisková ulica – Mlynarovičova. Akoby k tým ostatným, tehlovým, nepasovala, hoci aj na nej ste ukázali, že už má svoju vlastnú históriu, aj keď kratšiu. Prečo ste si ju vybrali, keď Petržalka je stále považované za „mesto v meste“?

Práve preto, že Petržalka je sídlisko, ktoré nie je bežné. Mlynarovičova je v zóne, ktorá je navyše takmer „v dotyku“ so Starým Mestom, pre ten medzi priestor je pre mňa charakteristické isté napätie, je tu Dunaj a diaľnica, chodec prechádza „ponad“. Vždy ma toto územie zaujímalo. Preto je v knihe aj ulica, ktorá vlastne nie je ulicou ale cestičkou, tvorí ju Starý most ako lávka nad Dunajom a Jantárová cesta.

Červená pošta v Petržalke, Mlynarovičova ulica. Foto: Foto Marek Jančúch
Kniha Jany Beňovej, Flanerova kosela, Cervena Mlynarovicova ulica Červená pošta v Petržalke, Mlynarovičova ulica.

Sama som na Mlynarovičovej dlhší čas žila a Petržalka je miesto, na ktoré majú ľudia veľmi vyhranený a často odlišný názor. Tí, ktorí hovoria, že Petržalka sa zmenila a je to výborný priestor na život, sú často zapálení lokálpatrioti, podobne vášniví ale vedia byť aj jej kritici. Mne sa spája najmä s negatívnymi pocitmi, ale ľudia, ktorí o nej rozprávajú v mojej knihe majú opačný názor a skúsenosť a boli veľmi pozitívni. Vplývalo to nakoniec spätne aj na mňa. Flanérova košeľa vlastne nie je tak celkom moja kniha, oproti mojim prózam je moja len z časti, vytvorili ju ulice a ľudia, ktorí na nich žijú.

V lete sa prejdite po lávke na Starom moste, na jeseň po Grösslingovej, najmä podvečer je to veľmi útulná ulica a dom, ktorý obrastá vinič, svieti v odtieňoch tmavočervenej. Keď nasneží a kalamita spomalí dopravu, choďte na Štefánikovu. A jar privítajte na Dulovom námestí a vo Vieche malých vinárov

Knihu ste písali dva roky, každej z ulíc ste venovali niekoľko mesiacov. Ako vás také túlanie sa mestom ovplyvnilo, zmenilo to váš pohľad na „svoje“ mesto?

Po tých uliciach som chodila odmala, takže som ich poznala, ale počas písania knihy som si ich všímala oveľa detailnejšie. Najviac ma pritom ovplyvnili práve rozhovory s obyvateľmi a ich príbehy, aj dnes, keď sa tadiaľ túlam, mám ich s nimi úzko spojené. Ulice sa tým pre mňa väčšmi a konkrétnejšie zaľudnili. Zvlášť dnes, keď pandémia mesto vyprázdnila, je dobré mať pred očami konkrétne „postavy“, ktoré tam žijú.

Keď ste si už mesto tak dobre prešli, kam by ste poradili ísť ráno, keď sa zobúdza, kde by ste si dali možno obed, kde prechádzku vo dvojici a kde je človeku lepšie samému, len s vlastnými myšlienkami?

Skôr by som šla podľa ročných období. V lete sa prejdite po lávke na Starom moste, na jeseň po Grösslingovej, najmä podvečer je to veľmi útulná ulica a dom, ktorý obrastá vinič, svieti v odtieňoch tmavočervenej. Keď nasneží a kalamita spomalí dopravu, choďte na Štefánikovu. A jar privítajte na Dulovom námestí a vo Vieche malých vinárov…

Jana Beňová a vydavateľ František Malík. Foto: Soňa Maletz
Jana Benova a vydavatel Frantisek Malik foto Sona Maletz Jana Beňová a vydavateľ František Malík.

Ako „mestská tuláčka“ iste viete, čo dáva ulici jej atmosféru a jedinečnosť, v čom to je, že sa odlišuje od iných?

Pri každej ulici jej jedinečnosť vytvára niečo iné, v tom práve tkvie čaro túlania.

Na hlavnom meste sa výrazne podpísali necitlivé zásahy moci politickej aj moci peňazí, je pre vás Bratislava stále pekná? Ak áno, tak čím?

Pre mňa je najdôležitejšia jej poloha a krajinný ráz, že je to mesto na kopčekoch a chodcovi poskytuje možnosť získať nadhľad nad svojimi krokmi aj nad svojím životom. Že Dunaj máme rovno v centre a ako to odborne definoval jeden pán v knihe – „Dunaj je rieka, ako má byť“. Že jednotlivé zóny sa začínajú znova profilovať a odlišovať sa od seba zaujímavým spôsobom. Práca na tejto knihe ma len uistila, že nezáleží na tom, či sa v Bratislave niekto narodil, ale či sa tu cíti doma. Či obyvatelia radi o meste rozprávajú a uvažujú. Pre mesto je to dôležité, lebo ho tvoria ulice a ľudia, čo na nich žijú.

Jana Beňová

Narodila sa 24. 11. 1974 v Bratislave. Študovala na VŠMU, odbor Divadelná dramaturgia. Pracovala v médiách ako reportérka, neskôr tri roky ako editorka v Divadelnom ústave. V súčasnosti je na voľnej nohe. Jej román Plán odprevádzania (Café Hyena) získal v roku 2012 Cenu Európskej únie za literatúru a zatiaľ bol preložený do dvanástich jazykov vrátane nemeckého, anglického, francúzskeho, talianskeho či arabského. Je autorkou troch zbierok poézie a štyroch románov.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #knižné tipy #Jana Beňová