Tolstoj si vybral dobre. Lekár Makovický bol verný a neprotirečil

Medzi veľké osobnosti našej a nielen našej kultúry patril aj lekár Dušan Makovický. Narodil sa 10. decembra 1866 v Ružomberku, medicínu začal študovať v Prahe, pokračoval v Innsbrucku a Berlíne, promoval v Prahe. Ako lekár pôsobil v Innsbrucku, v Budapešti aj v Žiline. No najvýznamnejšou kapitolou jeho života sa stalo pôsobenie v Jasnej Poľane, kde bol osobným lekárom L. N. Tolstého (1828 – 1910). Zomrel pred sto rokmi 12. marca 1921. Spomínam si pri tej príležitosti na moju návštevu v Jasnej Poľane a v Moskve v roku 1988.

15.03.2021 06:00
2
Dušan Makovický. Foto: SLOVENSKEZAHRANICIE.SK
Dušan Makovický, lekár Dušan Makovický.

Dušan Makovický (podobne ako jeho o tri roky mladší priateľ a takisto lekár Albert Škarvan) bol tolstojovec. Už od roku 1890 (keď vykonal prvú cestu do Ruska) začal s Tolstým korešpondovať a v roku 1904 sa stal jeho lekárom. On jediný ho sprevádzal aj pri úteku z Jasnej Poľany začiatkom novembra 1910 až do chvíle, keď Tolstoj prechladol a musel vystúpiť z vlaku v Astapove, kde zomrel.

No nie iba ako Tolstého lekár si Dušan Makovický zaslúži našu pozornosť – aj on sám zanechal hodnotné diela. Sú to najmä dva zväzky Zápiskov z Jasnej Poľany a spomenutie si zaslúžia aj jeho preklady z diela L. N. Tolstého, z nich najvýznamnejší bol už v roku 1894 v Martine vydaný preklad Kreutzerovej sonáty.

Svojho veľkého pacienta prežil Dušan Makovický o necelých jedenásť rokov – on sám zomrel 12. marca 1921 v rodnom Ružomberku. K jeho osobnosti a dielu sa budú vracať historici aj literárni vedci, ja si dovolím pri storočnom výročí jeho smrti osobnú spomienku na ten deň, keď som mal v roku 1988 príležitosť kráčať chvíľu po jeho stopách.

Aktívne svedomie

Začalo sa to v tom zvláštnom inverznom období, keď v Moskve bola väčšia sloboda prejavu ako v Československu a keď v októbri 1988 prišla do Bratislavy pani Táňa Čebotarevová (ktorá sa iba krátko predtým ujala svojej funkcie v zahraničnom oddelení ruského spisovateľského zväzu) a stretla sa aj so mnou. Vybrala si ma totiž ako účastníka Medzinárodného okrúhleho stola časopisu Voprosy literatúry.

To, že si vybrala práve mňa, súviselo zrejme s tým, že v roku 1987 vyšla antológia mojich prekladov ruskej poézie Aktívne svedomie (zostavená z básní, ktoré z ruských časopisov pozbieral pre mňa môj priateľ rusista Milan Tokár). Kniha bola v predaji len pár dní, potom ju zhabala tajná polícia. Bola to taká absurdná udalosť, že si ju museli všimnúť aj v Moskve. Na nič som sa teda nevypytoval a začiatkom novembra 1988 som letel do Moskvy.

Medzinárodný „kruglyj stol“ časopisu Voprosy literatury mal tému „literatúra a socializmus“ a konal sa v Moskve 3. novembra 1988. Prehovorili na ňom spisovatelia a literárni vedci z desiatich krajín – Československo som reprezentoval ja. Vo svojom vystúpení som tam medziiným povedal: „V súčasnosti sa Československo nachádza v situácii, ktorú nemožno nazvať inak ako paradoxnou. Na jednej strane ,preberáme‘ zo Sovietskeho zväzu prestavbový vzor – a na druhej už dvadsať rokov bojujeme s veternými mlynmi ,kontrarevolúcie‘, ktorú sme údajne odhalili roku 1968 a ktorú sme potlačili s ,bratskou internacionálnou pomocou‘. A pritom hlavná ,kontrarevolučná‘ myšlienka Alexandra Dubčeka – socializmus s ľudskou tvárou – sa ako vajce vajcu podobá na onen humánny socializmus, ktorý si ako heslo vytýčila sovietska prestavba!"

Pýtal som sa potom, či to, čo som povedal, vyjde aj tlačou. Redaktor Voprosov literatury L. Lazarev ma ubezpečil: „My pečatajem vsio, krome glupostej.“ A naozaj, časopis Voprosy literatury (ročník 1989, č. 4) to publikoval bez toho, že by bolo škrtnuté čo len slovo. Iba to „ako vajce vajcu“ nahradili v preklade ruským prirovnaním „kak dve kapli vody".

Makovického vernosť

Po skončení konferencie pripravila redakcia Voprosov literatury pre jej účastníkov autobusový zájazd do Jasnej Poľany. Tam sme si mohli prezrieť aj miestnosti určené pre čeľaď, kam sa presťahoval L. N. Tolstoj, keď sa odlúčil od manželky – a kam sa presťahoval spolu s ním aj jeho lekár Dušan Makovický. Tolstoj tam mal aspoň samostatnú izbu, ale pre Makovického sa už ďalšia nenašla, mal teda posteľ iba v chodbe, za španielskou stienkou, ktorá mu len ťažko mohla zabezpečiť súkromie, keď cez tú chodbu chodili hore-dole Tolstého sluhovia. Napriek tomu to vraj Makovický znášal bez reptania. Táto trpezlivosť, táto jeho vernosť, s ktorou sprevádzal svojho pacienta až do poslednej chvíle, to bol môj najsilnejší zážitok z tej novembrovej moskovskej konferencie v roku 1988.

Smrť Dušana Makovického, ktorej sté výročie si pripomíname, bola tragická – sám si vzal život.

Na spiatočnej ceste sa náš zájazd zastavil na obed v Tule. Hoci v Rusku vtedy platil „suchý zákon“, na zahraničných hostí sa nevzťahoval, a tak nás v reštaurácii vítal dlhý stôl, na ktorom stálo, tak asi v poldruhametrových odstupoch, niekoľko fliaš vodky. S Kalinom Donkovovm (básnikom, ktorého básne som dva roky predtým prekladal do antológie bulharskej poézie Chvíľa slnka, čo nás aj v Moskve zblížilo) sme si dali pozor, aby sme si nesadli do niektorej z medzier medzi fľašami, a zaujali sme strategickú pozíciu čo najbližšie k jednej z nich.

Kalin sa ujal nalievania, mne dožičil viac než sebe, nuž sme tú fľašu už pred polievkou statočne vyprázdnili. Keď potom prišlo na prípitky, zdvihol som sa aj ja a považoval som za svoju povinnosť venovať ten svoj Dušanovi Makovickému. Vyzdvihol som jeho vernosť L. N. Tolstému a nezabudol som spomenúť ani to, ako musel znášať stratu súkromia, „keď mu vtedy sluhovia rajzovali cez chodbu, kde spával, podobne ako cez naše hranice vaše tanky v auguste 1968“.

Nikto môjmu prípitku nezatlieskal. No ani mi ho nikto nevyčítal. Presvedčil som sa, že v Rusku naozaj už v novembri 1988 bola atmosféra, aká u nás zavládla až o rok, v novembri 1989. Aj preto naša nežná revolúcia mohla byť nežná.

Keby Tolstoj nezomrel

Ten deň, keď som mal príležitosť ísť chvíľu po stopách Dušana Makovického, v mojej pamäti nebledne. A keď si naň zaspomínam aj v nejakom rozhovore, vždy zdôrazňujem, že si Tolstoj vybral ozaj dobre, ak si za lekára, ktorý bude po jeho boku v posledných dňoch jeho života, vybral Slováka. Takí sme my. Nielenže vieme byť niekedy až rozprávkovo trpezliví, ale keď príde na to, aby sme sa do niečoho vrhli, tak sa do toho vrhneme.

Takúto rýdzo slovenskú povahu mal zrejme aj Dušan Makovický. Čo mu asi vírilo hlavou, keď sa vyberal s Levom Nikolajevičom na tú dobrodružnú cestu? Myslím, že to tuším, a práve v tejto chvíli som sa rozhodol napísať divadelnú hru, ktorá sa bude volať Tolstoj – Makovický – Fiction. Makovický v nej dozrie na to, aby jeho pacient cestou neprechladol a Tolstoj zomrie až o rok, o dva v Ružomberku. Predbežne som čosi také iba naznačil v básni, ktorú poznajú čitatelia mojej knižky Lekárnička zamilovaných.

Tým, ktorí ju nepoznajú, ju ponúkam na záver tejto spomienky. Smrť Dušana Makovického, ktorej sté výročie si pripomíname, bola tragická – sám si vzal život. Ale aj napriek tomu tých sto rokov, čo odvtedy ubehlo, mi hádam dovoľuje ukončiť spomienku naňho s úsmevom.

ROZHOVOR SLOVÁKA S ČECHOM

„Jaký je rozdíl v našich mentalitách?“
chce vedieť Čech – a Slovák otvára
hneď srdce, spraví z dejín stručný výťah:
„Keby mal Tolstoj Čecha lekára
a riekol by mu: ,Už ma to tu ničí
a hneď chcem odísť!‚ – Čech by zvolal: ,Ne!
Nejsem si jist, Lve Nikolajeviči…‘
A Lev by zomrel v Jasnej Poľane.
Náš Dušan Makovický ani v slove
sa nevzpriečil. ,Hneď? Dobre. Ideme.'
Lev zomrel na staničke v Astapove…“
„Jste spontánnější?“ „Asi budeme…
A za tabletky, milý doktor, vďaka.
U nás by volali už funebráka.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
2 debata chyba
Viac na túto tému: #nekrológ #Ľubomír Feldek #Lev Nikolajevič Tolstoj #doktor