Ambulancia uprostred hôr. Ako zvládajú pandémiu v Medzilaborciach

Lekár Stanislav Hlavinka (69) už desaťročia pôsobí v mestečku Medzilaborce, kde nie je nemocnica. Všetko je na pleciach lekárov v ambulanciách. Keďže tohto doktora osobne poznám, mala som možnosť priebežne sledovať, ako zvláda pandémiu v odľahlých končinách.

27.03.2021 06:00
Stanislav Hlavinka v ordinacii Foto:
Stanislav Hlavinka v ordinácii
debata

Keď sa pred rokom aj na Slovensku objavil koronavírus, nikto netušil, čo sa bude diať. Ľudia sa zľakli, boli ochromení, ale lekári museli konať. Kedy si doktor Hlavinka uvedomil, že je situácia vážna?

„Keď mi na COVID-19 zomreli v Humennom dvaja kolegovia – praktickí lekári, moji rovesníci, s ktorými som sa poznal roky. Jeden bol lekárom pre dospelých, druhý pre deti. S tým pediatrom som pár týždňov pred jeho smrťou slúžil na pohotovosti. Obaja pracovali vo svojich ambulanciách, mali pár dní nevysoké teploty, okolo 37,5 stupňa Celzia. Potom sa im stav náhle zhoršil, boli hospitalizovaní, ale nepodarilo sa ich zachrániť. Obaja zomreli.

A potom začali pribúdať ochorenia na covid aj u ďalších mojich kolegov a kolegýň – v Snine a Medzilaborciach. Samozrejme, že sme sa zľakli, lebo vírus si nevyberá. Nerozlišuje, kto je lekár a kto pacient. Dokáže zabiť kohokoľvek. Vírus z bezpríznakovej osoby dokáže zabiť vnímavého jedinca, a to aj napriek intenzívnej liečbe! Riziko nákazy je najväčšie na začiatku, keď pacient ešte nemá príznaky a cíti sa zdravý.“

COVID-19 je teda zákerná choroba. V podobných situáciách je prvou pomocou opatrnosť, izolácia nakazených. V stredoveku maľovali vápnom na dvere chorých varovné biele kríže. Ako sa s útokom neznámeho vírusu pasuje 21. storočie?

„Keďže na toto ochorenie doposiaľ neexistuje liek, rozhoduje viac prevencia a stav organizmu pacienta ako liečba. Museli sme teda zaviesť dôsledný protiepidemio­logický režim.“ A to tiež nie je nič jednoduché. Lekár musel postupovať tak, akoby každý jeden pacient, ktorý prichádza do ordinácie, bol nakazený. Však v tom čase ešte neboli ani testy. Pýtam sa, či nemali chuť radšej zavrieť ambulanciu a ordinovať len po telefóne z domu.

Stanislav Hlavinka s verným psíkom. Foto: Dominik Schneider
Hlavinka so spikom Stanislav Hlavinka s verným psíkom.

„Samozrejme, že sme mali aj pokušenie zavrieť ambulanciu, ale silnejší bol pocit zodpovednosti a povinnosti voči pacientom. Báli sme sa a aj sa stále bojíme. Napokon strach pomáha človeku správať sa zodpovedne. Je to ako na fronte – keď ide o život, strach je prirodzený a pomáha človeku mobilizovať sily. Nebojí sa iba hlupák.

Chránime sa tak, ako sa odporúča: masky, štíty, rukavice, dezinfekcia, umývanie rúk a povrchov, časté vetranie. V prípade zvýšeného rizika použijeme aj skafander – ochrannú kombinézu. Dôležité je, a je to aj najťažšie, aby sa človek ani na chvíľu nepozabudol a nevynechal niečo z toho všetkého, pretože vírus neprepáči ani chvíľkové zaváhanie a dokáže tvrdo trestať.“

Mobily nevypínajú

Predstavujem si, aké to asi je, pracovať v skafandri. Navonok v ňom vyzerajú zdravotníci pekne, sú čistučkí, bieli, ale mať skafander na sebe niekoľko hodín? „Vydržať v skafandri je ťažké,“ priznáva doktor Hlavinka. „Neviem ako iní, ale ja som po dvoch hodinách prepotený do nitky a musím ho dať dole. Pritom je to jednorazová pomôcka. Ani si neviem predstaviť, že by som mal mať skafander na sebe stále. A ako by som si zabezpečil také množstvo skafandrov?“

Našťastie vírus prepadol ľudstvo vo virtuálnej dobe. Je to východisko aj pre lekárov. Veľmi im pomáha elektronické zdravotníctvo a styk s pacientmi cez telefón alebo cez internet. Nie každý pacient je však spôsobilý a technicky vybavený na takúto komunikáciu.

„Áno, moderné komunikačné prostriedky odbremeňujú ambulanciu, ale len čiastočne. Vždy to nie je možné, a tak navštevujeme pacientov aj u nich doma alebo v zariadeniach sociálnych služieb. Niečo z úkonov, najmä v rómskych osadách, robíme s asistentmi zdravia z organizácie Zdravé regióny pre rómske komunity na Slovensku.“

Najlepší spôsob liečby je osobný kontakt a rozhovor s lekárom, ale pacientov je veľa, nedá sa s každým dlho debatovať. „Rozhovor s pacientom je naozaj najdôležitejší. Snažíme sa hovoriť čo najpozitívnejšie a primerane vnímaniu pacienta. Uvedomujeme si, že ľudia sú pod neustálym tlakom informácií o pandémii a tie v nich vyvolávajú aj obavy a negatívne emócie.

Rozhovor je ale niekedy náročný, lebo mnohí sa až agresívne domáhajú všetkého, o čom niekde čítali alebo čo im niekto poradil. Dnes je skrátka komunikácia oveľa náročnejšia ako pred pandémiou. Vtedy pacienti čakali v čakárni a podľa poradia išli do ambulancie. Teraz súčasne s pacientmi z čakárne vybavujeme aj prípady po telefóne.“

Pacienti sú netrpezliví, ako však všetkým naraz vyhovieť? V ambulancii sú okrem lekára už len dve pracovníčky. K dispozícii je jedna pevná linka a dva mobilné telefóny. Neodpočíva ani počítač. Cez telefóny a internet vystavujú aj péenky, potvrdenia o karanténe, OČR, prihlasujú na testy a vakcináciu. Nečudo, že pacientom sa zdá dlho, kým sa dovolajú alebo kým ich vyzvú z čakárne, ale v ambulancii odrazu zvoní niekoľko telefónov, do toho klopú pacienti z čakárne.

Posádka ambulancie si našla spôsob práce aj v týchto podmienkach, no najmä všetci dúfajú, že po vakcinácii počet prípadov poklesne. Zatiaľ však pokračujú, mobily nevypínajú. Zapnuté ich majú aj po pracovnej dobe a aj cez víkendy. Snažia sa svojim pacientom pomôcť v každej chvíli. Zaujíma ma, či v týchto podmienkach už aj doktor Hlavinka neľutuje, že si kedysi vybral medicínu za svoju profesiu. Chápe ju stále ako poslanie?

Pozná celé rodiny

"Ak lekár pôsobí na jednom mieste, vyvinie sa medzi ním a jeho pacientmi neopakovateľný vzťah. Sú spolu v dobrom aj v zlom. Ako sa hovorí – až kým ich smrť nerozdelí. U mňa je to tak a je to puto. Lekárom som sa stal aj preto, že ako dieťa som v svojom okolí stretol niekoľko lekárov, ktorí boli medzi ľuďmi vážení. Doktori Ján Kováčik v Nižnom Hrabovci, Jaroslav Cintavý v Tovarnom a Jozef Šebej v Koprivnici pôsobili ako všeobecní praktickí lekári na obecných strediskách a stali sa mojimi vzormi. Boli to lekári, na ktorých sa ich pacienti obracali so všetkým možným.

Zdôverovali sa im nielen so zdravotnými problémami, ale s celým svojím životom. Ľudia ich rešpektovali a hovorili im – náš pán doktor. Mimoriadne na mňa zapôsobil aj starý pán doktor Evžen Stern, ktorý v čase, keď som mal asi päť rokov, prišiel žiť do našej obce Kladzany. Bol už dôchodca, ale moji rodičia ho vyhľadali vždy, keď ma niečo bolelo. Tento lekár bol pred vojnou primárom v Brne, prežil koncentračný tábor a po vojne sa s manželkou rozhodli žiť na východnom Slovensku. Všetci títo lekári vo mne vyvolali túžbu byť praktickým lekárom. Tešil som sa, že až budem veľký, budem nosiť hrdý titul ,náš pán doktor‘!“

Vysokú školu skočil Stanislav Hlavinka v roku 1976 a začal pracovať na internom oddelení v Medzilaborciach. Po atestácii z internej medicíny sa rozhodol pre všeobecné lekárstvo a od roku 1980 je všeobecným praktickým lekárom pre dospelých. Keď prišiel do Medzilaboriec, nikoho v mestečku nepoznal, no našiel si tam aj lásku. Šťastne sa oženil, a teraz, po 44 rokoch praxe, už lieči tretiu a štvrtú generáciu pacientov. Väčšinu pacientov pozná aj s celými rodinami, vie, aké choroby mali ich rodičia či prarodičia. Dnes už je to rarita, ale pri diagnostike táto znalosť pomáha a pacienti sa cítia dobre.

Od roki 1976 pracuje MUDr. Stanislav Hlavinka... Foto: Dominik Schneider
Medzilaborce1 Od roki 1976 pracuje MUDr. Stanislav Hlavinka na internom oddelení v Medzilaborciach.

Medzilaborce ležia v objatí malebnej prírody, blízko hranice s Poľskom, sú tu bohaté tradície rusínskej kultúry, piesne, tance, výtvarné umenie, svet pozná aj moderné múzeum Andyho Warhola. A hoci je mestečko pánubohu za chrbtom, koronakríza dorazila aj tam. „Pandémia nás zaskočila ako všetkých,“ spomína doktor Hlavinka.

„Hneď sme začali zháňať informácie. Vďaka internetu, našim aj zahraničným zdravotníckym portálom, sme nachádzali poznatky o koronavírusovej infekcii. Keďže od začiatku bolo jasné, že ide o potenciálne smrtiaci vírus a v našom pohraničnom okrese nie je ani jedno nemocničné lôžko (na území asi 40 × 40 km), uvedomovali sme si, že zdravotná starostlivosť je na praktických lekároch!

Záchranná služba príde a odvezie pacienta do nemocnice iba v komplikovaných prípadoch, keď nie je možné v domácom prostredí odvrátiť ohrozenie života. Táto spolupráca nám doteraz pomohla pomerne úspešne zvládať pandémiu a zabránila kolapsu zdravotníckych zariadení. Súčasné vedenie mesta s primátorom Vladislavom Višňovským sa podieľa na uľahčení práce lekárov tým, že vytvorilo priestor na rýchlu diagnostiku a buduje moderné priestory pre odborné ambulancie v rámci pohraničnej spolupráce EÚ. Aj moderný digitálny röntgen už máme. Zároveň mesto buduje moderné Centrum integrovanej zdravotnej starostlivosti pre odborné ambulancie v rámci výzvy ministerstva zdravotníctva.“

Význam záchranárov však nepoklesne ani potom, keď to všetko bude. „Záchranári v tomto období nasadzujú život. Viacerí spomedzi nich ochoreli a niektorí aj zomreli na COVID-19. Aj ja som na rýchlej zdravotnej pomoci v Medzilaborciach slúžil ako lekár šesť rokov. Šofér sanitky, s ktorým som najazdil veľa kilometrov, pred pár týždňami ochoreniu COVID-19 podľahol. Bol to obetavý a povolaniu záchranára oddaný mladý muž.“

Nádej je v očkovaní

A čo bude ďalej? Máme nádej, že pandémiu porazíme? „Som presvedčený, že máme šancu poraziť pandémiu, hoci vieme, že koronavírus nás bude sprevádzať aj v budúcnosti. V súčasnom svete je možné zdolať koronavírus iba tak, že bude dostatok očkovacích látok na zaočkovanie každého občana, ktorý o očkovanie má záujem. A musí byť aj dosť očkovacích látok na preočkovanie týchto ľudí vo vedecky odôvodnených intervaloch. A to vakcínami pokrývajúcimi aj mutácie, ktoré stále vznikajú, podobne, ako je to pri každoročnom očkovaní proti chrípke.“

Podľa doktora Hlavinku spoločnosť nemôže žiť v presvedčení, že koronavírus COVID-19 je posledným vírusom histórie. Treba s tým počítať. „Verím, že pandémia nás naučí inému pohľadu na priority. Napríklad, či treba selfie s Alpami v pozadí, alebo či stačí, ak sa s deťmi lyžujeme na svahu za domom. Dúfam, že sa zmení aj pohľad na zdravotníctvo a zabezpečí sa dostatok lôžok pre prípad neplánovanej epidémie. (Nie, že napríklad zrušia fungujúce lôžka s odôvodnením, že v prípade potreby rozvinieme poľné lôžka v stanoch na Lešti.)

Rúšok by malo byť vždy dosť, tak samozrejme, ako je vždy dosť toaletného papiera. Európske štáty by mali pre svojich občanov zabezpečiť výrobu či už vlastných, alebo licenčných očkovacích látok a nečakať, kým najväčšie štáty sveta zaočkujú stámilióny svojich občanov a potom poskytnú svoje prebytky nám. Ľudí, ktorí v súčasnosti bojujú o život, prísľub očkovacej látky v perspektíve niekoľkých mesiacov sotva poteší.

Lepšia je totiž očkovacia látka, ktorú už úspešne podali niekoľkým miliónom ľudí, a chýba jej iba európska pečiatka, ako vakcína s pečiatkou, ktorá bude pacientovi pridelená in memoriam. Vážim si kolegov, ktorí s pandémiou bojujú. Som presvedčený, že všetci lekári išli na medicínu, pretože je krásna, a preto, že chceli pomáhať ľuďom. Ak by to tak nebolo, nedokázali by prejsť úskaliami štúdia, celoživotného vzdelávania a každodenného boja s chorobami. Ak ešte zdravotníctvo funguje, tak vďaka lekárom, ktorí to nevzdali.“

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #ambulancia #Medzilaborce #koronavírus #Covid-19