Siroty uhorské

04.04.2021 06:00

Veľkonočný čas je výzvou na pokánie. Množstvo dôvodov na pokánie majú aj tí, pre ktorých je milosrdenstvo denným poslaním. Po ceste štyrmi storočiami, na ktorú som sa vydala s autorkami objemnej historickej práce o starostlivosti o osirelé deti v Uhorsku/na Slovensku, na jeden taký dôvod myslím veľmi intenzívne.

Knihu publikovalo vydavateľstvo Slovenskej...
Knihu publikovalo vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied VEDA. Autor: SAV VEDA

Nie som znalá katolíckej vierouky a tak len tuším, že veľkú časť predpisov a rozhodnutí panovníkov tej doby viedla zbožnosť a poslušnosť k cirkevným dogmám a že upieranie ochrany určitej kategórii detí bolo prežívané ako služba Bohu. Neviem, či sa verilo, že v nemanželskom dieťati drieme diabol. Táto dogma však dovoľovala panovníkom aj cirkevným funkcionárom podpisovať nariadenia zakazujúce pomáhať nemanželským deťom a tak ich odsudzovať na smrť.

Kniha, o ktorej hovorím, je rozsiahla. Prechádza stáročiami a ukazuje, ako pomaly sa v Uhorsku na rozdiel od rakúskych a českých častí monarchie menili právne predpisy, ako namáhavo vznikali inštitúcie a menili sa niektoré pravidlá starostlivosti o osirelé a opustené deti. Aj pre túto statickosť času možno veľkú časť jej kapitol čítať v ľubovoľnom poradí.

Siroty chudobné a bohaté

Knihu možno začať čítať aj od poslednej kapitoly, ktorá je štúdiou historičky Dany Hučkovej o obraze siroty v slovenskej literatúre. Na príklade novely Ľudmily Podjavorinskej Baránok boží ukazuje, že nielen nemanželské siroty, ale aj príbehy o nich bývali v našich končinách predmetom vyraďovania a vytláčania z pozornosti a pamäti. No každý, kto chce porozumieť pomalým sociálnym dejinám Uhorska, v ktorom sa starostlivosť o majetok sirôt riadila po tri storočia dokumentom obyčajového práva Werböczyho Tripartitum (1517), prijme pozvanie čítať knihu chronologicky. Tento dokument si všímal len existenciu majetných sirôt a upravoval inštitúciu poručníctva nad ich majetkom. V prípade bohatých sirôt bolo poručníctvo veľmi výnosnou funkciou, o ktorú sa tvrdo zápasilo.

Plasticky to ukazujú viaceré kapitoly knihy. Aj majetok meštianskych sirôt bol predmetom ochrany (od roku 1690 sa základné informácie o mestských sirotách a ich majetku viedli v sirotskej knihe mesta), no tým, že autorky pracujú s historickými materiálmi sťažností, žalôb a podobne, ukazujú nám medzery v tomto systéme. Prípad nepoctivého bratislavského richtára a správcu sirotskej pokladnice Gomboša, ktorý preskúmala Ivana Kollárová, zároveň ukazuje, že precízne pravidlá a snahy o transparentnosť sú ničím tam, kde chýba kontrola ich dodržiavania.

Až vďaka rozhodnutiam Márie Terézie získala starostlivosť o šľachtické a meštianske siroty pevnejšie základy a posilnila sa kontrola nad konaním poručníkov. Okrem tohto dohľadu bol štátnej moci zverený aj dohľad nad vzdelávaním osirelých detí. Panovníčka upravila aj výkon poručníctva nad poddanskými sirotami. Zmyslom tejto úpravy bolo zabezpečiť udržateľnosť príjmov pre zemepánov aj v budúcnosti: majetok sa nesmel nechať ladom ani predávať, muselo sa myslieť na výnosnosť majetku. To, ako vyzeralo spravovanie majetku poddanských sirôt, približujú plasticky štúdie pomerov na panstvách Holíč, Šaštín, Strečno a Teplička.

Chudobinskou starostlivosťou vrátane starostlivosti o chudobné osirelé deti sa habsburskí panovníci až do začiatku 18. storočia zaoberali výhradne v rámci nariadení o eliminácii pouličného žobrania. Iniciatívy viedenského dvora a panovníčky zakladať sirotince boli súčasťou programu na podporu a rozvoj manufaktúrnej výroby (1764). Prvé tri rakúske sirotské ústavy vznikli ako súčasť alebo pobočka už existujúcich textilných manufaktúr, v ktorých mali ich chovanci pracovať.

Sirotince ako výchovno-vzdelávacie inštitúcie boli určené výlučne pre zdravé deti, bez fyzického či psychického hendikepu. Mária Terézia stanovila v zakladajúcej listine jedného z ústavov ako nevyhnutnú podmienku prijatia manželský pôvod dieťaťa.

Krátke osvietenstvo

Zuzana Kusá
Zuzana Kusá Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Ako ukazujú bádania autoriek, čas sa po smrti osvietenských monarchov opäť v Uhorsku zastavil a starostlivosť o siroty sa na viac ako jedno storočie stala záležitosťou miestnych samospráv, cirkví a neskôr aj spolkov. Nezáujem štátnej moci o sirotince spôsobil, že ich za potrebné nepovažovali ani cirkevné či svetské elity, ktoré sa takmer úplne prestali zúčastňovať na ich zakladaní či finančnom podporovaní. Väčšinu 19. storočia platilo vylúčenie nemanželských detí z možnosti ústavnej starostlivosti. Napríklad v katolíckom sirotinci, ktorý založil v roku 1833 nitriansky biskup Jozef Vurum podľa vôle biskupa, boli z prijatia do ústavu vylúčené hendikepované a dlhodobo choré deti a rovnako tak aj najdúsi.

Na rozdiel od iných častí habsburskej monarchie v Uhorsku nevznikol ani jeden ústav (nálezinec) určený na zaopatrenie odložených novorodencov, o ktorých sa ich matky z rôznych dôvodov nemohli postarať. Szatmársky kanonik František Irsik ako jeden z mála dobrodincov svojej doby založil v roku 1889 ústav, ktorý okrem sirôt prijímal aj odložené deti.

Nevšímavý postoj spoločnosti k osudu odložených nemanželských detí sa začal meniť najmä pod vplyvom Móra Szalárdyho, ktorý v práci publikovanej v roku 1879 upozornil na ich vysokú úmrtnosť a v ďalších rokoch vyvinul početné aktivity na ich záchranu a zaopatrenie. Do Uhorska aj vďaka nemu prišla so storočným oneskorením diskusia o kladoch a záporoch ústavnej alebo pestúnskej starostlivosti o osirelé deti. Fakty, ktoré zhromaždil, ukázali, že kritériá na pestúnov boli stanovené veľmi nízko a po prevzatí detí do starostlivosti sa o ich osud nik nezaujímal. Niektoré dediny pri Budapešti, kde si veľa chudobných rodín privyrábalo pestúnskou starostlivosťou o najdúchov, miestni nazývali pohrebisko dojčiat.

Najdúsi v hre nacionalizmov

Autorky približujú peripetie presadzovania dodnes málo doceňovanej koncepcie štátnej starostlivosti o sociálne odkázané deti v Uhorsku a výrazný vstup štátu do jej financovania. Z novozriadeného Krajinského zdravotníckeho fondu začal štát kryť financovanie opatery najdúchov a detí úradne vyhlásených za opustené do siedmich rokov veku.

Príliš široké definovanie kategórie opustených detí vytváralo nielen neúnosné nároky na štátnu pokladnicu, ale umožňovalo, ako sa ukázalo neskôr, odoberať deti matkám, ktoré žili v núdzi, a zariaďovať ich pestúnsku starostlivosť u pestúnov v bohatých agrárnych oblastiach. To, ako citlivo a nestranne autorky opisujú tieto reformy, ich efekty a dobové nacionálne polemiky, si zaslúži uznanie. Nepopierajú, že poštátnenie starostlivosti o deti malo okrem všeobecných humanitných zámerov aj maďarské národné hľadisko, a ani to, že „cudzie” siroty sa do zorného poľa národovcov dostali až ako reakcia na odnárodňovanie slovenských sirôt.

Všetky pozoruhodné momenty, ktoré táto kniha prináša pri osvetľovaní sociálnych dejín v Uhorsku a na Slovensku, tu nedokážem spomenúť. Potvrdila však, že univerzálnejšia solidarita, čo ako vlastná kresťanskej filozofii, sa ťažko presadzuje tam, kde sú zdroje štátu a obcí na Slovensku nedostatočné a tam, kde si kresťanstvo osvojilo aj dogmy, ktoré ospravedlňujú prehliadanie utrpenia iných.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #Veľká noc #Uhorsko #pokánie