Stretnutie s prvým človekom, ktorý sa dostal do vesmíru, bolo pre nich silným zážitkom. Horehronci videli Gagarina na vlastné oči a s detskou úprimnosťou s ním viedli dlhú debatu v júni 1966.
„Za odmenu, ako najlepší žiacki folkloristi vo vtedajšom Československu, sme išli do pionierskeho tábora. Okrem nás tam boli aj ďalší rovesníci, ktorí dominovali v iných oblastiach. Išlo napríklad o víťazov modelárskych súťaží, matematických či iných olympiád,“ hovorí Marian Čupka, ktorý sa medzi detskú elitu, v rámci bývalej republiky, dostal ako deväťročný chlapec.
„Na folklórnych festivaloch sme so súborom Šumiačan vyhrávali, čo sa dalo. Veľmi nás to bavilo, žili sme tým,“ podotkol dnes už zrelý muž, ktorého otec Juraj Čupka bol zakladateľom legendárneho SĽUK-u. Folklór má teda v krvi, no v horehronskom súbore vyčnievali aj ďalšie talentované deti. „Do tábora vďaka tomu išli, za odmenu, aj môj brat Boris, Blaženka a jej brat Mikuláš Čupka. Ona mala vtedy jedenásť a chalani dvanásť rokov. Máme rovnaké priezviská, ale sme len menovci,“ ozrejmil Marian.
Deň s kozmonautom
Na deň strávený s kozmonautom sa pamätajú veľmi dobre. V tábore pre nich pripravili stretnutie s predstaviteľmi československej vlády. „Prišla aj ruská delegácia, no a hlavným hosťom bol Gagarin. Čakali sme ho na veľkej lúke,“ vraví s úsmevom pani Blažena.
„Najskôr prišiel prezident Antonín Novotný, ale on nás, Slovákov, odignoroval. Darmo sme mu, oblečení v krojoch, núkali chlieb so soľou. Len nad nami mávol rukou a išiel ďalej,“ tvrdia obidvaja. Náladu im ale hneď nato poriadne vylepšila práve sovietska celebrita. „Ochutnal z nášho chleba, pobozkal nás, objal a povedal, aby mu tam urobili miesto. Priniesli mu vojenskú stoličku, sadol si a chcel, aby sme začali spievať. Ja som mu pritom sedel na jednom kolene, Blažena na druhom. Naši bratia začali hrať na harmonike a všetci naraz sme spustili piesne,“ pokračuje veselo Marian. Už ako deti vraj dobre rozumeli ruštine, s ktorou v podstate vyrastali. Vysvetľujú to tým, že sú Rusnáci. Preto nemali problém zaspievať kozmonautovi nielen slovenské, ale aj ukrajinské či ruské skladby.
Neskôr si zatancovali a našiel sa čas tiež na rozhovor. „Zjavne sme Gagarina očarili. Zrejme ho zaujala aj naša bezprostrednosť. Trpezlivo nám odpovedal na všetky otázky,“ zhodli sa.
Pýtali sa na jeho pocity vo vesmíre, ako odtiaľ vyzerá naša planéta a či ich zhora, pasúcich kravy v Šumiaci, náhodou nezazrel. Schuti sa vraj na tom zasmial. Zaujímala ich aj známa guľa kabíny, teda pristávacia kapsula kozmickej lode, v ktorej Gagarin obletel Zem. Chceli vedieť podrobnosti o tom, ako sa vlastne katapultoval. Takto spolu presedeli takmer dve hodiny, pritom pôvodne mal na každú skupinu vyhradených možno päť minút. Od Stredoslovákov sa nevedel odtrhnúť.
Muž s charizmou
„Prišli ho aj volať, aby sa pohol ďalej a stretol s ostatnými, ktorí ho chcú vidieť. Nechcel sa však s nami rozlúčiť. Keď na neho jeho spoločníci naliehali, odvetil im, že nepôjde,“ spomínajú Šumiačania. „Akoby sa stretli dve srdcia – naše, zjednotené v nás štyroch, a jeho. Bol to človek s obrovskou charizmou, mal ten najkrajší úsmev. Dobrota, ktorá z neho išla, v nás prebudila pocity, aké sme mávali len doma pri svojich rodičoch,“ vravia svorne.
Ešte aj teraz si ho vraj pamätajú tak, akoby ho videli len včera. „Pri pravom oku mal jazvu. V uniforme, s vojenskou čiapkou na hlave, mu to veľmi pristalo. Nevedela som sa na neho vynadívať,“ poznamenala Blažena. „Celý čas s ním bola aj jeho krásna manželka Valentína,“ pripomenul Marian.
Horehronci si uvedomovali, že sú v hmatateľnej blízkosti človeka, ktorého obdivuje celý svet. Oni sa stali jeho súčasťou a dotkli sa ho. „Na to sa nedá zabudnúť, sprevádza nás to celý život. Doteraz, keď ho zbadáme niekde na fotografii, hneď si predstavíme, ako sme sa s ním zabávali na tej zelenej lúke,“ podotkli s tým, že keď sa o necelé dva roky nato dozvedeli o Gagarinovej smrti, plakali za ním.
Celý život však zostal ich inšpiráciou. „Vo folklórnej oblasti sme pokračovali a stále sme v tom boli dobrí. Ja som dokonca vyštudoval choreografiu a réžiu na Vysokej škole múzických umení,“ doplnil Marian, pre ktorého bol aj Gagarin impulzom, že rozdávať radosť takouto formou sa oplatí.