Boris Čertok (*1912 +2011), zástupca šéfkonštruktéra Sergeja Koroľova pre systémy riadenia
Foto: PROFIMEDIA
Bol to veľmi pôvabný človek, pritom prostý, bystrý, s jasnou hlavou. Boli sme presvedčení, že zvládne tento let. Špecialisti psychológovia sa však nazdávali, že človek, ktorý sa prvý raz ocitne v nekonečnom vesmírnom priestore a stretne sa s niečím neznámym, môže azda aj prísť o zdravý rozum. Preto nás upozorňovali, že kozmonauta nesmieme zaťažovať nijakými zodpovednými operáciami. V súvislosti s tým sme rozpracovali systém automatického riadenia letu, ktorý mal človeka dopraviť späť na Zem nezávisle od toho, ako sa bude cítiť. Dokonca aj keby sa zbláznil.
Na sto percent sme nikdy neboli presvedčení o úspechu. Pri kozmickom lete sa mohlo stať hocičo. Pred Gagarinom zo šiestich vypustených experimentálnych kozmických lodí Vostok iba dve leteli normálne, ostatné lety sa skončili haváriami. Už prvá skúška v máji 1960 dopadla zle. Vinou našich nedostatočných poznatkov kozmická loď vystúpila na vyššiu obežnú dráhu. Keby sa také niečo stalo s Gagrinom, potom by dlho pomaly zomieral pred očami celého sveta, lebo po pár dňoch by mu začal dochádzať kyslík. Všetky systémy udržiavajúce život boli vyrátané na týždeň fungovania.
Spolu s ostatnými som pred letom dostal na podpis dokument, že z mojej strany je všetko v poriadku a ručím za bezpečnosť letu. S dnešnými skúsenosťami viem, že to bolo priveľké riziko. Už by som súhlas nepodpísal.
German Titov, Gagarinov náhradník, bol to tiež veľmi dobrý kandidát. Veľa sa o ňom diskutovalo. Nakoniec však padlo rozhodnutie, že Titov bude druhý. A ak Gagarin zostane nažive, Titov mal dokázať, že do kozmu posielame nielen pokusného králika, ale že tam človek môže aj samostatne pracovať.
Titov to dokázal počas nasledujúceho letu, ktorý už trval nie pol druha hodiny, ale celý deň. Jemu sme už dovolili, aby vzal do vlastných rúk riadenie. Gagarin to mal zakázané. Povedali sme mu: "Ničoho sa nedotýkaj, loď sa nepokúšaj riadiť, iba ak by sme ti to zo Zeme priamo prikázali.”
Nešlo o to, že by sme mu nedôverovali. Naopak, plne sme mu verili. Všetko to však súviselo s tým, že sme vstupovali do neznáma. Psychológovia nás varovali, že človeku tam hore môže "preskočiť”. Preto štátna komisia trvala na tom, aby prístup k ručnému riadeniu lode bol zabezpečený číselnou kódovou zámkou.
Gagarin tento kód dostal pred štartom zapečatený v obálke. Vychádzalo sa z toho, že ak dokáže zo zložky s inštrukciami vybrať príslušnú obálku, rozpečatiť ju, prečítať kód a navoliť ho, tak sa nepomiatol, zachoval si zdravý rozum a možno mu zveriť manuálne pilotovanie lode. Pravda, po úspešnom návrate Gagarina sa až dvaja konštruktéri priznali, že mu pred štartom tajný kód pre istotu prezradili.
Pavel Popovič (*1930 +2009), prvý veliteľ oddielu kozmonautov
Foto: PROFIMEDIA
S Jurom sme sa spoznali koncom roka 1959 počas zdravotných testov. Mne sa hneď zapáčil. Svojou otvorenosťou, srdečnosťou, a, samozrejme, aj tým milým úsmevom. V roku 1960 nás vybrali šiestich: Gagarina, Titova, Nikolajeva, mňa, Bykovského a Neľubova, ktorý napokon do kozmu neletel. Skúšky sme zložili všetci na výbornú. Otázkou bolo už len to, kto poletí prvý. Spravili sme si tajné hlasovanie. Každý dostal kúsok papiera, napísal svojho kandidáta a vložil lístok do čiapky. Keď sme ich vybrali, ukázalo sa, že všetci sú za Gagarina.
Bol som prvým veliteľom oddielu kozmonautov, od jeho vzniku na jar 1960 až po Gagarinov let, po ktorom ma Jura vystriedal. Bol som aj tajomníkom straníckej organizácie. Náš vtedajší nadriadený Jevgenij Karpov za mnou prišiel a spýtal sa: „Paša, čo si myslíš, kto by mal letieť ako prvý?“ Keď som povedal, že Gagarin, začal sa smiať. Zaujímalo ma, čo mu je smiešne.
A on hovorí: „Myslel som si, že ukážeš na seba.“ Tak som mu to vysvetlil: „Jevgenij Anatolievič, pozrite sa, ja som Ukrajinec, Nikolajev je Čuvaš…“ Prerušil ma a prikývol: „Áno, Gagarin je Rus. A prvý by mal letieť Rus.“
Celú našu šestku zobrali na kozmodróm Ťuratam, ktorý bol neskôr premenovaný na Bajkonur. Desať dní som s Jurom býval v jednej izbe na polygóne nula, až poslednú noc pred letom ho presťahovali do chatky s Titovom. Pred spaním sme sa vždy dlho rozprávali. Raz sme tak začali uvažovať, čo sa bude diať po prvom kozmickom lete. Úprimne povedané, nevedeli sme si to predstaviť. Mysleli sme si, že prvého kozmonauta budú vítať asi tak ako kedysi Čkalova či iných sovietskych priekopníkov letectva.
Bolo to však napokon oveľa búrlivejšie. Ako druhý Deň víťazstva, alebo možno ešte viac. Ten celosvetový výbuch nadšenia nás prekvapil. Jura bol ale chlapík, vydržal aj tieto skúšky. Občiansky dozrel. Na celom svete ho oslavovali ako najväčšiu hviezdu, ale on zostal prostým, dobrým vidieckym chlapcom.
Bol som posledný, kto s ním hovoril pred štartom. Ako jeden z piatich ľudí som bol v štartovom bunkri. Koroľov sa predtým na mňa obrátil: „Paša, ty sa s Gagarinom priatelíš, my ostatní sme šéfovia. Ty s ním budeš udržiavať spojenie“. Počas odpočítavania, keď je všetko rozrátané na sekundy, sa preverovali všetky systémy. A zrazu, päť minút pred štartom – stop! Bolo treba napraviť chybu, ktorá sa vyskytla.
Gagarin musel zachovať pokoj. Poprosil, aby sme mu pustili hudbu. Tak som sa ho opýtal: „Jura, mám ti pustiť Konvalinky?“ On sa začal z duše smiať a velitelia nič nechápali. Konvalinky boli vtedy populárnym šlágrom, ktorého slová sme si s kamarátmi z oddielu upravili. Vložili sme tam slová o stoličnej vodke a o tom, ako sa „zmaľujeme“. Konvalinky sme mu nepustili. Posledné chvíle na Zemi sme mu spríjemnili klasickou hudbou, ktorú mal veľmi rád. A potom už zaznelo to známe ,pajechali’ a išlo sa.
Galina Gagarinová (*1961), mladšia dcéra prvého kozmonauta
Foto: PROFIMEDIA
Zapamätala som si ho nie ako hrdinu, ale ako usmievavého tatka, ktorý sa so mnou a mojou sestrou rád bláznil. Sestru volal Profesor. Je o dva roky staršia ako ja, chodila už do školy a brala učenie veľmi vážne. Mne hovoril Galočka a občas Čížik. Vodil nás na prechádzky. Rád sa venoval športu, aj nás k nemu viedol.
Na jar a v lete, keď už bolo teplo, nás ráno, ešte pred odchodom do škôlky a školy, vzal na dvor na rozcvičku. Chodili sme k moru, učil ma plávať. Všetok voľný čas trávil s nami. Organizoval maškarné plesy. Pamätám sa, ako si nalepil fúzy a obliekol kostým mušketiera. Bol dušou každej zábavy. Mal herecké nadanie. Vymýšľal žarty, súťaže. Všetky deti sa na ňom smiali.
Bol na nás prísnejší ako mama. Napriek tomu, že sa s nami často bláznil, v rodine mal hlavné slovo. Keď tatko niečo povedal, o tom sa nediskutovalo. Dvakrát nič neopakoval, a my sme vedeli, že čo prikázal, to treba urobiť.
Mala som len mesiac, keď letel. Lúčil sa ťažko, vravela mama, nebolo jasné, či sa vráti. Nechával doma dve úplne malé dievčatká. Vystískal nás, akoby to malo byť naposledy. Zanechal aj list na rozlúčku, kde nás so sestrou spomínal. Písal tam, že technike síce plne verí, ale veď aj na rovnej ceste sa občas stane, že si človek zlomí krk.
Mame kládol na srdce, že ak sa s ním niečo stane, nech sa nepoddá smútku. Má si vraj zariadiť život, ako uzná za vhodné, chrániť dcéry a vychovať z nich skutočných ľudí, a nie nejaké dámičky. List nechal u svojich nadriadených. A oni ho mame odovzdali až po rokoch, po jeho smrti.
Mala som sedem rokov, keď zomrel. Chodila som ešte do škôlky. Aj v ten deň som tam bola. Prišli po mňa, vzali ma domov. Tam bolo plno ľudí, známych aj neznámych. Povedali mi, že otca už viac niet. Keď sa to stalo, mamu doviezli z nemocnice. Bola tesne po operácii žalúdočného vredu. Kým bola preč, starala sa o nás teta. Zdá sa mi, akoby v tej chvíli mama nedokázala úplne pochopiť, čo sa deje. Po pohrebe ju ihneď odviezli späť do nemocnice.
Po tom, čo ovdovela, zostala už navždy sama. Veľmi sa ľúbili. Nikdy som nepočula, že by sa hádali. So sestrou sme ich rady pozorovali, keď sa chystali na nejakú recepciu. Mama si skúšala krásne šaty, ktoré jej daroval, a tatko sa na ňu s láskou pozeral. Po tatkovej smrti sa s novinármi vôbec nebavila. Neposkytla jediný rozhovor. Bolo jej ťažko. Bol to taký hlboký smútok, že hovoriť o ňom nedokázala. Neznamená to však, že by zanevrela na priateľov. V našom dome bolo vždy plno a nikdy sa tam neudialo nič, čo by bolo treba skrývať.
Gagarinove výroky
„Keď sa pozeráte na Zem z diaľky, uvedomujete si, že je príliš malá na konflikt, ale dosť veľká na spoluprácu."
„Vstúpiť ako prvý do vesmíru, zapojiť sa do nevídaného súboja s prírodou – môže niekto snívať o niečom viac?"
„Počas letu vo vesmírnej lodi som videl, aká nádherná je naša planéta. Ľudia, zachovajme si ju a zväčšime jej krásu, nezničme ju!"
„Cesta kozmonauta nie je ľahký, triumfálny pochod k sláve, ako si niektorí myslia. Musíte sa vložiť do veľkej práce, čaká vás veľa potu."
„Lety do vesmíru sa nemôžu zastaviť. Je to historický proces ľudstva v súlade so zákonmi prírody a s ľudským rozvojom."
Pieseň Gustava Broma z roku 1961
Foto: ARCHÍV TASR
Celý svět slyšel tu zprávu TASSu
Celý svět zanechal hovorů
Celý svět vyskočil od rozhlasu
A zdvihl pohledy nahoru
Dobrý den majore Gagarine
Tak jsme se tedy už dočkali
Celý svět připil vám rudým vínem
Lidé vám zezdola mávali
Vyřiďte prosím na měsíci
Vyřiďte mezi hvězdami
Co chceme všichni dneska říci
Že přijdem brzo za vámi
Já to tak zazpívat nedovedu
Trémou se třese mi dneska hlas
Máte prý majore dvacetsedm
A svět je mladý podle vás