Najkontroverznejší ministri financií. Na ktorých sa tak skoro nezabudne

Môžeme sa sporiť o tom, kto je druhým najmocnejším členom vlády po premiérovi: minister zahraničných vecí, ktorý chráni záujmy svojho štátu v zahraničí, či minister financií, ktorý spravuje financie štátu? Odpoveď závisí od viacerých faktorov. Jedným z nich je osobnosť ministra. V rokoch 1973 - 1977 ministrom zahraničných vecí USA bol Henry Kissinger. Po odchode z funkcie zostal jednou z kľúčových postáv zahraničnej politiky USA. Kto si však dnes spomenie na jeho vládneho kolegu - ministra financií Williama E. Simona? No predsa sú ministri financií, na ktorých sa tak skoro nezabudne...

26.04.2021 06:00
brigita schmognerova Foto: , ,
Bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová.
9

Po intermezze finančných stimulov, ktoré mali zamedziť, aby finančná kríza 2008 neprerástla do analógie Veľkej depresie z 30. rokov 20. storočia, nastal v politike Európskej únie zlom. V strachu pred dlhovou krízou sa od politiky finančných stimulov preskočilo k politike úspor. Kľúčovým slovom, ktoré na roky definovalo politiku eurozóny, sa stalo slovo „austerity“. Charakterizovalo politiku tvrdých rozpočtových škrtov, ktoré sa stali osou tzv. fiškálnej zmluvy tandemu nesúceho prezývku Merkozy (podľa Merkelová-Sarkozy) a balíčkov opatrení zameraných na „fiškálnu zodpovednosť“. Pôvodcom tejto politiky bol Wolfgang Schäuble, vtedajší minister financií Nemecka. Do histórie sa raz zapíše ako „austerity minister“ a ako minister financií, ktorý presadzoval, aby Grécko odišlo z eurozóny. Aspoň dočasne.

Wolfgang Schäuble, dnes 78-ročný šéf Bundestagu, prežil v roku 1990 atentát na svoju osobu. Odvtedy ho možno vídať iba na invalidnom vozíčku. Toto postihnutie mu ale sotva ubralo na tvrdosti. Často sa dokonca pohrával s ohňom. Ministrom financií sa vo vláde Angely Merkelovej stal po prvýkrát v októbri v roku 2009 a zostal ním až do októbra 2017, čiže celých osem rokov.

Wolfgang Schäuble nekompromisne presadzoval... Foto: SHUTTERSTOCK
Wolfgang Schäuble, financie, minister Wolfgang Schäuble nekompromisne presadzoval vyrovnaný rozpočet a to isté chcel dosiahnuť aj v eurozóne.

Schäuble bol vychovaný v Nemecku na strachu z hyperinflácie a rozvrátených financií štátu počas Weimarskej republiky. Nekompromisne preto presadzoval vyrovnaný rozpočet a to isté chcel dosiahnuť aj v eurozóne. Slovenskí ministri financií bez ohľadu na politické tričko jeho úspornú politiku bezvýhradne podporovali.

„Austerity“ sa stala aj základom politiky Trojky zostavenej z predstaviteľov Medzinárodného menového fondu, Európskej komisie a Európskej centrálnej banky, ktorou podmieňovali finančnú pomoc v najpostihnu­tejších štátoch s hanlivým názvom PIGS (Portugalsko, Írsko, Grécko a Španielsko).

Wolfgang Schäuble Čítajte viac Nemci rozhodovali o miliardách eur pre Grékov, Schäuble si hral sudoku

V Grécku tlak Trojky viedol k pádu socialistickej vlády, a po krátkom trvaní úradníckej vlády ochotnej pristať na „reformy“ diktované Trojkou, ktoré viedli k sociálnej degradácii gréckej spoločnosti, prebehli nové voľby. Vyhrala ich ľavicová strana Syriza. Ministrom financií sa stal Ianis Varoufakis, s diplomom z univerzity v Essexe, profesor na mnohých prestížnych univerzitách. Jeho prvá cesta viedla za šéfom nemeckého rezortu financií.

Pri stretnutí so Schäublem – síce netaktne – podával ruku mladší Varoufakis ako prvý. Schäuble podanie neopätoval. Scénku opisuje Varoufakis vo svojej knihe, ktorá sa stala bestsellerom: „A slabí si to musia vytrpieť“. Ľavicová Syriza pre politikov kresťanskej demokracie a tobôž z nedisciplino­vaného Grécka nebola hodná podania ruky. O to viac, že vyhrala voľby na „protireformných“ sľuboch.

Po páde socialistickej vlády a po krátkom... Foto: SHUTTERSTOCK
Ianis Varoufakis, financie, minister Po páde socialistickej vlády a po krátkom fungovaní úradníckej vlády sa stal v Grécku ministrom financií Ianis Varoufakis.

Vtedajší slovenský minister financií Peter Kažimír vykreslil Varoufakisa ako arogantného muža, ktorý nedbal na diplomatické zvyklosti. Naozaj si ho pamätáme, ako chodil s vykasanou košeľou, jazdil na motorke a mal viaceré netradičné nápady. Predseda vlády Alexis Tsipras bol napokon nútený nahradiť ho konformným človekom a podmienky Trojky prijať.

Schäuble bol napriek tomu oddaný myšlienke Európy, presadzoval dokonca jej federatívne usporiadanie, navrhoval, ako neskôr prezident Emmanuel Macron, funkciu ministra financií eurozóny a trhy ho pokladali za baštu stability. Isté však je, že svojou reštriktívnou rozpočtovou politikou prehlboval recesiu v EÚ až sa rozrástla do Veľkej recesie. Keby nebolo zásahu ECB a jej nekonvenčnej politiky, Veľká recesia by bola ešte hlbšia a dlhšia, a euro by sme dnes už možno nemali.

Otáčacie dvere v politike a zodpovednosť Billa Clintona

Výraz „otáčacie dvere v politike“ sa bežne používa na označenie toho, keď biznismen odchádza do politiky a, naopak, politik odchádza do biznisu. V USA sú najčastejšie otvorené dvere z finančného sektora do vlády a späť. Platí to o bývalých ministroch financií USA Clintonovej, Bushovej či Trumpovej administratívy. Robert Rubin, 70. minister financií USA, mal do nástupu na ministerstvo financií USA brilantnú kariéru v Goldman Sachs, v pôvodne najväčšej investičnej banke USA. Táto finančná inštitúcia zásobovala americké vlády svojimi ľuďmi aj na nižších pozíciách a vyslúžila si preto prezývku Government Sachs.

Keď vláda G. Busha presadila v Kongrese USA záchranný plán pre finančné inštitúcie pod názvom TARP, Goldman Sachs z neho získal desať miliárd USD. Citigroup, ktorej po odchode z vlády R. Rubin šéfoval, získala zo záchranného balíka 45 mld. USD a záruku na 300 mld. USD.

Jednou z kuriozít je, že Winston Churchill nevedel hospodáriť s vlastnými peniazmi a nad vodou ho držali iba honoráre za knihy. Presadzoval však vyrovnaný štátny rozpočet…

Rubina, absolventa Harvardu aj Yalovej univerzity, viacerí pokladajú za strojcu prosperity v rokoch Clintonovej vlády. Podľa Money Week, keď z funkcie ministra financií v roku 1999 odchádzal, prezident Clinton na jeho adresu povedal: „Boba chválili ako najefektívnejšieho ministra financií od čias Alexandra Hamiltona. A plne si to zaslúžil.“ (Pripomeňme, že A. Hamilton, minister financií USA v rokoch 1789–1795, presadil, aby vláda USA prevzala dlhy jednotlivých štátov USA. Na myšlienke Hamiltonovho spoločného dlhu je založený aj finančný nástroj EÚ Fond obnovy a odolnosti, z ktorého sa majú financovať národné plány obnovy.)

Rubin pripravil dva kľúčové zákony, ktoré Kongres schválil až po jeho odchode z funkcie. Prvý zakazoval reguláciu finančných nástrojov – tzv. derivátov, ktoré Warren Buffett nazval „zbraňami hromadného ničenia“. Druhým bol zákon, ktorý rušil tzv. Glass-Stegall Act, kľúčový zákon éry F. D. Roosevelta nazvaný po svojich autoroch. Jeho úlohou bolo predísť podobnej kríze ako tej, ktorú vyvolal krach burzy v roku 1929. Dnes dostupné dokumenty z knižnice prezidenta Clintona, ako odhalil britský denník Guardian, prezrádzajú, ako Rubin, jeho zástupca a niekoľkí Clintonovi poradcovia masírovali prezidenta, aby zrušenie Glassovho-Steagallovho zákona podporil. Vo svojej knižke „Svet neistoty: ťažké rozhodnutia z Wall Street do Washingtonu“, ktorej spoluautorom je Jacob Weisberg, o svojej účasti na príprave týchto zákonov, ktoré pomohli naštartovať finančnú krízu 2008, však mlčí. Pripravoval ich Rubin, no to, že s nimi napokon Clinton súhlasil, zostáva jeho – Clintonovou zodpovednosťou.

V roku 1999 sa Rubin rozhodol vrátiť do biznisu, tentoraz do Citigroup ako šéf exekutívy a neskôr správnej rady. Keď z banky odchádzal do dôchodku, zobral so sebou balík 126 miliónov USD. Otáčacie dvere zafungovali bezchybne…

Churchill – hrdina vojny a najhorší minister financií

Každý britský školáčik vie, kto je autorom slávneho výroku: „Nemôžem vám ponúknuť nič iné, len krv, drinu, slzy a pot.“ Predsa Winston Churchill, ktorý, ako sa traduje, vyhral vojnu pre Britániu. Máloktorý školáčik však vie, že ten istý Churchill päťkrát predkladal do britskej Dolnej snemovne štátny rozpočet ako minister financií Veľkej Británie. Minister financií sa tu nazýva „kancelárom štátnej pokladnice“. „Kancelárom štátnej pokladnice“ zostal Churchill päť rokov, od roku 1924 do roku 1929.

Winston Churchill bol kritizovaný za návrat k... Foto: SHUTTERSTOCK
Winston Churchill, financie, minister Winston Churchill bol kritizovaný za návrat k zlatému štandardu a za to, že v rozpočtoch nadŕžal finančnému sektoru na úkor priemyslu.

Isté je, že na túto funkciu nemal vedomosti. Jeho prvý štátny rozpočet znamenal návrat k zlatému štandardu, od ktorého Británia odskočila vo vojnovom čase. Churchill sa dal prehovoriť, že návrat k zlatému štandardu zastaví pokles britskej libry. Silná libra mala pomôcť splácať vojnový dlh USA. Natiahol tým však na britskú ekonomiku kazajku a poriadne ju ňou pridusil. Silná libra zabrzdila britský export a zdražila úvery pre nefinančný podnikateľský sektor. Výsledkom bola deflácia, pokles miezd, rast nezamestnanosti a nespokojnosť širokých vrstiev, ktorá vyústila v generálny štrajk.

Nicholas Soames Čítajte viac Brexit by sa dedovi nepáčil, myslí si Churchillov vnuk

Churchill ako minister financií po celý čas improvizoval, vŕšil jednu chybu na druhú a následne sa snažil naprávať to, čo spôsobil. Ministerstvo mu okrem prípravy rozpočtu zrejme veľa času nezaberalo. Vo svojom vidieckom sídle v Chartwelli stíhal dokončovať posledné zväzky diela Svetová kríza. (V roku 1953 získal Nobelovu cenu za literatúru.) Dokonca sa priučil murárčine tak dobre, že, ako uvádza Jaroslav Matějka v knihe Život sira Winstona, sa stal členom odborovej organizácie murárov.

Churchill podľa historika A. L. Rowsa v roku 1930 hodnotil svoje pôsobenie na ministerstve financií takto: „Všetci hovoria, že som bol najhorším ministrom financií. A teraz som náchylný s nimi súhlasiť.“ Za svoju najväčšiu chybu pokladal rozhodnutie o znovuzavedení zlatého štandardu. Nebol však kritizovaný iba za návrat k zlatému štandardu. Kritizovaný bol i za to, že v rozpočtoch nadŕžal finančnému sektoru na úkor priemyslu. Jednou z kuriozít je, že nevedel hospodáriť s vlastnými peniazmi a nad vodou ho držali iba honoráre za knihy. Presadzoval však vyrovnaný štátny rozpočet…

Boháč nebude podplatiteľný. Zmýlil sa

Minister financií, pod ktorým slúžili traja americkí prezidenti. Tento žartovný výrok senátora Georgea Norrisa, ktorý takmer zľudovel, sa vzťahuje na ministra financií Andrewa Mellona a na troch prezidentov, počas ktorých bol v tejto funkcii. Za ministra financií ho vymenoval v roku 1921 Warren G. Harding, dúfajúc, ako uvádza vo svojej knihe Goliáš: 100-ročná vojna medzi mocou monopolu a demokraciou autor Matt Stoller, že ako jeden z najbohatších ľudí nebude podplatiteľný. Zmýlil sa. A to napriek tomu, že Mellon, finančne zainteresovaný takmer vo všetkých dôležitých odvetviach v tom čase, počnúc bankovníctvom cez ropu, oceľ, hliník a uhlie až po železnice, by bol dnes na vrchných priečkach Forbesovho rebríčka najbohatších ľudí.

Andrew Mellon bol oddaný ideológ voľného trhu,... Foto: Profimedia
Andrew Mellon, financie, minister Andrew Mellon bol oddaný ideológ voľného trhu, tvrdý zástanca redukcie štátneho dlhu, vyrovnanie štátneho rozpočtu a nízkych daní.

Druhým prezidentom bol Calvin Coolidge, ktorý už začal tušiť, že sa americká ekonomika pod Mellonom rúti do katastrofy, a tretím Herbert Hoover. Keď proti Mellonovi začal impeachment, Hoover napokon Mellona z funkcie odvolal a poslal ho za veľvyslanca do Veľkej Británie.

Mellon bol ministrom financií počas tzv. cválajúcich dvadsiatych rokov, ktoré boli rokmi prosperity rovnako ako roky, ktoré predchádzali pádu v roku 2008 v USA, v EÚ či na Slovensku. Bol za to vyhlasovaný za najlepšieho ministra financií po nám už známom Hamiltonovi.

Mellon bol oddaným ideológom voľného trhu, podporovateľom finančného kapitálu, tvrdým zástancom redukcie štátneho dlhu, vyrovnaného štátneho rozpočtu a nízkych daní. Za jeho ministrovania sa neprijali žiadne opatrenia na reguláciu rozpínajúceho sa finančného sektora – predzvesti krachu v roku 1929.

Bol nielen ministrom, ale predsedal i Fedu, ktorý presadzoval záujmy biznisu svojou politikou nízkych úrokov. Impeachment proti nemu v Kongrese mal však základ v korupcii a v tom, čo dnes nazývame zneužitie právomoci verejného činiteľa.

Po krachu na burze v roku 1929 a vypuknutí katastrofálnej krízy Mellon prišiel s týmto riešením: „Likvidovať prácu, likvidovať zásoby, likvidovať farmárov, likvidovať nehnuteľnosti. To vypudí hnilobu zo systému.“ Ako Joseph Schumpeter, slávny rakúsko-americký ekonóm radil, netreba urýchľovať koniec depresie, finančné stimuly by zabrzdili jej očistnú úlohu.

Táto politika úspor v čase depresie či recesie (nepripomína to politiku Schäubleho po roku 2010?) sa do americkej histórie dostala pod názvom mellonizmus, Mellonova doktrína resp. likvidacionizmus. USA priviedla do Veľkej depresie a zaplatili za ňu milióny nezamestnaných nielen v USA, ale všade, kam sa jej dôsledky rozšírili. Napokon vyvrcholila v tragickej 2. svetovej vojne.

Dnes dedičom Mellon Bank založenej v roku 1869 je po najrôznejších akvizíciách a fúziách banka s názvom BNY Mellon, banka so sídlom v New Yorku. V istej podobe žije aj mellonizmus…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
9 debata chyba
Viac na túto tému: #Wolfgang Schäuble #minister financií #kontroverzný #Brigita Schmögnerová