Išlo vôbec o prvý študentský majáles v „ľudovodemokratickom“ Československu – prvý po ôsmich rokoch od februárového prevratu. O týždeň nasledovali bratislavských vysokoškolákov ich pražskí rovesníci s legendárnym heslom: „Nebojte se, Pražáci, ještě jsou zde študáci!“
Podľa českého historika Pavla Urbáška sa obe slávnosti začali pripravovať už v roku 1955, čo súviselo s nadchádzajúcim svetovým kongresom mládeže. „Vládnuca moc sa rozhodla podporiť vrcholné mládežnícke snemovanie zrežírovaním majálesových osláv,“ dodáva Urbášek. Československý zväz mládeže (ČZM), plne kontrolovaný komunistickou stranou, vydal dokonca metodické pokyny, ktoré vyšli v brožúre Ako pripraviť majáles.
Čítajte viac Prvý máj: príbeh ukradnutého sviatku
Scenár bol síce dôkladne rozpracovaný, ale funkcionárom ČZM sa veci čoskoro vymkli z rúk. Na konci februára 1956 sa totiž začal z Moskvy do celého východného bloku pozvoľna šíriť politický odmäk. Tajná správa o stalinistických represáliách, ktorú predniesol koncom februára na 20. zjazde sovietskych komunistov Nikita Chruščov, unikla za hrubé kremeľské múry. V poslednom aprílovom týždni sa už o nej hovorilo aj na študentských zhromaždeniach v Prahe.
Vysokoškoláci začali nastoľovať nielen otázky školskej reformy a sociálneho zabezpečenia štúdia, ale aj politické požiadavky. Napríklad žiadali prehodnotenie politického procesu s účastníkmi údajného protištátneho sprisahania, ktorých popravili iba pred necelými štyrmi rokmi.
„Uč sa, vole, budeš pánom."
Juraj Marušiak z Ústavu politických vied SAV venoval bratislavskému majálesu 1956 osobitnú štúdiu. Podľa neho sa účastníci karnevalu i nasledujúcich udalostí vyhýbali (na rozdiel od pražských študentov) otvorenej kritike systému a jeho predstaviteľov.
Karnevalový sprievod, ktorý sa začal 12. mája o 18. hodine, sa napriek tomu stretol s veľkým ohlasom verejnosti. Jeho trasu lemovali špaliere zvedavcov, živo reagujúcich najmä na historické kostýmy, alegorické vozy i „na kolene“ zhotovené transparenty.
Vari najväčšiu pozornosť vyvolali dva živé voly v sprievode, ktoré mali na krku tabuľku s nápisom: „Uč sa, vole, budeš pánom, budú ťa voziť tatraplánom.“ (Takto ľudovo nazývaná Tatra 600 nebola vtedy dostupná bežným smrteľníkom a využívala sa ako služobné vozidlo.)
V ďalšej časti sprievodu niesli študenti transparenty s požiadavkou skutočnej školskej reformy a varovali pred chystaným predĺžením vojenskej služby pre absolventov vysokých škôl. Zlatým klincom sprievodu bola rakva s nápisom „Akademická sloboda", ktorú za zvukov smútočnej hudby hodili do Dunaja.
Pondelkové vydanie mládežníckeho denníka Smena chválilo recesiu v sprievode i „množstvo oprávnenej kritiky“. Majáles mal však dozvuky, a to už večer 14. mája, keď dvaja aparátnici z ÚV KSS prišli do vestibulu vysokoškolského internátu Mladej gardy a strhli z nástenky spomínanú rezolúciu pražských vysokoškolákov.
Vyvolalo to búrlivú reakciu obyvateľov internátu, ktorí sa vzápätí zhromaždili v jedálni, zvolili si deklaračný výbor a odsúhlasili vlastné vyhlásenie. Podporili v ňom viaceré požiadavky pražských kolegov, ale prišli aj s vlastnými. Vo výbore bol aj budúci architekt Ľubomír Mrňo z Piešťan. „Naša rezolúcia obsahovala 12 zásadných požiadaviek a ešte pätnásť pripomienok povereníctvu školstva. Požadovali sme napríklad, aby orgány školstva už neprijímali žiadne významnejšie opatrenie bez toho, aby ho predtým prediskutovali s vysokoškolákmi," spomína.
„Nepripustiť kravály!"
Medzitým nastal dominový efekt a protestné študentské zhromaždenia prebehli v ďalších vysokoškolských internátoch. Na Suvoráku protestovali proti tomu, aby novozriadená Stredná vojenská škola Jana Žižku obsadila internát Lafranconi v čase, keď 1 200 bratislavských vysokoškolákov malo vážne problémy s ubytovaním.
V dievčenskom internáte v Horskom parku sa búrili študentky z filozofickej fakulty po tom, čo im niekto strhol z nástenky rezolúciu prijatú na Mladej garde. Najbojovnejšie vyzývali ostatné ísť do ulíc. Toho sa zrejme mocenské orgány obávali najviac, preto uviedli do pohotovosti ozbrojené zložky vrátane Ľudových milícií a pri internátoch hliadkovali motorizované jednotky. Zároveň sem vyslali delegácie z bratislavských závodov s odkazom, že „robotníci nedovolia, aby v meste boli nepokoje“.
Vtedajší najvyšší partajný šéf na Slovensku Karol Bacílek tlmočil príkaz svojho pražského predstaveného Antonína Novotného: „Nepripustiť kravály, zlomiť ich v zárodku!“
Začali sa výsluchy na „Februárke", kde sídlila ŠtB. Siedmich študentov onedlho vylúčili zo štúdia. Na povolenie študentských majálesov sa muselo potom čakať dlhých deväť rokov, kým nenastal ďalší odmäk. A opäť bol z toho škandál.
Pražskí vysokoškoláci, medzi nimi početní Slováci študujúci v „stovežatej“, zvolili v roku 1965 za kráľa svojho majálesu známeho beatnického básnika Allena Ginsberga z USA. A posadili ho do kočiara pod transparent „Kráľ Ginsberg – výraz proletárskeho internacionalizmu.“.
Československé úrady vyhostili Ginsberga na druhy deň z krajiny…