Igor Slobodník: „Svetlá v Európe hasnú...“

Po prvej skúsenosti so štátnosťou a po druhej svetovej vojne okúsila plnokrvný diplomatický život aj tretia metropola ČSR, Bratislava. Presne pred 70 rokmi, 30. apríla 1951 sa uzavretím poslednej trojice diplomatických misií západných štátov časť tohto príbehu skončila.

05.05.2021 06:00
konzul, Michelot, Sington, Manach Foto:
Rodinná fotografia z rezidencie francúzskeho generálneho konzula krátko pred zhasnutím svetla: sediaci v strede vicekonzul M. Michelot, stojaci vpravo britský generálny konzul A. J. Sington, najmladšou na snímke je dcéra É. Manacha, ktorej vďačíme za prípravu jeho denníka do tlače.
2

Bratislavská „diplomatická“ komunita tvorená v skutočnosti sieťou generálnych konzulátov štátov oboch pojaltských častí sveta vznikla zo vzájomne sa dopĺňajúcich motívov. Na jeden z nich v pripravovanom texte, vôbec prvom systematickejšie mapujúcom problematiku, upozorňuje Dušan Segeš z Historického ústavu SAV: slovenskí demokrati a komunisti v Prahe ako jeden muž lobovali za vytvorenie filiálok pražských veľvyslanectiev, politický podnet teda vyšiel zo samotného Slovenska a bol súčasťou vymedzovania sa voči Prahe.

Druhý motív bol prirodzený: zahraniční partneri na jednej strane očakávali, že Slovensko si bude v duchu Košického vládneho programu – najmä vďaka jedinečnému protifašistickému vystúpeniu – môcť aspoň niektoré záležitosti spravovať samo, na druhej strane chápali, že Praha má po vojne do činenia s oveľa sebavedomejším Slovenskom (pre časť Slovákov bolo zdrojom tejto emócie SNP, pre inú ešte čerstvá skúsenosť so štátnosťou) a vzťah medzi Slovákmi a Čechmi sa stane dôležitou skúškou pevnosti obnoveného štátu.

„Každý slobodník po bitke generálom“: západné štáty podcenili oceľovú politickú vôľu, s akou Sovieti a ich domáci handlágeri za pomerne krátky čas rozvrátia krehké demokratické pomery obnovenej ČSR. Teda pomery, v ktorých môže Západ na jednej strane rozvíjať diplomatické pôsobenie formou obvyklou pre civilizovaný svet, na strane druhej popri Prahe aj priamo v Bratislave sledovať vývoj demokratického štátoprávneho pomeru dvoch národov. Poľahčujúcou okolnosťou je, že západní politici práve Československu s jeho dvomi desaťročiami žitej demokracie a so skromnou, no predsa tradíciou moderného republikanizmu založenou Masarykom („v kraju“ výnimočnou) dávali najväčšie šance odolať postupujúcej sovietizácii štátov, ktoré mali smolu na osloboditeľov.

Československu v marci 1946 lichotivé miesto vyhradil Winston Churchill v prejave o Železnej opone spúšťajúcej sa od Štetína po Terst. Francúzskemu veľvyslancovi Mauriceovi Dejeanovi v Prahe sa ČSR pri vstupe do roku 1946 „zdá medzi všetkými slovanskými krajinami najschopnejšou ubrániť a uchovať svoju nezávislosť“. (Ako ukáže odtajnený diplomatický archív USA, ilúzie o budúcom osude ČSR živil jeho americký homológ Laurence Steinhardt; naopak, dva roky pred februárom 1948 dôsledky plazivej sovietizácie avizoval George Kennan, ich kolega z Moskvy; mal za sebou aj pražské pôsobenie.)

Optimistické začiatky

Od septembra 1945 postupne vznikali či obnovovali predvojnovú činnosť konzulárne úrady najdôležitejších západných štátov, po príchode sovietskeho konzula v októbri sa k nim pripájali štáty zemepisom odsúdené na čosi, čo dostane eufemický názov ľudová demokracia.

Došlo k prirodzenej diskontinuite: sieť vyslanectiev a konzulátov fungujúca v podmienkach Slovenskej republiky postupne v rokoch 1939 – 1945 zanikala, tempo udávalo rozšafné slovenské vyhlasovanie vojny hlavným svetovým či regionálnym mocnostiam, pre poriadok treba napísať, že v prípade Poľska a ZSSR aj prechod „od verbálnych nót k činom“, a od začiatku roku 1943 aj tempo vojenských porážok Tretej ríše ako Schutzmacht.

Igor Slobodník, veľvyslanec, prekladateľ Čítajte viac Legio patria nostra: Jubilujúca Cudzinecká légia a Slováci a Česi hľadajúci novú vlasť

Takto sa ani nie po siedmich týždňoch porúčali v deň vypuknutia 2. svetovej vojny Francúzi, ich záujmy v Bratislave zastupovala španielska legácia, ktorá spolu s nunciatúrou prejavila najväčšiu vytrvalosť, diplomatické vzťahy prerušila 19. apríla 1945 (Svätá stolica až 8. mája). Takto misiu v Bratislave po júni 1941 uzatvorí sovietsky vyslanec Puškin. Takto po implodovaní Talianska ešte roku 1944 Štefana Tisa, posledného ministra zahraničných vecí, ako svedomitého právnika trápi bezpečný odchod talianskych kráľovských diplomatov. Nemecký vyslanec Ludin diplomatickú dráhu ukončí najdramatickejšie, vo väznici Justičného paláca podľa návrhu židovského architekta Skuteckého; životnú dráhu v jednej jeho ponurej miestnosti…

Ladislav Holdoš, jeden z tých, ktorých v roku... Foto: ARCHÍV TASR
Ladislav Holdoš, SNR, záhradná slávnosť, nacionalista Ladislav Holdoš, jeden z tých, ktorých v roku 1954 súdili ako člena "rozvratnej skupiny buržoáznych nacionalistov na Slovensku". Na snímke je z júla 1946, keď vo funkcii podpredsedu Slovenskej národnej rady rečnil počas záhradnej slávnosti na počesť novodislokovaných jednotiek Československej armády v Bratislave.

Krátke trvanie tejto vetvy diplomatického zboru v ČSR po roku 1945, ale aj miera improvizácie pri jej vzniku a nevyrovnaný káder spôsobili, že sa veľa pôvodných svedectiev nezachovalo. Najdôležitejší, subjektívny text, ide o osobný denník (nesmel padnúť do rúk Štátnej bezpečnosti, nieto ešte manželky Nelly!) predstavuje rozsiahla pasáž viaczväzkových spomienok Étienna Manacha (v bretónčine Manac'h), generálneho konzula Francúzska v Bratislave v rokoch 1946 – 1951 a od roku 1949 doyena tamojšieho zboru (Journal intime. De la France libre à la Guerre froide. 1939 – 1951, vyd. Skol Vreizh, Morlaix 2010; časť venovaná Slovensku trpezlivo čaká na domáceho vydavateľa).

Pri pokuse rekonštruovať peripetie diplomatického zboru v Bratislave vychádzam, noblesse oblige, najmä z Manachových postrehov. Predvojnové komunistické hriechy mladosti ho okrem Moskvy privádzajú aj do Čiech; z Istanbulu, kde počas vojny zastupuje de Gaullovo Slobodné Francúzsko, parížskej centrále na Quai d'Orsay signalizuje záujem pokračovať ako diplomat 4. republiky v Prahe. Kam aj nastúpi, o niekoľko mesiacov však dostáva iný rozkaz.

Manachov text doplnený inými zdrojmi (najmä prehľadom D. Segeša, čiastkovými textami a komentármi ďalších slovenských historikov, ale aj „inštitucionálnou pamäťou“ medzičasom už veľvyslanectiev dotknutých štátov v SR) umožňuje rekonštruovať šesťročné obdobie môjho oportúnneho záujmu.

V Bratislave vznikajú konzuláty USA, Británie, Francúzska, Talianska, neutrálneho Švajčiarska a zvláštny úrad susedného, ešte nesuverénneho Rakúska. Dopĺňajú ich Sovieti, Maďari, Poliaci, Bulhari a v tom všetkom stratení Juhoslovania (v marci 1948 eskaluje spor Tito – Stalin). Ak bol počas vojny doyenom bratislavského zboru nemecký vyslanec, po vojne sa v časti tvorenej konzulátmi ľudových demokracií jej neformálnym doyenom stáva predstaviteľ ZSSR. V pražskom diplomatickom zbore ako celku si Sovieti formálnu pozíciu uzurpujú vlastne hneď po vojne.

Agenda skôr politická než konzulárna

Bratislavský konzulárny zbor sleduje míľniky straty štátnej slobody a pre Slovákov aj národnej cti obhájenej v Povstaní: roku 1946 posledné slobodné voľby v ČSR a komunistickú osmózu zo západu, roku 1947 Husákov pokus o generálku puču a roku 1948 jeho dokonanú verziu, relatívny blahobyt – v kontraste s Rakúskom – a po puči prehlbujúci sa deficit, monstreprocesy, ktoré sa končia pod šibenicou (aj s partizánskymi veliteľmi; ich niekdajší spolubojovníci v Bratislave počas prevratu zaskočia za revolučné ľudové milície). Hodnotia znárodnenie a agrárnu reformu.

Do ústredí zasielajú depeše o čistkách na všetkých poschodiach moci (4. februára 1951 deložujú Manachovho suseda na Galandovej ulici, povereníka vnútra Daniela Okáliho, takto aj jedného z duchovných otcov vysťahovacej Akcie B), o útekoch politikov Demokratickej strany (a Clementisa, Husáka, Okáliho, kde želanie verejnosti bolo otcom pomerne húževnatej fámy) na Západ, ale aj o postupnom vyprázdňovaní zmyslu oboch národných inštitúcií – SNR aj Zboru povereníkov (Manach ich nazýva ministricules – „ministríkovia“). Čitateľ Bretóncovho denníka rozličné hrany boľševizácie, „demokratickej centralizácie“, vníma cez prizmu jeho socialistického presvedčenia; v apríli 1950 Bratislava antifašistovi atmosférou pripomína Berlín po nástupe Hitlera.

Západné misie v Bratislave sa po februárovom puči, vtedajšou lingua franca le Coup de Prague, dostávajú pod tlak. Stupňuje sa šikanovanie v podobe sledovania, telefóny sú odpočúvané a pošta kontrolovaná, čs. zamestnanci konzulátov sú predvolávaní na políciu, mnohí sú zverbovaní ŠtB či prinútení dať výpoveď, návštevníci misií a ich kultúrnych či vzdelávacích súčastí sú kontrolovaní políciou a zastrašovaní, až napokon sa konzulátom začnú vyhýbať ešte aj expatrioti v konzulárnych záležitostiach.

Československý komunistický režim recykloval É....
Československý komunistický režim recykloval É....
Československý komunistický režim recykloval É....
článok, ČSTK Československý komunistický režim recykloval É. Manacha a M. Michelota ešte na jar 1954 v procese s „rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku“, ktorej členmi boli G. Husák, L. Novomeský a D. Okáli, ako aj veľvyslanec ČSR v Maďarsku Ivan Horváth a španielsky interbrigadista Ladislav Holdoš. Na snímkach z dobovej tlače sú texty, ktoré vydala Československá tlačová agentúra (ČSTK).

Každá z významných západných misií v Bratislave (hlavnou starosťou kontrarozviedky Veliteľstva ŠtB v Prahe je nesvätá trojica USA, Británia, Francúzsko) sa stane objektom provokácie. Postreh západných diplomatov: tlak pofebruárového režimu proti vlastnému obyvateľstvu a protizápadná hystéria sú koncom 50. rokov citeľnejšie v Bratislave než v Prahe.

Veľvyslanec, tentoraz už Jean-Marie Rivière, a konzul Manach sa zhodnú na dôvodoch: odpor k novému režimu je v slovenskej spoločnosti silnejší než v Čechách; citlivá poloha Bratislavy na východno-západnom pomedzí vyvoláva nervozitu Sovietov z tamojšej západnej diplomatickej prítomnosti (podobne rozdiely medzi dvomi metropolami vnímajú aj diplomati USA; historik Róbert Letz konštatuje, že Sovieti po voľbách roku 1946 pokladali Slovensko za najproblematic­kejšiu časť vojnovej koristi).

Prvý úder komunistický režim zasadí len nedávno, v januári 1948, otvorenému generálnemu konzulátu Spojených štátov (zakladal ho vicekonzul Claiborne Pell): v októbri ŠtB zatkne jeho zamestnanca Jána (Johna) Hvastu, štátneho príslušníka USA, v máji 1949 je za zločin velezrady odsúdený na tri roky straty slobody, po odvolaní skončí v Leopoldove s „desiatkou“. V máji 1950 pražský rezort diplomacie nariadi generálnemu konzulátu USA v Bratislave znížiť stavy.

Koncom mesiaca – v tom čase už rezignovali aj Švajčiari – Američania pozície v slovenskej metropole vyprázdnia úplne, ostane po nich len budova na Hviezdoslavovom námestí, ktorú však nepredajú. Poučení nedávnymi dejinami je to ich footnote, poznámka pod čiarou: „totality prichádzajú a odchádzajú, národy ostávajú“. Sľub splnia: v máji 1991 sa na slávnostnom znovuotvorení konzulátu C. Pell zúčastní ako medzičasom predseda Zahraničného výboru Senátu USA. (V detskej spomienke súdruhovia symboliku špinavožltej budovy citlivo podčiarknu neónovým nápisom „Poistenie-istota“ na fasáde domu za ňou; obnovená misia USA sa v 90. rokoch o tento objekt rozšíri.)

Roger Naël Čítajte viac Prevzali ste chlapcov, urobili z nich mužov. Príbeh posledného Francúza, ktorý bojoval v SNP

Dva dni pred Štedrým večerom roku 1949 na Donalda Brandera, riaditeľa Britského inštitútu (predchodcu dnešnej rady) na prahu jeho domu začne strieľať neznámy útočník. Manach atentát hodnotí ako výsledok stupňujúceho sa štvania proti západným diplomatom, o politickom pozadí útoku hovorí Alfred J. („Jimmy“) Sington, generálny konzul Británie (dozorový prokurátor Horváth sa ani neusiluje skrývať, že účinkovanie inštitútu nie je režimu po vôli).

Brander pôsobí ako profesor na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity – nik z vedenia mojej alma mater ani z kolegov o osud vážne zraneného muža neprejaví záujem (ako rusista registrujem Manachovu poznámku o bielom emigrantovi Dr. Isačenkovi, ktorý sa zaslúži o odchod Brandera z fakulty. O pár mesiacov sa zaslúži o odchod francúzskych lektorov, roku 1968 nájde zaslúžilý profesor pokoj ruskej duše v Rakúsku).

Západné misie v Bratislave sa po februárovom puči dostávajú pod tlak.

V máji 1950 dostanú Briti od pražského MZV pokyn ukončiť v Bratislave kultúrne aktivity. V októbri režim vypovie vicekonzula Lawrencea Gazea a z britskej diplomatickej prítomnosti na Slovensku čoskoro v nečakanej splendid isolation ostane len chorľavý šesťdesiatnik Sington.

Provokácii ŠtB z októbra 1951 proti rakúskemu medzičasom konzulátu (skončí sa odsúdením dvojice zamestnancov) sa podrobnejšie venovala historička Emília Hrabovec.

Francúzska výnimka

Vyvrcholením aktivít koncipovaných Prahou a v prípade tejto z nedôvery voči „soudruhům ze Slovenska“ ťažiskovo ústredím aj realizovanej (ŠtB začne čoskoro požierať vlastných a nie je prieberčivá: dnes budú na menu sionisti, zajtra buržoázni nacionalisti) sa stane akcia s krycím názvom Monaco, kibicujú pri nej aj sovietski beráteri.

Je zameraná proti francúzskemu konzulátu v Bratislave (monaco v taliančine rovnako ako manac'h v bretónčine znamená „mních“, konzulovo priezvisko muselo Sovietom pripomínať výslovnosť slova v ruštine; Manachova manželka Nella je Talianka, zoznámili sa v Moskve). Zodpovedá nielen početnej francúzskej prítomnosti v Bratislave, ale aj úrovni ambície, s ktorou vzhľadom na medzivojnovú väzbu medzi ČSR a Francúzskom po vojne do Prahy nastupoval M. Dejean: uzavrieť novú spojeneckú zmluvu.

Realizačnú časť akcie (fundovane o nej píšu český historik Jan Pešek a Jozef Jablonický) spustia v januári 1951. Zatknú tajomníka konzulátu J. Dlouhého (zlomia ho po niekoľkých hodinách), za mrežami sa ocitnú aj manželia Leinerovci, podporný personál konzulátu. Kapitálnym úlovkom (ŠtB ho za bieleho dňa unesie cestou z práce) je Jean Fakan, ďalší tajomník, naturalizovaný slovenský Francúz, ktorého zlomia až po niekoľkých týždňoch (Manach roku 1992 umrie v presvedčení, že nasadeným agentom ŠtB bol Fakan, v skutočnosti je jej obeťou; zradili Karol a Róbert Štosekovci, „ako otec, tak aj syn“ popri domovníctve na konzuláte v čase osobného voľna vypomáhajú tajnej polícii, ŠtB sa vďaka nim dostane do Manachovho trezoru a dosiahne čosi, čomu sa v našom žargóne hovorí „prelomenie šifry“; vo vojenstve sa rovná strate bojovej zástavy…).

Proces sa začne v polovici júna 1951, obžaloba jedenástke kladie za vinu „imperialistickú špionáž“ (fabulácia), pomoc pri útekoch prenasledovaným na Západ (záslužné) aj „rozvratnícku činnosť proti ľudovodemokra­tickému zriadeniu“ (Pešek uznáva, že Manach sa podporou protištátnej skupiny Obrana národa ocitol za hranou). Dvadsiateho júna vynesú dva hrdelné tresty, jeden z nich – v prípade zamestnanca misie cudzieho štátu v celom regióne prvý a posledný, tragická l'exception française! – dopadne na Dlouhého. Druhý je určený bývalému odbojárovi Vladimírovi Veleckému; napriek protestom Francúzov ich v novembri popravia.

Manach aj jeho zástupca Maurice Michelot sú v okamihu procesu už doma; 16. februára 1951, teda tri dni po zatknutí povereníckeho tria Husák – Novomeský – Šmidke dostane francúzske veľvyslanectvo v Prahe rozhodnutie Černínskeho paláca o Manachovom vyhostení.

Režim v danom období najznámejším procesom s diplomatickým prvkom posiela odkaz o pripravenosti použiť proti západným diplomatom fyzické násilie, Jablonický ho zaraďuje do širšieho kontextu represívnych záťahov novej totality proti „bývalým ľuďom“, cirkevným hodnostárom či slovenským buržoáznym nacionalistom, ktoré rozširuje o markantný, propagandisticky účinný zahraničný presah.

Exitus

V posledných dňoch apríla 1951 sa napokon stretnú rozhodnutia prijaté v troch hlavných mestách – Prahe, Ríme a Londýne: Najprv MZV ČSR nótou Francúzom oznámi uzavretie konzulátu aj kultúrneho inštitútu v Bratislave, vzápätí rovnaký zámer notifikuje taliansky konzul Brigidi, 30. apríla činnosť v Bratislave ukončí Brit A. J. Sington.

Budova Maison de France, ktorá na Moyzesovej... Foto: Diplomatický archív MZV FR
Maison de France, Moyzesova ulica, Bratislava Budova Maison de France, ktorá na Moyzesovej ulici v Bratislave prichýlila generálny konzulát Francúzska, ako aj jeho kultúrne aktivity.
Dnešný pohľad na budovu na Moyzesovej ul. č. 7. Foto: Pravda, Miroslav Čaplovič
budova Maison de France, Moyzesova ulica, Bratislava Dnešný pohľad na budovu na Moyzesovej ul. č. 7.

Krátke povojnové dejiny oficiálnej západnej prítomnosti v Bratislave sa končia; v meste ostane len konzulát Rakúska, ktoré si na vetu prednesenú z balkóna Horného Belvederu „Rakúsko je slobodné“ – a na vnútenú neutralitu ako jej cenovku – počká ešte štyri roky.

D. Segeš konštatuje, že vývojom v ČSR po roku 1948 sa vyčerpali dôvody na zotrvávanie na Slovensku, pripája faktor ohrozenia, do popredia kladie vonkajšie dôvody odchodu západných misií. E. Hrabovec krok vníma ako dôsledok tlaku Prahy, za ktorým číta zámer izolovať a marginalizovať Slovensko, popri nepriamych dôkazoch uznáva potrebu ďalšieho výskumu. Manach v rozlúčkovom liste veľvyslancovi píše, že sa stal pre režim nežiaducim, lebo je svedkom toho, čo sa na Slovensku za tri roky udialo (v čitateľovi s istým poznaním čs. dejín GULagu tak evokuje skutočný motív justičnej vraždy generála Píku).

Pre úplnosť uveďme, že kultúrne misie (Francúzska, ale aj Británie a USA či Talianska) zaniknú aj v Prahe a v Brne (zasvätene o tom píše český historik Jiří Hnilica, aktuálne na záskok v parížskom diplomatickom zbore). Paríž na kroky reaguje pokynom na uzavretie konzulátu ČSR vo vtedy ešte francúzskom Alžíri a krajanského strediska v meste svetiel (Černín Quai d'Orsay predbehne – „posledný zhasne“ na čs. konzuláte v Marseille); z pekla kapitalizmu do komunistického raja in spe vypovie niekoľkých čs. komunistov, medzi nimi maliara Imra Weinera-Kráľa.

Skúmanie dôvodov vzniku diplomatického vákua, v ktorom sa Slovensko ocitlo, prenechám historikom; ako praktik si trúfnem formulovať dôsledky: odchod západných misií z Bratislavy na ďalších 40 rokov založil relatívne „bezvedomie“ Západu o Slovensku, o jeho ašpiráciách v spoločnom štáte (áno, s opciou vychádzajúcou aj za jeho rámec), a nie na poslednom mieste o jeho morálnom kredite: slovenská spoločnosť ho ako vstupenku do Európy získala plošným odporom voči komunistickej totalite, hovorím, prirodzene, o hnutí podzemnej katolíckej cirkvi – popri náboženských slobodách sa v marci 1988 dožadovalo aj všeobecnejších ľudských práv.

A konštatujem to aj po tom, čo som si vypočul odpoveď Františka Mikloška na otázku, či pred rokom 1989 on alebo jeho priatelia z katolíckeho disentu mohli udržiavať nejakú formu kontaktu so západnými diplomatmi. Pohyby odohrávajúce sa v slovenskej provincii, navyše z povahy veci nespektakulárne tak nemali ako doplniť aktivity pražského kruhu disidentov s ich väzbami na západný diplomatický zbor a mediálny korpus v hlavnom meste ČSSR. (Cenou za to bola aj odlišná miera represie na dvoch brehoch Moravy.)

Fotografia z učebníc dejepisu „prezident François Mitterrand v Prahe v novembri 1988 poraňajkoval s čs. disidentmi“ je pre mňa ikonická z iného dôvodu: za štedro prestretým stolom sa neušlo miesto nikomu zo Slovenska.

Manká štyroch dekád zohrajú v 90. rokoch vo vzťahoch Slovenska so Západom nepriaznivú úlohu tak pred, ako aj po vzniku samostatného štátu, prehĺbia vzájomné nedorozumenia a nedôveru. (Istý nasledovník Churchilla si pokladá za povinnosť v Prahe ešte týždeň pred slobodnými a fair voľbami v júni 1992 zachraňovať jednotu čs. štátu.)

Osobnosti na poste britského premiéra som vzdal úctu v úvode. Briti boli poslední, ktorí volili exit z Bratislavy. Ostáva ešte vrátiť sa k citátu z názvu: britský minister zahraničných vecí Edward Grey tieto dramatické slová vyslovil v predvečer prvého vojnového konfliktu s prívlastkom svetový.

V končiacom sa rozprávaní je obraz „hasnúcich svetiel“ konkrétny; pripomína západné konzuláty evakuované z môjho rodného mesta.

Tieto hasnúce svetlá ohlasujú posledný svetový konflikt 20. storočia, pre Slovensko mrazivú studenú vojnu.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
2 debata chyba
Viac na túto tému: #konzul #Igor Slobodník #Francúzsko #diplomacia #Bratislava