Platiť by mali tí, čo na kríze zarobili

Na každej kríze niekto škoduje a niekto sa nabalí. Vojny, hospodárske recesie a pandémie mali nielen svojich skrachovancov, ale aj zbohatlíkov.

, 21.07.2021 06:00
Joe Biden Foto: ,
Prezident USA Joe Biden navrhuje od budúceho roku zvýšiť dane pre bohatých Američanov (s ročným príjmom okolo 500-tisíc dolárov) zo súčasných 37 % na takmer 40 %. Získané peniaze by sa mali použiť na pomoc firmám i jednotlivcom, ktorých koronakríza postihla najviac.
18

Tým prvým sa vlády pokúšali nejako pomôcť, nahradiť aspoň časť strát, kým druhým, naopak, odčerpať z nadmerných ziskov. Ináč to zrejme nebude ani po odznení súčasnej koronakrízy, veď štáty sú veľmi zadlžené a ich pokladnice zívajú prázdnotou.

Niektoré západné štáty, napríklad Británia alebo USA, už uvažujú nad výraznejším zdanením tzv. pandemických víťazov, ako ich nazvali médiá. V rozpore so všeobecnou mienkou to nie sú farmaceutické spoločnosti, ale najmä technologické korporácie, maloobchodné reťazce či internetoví predajcovia.

Podľa údajov časopisu Forbes zbohatlo v dôsledku pandémie až 86 percent z takmer 2 100 miliardárov, ktorých mal svet v roku 2019. Za rok koronakrízy však pribudlo ďalších 660 dolárových miliardárov. V prepočte nový miliardár každých 17 hodín! Koľko pribudlo za ten čas žobrákov, to nikto nezráta.

Platiť musia tí, čo zbohatli na pandémii, tvrdia niektorí politici aj ekonómovia. Na uvalenie osobitnej dane vyzval politikov Medzinárodný menový fond a rokovalo sa o tom na ostatnej schôdzke elitného klubu G7. Prezident USA Joe Biden navrhuje od budúceho roku zvýšiť dane pre bohatých Američanov (s ročným príjmom okolo 500-tisíc dolárov) zo súčasných 37 % na takmer 40 %. Získané peniaze by sa mali použiť na pomoc firmám i jednotlivcom, ktorých koronakríza postihla najviac.

V Česku sa už o tom vedú diskusie. Tamojší sociálni demokrati totiž navrhujú, aby sa boháči (s majetkom nad 100 miliónov Kč) podieľali na nákladoch koronakrízy. Ako? Zaplatením zvláštnej ročnej dane. Len na Slovensku je zatiaľ ticho…

V zahraničí však silnie aj odpor proti chystaným opatreniam. Ozývajú sa odborníci, napríklad škótsky nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Angus Deaton. Varoval, že najväčší boháči si beztak nájdu spôsob, ako sa plateniu podobných daní vyhnúť.

Za rok koronakrízy pribudlo 660 dolárových miliardárov. V prepočte nový miliardár každých 17 hodín!

Pritom v dejinách nájdeme mnoho príkladov, keď po mimoriadnych udalostiach, podobných súčasnej kríze vlády, zdaňovali nadmerné príjmy biznisu mimoriadnymi daňami. USA, Británia, ale aj Československo tak urobili hneď po prvej svetovej vojne.

Čosi na tento spôsob sa udialo aj po druhej svetovej. Nemecko zvýšilo daň z príjmu po zjednotení v roku 1991. A už v 21. storočí prikročila k opatreniam tohto druhu Austrália po záplavách v roku 2011 a Japonsko po zemetrasení o dva roky neskôr.

Ako zatočiť s keťasmi a keťasením

Rôzni špekulanti a keťasi (ako ich volali v tunajších končinách) si prišli počas prvej svetovej vojny k slušným ziskom. Už na jej začiatku ich zdanilo Dánsko. Jeho príklad nasledovalo Rakúsko-Uhorsko cisárskym nariadením z roku 1916.

Išlo o tzv. vojnovú daň, jej poplatníkmi boli fyzické osoby, ktorých príjem presahoval priemer príjmu z predvojnového roku 1913, a právnické osoby s výnosom presahujúcim výnos z posledných troch predvojnových ro­kov.

poprava, sredovek, úplatky, korupcia Čítajte viac Bičom aj cukrom proti korupcii. Nedá sa zničiť, tvrdia historici

Zdaňovali sa len príjmy bezprostredne spojené s vojnou, a to progresívnou sadzbou od 5 % do 45 %.

Veľká vojna umožnila celým skupinám podnikateľov si až rozprávkovo polepšiť. Najvýznamnejším zdrojom príjmov vojnových zbohatlíkov boli dodávky pre armádu. A nešlo len o zbrane, vojenskú techniku či muníciu.

Veď vyše 4-miliónovú armádu bolo treba nielen dozbrojovať, ale dlhšie ako štyri roky živiť, šatiť, obúvať. U týchto štátnych objednávok sa už akosi automaticky predpokladalo, že sa mnohonásobne predražia.

Podľa zistení Gabriely Dudekovej z Historického ústavu SAV vznikol celý priemysel náhradných surovín, ktoré sa začali masovo používať pri výrobe potravín. Napríklad margarín namiesto masla, cigória namiesto kávy, umelý med a ďalšie umelé sladidlá namiesto cukru. Múka, ktorú štát dodával pekárom sprostredkovane, sa mlela nie z raže či pšenice, ale z bôbov a gaštanov. Zároveň sa rozmohol čierny obchod s obilím, ktoré dodávali mlynárom načierno keťasi. Múka sa však následne predávala za prehnane vysoké ceny. Pochopiteľne, že niekto sa na tom poriadne nabalil.

Globálny ozbrojený konflikt sa v svojom závere spolčil s pandémiou španielskej chrípky, ktorá u nás šarapatila ešte aj v roku 1919, čiže v povojnovom chaose. Prekvital najmä čierny obchod s potravinami. Masové rabovačky na slovenskom vidieku a hladové búrky v českých krajoch, ktoré prepukli krátko po vzniku Československa, súviseli najmä s „keťasením" a úžerou.

Krátko na to prišiel minister financií Alois Rašín s návrhom dane z majetku. „Považujem ju za istú formu devalvácie zbohatlíckych peňazí, a to sa nedá uskutočniť ináč ako práve progresívnou sadzbou," vyhlásil v parlamente.

Minister držgroš a peniaze zbohatlíkov

Čo to bolo za daň? Išlo vlastne o dávku z majetku (plus dávku z prírastku majetku) uzákonenú v roku 1920. Svojou podstatou nahrádzala daň z (nadmerných) vojnových ziskov.

Ale ešte skôr sa uskutočnila menová reforma, výmena peňazí. Občan v banke – okresnej zberni dostal však len polovičný obnos vo vopred okolkovaných bankovkách. Na zadržanú čiastku mu však vystavili vkladový list predstavujúci pohľadávku voči štátu premlčateľnú až po 30 rokoch a každoročne úročenú jedným percentom. Štát bol oprávnený tieto pohľadávky kedykoľvek úplne alebo čiastočne splatiť.

Prečo až toľko bankoviek zadržali? Jedným z hlavných cieľov kolkovej akcie bolo stiahnuť z obehu nadbytočné, ničím nekryté peniaze. Všetky nekolkované bankovky stratili 10. marca 1919 platnosť zákonného platidla ČSR.

nemocnica, španielska chrípka Čítajte viac V horúčke si dal niekto vodu. A iný radšej vodku

Už počas kolkovania sa robil súpis majetku občanov, ktorí odovzdávali na zberných miestach svoje peniaze. Niektorí, nebolo ich veľa, predkladali na kolkovanie aj miliónové sumy. Napríklad istý podnikateľ z Trnavy. Tvrdil, že peniaze vyhral v kasíne v Monte Carle, vedelo sa však, že počas vojny dodával vo veľkom hrach armáde. Banka im zadržala polovicu a na základe súpisu hnuteľného a nehnuteľného majetku štát vypočítal obe dávky, ktoré mali byť príjmom do rozpočtu.

Sadzba dávky z majetku mala progresívny charakter a pohybovala sa od jedného do tridsiatich percent podľa toho, či išlo o fyzické, alebo o právnické osoby. Sadzba dávky z prírastku majetku sa vyberala iba od fyzických osôb a vypočítala sa porovnaním stavu ich majetku v marci 1919 s jeho stavom v januári 1914. Mohla byť splatená v siedmich splátkach, lehotu splatnosti však ministerstvo mohlo predĺžiť až o päť rokov. V skutočnosti sa to niekedy odkladalo až do zániku prvej republiky.

Rašín chcel pôvodne zadržať až 80 percent obeživa, potom pristúpil na kompromis 50 percent, v skutočnosti sa však dosiahlo len okolo 29 percent. Štát síce stiahol o čosi viac peňazí, ale potom sa rozhodol dodatočne kolkovať a vracať zadržanú hotovosť neprevyšujúcu 250 korún, čo sa rovnalo približne jednému lepšiemu robotníckemu platu. Urobil to zo sociálnych dôvodov, ako ústretové gesto voči najchudobnejším vrstvám obyvateľstva.

Mimochodom, Rašín nebol žiadny ľavičiar, patril medzi konzervatívnych politikov a riadil sa heslom ‚pracuj a šetri‘. Bol povestný šetrnosťou, až držgrožstvom. Jeho životopiskyňa Jana Šetřilová Čechurová uvádza, že aj ako minister nosil zaplátané nohavice, chodil v lacnej obuvi od Baťu a svojim deťom odmietal splniť množstvo vecí, lebo to považoval za zbytočné plytvanie peňazí.

Príbeh legendárneho špekulanta

Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch 20. storočia priviedla milióny ľudí, vrátane mnohých milionárov, na mizinu. Niektorí šťastlivci však prišli po krachu akciových trhov k rozprávkovému bohatstvu.

Jeden príklad za všetky: legendárny špekulant Jesse Livermore. Už po páde americkej burzy (ktorý údajne dokázal predpovedať) v roku 1907 zarobil za jediný deň 3 milióny dolárov. A vďaka včasným predajom akcií v predvečer čierneho štvrtku v októbri 1929 vkročil Livermore do Veľkej recesie so 100 miliónmi dolárov.

Po vyvrcholení krízy politici uvažovali nad východiskami z nej. Najmä ľavicové strany prichádzali s návrhmi na progresívne zdanenie zbohatlíkov. V Československu, ktoré patrilo medzi najviac postihnuté krajiny, po tom volali nielen komunisti, ale aj časť sociálnych demokratov. Nakoniec však zvíťazil postoj významného národohospodára tej doby Karela Engliša, ktorý dával prednosť skôr opačnému postupu a devalvácii.

A ako dopadol Livermore? Neslávne. Ako ľahko sa k svojim miliónom dostal, tak o ne aj prišiel. Nakoniec skončil v obrovských dlhoch a v roku 1940 spáchal samovraždu.

Koronakrízu s jej „vypínaním" výroby, so zákazom vychádzania a s núdzovým stavom zvyknú prirovnávať k vojne. Počas druhej svetovej vojny najviac trpeli civilisti. Na druhej strane sa rôzni podnikavci mohli radovať, ako im krvavé jatky rozmnožili majetky.

Preto USA zaviedli dane z nadmerného zisku u právnických i fyzických osôb už na začiatku druhej svetovej vojny. Podľa amerických štatistík tvorili v rokoch 1941 – 1945 príjmy z týchto daní okolo 66 percent zo všetkých daňových príjmov. Ako píše historik ekonomických dejín USA Elliot Brownlee, verejnosť bola ochotná pripustiť kvôli financovaniu vojnových výdavkov aj veľké zmeny v daňovom systéme.

Začiatkom jesene 1947 vláda vedená Klementom... Foto: TASR
Klement Gottwald Začiatkom jesene 1947 vláda vedená Klementom Gottwaldom rozhodla o drastickom znížení prídelu potravín, ktoré obyvateľstvo už aj predtým mohlo dostať iba v rámci tzv. lístkového systému. (Snímka je z leta 1949, keď Gottwald už ako komunistický prezident navštívil Bratislavu so svojou manželkou Martou.)

Poľnohospodárov odškodnili milionári

Po skončení vojny a obnovení Československa sa opäť „keťasilo". V povojnovom chaose a nedostatku všetkého sa mimoriadne darilo špekulantom rôzneho druhu. V lete 1947 do toho vpadlo strašné sucho, podľa meraní hydrológov také, aké býva raz za 500 rokov.

Škody sa odhadovali spočiatku na 15 miliárd, neskôr až na 20 miliárd korún. Dovoz obilia zo zahraničia sa komplikoval tým, že extrémne sucho postihlo celý kontinent, do úvahy preto prichádzal hlavne import zo zámoria.

Začiatkom jesene 1947 vláda rozhodla o drastickom znížení prídelu potravín, ktoré obyvateľstvo už aj predtým mohlo dostať iba v rámci tzv. lístkového systému. Odteraz sa však prídely či „body“ určovali na všetky potraviny. V celom Československu sa totiž urodilo podstatnej menej nielen obilnín, ale aj zemiakov (o dve tretiny menej) a cukrovej repy (takmer o polovicu menej) ako v predchádzajú­com roku.

pandémia, koronavírus, Nepál Čítajte viac Koronavírus stvoril miliardárov. Patrí im však celé bohatstvo?

Koaličná vláda vedená vtedy komunistom Klementom Gottwaldom prijímala radikálne opatrenia vo verejných financiách. Nepredvídané výdavky štátneho rozpočtu spôsobené suchom a neúrodou sa rozhodla kompenzovať uvalením jednorazovej milionárskej dávky. Bolo verejným tajomstvom, že vláda chce tým súčasne siahnuť na peniaze a majetky vojnových zbohatlíkov aj povojnových keťasov, aby mohla financovať príplatky poškodeným poľnohospodárom.

„Dávka je namierená proti všetkým zbytkom obohacovateľov na úkor celku," písali noviny. Išlo o jednorazovú dávku a museli ju zaplatiť rodiny s majetkom nad milión korún a s daňovou povinnosťou v roku najmenej 50-tisíc korún.

Čo sa stalo neskôr, po tzv. Víťaznom februári, to je už celkom iná kapitola. Začalo sa obdobie, keď boháč, nehľadiac na to, ako k svojmu majetku prišiel, bol v očiach režimu „triednym nepriateľom".

Kto to teda zaplatí?

Vráťme sa do našej doby, čiže do obdobia koronakrízy. Za zvýšenie daní pre bohatých sa nedávno postavil aj generálny tajomník OSN António Gutteres. „Za ostatný rok sa imanie najbohatších ľudí planéty zvýšilo o 5 triliónov dolárov. Vyzývam vlády všetkých krajín zamyslieť sa nad zdanením tých, ktorí zbohatli počas pandémie a prispieť k zníženiu sociálnej nerovnosti." povedal.

100 eur, bankovky, peniaze, tlačenie peňazí Čítajte viac B. Schmögnerová: Máme sa báť „tlačenia peňazí“?

Je na to viac dôvodov. Predovšetkým pandémia donútila štáty k nepredvídaným výdavkom, ktoré svet nepoznal od druhej svetovej vojny. Ak teda žijeme v období, ktoré sa tak veľmi podobá vojnovému, tak aj opatrenia musia byť mimoriadne a mali by sa prijímať ľahšie. Ako vtedy. Podľa údajov Medzinárodného menového fondu štáty už vynaložili na podporu obyvateľstva a biznisu počas koronakrízy vyše 8 triliónov dolárov. To je desatina ročného objemu svetovej ekonomiky. Ale zatiaľ čo sa výdavky zvyšujú, príjmy klesajú. Svetu len za ostatných 5 rokov chýba 22 triliónov dolárov. A tak štáty, Slovensko nevynímajúc, sa čoraz viac zadlžujú na úkor budúcich generácií.

Natíska sa otázka: Dokedy sa to ešte dá? A prečo nesiahnuť tam, kde je peňazí nadostač už dnes?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
18 debata chyba
Viac na túto tému: #pandémia #koronavírus #koncentrácia bohatstva