Bolo to už na jeseň 1986, keď Tautzova matka Christa našla v schránke list na rozlúčku. Nebola na ňom pečiatka, ani známka, nedoručil ho poštár. Musel ho priniesť niekto, koho o to Hartmut požiadal ešte pred tým, ako sa rozhodol emigrovať. List zo záhrobia.
"Milá matka, nie, nešiel som s triedou do Leningradu, ale cestujem k hranici a skúsim prejsť na druhú stranu. Viem si predstaviť, že si z toho zničená. Ale tu v NDR nevidím možnosť pre život,“ písal jej syn. V tom čase bol už štyri mesiace mŕtvy.
Rebel s klarinetom
Jeden z najsmutnejších príbehov železnej opony mal predohru v Nemeckej demokratickej republike (NDR), v meste Magdeburg, odkiaľ Hartmut pochádzal. Sníval o tom, že sa bude živiť hudbou, tak ako jeho nebohý otec.
Zatiaľ čo on spieval v opere, Hartmut hral výborne na flaute i klarinete. Už dva roky účinkoval v mládežníckom orchestri a za sebou mal aj niekoľko sólových vystúpení. Po maturite chcel študovať hudbu.
Učil sa dobre, no problém bol v inom. Často hovoril, čo si myslel, a to sa v jeho socialistickej domovine netolerovalo. Tobôž nie u mládeže, ktorej myslenie chcel totalitný režim kontrolovať.
Foto: Ústav pamäti národa
V januári 1986 si Hartmut dovolil niečo neodpustiteľné. "Bola tam taká nástenka k smrti Liebknechta a Luxemburgovej,“ zaspomínala si pre nemecký rozhlas jeho niekdajšia spolužiačka Ute Dietrichová. Súčasťou výzdoby k výročiu úmrtia týchto komunistov bola i smútočná páska. "Odrazu ju zavesil na obraz Ericha Honeckera, ktorý visel nad tým,“ dodala pamätníčka.
Robiť si žarty z najvyššieho predstaviteľa NDR malo pre chlapca fatálne následky. Niekto zo spolužiakov ho udal, načo mu pohrozili vylúčením zo školy – krátko pred maturitou. Potom od toho síce upustili, no aj tak bol odpísaný. Len o tom zatiaľ nevedel.
Ako vo väzení
V NDR platilo, že mladý muž, ktorý chcel študovať na vysokej škole, musel najprv absolvovať niekoľkotýždňový vojenský výcvik ako prípravu na základnú prezenčnú službu. Hartmut to zvládol iba so sebazaprením. Vrátil sa rozhodnutý, že musí študovať. Keby ho na vysokú neprijali, už v októbri by musel narukovať a tomu sa chcel za každú cenu vyhnúť.
Lenže totalitný režim nezabúda. Mladíka, ktorý má také "pomýlené“ názory ako Hartmut, nemohli pustiť na vysokú školu. Štúdium hudby mu zamietli. Čo teraz? Učiteľ mu poradil, že ak sa už nevyhne vojenčine, tak by sa mohol stať aspoň členom armádneho orchestra. Spočiatku sa zdalo, že to vyjde. Len čo vojakom na skúške zahral, hneď ho prijali.
Čítajte aj Film Slovo bude o slobode za čias normalizácie
Súčasťou pohovoru však bolo aj kádrovanie, a tam to nešlo tak hladko. Na otázku, či má príbuzných na Západe, chlapec nezapieral: "Áno, mám, a nie málo.“ Bol taký naivný, opäť sa v ňom prebudil rebel, alebo iba nechcel klamať? Tak či onak, s armádnym orchestrom bol koniec.
Tautzovi sa zrútil svet. Štát, v ktorom vyrastal, mu zrazu pripadal ako žalár. Nevzali ho na školu, čaká ho tvrdý vojenský výcvik a šikana, sny o hudobnej kariére sa rozplynuli. O tom, čím bude, nerozhodne on, ale totalitný režim. Má sa s tým zmieriť ako milióny jeho krajanov?
V júli 1986 zmaturoval a do začiatku vojenčiny zostávalo ešte niekoľko týždňov. Mame povedal, že s triedou pocestujú na školský výlet do Leningradu. Verila mu. Namiesto toho sa však tajne rozhodol pre riskantný krok – utiecť na Západ. Za príbuznými, za slobodou…
Matkino varovanie
Čo sa potom dialo, poznáme z vyšetrovania československej Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Už 31. júla Hartmut ilegálne prekročil hranice ČSSR niekde cez hory pri Ústí nad Labem.
Ako občan NDR tam mohol cestovať aj legálne, iba s pasom, no 18-ročný mladík nechcel, aby mu na hraniciach prezerali batožinu. V taške si totiž niesol kliešte a iné náčinie.
Za hranicami nastúpil na vlak do Prahy a odtiaľ pokračoval do Bratislavy. Tú si nevybral náhodou. Pred rokmi už tadiaľ s rodinou prechádzal, keď sa vracali z dovolenky v Maďarsku. Už vtedy si všimol, ako blízko sú tam rakúske hranice a možnosť úteku preberal aj s mamou.
"Povedala som mu, aby prestal. Taká hlúposť. Nechceš hádam riskovať život? Tí dostanú všetkých. Tam nemá nikto šancu,“ odbila ho vtedy matka.
Psy trénovali tak, aby u nich podporili zúrivosť a agresivitu. Zasahovať mohli dokonca bez povelu psovoda.
Teraz bol Hartmut v Bratislave a rozhodol sa nedbať na jej varovanie. Ubytoval sa v internáte Družba na dunajskom nábreží, kde nevzbudil žiadne podozrenie. Cudzincov tam bolo viac než dosť. Jeho spolubývajúcimi boli Juhoslovania, študenti z NDR i jeden Poliak.
Ani recepčný si ho nevšímal. Vyšetrovateľom ŠtB ho neskôr opísal ako mladíka, ktorý stále chodil s walkmanom na ušiach. Nič iné ho na ňom nezaujalo.
Rozmýšľať o úteku však bolo ľahšie, ako odhodlať sa naň. Hartmut bol nerozhodný, dlho otáľal. Ako dátum odchodu na Družbe pôvodne nahlásil 5. august, no potom si pobyt ešte trikrát predĺžil – zakaždým o ďalší deň. Dostal strach, alebo si len vyberal správne miesto a čas?
Nakoniec rozhodol recepčný. Keď sa uňho Hartmut v piatok ráno, 8. augusta, zastavil, aby zase požiadal o predĺženie, zistil, že už musí odísť. Celý študentský domov mali totiž obsadiť účastníci tzv. Vlaku družby. Mladík si, pravdaže, mohol pohľadať iné ubytovanie, ale zobral to ako výzvu: teraz alebo nikdy.
Štyristo metrov za 45 sekúnd
Miesto, kde to skúsi, si Tautz už vytypoval. Na sídlisku v Petržalke, v časti zvanej Kopčany, našiel nadjazd, odkiaľ zreteľne videl rakúsku obec Kittsee. Ešte v ten večer tam zamieril.
Pri benzínovej pumpe na Kossuthovej ulici (dnešná Panónska cesta) prešiel železničnú trať a prestrihal ostnatý drôt na tzv. tylovej stene s pomocnou signalizáciou.
Za oplotením bolo kukuričné pole a asfaltová cesta, ktoré rýchlo prebehol, aby sa ocitol pred ďalším plotom – tzv. signálnou stenou. Keď ju však o 22.16 h prestrihol, bez toho, aby o tom vedel, vyvolal skrat, ktorý na pohraničnej stráži spustil poplach. Jeho čas sa neúprosne krátil.
Najbližšie k nemu bola hliadka, ktorú tvorili Ivan Hirner a Oldřich Kovář. Neboli oveľa starší ako "narušiteľ“. Hirner mal 21 a Kovář len 18 rokov. Obaja boli vojaci základnej služby a so sebou mali dva služobné psy – nemecké ovčiaky Robyho a Ryša.
Len čo vysielačkou dostali správu o poplachu, rozbehli sa ohláseným smerom. A keď našli dieru v plote, vypustili svojich pomocníkov známych pod skratkou SUP – samostatne útočiace psy. Na stráženie hraníc ich začali využívať na prelome 60. a 70. rokov.
Foto: Archív TASR
"To bolo obdobie, keď na opone zanikli elektrické drôty, a tak sa hľadala iná cesta, ako efektívne zasahovať proti utečencom. Išlo o dvojicu psích súrodencov, ktorí z kynologického hľadiska majú k sebe bližšie. Jeden útočil a druhý strážil,“ opísal v knihe Luďka Navaru Příběhy železné opony Adolf Rázek z Dokumentácie vyšetrovania zločinov komunizmu.
Psy trénovali tak, aby u nich podporili zúrivosť a agresivitu. Zasahovať mohli dokonca bez povelu psovoda. Na niektorých úsekoch hraníc mali koterce priamo v hraničnom pásme, takže ak nastal poplach, automaticky sa im otvorili dvierka a psy už vedeli, čo robiť.
O nasadení "supov“, ako ich pohraničníci prezývali, nemal Hartmut, prirodzene, ani potuchy. Po tom, čo prestrihol signálne drôty, ktoré zalarmovali stráže, ho od rakúskeho územia delilo ešte menej ako 250 metrov.
V ceste mu však stálo kukuričné pole. A hoci už v Magdeburgu myslel na kliešte a ďalšie pomôcky, na cestu sa vydal bez kompasu aj miestnej mapy. Pri plánovaní sa spoliehal na to, že zďaleka uvidí svetlá z rakúskej dediny – tak ako ich zazrel z nadjazdu.
Kukurica však vyrástla do dvojmetrovej výšky a zmätený mladík si v tme náhle uvedomil, že ani nevie, kadiaľ bežať. Namiesto toho, aby sa vydal kolmo, teda rovno k hranici, trasu si zbytočne predĺžil tým, že išiel popri nej. Keby sa nebol zmýlil, mohol to zvládnuť.
A určite by to bol dokázal, keby po jeho stope neboli bežali "supy“. Vycvičené na to, aby splnili predpis – prekonať vzdialenosť 400 metrov za 45 sekúnd, narušiteľa zvaliť na zem a "eliminovať“. Útly Nemec nemal šancu.
Odmietnutá pomoc
Štvornohí strážcovia ho dostihli asi o 22.25 h, a to len 22 metrov od rakúskych hraníc. Podľa toho, ako miesto neskôr našli pohraničníci, bolo vidieť, že sa Tautz urputne bránil. Kukurica bola na troch metroch pováľaná a podupaná.
Hirnerovi s Kovářom chvíľu trvalo, kým v kukuričnom poli podľa štekania našli svoje psy. Pohľad, ktorý sa im naskytol, bol strašidelný. Hartmut bezvládne ležal na boku s hlavou obrátenou k Rakúsku, vedľa neho bol zvalený Roby, zatiaľ čo Ryšo ostražito prechádzal okolo. Vlčiaky svoju obeť doslova oskalpovali.
Čítajte aj Gréci majú proti migrantom aj akustické delá. Až 162 decibelov vie ľudí paralyzovať
"Mal stiahnutú kožu s vlasmi na zátylku, zranenia v tvárovej časti hlavy, na spánku, z čoho mu tiekla krv, ďalej zranenie v stehennej časti nohy, ale nepamätám si, ktorej,“ vypovedal po zákroku Kovář.
Napriek tomu, čo videli, nevenovali pohraničníci zranenému najmenšiu pozornosť. Ani keď sa prevalil na chrbát a stonal od bolesti. Namiesto toho, aby mu pomohli, ho začali vyšetrovať. Kovář ho zasypal otázkami, či je sám alebo má spoločníka. Až keď z jeho úst začuli slabé "Hilfe!“, pochopili, že je Nemec.
Ani vtedy mu však nepomohli. Zobrali mu preukaz totožnosti a ďalej zisťovali, či s ním ešte niekto nebol. Dolapený mladík silno krvácal a dochádzal mu čas, ale s dvoma strážcami hraníc to ani nehlo. Radšej skúmali okolie, či tam niekoho neobjavia. A keď dorazil dozorný dôstojník roty, prehliadku si niekoľkokrát zopakovali. Až potom zraneného Nemca previezli autom na rotu, kde ho neskôr vyšetril privolaný lekár.
Po jeho varovaní, že je Tautz vo veľmi vážnom stave, mladíka konečne previezli do vojenskej nemocnice – okolo 23. h, teda asi 40 minút po tom, čo ho napadli psy. Na jeho záchranu bolo však už neskoro. Napriek ošetreniu o 1.15 h zomrel. Dôvodom však neboli jeho početné zranenia, ale šok z vykrvácania.
"Bolo možné toho mládenca zachrániť. Vtedajší príslušníci hraničnej stráže sa však správali nanajvýš neľudsky. Prezerali miesto činu, listovali osobné doklady, snažili sa zistiť, či v oblasti nie sú ďalšie stopy, a keď toho mladého Nemca zobrali na svoju stanicu, bol už jeho osud spečatený,“ zhodnotil pre nemecký rozhlas Ľubomír Morbacher z Ústavu pamäti národa, ktorý sa prípadom zaoberal.
Sfalšované dôkazy
Hartmuta teda nezabili psy, ale ľudská ľahostajnosť. Vedeli to aj pohraničníci a ich nadriadení, ktorí sa postarali, aby sa prípad ututlal. Vtedajší vyšetrovateľ vojenskej prokuratúry Tibor Gaplovský len stroho skonštatoval, že zákrok proti "narušiteľovi štátnej hranice“ prebehol v súlade so zákonom a služobnými predpismi. Tým sa celá vec uzavrela.
V skutočnosti sa však zasahujúci vojaci dopustili trestného činu, a to aj podľa vtedy platných zákonov. Život mladého Nemca, ktorému ani neumožnili, aby sa vzdal, mohli zachrániť, no namiesto toho ho nechali vykrvácať.
Morbacher je o tom presvedčený aj na základe znaleckého posudku troch súdnych lekárov, ktorý bol súčasťou tajného spisu ŠtB. Znalci upozornili, že Hartmut "neutrpel žiadne zranenia nezlučiteľné so životom“ a bol by prežil, keby mu boli včas pomohli.
Čítajte viac Chlapca zabitého na hranici po 30 rokoch rehabilitovali. Vinníci sú bez trestu
Navyše sa zistilo, že ŠtB sfalšovala dôkazy. Oficiálne uviedla, že sa Nemec do nemocnice dostal až o 23.50 h, čo by znamenalo, že sanitke trvalo až 50 minút, kým prešla osem kilometrov od štátnej hranice. Režim si skrátka nemohol dovoliť, aby sa pred súdom ocitli príslušníci pohraničnej stráže, ktorí "ochraňujú“ štát pred "agresormi imperializmu“.
To, že vinníkov Tautzovej smrti za totality nepotrestali, možno ešte pochopiť. Zarážajúcejšie je, že spravodlivosti unikli aj po páde diktatúry, keď Ústav pamäti národa podal trestné oznámenie v prípade Hartmuta i 41 ďalších obetí železnej opony. Bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka všetky zamietol. Zrejme preto, že aj on za socializmu pôsobil ako vyšetrovateľ Vojenskej prokuratúry.
Hartmutova smrť však nebola celkom zbytočná. Pomohla aspoň tomu, že sa na "supy“ zosypala kritika, ktorá ešte toho roku viedla k ich zrušeniu. V auguste 2016 Tautzovi odhalili pamätnú tabuľu na ceste, ktorá spája Petržalku s rakúskou obcou Kittsee, v marci 2017 ho slovenský súd aj rehabilitoval a konanie pohraničnej stráže označil za nezákonné.
Slovenské ministerstvo spravodlivosti jeho rodinu odškodnilo sumou 3 300 eur. Je to síce málo, ale v krajinách bývalého východného bloku sa čosi podobné stalo vôbec po prvý raz.
Čítajte aj Ukrajinec v slovenskom aute v Maďarsku pašoval 21 migrantov do Rakúska
Obete železnej opony (1948 – 1989)
- Z vyše 320 úmrtí pri pokuse o prekročenie hraníc ČSSR na Západ sa najmenej 42 prípadov stalo na Slovensku.
- Podľa odhadov zadržali v ČSSR pri pokuse o ilegálny útek až 18-tisíc občanov NDR.
- Zadokumentované sú zatiaľ štyri prípady usmrtenia východných Nemcov.
- Jedného občana NSR československí pohraničníci omylom zastrelili na území západného Nemecka.