Agrospol Boľkovce sa stal farmou duchov. Spamätá sa Slovensko?

Tam, kde vstúpi mor, život končí. Čierna smrť, ktorá v 14. storočí v Európe zabila 50 miliónov ľudí, sa vrátila, no v inej podobe. Naprieč celým svetom sa šíri africký mor ošípaných a likviduje ich po miliónoch. Živé dvory premieňa na farmy duchov ako v družstve Agrospol Boľkovce. O prácu prichádza takmer 30 zo 45 ľudí. Z titulu vyššej moci tu nútene zabili 8 154 prasiat. Predbežná škoda je vyše jeden milión eur.

22.09.2021 06:00
Rastislav Slocík, Agrospol Boľkovce Foto: ,
Predseda družstva Agrospol Boľkovce Rastislav Slocík: Vírus vymietol maštale ako orkán.
debata (7)

Ľudia, čo zažili riadený kolaps farmy neďaleko Lučenca, naň nezabudnú do konca života. Tím siedmich mužov z bratislavskej veterinárnej centrály, vyškolený na extrémne situácie, metodicky usmrcoval zvieratá. Malé, odrastené, aj prasnice, v ktorých sa už hýbali mláďatá. Obrovská rodina zvierat musela zahynúť, aby ostatné farmy prežili. Krutú, odpornú povinnosť vykonali cudzí ľudia, nik z domácich by sa na to nepodujal. Neplakali len ženy, aj chlapom zvieralo hrdlo. Farma všetkým prirástla k srdcu, bola chlebovou istotou v rozbúrených nepokojných časoch.

Po piatich apokalyptických dňoch na prelome júna a júla zostala jedna z najlepších slovenských fariem bez jediného živého tvora. Ešte aj dva strážne psy sa pobrali za ošípanými do zvieracieho neba. Maštale, kde krochkali tisíce prasiat, ovládlo stiesňujúce, dušu ubíjajúce ticho. Ľudia sa len pomaly vyrovnávajú so skutočnosťou, ktorú si nevedeli predstaviť ani v najčernejšom sne.

Alebo áno?

Rastislav Slocík, 45-ročný predseda boľkovského družstva, patrí k novej generácii poľnohospodárov. Po vysokej škole ho otec priviedol na družstvo s tým, nech chlapec ukáže, čo v ňom je. Práve prišli na Slovensko dánski investori. Usadili sa v Jesenskom v okrese Rimavská Sobota, kde prebudovali farmu bývalého štátneho majetku. Rýchlo preskočili slovenský chovateľský štandard.

Dáni sú svetovými lídrami vo výrobe bravčového mäsa. Je za tým len kapitál, know-how, dravá dobyvateľská vikinská povaha? Ich výborné výsledky na Slovensku jedných provokovali, iných motivovali. Mladý poľnohospodársky inžinier Slocík sa išiel s otcom nie raz pozrieť do Jesenského, aby prišli na to, čo robia noví susedia lepšie. Zaumienili si, že raz sa konkurentom vyrovnajú.

africký mor, prasa, diviak Čítajte viac Africký mor udrel na Slovensko, utratia sedemtisíc prasiat. Bude sa šíriť ďalej a kto ho sem zavliekol?

Plávali proti prúdu

Agrospol Boľkovce dnes patrí k nemnohým slovenským poľnohospodárskym podnikom, ktoré ešte chovajú ošípané. Pár rokov po vstupe Slovenska do Európskej únie nastal rýchly úpadok fariem. Trh s bravčovým mäsom sa úplne zmenil. Ovládli ho nadnárodné obchodné reťazce, ktoré diktovali cenu. Ak ju mäsokombináty, v tom čase prechádzajúce až nezmyselnou modernizáciou, nedokázali akceptovať, objednali si reťazce lacné prebytkové mäso z Európy. Poľnohospodári dostávali za ošípané menej a menej, chýbali im zdroje na obnovu fariem, a tak sa od stratovej výroby odstrihávali.

Z 2,6 milióna ošípaných chovaných v roku 1990 sa stádo o tri desaťročia neskôr scvrklo na nejakých 600-tisíc zvierat. V réžii dánskeho kapitálu je dnes zhruba 40 percent produkcie bravčoviny na Slovensku.

Družstvo v Boľkovciach bolo jedným zo slovenských podnikov, ktorý sa dotiahol na úroveň porovnateľnú s Dánmi. Veterinárny lekár Maroš Antalík, donedávna vedúci chovu na lučenskej farme, prišiel na družstvo pred sedemnástimi rokmi. Mal za sebou skúsenosť z viacerých fariem, ale zakotvil až v Agrospole. Vysvetlenie, prečo zostal práve v tomto družstve, hovorí samo za seba.

„Nielen mňa, ale aj ostatných pritiahla na farmu dobre zaplatená práca. Robil som aj inde, kde peniaze pritekali na účet nepravidelne. Tu sa nestalo, aby sme čakali dva-tri mesiace na výplatu,“ porovnáva pomery Maroš Antalík. Práve zárobková istota najviac stabilizovala kolektív ľudí. Antalík podotkne, že jadro tvorili tridsiatnici, štyridsiatnici a prichádzali stále mladšie ročníky. Každý si vedel spočítať, čo si môže dovoliť, rodiny si vedeli plánovať budúcnosť.

Chovateľský tím sa utváral bezmála 20 rokov. Ľudia mali možnosť kariérneho rastu. Gabriel Holko začínal na farme, kde pracovala aj jeho mama, ako nočná služba. Bdel nad pôrodmi prasníc. Potom mu zverili insemináciu, neskôr sa stal zootechnikom.

„Náš predseda sa od začiatku prejavoval ako náročný šéf. Nútil nás ustavične sa vzdelávať. A keď sme si mysleli, že už je to dobré, opýtal sa: A nedalo by sa lepšie? Zakaždým sa ukázalo, že dalo,“ rekapituluje vzostup farmy Gabriel Holko.

Slocík bol prísny nielen na ľudí, ale aj na seba. Budíček ho zobúdzal o štvrtej ráno. Sadol do auta, prešiel si boľkovskú aj lučenskú farmu. Kto z manažérov si dnes naordinuje takýto tvrdý režim dňa? Priamočiary, inteligentný a áno, líder s charizmou.

Keď sa na poslednom zjazde družstevných roľníkov v decembri roku 1989 pýtali Františka Čubu, predsedu kedysi chýrneho JZD Slušovice, či sa z Československa stane ázijský tiger ako zo Singapuru, odvetil, áno, ak budeme ochotní pracovať usilovnejšie a nápaditejšie. Slocíkovi sa nelenilo a nad prácou premýšľal.

V Dánsku aj bohatý farmár chodí v montérkach a gumákoch po maštali. Keď chovateľ nevidí zvieratá, nevie, čo sa s nimi deje. Maroš Antalík hovorí, že Slocíkovi nič neušlo. Občas s ním bývali nepríjemné rozhovory. Chyby nikomu neodpúšťal. Náročnosť nebola márna. Stádo z roka na rok lepšie prosperovalo. Dnes únia razí heslo Z farmy na stôl. Mesačne len z lučenskej farmy odchádzalo na vidličku spotrebiteľov 800 až 1000 ošípaných. Boli z nich tisíce rezňov. Na farme s 8-tisíc zvieratami bol úhyn iba 1,5 percenta.

Farma duchov ožíva: Zootechnik Gabriel Holko s... Foto: Jozef Sedlák, Pravda
družstvo Agrospol Boľkovce, Gabriel Holko Farma duchov ožíva: Zootechnik Gabriel Holko s psíkom Čibejsom.

Zodpovednosť utáraných politikov

Túžim po oživení farmy. Už tu mám prvého živého tvora psíka Čibejsa. O nejaký čas otestujeme skúšobnými prasiatkami, či je farma po hĺbkovej dezinfekcii naozaj čistá. Lenže veľa bude závisieť od toho, či poľovníci naozaj zosekajú stavy diviakov na únosnú mieru a či sa nám ľudia, ktorí mali neopakovateľné chovateľské skúsenosti, vrátia späť. Dostávajú odstupné, ale zároveň si hľadajú náhradnú prácu, rodiny musia z niečoho žiť. Budúcnosť je plná neistôt, ale zabojujeme o ňu.

Našu farmu nezničil mor, ale politika, ktorá kašľala na poľnohospodárstvo. Som hlboko sklamaný z politikov, nevidím už ani jedného, ktorý si stojí za tým, čo povie. Robia si z nás dobrý deň, keď si myslia, že stačí povedať, prepáčte. Ľudia, ktorí prišli o prácu a opäť musia začínať od znova, už toho majú plné zuby.

Gabriel Holko, správca farmy Lučenec

Vírus rozniesli diviaky

Na prelome rokov 2014/2015 sa objavil africký mor v Pobaltí, Poľsku, neskôr v Maďarsku a v roku 2017 prekvapujúco v Zlíne. Bolo len otázkou času, kedy ho diviaky, jeho prirodzení nositelia v prírode, zavlečú cez zelenú hranicu na Slovensko. Hory a chotáre boli plné diviakov, ak sa nakazia, označkujú vírusom celé prostredie.

Čo môže urobiť podnik, ktorý chová ošípané? Opevniť ho betónovým plotom. Ten už na farme stál. Družstvo zakázalo svojim pracovníkom chovať ošípané, aby malo istotu, že ľudia nedovlečú z drobnochovov nákazu na farmu, kde sa chovalo osemtisíc zvierat. Na konci roka dostávali družstevníci v Boľkovciach 160 – 180-kilogramové prasa ako deputát, prémiu za to, že rešpektovali prísne bezpečnostné opatrenia.

„Vravel som, hocikedy si vezmem prasa z farmy, lebo viem, ako sme ho chovali, čím kŕmili. Keď som sem prišiel ako mladý veterinárny lekár, neveril som, že pri takej koncentrácii môžu byť zvieratá zdravé a v pohode bez liekov – antibiotík. Stlačili sme úhyn na 1,5 percenta. Nič lepšie nehovorí o tom, že sme sa naučili chovať ošípané, aby bolo dobre im aj nám.“

Farma pred explóziou moru. Foto: Jozef Sedlák, Pravda
prasiatka, družstvo Agrospol Boľkovce Farma pred explóziou moru.

A predsa farma padla. Dodnes nie je jasné, ako sa vírus na farmu nehľadiac na celý reťazec opatrení dostal. Napokon veterinári dospeli k názoru, že vírus mohli preniesť hlodavce, hmyz. Neďaleko farmy je hora a pred explóziou moru náhle zosmradla. Rozkladali sa v nej zdochliny diviakov.

Koľko vlastne žije diviakov v prírode? Názory sa rôznia. Poľovníci tvrdia, že ich v tejto chvíli nie je viac ako 100-tisíc až 120-tisíc. Zato poľnohospodári, ktorým nielen diviaky, ale aj ostatná zver, najmä jelenia, srnčia a nepôvodná danielia spôsobuje ročne škody za 9 miliónov eur, odhadujú, že sa ich po lesoch, lúkach a poliach potuluje viac – 150-tisíc, ba objavujú sa odhady dokonca na úrovni 200-tisíc.

No nech je to číslo blízke hornej či dolnej hranici odhadu, diviakov je viac, než ich unesie príroda, veď korzujú už po predmestiach Bratislavy, Žiliny, Pezinka. Jedno z prvých nariadení, ktoré v júli krátko po svojom vymenovaní prijal nový minister pôdohospodárstva Samuel Vlčan, znelo: znížiť radikálne denzitu, teda hustotu, výskyt diviakov v prírode. Na sto hektárov pôdy by malo byť len 0,5 diviaka. V prípade boľkovského družstva, ktoré hospodári na 1 100 hektároch pôdy, by to znamenalo päť-šesť diviakov na celý chotár.

prasiatka, svinky, ošípané Čítajte viac Honba na diviaky, akú história nepamätá. Poľovníci dostanú od 40 do 70 eur za mŕtve zviera, zdravé mäso pôjde do obchodov

Nie kráľ Šalamún, ale štát

„Premnožené čriedy diviakov, ale aj inej zveri mali byť už dávno zredukované. Stav, ktorého sme svedkami, nevznikol včera, ani pred rokom, ale je o. i. aj dôsledkom toho, ako je organizované poľovníctvo,“ myslí si Rastislav Slocík. Až do roku 2009 platil zákon z čias socializmu (1962). Keď ho napokon novelizovali, zákonodarcovia ho ušili, nielen Rastislav Slocík je o tom presvedčený, na mieru novej vrstvy poľovníkov.

Medzi poľnohospodármi sa šíri názor, že lobby lovcov bažiacich po zlatých trofejach ide naprieč politickými stranami. Len tak sa podľa nich mohol narodiť zákon, osou ktorého je iba formálny plán lovu a chovu, nezohľadňujúci reálny vývoj čried zvierat v prírode a už vôbec nie tzv. kmeňové normované stavy zveri. Keď minister Vlčan ohlásil radikálny boj proti premnoženým diviakom, povedal, že loviť by ich mohlo 63-tisíc poľovníkov. Toľko ich oficiálne evidujú.

Koľkí z poľovníckej armády, ktorá je väčšia ako profesionálne vojsko, sa reálne zapoja nielen do lovu, ale aj do zberu rozkladajúcich sa zdochlín, keď celá polovica má bydlisko v inom okrese, než je revír, v ktorom poľuje? A aké sú to poľovnícke spoločnosti, keď podmienkou členstva je vstupný poplatok 5-tisíc eur a ročný členský poplatok vyjde na 2-tisíc eur? To sú otázky, ktoré si kladie Rastislav Slocík a spolu s ním aj ďalší poľnohospodári, vinohradníci či poľovníci, ktorí síce vlastnia pôdu a lesy, ale stoja mimo združení.

V živote nič nie je jednoznačné a čierno-biele. Organizovaných poľovníkov do krvi uráža, keď sa ich niekto odváži označiť len za lovcov, sú predsa aj chovateľmi. Pokrivenie ustálených procesov, ktoré im predhadzuje na oči poškodená strana, považujú za skresľovanie toho, čo sa reálne odohráva v životnom prostredí – spoločnom pre zver i ľudí. Ustálené vzťahy v prostredí, ktoré potrebujú zvieratá i ľudia, podľa poľovníkov deformujú práve poľnohospodári. Prekážajú im veľké lány, narušené osevné postupy, ktoré najmä v podnikoch, kde nič nechovajú, vyúsťujú do pestovania monokultúr. Odmietajú reči o kastovníctve poľovníctva.

Mor družstvo premenil na farmu duchov. Maštaľ... Foto: Jozef Sedlák, Pravda
družstvo Agrospol Boľkovce, prázdna maštaľ, prázdno Mor družstvo premenil na farmu duchov. Maštaľ stratila svojich obyvateľov.

Kto má pravdu, keď od chotára k chotáru či od jedného poľovného revíru k druhému môže byť situácia nielen v odtienkoch, ale aj v základných farbách iná? Otázka znie: Občas či spravidla? A kto bude kráľom Šalamúnom, čo spravodlivo nielen rozsúdi, lež aj nastolí pravidlá vedúce k dobrému hospodáreniu v krajine? No predsa tí, čo vedú štát, veď ide o vec verejnú, ktorá sa v konečnom dôsledku dotýka celej spoločnosti.

Ako sa v tom, čo sa desaťročia zauzľovalo, vyznať? Mnohé veci azda najlepšie vysvetľujú detaily. Rastislav Slocík porovnáva dve dekády v hospodárení boľkovského družstva. Podotkne, že pestujú plodiny v nezmenenej skladbe na 75 parcelách, nemajú teda žiadne megahony. Kým v prvom desaťročí im zver spôsobovala škody na únosnej hranici, v druhom zver zožrala úrodu za 60-tisíc až 100-tisíc eur ročne. Na mobile premietne záber, ktorý je typický pre okres Lučenec. Poľom sa ženie stádo danielov. Črieda akoby nemala konca-kraja. Je hladná a žerie všetko, čo jej poľnohospodárska samoobsluha ponúka.

V Agrospole na skúšku oplotili 160 hektárov poľa lesníckym pletivom v dĺžke sedem kilometrov. Stálo ich to 58-tisíc eur a naozaj sa v tejto časti chotára pohyb zveri znížil, škody klesli. Lenže družstvo nedokáže z roka na rok ohradiť celé obrábané územie, má množstvo iných výdavkov, bez ktorých by bol chod podniku nemysliteľný. Vlani okraje jedného z kukuričných honov vykosili, aby vznikol pľac, na ktorom by boli diviaky pre poľovníkov ako na dlani. Nepomohlo, nájazdy diviakov pokračovali.

V maštaliach rastú stromy

Opatrenia proti šíreniu moru prišli päť minút po dvanástej. Vyrástol som v poľnohospodárskej rodine. Otec, aj moji starí rodičia boli tak ako ich predkovia spätí s pôdou. Ľudí čoraz viac dráždia reči politikov o sebestačnosti. Pamätáme si, ako vyzerala dedina nášho detstva, mladosti a čo je z nej dnes.

Keď som prišiel v roku 1998 z vojny ako mladý veterinár na družstvo, mali tam kravy, ovce, ošípané. Teraz v rozborených maštaliach rastú stromy, všetko je zdevastované. Polia obrábajú veľké spoločnosti, ktoré žijú z dotácií, toto je podstata poľnohospodárstva. Neexistovala a neexistuje koncepcia rozumného riešenia ako poľnohospodárom a vidieku pomôcť.

Nešéfoval som len osemtisícovej farme, ale mám aj malé hospodárstvo. Na veľkej farme som profesionálne rástol, na malej vychutnával vôňu dozrievajúceho obilia, čerstvo zoranej zeme, ktorú som sám pooral. Každá z fariem mi dávala potešenie, také aké pozná len roľník. Zárobok z veľkej istil rodinný rozpočet, to, že bude na splátku hypotéky aj lízingov strojov, čo som si kúpil na moje gazdovstvo.

Lenže so 120 ovcami nezabezpečíte potravinovú sebestačnosť Slovenska. Predstava, že takýchto fariem vznikne teraz extrémne množstvo, je politickou ilúziou. Generácia ľudí, ktorí mali vzťah k poľnohospodárstvu a pôde je už dávno preč, potravinová budúcnosť je v takých farmách, akú vbudovalo družstvo v Boľkovciach, malé sú doplnkom na spestrenie regionálnej ponuky.

Na farme ošípaných sme nechali s kolegami kus života, boli by sme radi, keby sa opäť zaplnila zvieratami. Som skeptik, štát rieši veci, ako si úradníci zvykli – pomaly, nedôsledne, ale naše rodiny nepočkajú, treba ich živiť. Dostal som nejaké ponuky, vyhodnocujem ich.

Maroš Antalík, veterinárny lekár na lučenskej farme
Ako ďalej? Otázka, ktorá trápi Rastislava... Foto: Jozef Sedlák, Pravda
družstvo Agrospol Boľkovce, Rastislav Slocík, Maroš Antalík Ako ďalej? Otázka, ktorá trápi Rastislava Slocíka, predsedu družstva (na snímke vľavo), aj veterinárneho lekára Maroša Antalíka.

Rébus družstva, rébus krajiny

V družstve stoja pred otázkou ako ďalej. Celú úrodu kŕmneho obilia, kukurice, ale aj sóje premieňali na bravčové mäso. Bolo to mäso s najkratšou uhlíkovou stopou. Najvzdialenejšie pole ležalo 10 kilometrov od maštalí s ošípanými. Vyrábali si vlastné kŕmne zmesi a bioplynová stanica spracúvala hnojovicu.

Tam, kde sa chovajú zvieratá, sa celkom prirodzene produkuje hnoj. Ten je dnes pre okolie všetkých slovenských fariem spoločenským problémom. V Boľkovciach ho elegantne vyriešili: hnojovicu sústredili do bioplynovej stanice a vyrobili z nej dve užitočné veci: jej spálením ročne dodali do rozvodnej siete 8000 MWh elektrickej energie, čo je spotreba troch tisíc domácností. Druhým cenným produktom bolo 26-tisíc ton digestátu, organického hnojiva, ktoré zapracúvali do pôdy.

Čo z pôdy odišlo, to sa do nej naspäť vrátilo.

„Vlani sme zainvestovali 400-tisíc eur do modernizácie živočíšnej výroby. V objektoch, ktoré máme, sa nedajú chovať kravy, ovce, kozy, sme chovatelia ošípaných,“ hovorí predseda družstva a dodá: „Naučili sme sa chovať ošípané, ak to pôjde, vrátime sa k nim.“

Podmienkou oživenia chovu je čo najskôr obmedziť počty diviakov. Minister Vlčan v júli hovoril o odstrele okolo 100-tisíc diviakov.

V posledných mesiacoch idú ceny potravín hore. Na koni budú tí, čo ich produkujú, nie Slovensko, ktoré ich za miliardy eur dováža. Obchodná bilancia krajiny je mínus dve miliardy eur ročne. Namiesto vývozu obilia a kukurice treba revitalizovať farmy ošípaných a hydiny. Nebude to drahé? Začínať od nuly je vždy drahé. Nie je však riskantnejšie byť odkázaný na milosť a nemilosť svetového trhu a jeho dražejúcej ponuky potravín?!

V každom podnikaní je ukryté riziko. Možno ho minimalizovať poistením. Poisťovne po tom, čo sa stalo v Boľkovciach, považujú farmy ošípaných za rizikové a za poistenie si treba priplatiť. Ak si má Slovensko vyrobiť dosť vlastného mäsa, a teraz spotrebu najobľúbenejšej bravčoviny z vlastnej produkcie pokrýva len na 40 percent, mal by štát prispieť na poistné. A, pravdaže, čo najskôr dostať do rovnováhy s možnosťami prírody stavy diviačej zveri. Jeseň bude z toho pohľadu rozhodujúca.

Od toho, ako zvládne Slovensko diviačí rébus a následne oživenie fariem, naozaj závisí, kam sa bude uberať potravinová budúcnosť krajiny.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #Africký mor ošípaných #mor ošípaných