„Počal ma pár slovenských socialistických rojkov, ktorí emigrovali do Chicaga,“ Touto vetou sa začínajú Dubčekove pamäti, ktoré mu krátko pred tragickou smrťou pomohol napísať česko-americký publicista Jiří Hochman.
Dubčekovi rodičia sa spoznali až v Amerike, pochádzali však zo západného Slovenska, dokonca z rovnakého okresu. Otec Štefan z Uhrovca a matka Pavlína (rodená Kobydová) z neďalekých Bánoviec. Otec sa vyučil za tesára, a keďže doma prácu nenachádzal, vybral sa najprv do Budapešti. Tam sa zamestnal v nábytkárskom závode, ale čoskoro sa zapojil do činnosti socialistickej robotníckej strany a o prácu prišiel.
V roku 1912 sa pridal k tisíckam Slovákov, ktorí išli hľadať šťastie do Ameriky. „Bol to energický, podnikavý, premýšľajúci a nezávislý muž,“ charakterizoval ho syn. Takmer vždy mal dobrú náladu a vďaka fyzickej zdatnosti i veľkej zručnosti sa tešil prirodzenej autorite. Štefan Dubček mal vtedy iba 19 rokov, ale dvom cesta ľahšie uplynie – sprevádzal ho mladší brat Michal, vyučený krajčír.
Dávame do pozornosti 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka
Z Chicaga späť do Uhrovca
V Chicagu žila po Clevelande druhá najpočetnejšia slovenská komunita v USA. Ľudia sa organizovali do krajanských spolkov. Štefan Dubček sa zapojil do slovenského spevokolu a hral aj v amatérskom divadle. Pracoval ako tesár vo viacerých firmách, pred prvou svetovou vojnou zakotvil v závode na výrobu hudobných nástrojov. Naďalej vyznával ľavicové politické názory a vstúpil do americkej socialistickej strany, ktorá bola práve na svojom vrchole.
Jedného dňa v roku 1918 sa v chicagskom Slovenskom robotníckom dome zoznámil s Pavlínou Kobydovou, o štyri roky mladšou krajankou. Pracovala ako kuchárka a slúžka u bohatého obchodníka.
Opustil krajinu, v ktorej prežil svoje detstvo, a vrátil sa do vlasti, ktorú poznal len z rozprávania rodičov.Pavel Pollák, historik a dlhoročný Dubčekov priateľ
„Matka bola samouk, mala mimoriadne vyvinutý zmysel pre dobro a spravodlivosť a spontánne sa prikláňala k socialistickým ideám, ktoré boli v mnohých smeroch blízke jej kresťanskej výchove,“ spomínal syn.
Do manželského zväzku vstúpili Štefan a Paulína v apríli 1919 a o osem mesiacov sa im narodil syn Július. V nasledujúcom roku sa obaja rodičia stali členmi Komunistickej strany USA, ktorá vznikla z frakcie socialistickej strany.
Medzitým sa v ich ďalekej domovine udiali prevratné veci. Slováci sa vymanili z uhorského jarma a vytvorili spoločný štát s Čechmi. Začiatkom roku 1921 sa preto Dubčekovci rozhodli vrátiť na Slovensko.
Štefanov rodný dom v Uhrovci však našli v neobývateľnom stave. Nasťahovali sa preto do menšieho domu, v ktorom sa pred v roku 1815 narodil najväčší Slovák 19. storočia Ľudovít Štúr. Patril miestnej evanjelickej farnosti a prechodne v ňom býval organista Alexander Trančík, ktorý ho ochotne uvoľnil Dubčekovcom. Keď sa im štvrť roka po návrate z USA narodil druhý syn Alexander, Trančík sa nielenže stal jeho krstným otcom, ale chlapča po ňom rodičia pomenovali, hoci pôvodne sa mal volať Milan.
Foto: TASR, Radovan Stoklasa
Vidina rajskej záhrady
Na rané detstvo v Uhrovci mal Alexander Dubček len zopár hmlistých spomienok. Veď 3,5-ročný v marci 1925 musel s rodičmi ísť na ich ďalšiu cestu do sveta. Smerom na východ.
Dubčekovci vstúpili do Interhelpa, ako sa nazývalo v esperante priemyselno-výrobné robotnícke družstvo. Vo voľnom preklade to slovo znamená medzinárodná svojpomoc. Družstvo vzniklo na základe výzvy samotného Lenina k „svetovému proletariátu“ a malo poskytnúť pomoc novému Rusku.
Podmienkou prijatia do družstva bolo nielen členstvo v socialistickej (respektíve v komunistickej) strane, ale aj členský vklad vo výške 5-tisíc korún, čo na tie časy nebolo vôbec málo. Dubčekovci museli predať, čo sa len dalo a ešte si niečo požičať od príbuzných, lebo vlastné úspory im nestačili. Peniaze išli nielen na cestovné, ale najmä mali slúžiť na zakúpenie strojov a zariadení do tovární, ktoré interhelpisti chceli v Rusku postaviť.
Ďalšou podmienkou bol písomný záväzok, že člen družstva odpracuje v Rusku najmenej tri roky. Postupne sa vyjasnilo, že to nebude v európskej časti Ruska, ale v ďalekom vtedy sovietskom Kirgizsku. Kdesi na úpätí pohoria Taňšan neďaleko hraníc s Čínou.
Čítajte viac Záhady Dubčekovho únosu
Načo vlastne bolo dobré Dubčekovcom tak ďaleko cestovať, a navyše niekoľko rokov po návrate spoza veľkej mláky? Vysvetľuje to 94-ročný historik Pavel Pollák a Dubčekov dlhoročný priateľ, ktorý v roku 1961 napísal prvú monografiu o dejinách Interhelpa. „Povojnová kríza a veľká nezamestnanosť schladili predstavy Dubčekovcov, s ktorými sa vracali z USA domov. Na Slovensku sa znovu rozmohlo vysťahovalectvo. Výzva ruských boľševikov znela lákavo, navyše ju podporili českí socialisti, predovšetkým zakladateľ Interhelpa Rudolf Mareček,“ povedal Pollák pre Pravdu.
Záujemcom sľubovali zadarmo pôdu v Prževalsku na brehu jazera Issyk-kuľ. Zem je tam vraj taká úrodná, vykresľoval Mareček, že rodí sama. Úroda prináša nádherné jablká, zamatové broskyne a sladké hrozná. Štefana Dubčeka predstava pozemského raja nadchla.
Pollák spoznal Štefana Dubčeka v januári 1949, keď sa ako vysokoškolák začal zaujímať o dejiny Interhelpa: „Napriek mnohým životným sklamaniam bol naďalej človek s romantickou dušou a veľkou túžbou po spravodlivejšom svete.“
Šok menom Pišpek
Do príprav na ďalekú cestu sa Dubčekovci zapojili už v máji 1923 a odišli s prvým transportom zo Žiliny 29. marca 1925. V desiatich osobných vozňoch sa viezlo 303 cestujúcich aj s deťmi. V štrnástich nákladných vagónoch prevážali nakúpené stroje a zariadenia vrátane amerického traktora Fordson a menšie nákladné auto.
Cesta dlhá 7 500 kilometrov im trvala takmer mesiac. Namiesto rozprávkového Issyk-kuľa ich privítala holá step v okolí severnejšie položeného a od jazera 330 kilometrov vzdialeného Pišpeku. Dnes je to 1,5-miliónový Biškek, hlavné mesto samostatného Kirgizska, ale pred takmer sto rokmi išlo o nepekné 20-tisícové mestečko, známe len orientálnym bazárom.
„Štefan Dubček spomínal, že vlak zastal asi štyri kilometre pred Pišpekom, lebo ďalej koľajnice nepokračovali. Nebola tam ani staničná budova, len niekoľko vetchých chatrčí. Ďalej viedla už len cesta pre ťavie karavány,“ poznamenal Pollák. Ktosi povedal: „Vážení, prišli sme na samý koniec sveta.“ Niektoré ženy sa oborili na manželov so spŕškou výčitiek. Kam si ma to doviezol? Čím zajtra nakŕmim deti? Je tu niekde aspoň pitná voda?
Pollák sa v roku 1949 zhováral nielen so Štefanom Dubčekom, ale prvýkrát aj s jeho synom Šaňom, ako volali Alexandra príbuzní a priatelia. Vtedy ešte žil v Trenčíne a pracoval ako robotník v droždiarni. „Keď som ho poprosil, či by sa podelil s najranejšími spomienkami na Pišpek, rozpamätával sa najmä na akútny nedostatok pitnej vody a na hlad.“
Alexander Dubček spomínal na kŕdle vrabcov, ich vajíčka na jar boli všade a hladní chlapci ich jedli surové, niekedy aj so škrupinami. Neskôr sa naučili vrabce chytať a opekať ich na ohníku.
Koncom mája vystriedala prízemný mraz až 40-stupňová horúčava. Čoskoro prepukla dyzentéria a malária. A lekára nikde! Do konca roka zomrelo 30 detí interhelpistov, väčšina tých, čo mali menej ako päť rokov. Pri Julkovi i Šaňkovi asi vtedy stáli všetci anjeli…
Skok v rozvoji Kirgizsku
Prvé, čo interhelpisti po príchode urobili, bolo to, že vylúčili zo svojich radov Marečka. Cítili sa podvedení, ale nemienili rezignovať.
Nemali kde bývať, preto rýchlo postavili tehelňu, aby mali materiál na výstavbu svojich príbytkov i dielní. Miestna samospráva Pišpeku medzitým uvoľnila niektorým rodinám presídlencov baraky, kde kedysi liečili nakazených týfusom, a ďalšie rodiny nasťahovala do barakov v bývalom lágri pre vojnových zajatcov. Ostatným neostávalo iné, ako si vyhĺbiť zemľanky.
Niektoré rodiny riešili ťažkosti „aklimatizácie“ odchodom do iných časti Ruska alebo dokonca domov. Vedenie družstvá poslalo list do vlasti interhelpistom, ktorí sa pripravovali na druhý transport. Neodrádzali ich od zámeru pricestovať, len im kládli na srdce, aby si vzali so sebou aj nejakého lekára.
Čítajte viac Apríl 1969: Husákov poker, Dubčekov vzdor a Brežnevove lži
Vo vlaku, ktorý v nasledujúcom roku priviezol ďalších vyše 600 Slovákov a Čechov, boli už nielen dvaja lekári, ale aj dvaja učitelia pre družstevnú školu, medzi nimi aj spisovateľ Peter Jilemnický.
Za ten rok vyrástli v Pišpeku a jeho okolí viaceré objekty Interhelpa. Aj prvá elektráreň v Kirgizsku a zároveň v celej Strednej Ázii. Na slávnosti rozsvietenia prvej žiarovky v meste sa zúčastnila celá kirgizská vláda.
Už sa pracovalo v zámočníckej, koželužnej aj drevárskej dielni. Keď autor tohto textu navštívil v roku 1981 ako novinár hlavné mesto vtedy ešte Kirgizskej sovietskej republiky, ukázali mu hostitelia aj historickú štvrť, ktorú kedysi postavili interhelpisti. Nazvali ju Okrúhlym mestečkom. Návštevník sa ocitol uprostred prízemných obytných budov i priemyselných prevádzok postavených do kruhu. „V tejto prevádzke behal v krátkych nohaviciach váš Dubček. A jeho otec tu pracoval ako vedúci,“ utrúsila s úsmevom sprievodkyňa napriek tomu, že Dubčekovo meno sa vtedy mohlo verejne vysloviť len v zlom politickom zmysle.
Kým na Slovensku i v Česku sa na Interhelpo pozerá ako na prejav boľševickej utópie, v kirgizskej historiografii sa výsledky jeho činnosti hodnotia veľmi kladne. „Bol to skok v industrializácii a modernizácii krajiny, žiaľ, nedokončenej,“ podotkla Natalia Andrianová z Ruskej univerzity v Biškeku.
Útek pred Stalinovým terorom
Situácia sa zmenila v tridsiatych rokoch 20. storočia, keď sovietska moc začala majetok Interhelpa postupne zoštátňovať, keď v jeho továrňach začali prevažovať sovietski občania nad presídlencami, a najmä keď sa rozbehla represívna mašinéria Stalinovho režimu.
„Alexander Dubček mi rozprával o strašných výjavoch zo železničnej stanice vo Frunze, kam privážali z Ukrajiny a zo stredného Ruska do vyhnanstva takzvaných kulakov. Keď dozorcovia otvárali dobytčiaky, z mnohých vypadávali už len mŕtve telá,“ zdôraznil Pollák. Saša, ako volali Alexandra v ruskej škole, mal 12 rokov, keď ho poslali s ďalšími spolužiakmi čistiť tieto vozne. Čo v nich videl, navždy sa mu vrylo do pamäti. Pýtal sa otca, prečo vojaci zanechali rozkladajúce sa mŕtvoly a čo tí ľudia urobili, že s nimi takto naložili? Otec mu to nevedel vysvetliť.
V roku 1933 sa Štefan Dubček rozhodol odísť s rodinou z kirgizskej metropoly do Nižného Novgorodu. Šaňo smútil, opúšťal kamarátov i kamarátky, medzi nimi Annu Ondrišovú (ktorá sa po skončení druhej svetovej vojny stala jeho manželkou).
Čítajte rozhovor Meno Dubček otváralo dvere do sveta, hovorí jeho priateľ a historik Laluha
Nižný Novgorod, ktorý sa nachádza na sútoku Volgy a Oky, vtedy premenovali na Gorkij. Rusi na predmestí stavali veľkú automobilku a koncern Henryho Forda pre ňu dodal stroje i technológie. Pracovali tam stovky amerických inžinierov a technikov. Štefan Dubček vedel po anglicky, vďaka čomu sa vo fabrike rýchlo uplatnil.
Američania vybudovali pri automobilke mestečko pre zahraničných odborníkov. Našiel sa tam dvojizbový komfortný byt aj pre Dubčekovcov. Prvé roky išlo všetko ako po masle, chlapci navštevovali strednú školu. Potom sa však 15-ročný Július dostal do pouličnej bitky s vrstovníkmi z inej štvrte a jedného zranil. „Julo bol vždy prchkejší ako ja a zriedka si niečo premyslel predtým, ako konal,“ spomínal brat. Rodičia sa báli, že skončí vo väzení, preto matka narýchlo odcestovala so starším synom na Slovensko.
Šaňo – Saša – zostal s otcom, aby dokončil školu. Atentát na miláčika ľudu Sergeja Kirova v roku 1935 však rozpútal v sovietskom Rusku stalinistický teror. Ľudia mizli bez príčiny a bez súdu nevedno kam, medzi nimi aj rodičia Sašových spolužiakov. Represálie postihli riaditeľa fabriky i náčelníka cechu, v ktorom pracoval Štefan Dubček. Jeho dospievajúci syn to nemohol nevnímať.
Čítajte viac Dubček zo strany von!
Všade zavládla atmosféra podozrievania a udavačstva. Orgány tajnej polície sa zamerali aj na cudzincov, pod ich drobnohľadom sa ocitli členovia Interhelpa. Viacerých neodôvodnene obvinili zo špionáže pre československú rozviedku. Skončili v gulagoch, niekto dokonca pred popravnou čatou.
V lete 1938 vyšiel zákon, ktorý cudzím štátnym príslušníkom predpisoval prijať najneskôr do nasledujúceho roku sovietske občianstvo. V opačnom prípade sa museli pobrať preč. Štefan Dubček dlho neváhal. Niekoľko týždňov po Mníchovskej dohode západných mocností s hitlerovským Nemeckom sa vrátil s mladším synom na rodnú zem.
„Vnútorné rozpoloženie 17-ročného Alexandra nebolo ľahké. Opustil krajinu, v ktorej prežil svoje detstvo, a vrátil sa do vlasti, ktorú poznal len z rozprávania rodičov,“ prízvukuje Pollák. Návrat na Slovensko znamenal preňho nový začiatok. Práca v považskej zbrojovke, účasť v Povstaní, manželstvo a rodina, politická kariéra so vzostupmi a s pádmi – to všetko a mnohé ďalšie, čo malo ešte len prísť.