Úplnú elektrifikáciu na slovenskom území sa podarilo dokončiť na jeseň 1960, takže počas dramatických dní v auguste 1968 s napájaním rádia elektrinou už nikto nemohol mať problém. Napriek tomu rozhlasový prijímač ešte nebol samozrejmosť v každom byte či dome. A kto ho mal, tak sa v noci z 21. 8. na 22. 8. 1968 nedozvedel nič. Odporca reforiem a obdivovateľ Moskvy Karel Hoffmann, ktorý bol riaditeľom Ústrednej správy spojov, nariadil vypnúť všetky rozhlasové vysielače, takže k poslucháčom sa nedostala správa politického vedenia štátu, ktoré informovalo o invázii a dôrazne ju odsúdilo.
Dávame do pozornosti 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka
Hoffmann však zabudol vydať pokyn prerušiť vysielanie rozhlasu po drôte, ktorý mal v roku 1968 približne 650-tisíc účastníckych staníc. Z tohto počtu však vyplýva, že ho všetci doma nemali. V pohnutých dňoch augusta 1968 tak bola pre väčšinu ľudí jediným spoľahlivým zdrojom informácií denná tlač.
Denník Pravda vtedy zohral významnú úlohu, a zvlášť preto, že bol jednoznačne najčítanejšími novinami na Slovensku. Čitateľky a čitatelia sa ráno 22. 8. 1968 dozvedeli z Pravdy o vpáde cudzích vojsk. Podobne to bolo v ďalších dňoch, keď napriek veľmi sťaženým podmienkam pri výrobe a distribúcii tento denník zverejňoval v mimoriadnych vydaniach pravdivé, neskreslené informácie o invázii, ktorú agresori falošne označovali za bratskú pomoc.
Čítajte aj Peter Weiss o Dubčekovi: Politik svetový, národný, ale najmä ľudský