Po vypočutí tohto výroku sa človek zamýšľa, či ide v skutočnosti o dve rôzne solidarity zasadené do dvoch rôznych kontextov: čo je iné v prístupe k solidarite v roku 2015 a teraz?
Odkedy sa na Ukrajine začal otvorený vojnový konflikt, vo zvyšku sveta sa zdvihla mohutná vlna solidarity k Ukrajincom, ktorí si útekom z krajiny zachraňujú holé životy. Slovensko nebolo výnimkou a vyhlásenia o solidarite prišli takmer okamžite zo strany občianskej spoločnosti, médií a predovšetkým politických lídrov, ktorí reagovali v nezvyčajnej humanistickej jednote.
Solidarita sa prejavila nielen materiálnou a finančnou podporou ukrajinskej armády, ale aj otvorením východnej schengenskej hranice pre utečencov. Samotná utečenecká otázka bola vyjasnená ešte pred vypuknutím vojny, keď minister obrany Jaroslav Naď oznámil plnú pripravenosť slovenských štátnych inštitúcií prijať tisíce ľudí, ak by malo dôjsť k najhoršiemu.
Do piateho dňa vojny na Ukrajine prekročilo slovenské hranice už viac ako 26-tisíc ľudí, ktorým bola poskytnutá pomoc v podobe lekárskeho ošetrenia, stravy, prístrešia či dopravy. Štátne orgány, mestá a obce, humanitárne organizácie i jednotlivci konajú v neuveriteľnom súcite a jednote, aby zmiernili útrapy ľudí utekajúcich pred vojnou. S cieľom uľahčiť vstup Ukrajincov na slovenské územie vláda v rekordne rýchlom čase novelizovala len nedávno novelizovaný zákon o azyle, ktorý okamžite oprávňuje ukrajinských utečencov prekračujúcich slovenské hranice na legálny pobyt. Novela zahŕňa aj pracovné povolenie, zdravotné poistenie a dávky v hmotnej núdzi.
Foto: archív Kataríny Stratenej
Príspevky naplnené súcitom a humanizmom
Solidarita s Ukrajinou dominuje vo všetkých médiách a novinári prinášajú nielen zábery ľudí trpiacich vojnou, ale začali informovať aj o živote Ukrajincov študujúcich a pracujúcich na Slovensku. Mediálne príspevky zamerané na lepšie oboznámenie slovenskej verejnosti so situáciou Ukrajincov sú naplnené súcitom a humanizmom.
Pri vnímaní súčasných solidárnych postojov sa však nedá nespomenúť si na paralelnú situáciu európskej migračnej krízy z roku 2015, ktorá sa mala odlišný ohlas zo strany (nielen) slovenských politikov a značnej časti médií. Hoci Slovensko nikdy nepatrilo medzi cieľové krajiny migrácie a ani obdobie migračnej krízy nemalo na migračnú situáciu vplyv, slovenskí politickí aktéri sa rázne postavili proti povinným relokačným kvótam, ktoré v roku 2015 stanovila Európska komisia s cieľom spravodlivo rozdeliť žiadateľov o azyl medzi členské štáty EÚ. Tento tvrdý postoj, ktorý bol v priamom rozpore s princípom solidarity únie zakotveným v zmluvách EÚ, bol počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ ako spoločná iniciatíva V4 preformulovaný na pragmatickejší prístup, ktorý predstavil flexibilný mechanizmus solidarity.
Mechanizmus flexibilnej solidarity ako alternatíva k povinným relokačným kvótam ponúkol nové prístupy k chápaniu európskej solidarity uplatňovanej v migračnej a azylovej politike. Tento nový prístup sa zameriaval na bezpečnostné a vonkajšie rozmery migračnej politiky, a to buď poskytovaním finančnej, materiálnej alebo personálnej pomoci krajinám, ktoré čelia najväčšiemu migračnému tlaku, alebo posilňovaním vonkajších hraníc EÚ. Napriek počiatočnej neochote, najmä pokiaľ išlo o povahu skutočnej solidarity v rámci tejto iniciatívy zo strany ostatných členských štátov EÚ, sa v roku 2020 flexibilná solidarita opäť objavila ako súčasť mechanizmov zavedených v Novom pakte o migrácii a azyle.
V súčasnosti nástroj flexibilnej solidarity umožňuje členským štátom vybrať si z viacerých spôsobov pomoci pri spoločnej koordinácii migračných a azylových politík EÚ. Tento návrh bol kritizovaný najmä zo strany občianskej spoločnosti a organizácií na ochranu ľudských práv za to, že inštrumentalizuje solidaritu a uzatvára dlhodobé externalizačné prvky európskej migračnej politiky.
Čítajte viac Prešovský kraj prichýlil už stovky utečencov
Debata o smernici o dočasnej ochrane
Súčasná situácia na Ukrajine prudkým spôsobom mení pohľad na migráciu. Krajiny známe svojím silným odporom proti systému utečeneckých kvót, ako napríklad Maďarsko, Poľsko alebo Slovensko, teraz bez váhania otvorili svoje hranice a prijali tisíce ľudí utekajúcich pred vojnou. V súčasnosti sa na stretnutiach ministrov vnútra členských štátov EÚ v Bruseli diskutuje o možnosti spustenia smernice o dočasnej ochrane.
Zo strany zvyšku EÚ sa nič také ako kolektívna pomsta proti krajinám ako Maďarsko, Poľsko, Slovensko nechystá. Práve naopak.
Tento zákon by umožnil Ukrajincom právo zostať, žiť a pracovať v EÚ až tri roky. Právny predpis EÚ zavedený v roku 2001 po vojne v Juhoslávii nebol doteraz nikdy použitý aj pre obavy niektorých členských štátov, že tento akt by sa stal spúšťačom povinných relokačných kvót. Hoci sa o použití smernice o dočasnej ochrane počas evakuácie z Afganistanu veľa diskutovalo, zákon zostal nedotknutý.
Pred vypuknutím vojny boli zo strany slovenských politikov, ale aj médií artikulované obavy o ochote EÚ pomôcť Slovensku pri pomoci ukrajinským utečencom ako dôsledku slovenskej neochoty prejaviť solidaritu počas utečeneckej krízy. Ako však naznačuje posledný vývoj zo strany Európskej komisie, zo strany zvyšku EÚ sa nič také ako kolektívna pomsta proti krajinám ako Maďarsko, Poľsko, Slovensko nechystá. Práve naopak.
Počas stretnutia ministrov vnútra v Bruseli sa konštatovalo, že situácia je neporovnateľná s utečeneckými vlnami z minulosti, keďže teraz nie sú v hre žiadne kvóty na premiestnenie, ale v prvom rade ide o nájdenie nebyrokratického riešenia, aby sa ľudia čo najskôr dostali do bezpečia. Toto tvrdenie je akosi zmätočné najmä v porovnaní so starostlivo poskladanými inštrumentalizovanými formami solidarity EÚ k utečencom prichádzajúcim z Blízkeho východu alebo Afriky.
Foto: SITA/AP, Darko Vojinovic
Vytvorenie podporného mandátu na prijatie
Aby sme napokon odpovedali na otázku zo začiatku, čím sa líši prístup k solidarite uplatňovaný Slovenskom, ale aj zvyškom EÚ teraz a vtedy, na vine nie je ani tak kontext, v ktorom sa utečenecké vlny odohrali, ale predovšetkým politické postoje. V oboch situáciách vojnové konflikty prinútili ľudí opustiť svoje domovy.
V prvom prípade v migračných prúdoch mierne prevládali muži nad ženami. Pokiaľ ide o migráciu z tretích krajín, ako je Blízky východ alebo Afrika, sú to väčšinou muži, ktorí sú považovaní za tých najschopnejších vydať sa na nebezpečnú cestu dlhú tisíce kilometrov s cieľom nájsť bezpečie a pri troche šťastia zabezpečiť svoje rodiny v krajine ich pôvodu.
V súčasnosti hranice prekračujú najmä ženy, deti a starší ľudia, keďže muži vo veku 18 – 60 rokov majú povinnosť brániť svoju krajinu. Skutočnosť, že cez slovenské hranice prechádzajú prevažne ženy a deti, sa v slovenských médiách opakuje denne, čo má viaceré dôvody: jedným z nich je vytvorenie podporného mandátu na ich prijatie a ďalším je dištancovanie sa od paralelnej situácie z roku 2015, keď odmietnutie systému kvót bolo založené (okrem iných argumentov) i na tom, že mladí muži nepotrebujú humanitárnu ochranu.
Čítajte viac Vojna na chorých neberie ohľad, nemajú pomoc ani lieky
Je pochopiteľné, a široko koncipované teórie o solidarite môžu len podporiť argument, že prejavy solidarity sa ľahšie objavujú a sú silnejšie v spoločnostiach, ktoré spájajú spoločné alebo podobné kultúrne a etnické väzby. Určite to platí aj v prípade Ukrajiny, ktorej geografická poloha a blízkosť k EÚ, ale aj vedomie bezprostredného ohrozenia zohrávajú významnú úlohu aj pri deklarovaní solidarity.
Akceptácia migrantov verejnosťou na Slovensku je z dlhodobého hľadiska veľmi nízka. Rozhodujúcu úlohu v tom zohráva aj politický diskurz, ktorý od začiatku migračnej krízy zaujímal prevažne negatívne postoje. Je tu i nádej, že táto bezprecedentná situácia by mohla byť spúšťacím momentom pre väčšiu otvorenosť hraníc a akceptovanie migrácie ako prirodzeného javu na Slovensku. Len úzko artikulovaná ad hoc solidarita však nedokáže vytvoriť udržateľné a plnohodnotné riešenia v migračnej a azylovej politike nielen na Slovensku, ale aj v celej EÚ.
Keďže v centre pozornosti je teraz vojna na Ukrajine, ľahko sa zabúda na to, že na poľsko-bieloruských hraniciach stále prebývajú stovky utečencov a Poľsko už medzitým začalo stavať múr v hodnote niekoľko stoviek miliónov eur, aby zabránilo prípadnému budúcemu prílevu migrantov.