Na Veľký piatok o tretej hodine popoludní zomrel podľa evanjelií Ježiš na kríži. Veriaci sa približne v tom čase schádzajú na zvláštnu bohoslužbu. Jej centrom je kríž a prednášajú sa modlitby za bolesti celého sveta.
Je to jediný deň v roku, kedy sa v kostoloch neslúži svätá omša. Pretože v ten deň podľa katechizmu katolíckej cirkvi „slúži omšu krvavým spôsobom na kríži samotný Kristus". Oltáre sú bez chrámového rúcha.
V mnohých kostoloch sa v ten deň koná pobožnosť krížovej cesty. Jej súčasťou je odhalenie a uctenie svätého kríža.
V Nemecku majú predpísané, že Veľký piatok sa má uctievať ako „tichý deň". Veď ide o pripomienku Ježišovho ukrižovania. V niektorých spolkových krajinách platí dokonca zákaz tanečných či iných zábav. Kresťania veria, že Ježiš zomrel za každého z nás. Všetky následky nášho sebeckého a zlého konania – našich hriechov – dopadli naňho. Vzal naše prekliatie na seba. Na kríži pretrpel to, čo spôsobuje hriech – stratu Boha.
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" zvolal Ježiš na kríži.
Ale práve na kríži sa skončilo odlúčenie od Boha, tvrdí nemecký protestantský teológ Jens Wolf, pretože „Boh zbavil hriech a strach ich moci".
Kto by bol proti platenému voľnu?
Kto verí, ten uverí. Ale nie je kresťan ako kresťan. Delia sa už podľa príslušnosti k tej či či onej kresťanskej cirkvi, ktoré sa líšia okrem iného svojou liturgiou aj vzťahom k jednotlivým kresťanským sviatkom. Navyše na sekularizovanom Slovensku je čoraz viac ateistov.
Ako vyplýva z ostatného sčítania ľudu, naďalej medzi tých, ktorí sa hlásia k nejakému vierovyznaniu. Je ich takmer 1 300 000, čiže bezmála každý štvrtý obyvateľ Slovenska. (Ešte pred desiatimi rokmi to bol iba každý siedmy.) Pritom v Bratislavskom kraji je takých až 40 percent z počtu obyvateľov! Iste, na Slovensku je naďalej najviac rímskokatolíkov, niečo vyše tri milióny, a prevládajú najmä na vidieku. Je ich však o šesť percent menej ako v roku 2011.
Veľký piatok je najvýznamnejším cirkevným sviatkom pre evanjelikov. Tých vlani napočítali bezmála 287-tisíc, tiež menej (takmer o 30 tisíc) ako pred desiatimi rokmi.
Stále menej ľudí sa hlási aj k pravoslávnej cirkvi. Celá jej teológia sa zameriava na Kristovo víťazstvo nad smrťou, ktorého tajomstvo je spojené s tajomstvom Veľkého piatku. „Celá cirkev je ukrižovaná s Kristom, aby s ním vstala,“ učí konstantinopolský patriarcha Bartolomej.
Sčítanie však odhaľuje iba jednu stranu veci. Treba vari pripomenúť, že zďaleka nie každý, kto sa hlási k nejakému kresťanskému vierovyznaniu, je praktizujúci katolík, evanjelik a vôbec praktizujúci kresťan. Líšia sa navzájom hĺbkou a úprimnosťou viery. Niekedy ide o vyslovene vlažný vzťah.
Prirodzene, Slováci ešte nie sú na tom tak ako bratia Česi, kde podľa prieskumu sa „duchovným činnostiam" počas Veľkej noci venuje už iba sedem percent opýtaných. Ostatným je náboženský formát či hlbší zmysel Veľkonočnej nedele a tobôž Veľkého piatku vzdialený, ľahostajný alebo jednoducho ukradnutý. Sú medzi nimi aj tí „príležitostní" návštevníci kostolov, ktorí svoju náboženskú príslušnosť manifestujú iba v čase najväčších cirkevných sviatkov.
Ako je to na Slovensku? Podľa údajov z Európskeho výskumu hodnôt je vo vekovej kategórii 18-ročných až 34-ročných už iba 18 percent takých, čo navštevujú bohoslužby aspoň jedenkrát mesačne. A len 22 percent považuje náboženskú výchovu za dôležitú. Pričom trend je evidentne klesajúci.
Medzi „príležitostnými" kresťanmi sa vynímajú mnohí politici a príslušníci kultúrnych elít. Je verejným tajomstvom, že svoju pobožnosť len predstierajú. Ale práve vďaka ním je Veľký piatok v niektorých krajinách štátnym sviatkom alebo dňom pracovného pokoja. V „ateistickom" Česku sa to uzákonilo relatívne nedávno: pred šiestimi rokmi, ale po dlhotrvajúcich a často búrlivých verejných diskusiách. V Maďarsku podobne o rok neskôr a v katolíckom Poľsku doteraz nie. Napokon ani v susednom Rakúsku väčšinou nie. Lebo na voľno tam majú nárok len evanjelici a príslušníci iných protestantských cirkví. Ostatní zamestnanci si najnovšie môžu o voľno požiadať, ale s trojmesačným predstihom a zamestnávateľ im nemusí vyhovieť.
Na Slovensku je Veľký piatok voľným dňom, hoci sa to nezdá, už takmer tri desaťročia. V parlamente ovládanom koalíciou HZDS a SNS schválili poslanci návrh už v októbri 1993.
V záujme ekumenickej rovnováhy
Pôvodný návrh Mečiarovej vlády počítal pre mladú samostatnú Slovensku republiku s tromi štátnymi sviatkami a ôsmimi ďalšími dňami pracovného pokoja. Veľký piatok medzi nimi nebol, prvý a druhý sviatok vianočný áno.
V rozprave odznelo niekoľko pozmeňovacích návrhov. S jedným prišiel poslanec za KDH katolík Anton Neuwirth. Predniesol ho za celý svoj klub. Navrhol zaradiť medzi dni pracovného pokoja aj Veľký piatok, lebo je (ako povedal) hlavným sviatkom evanjelických kresťanov. „Myslíme si, že týmto by sme mali vyvážiť určitú nerovnováhu," dodal.
Možno sa len domnievať, že poslanec mal na mysli nerovnováhu, ktorá vznikla zaradením sviatku Sedembolestnej Panny Márie medzi dni pracovného pokoja už vo vládnom návrhu. Schvaľovaním v parlamente prešiel napokon jeden i druhý cirkevný sviatok a dokonca ešte ďalšie dva: Zjavenie Pána Troch kráľov (6. január) a Všetkých svätých (1. november).
Ak si teda niekto myslí, že povinnosť štátu sláviť toľko cirkevných sviatkov vo formáte voľných dní nastala až po uzavretí zmluvy Slovenska s Vatikánom v roku.2000, tak sa veľmi mýli. Všetko sa zbehlo o sedem rokov skôr a z iniciatívy Slovenskej republiky.
V tom čase bol Veľký piatok dňom pracovného pokoja len v niekoľkých štátoch Európy. Dnes je ich 15, možno 16, nie viac. A vo svete? Odhaduje sa, že okolo 40. Kvôli spravodlivosti však treba dodať, že v niektorých krajinách je štátom uznaný sviatok aj Zelený štvrtok s Poslednou večerou Pána. V Dánsku, na Islande, v Nórsku a v Španielsku majú ľudia výrazne predĺžený víkend. Okrem Zeleného štvrtku sa tam totiž slávi aj Veľký piatok a Veľkonočný pondelok (voľná je samozrejme aj Biela sobota).
Ako prvá povýšila Veľký piatok na štátom uznávaný sviatok Británia, nasledovalo ju Švajčiarsko. Ako inde aj tam to dosiahli miestne protestantské cirkvi. Na Slovensku sa o to usilovala Evanjelická cirkev augsburského vyznania už v medzivojnovej ČSR, ale márne. Vláda ľudáckeho štátu síce v roku 1941 rozhodla, že Veľký piatok bude „úradným" sviatkom, ale ostalo to iba na papieri.
Až o päť rokov neskôr, už v obnovenom Československu sa Veľký piatok dostal medzi dni pracovného pokoja, ale s výhradou, že ak si to budú vyžadovať hospodárske záujmy štátu bude dňom pracovným. A od roku 1951 na dlhých 42 rokov bol už len pracovným dňom bez ohľadu na stav a vývoj ekonomiky.
Stála je iba zmena
Pravda, sviatky a rituály, najmä tie náboženské, majú mačací život, nedarí sa ich len tak ľahko zlikvidovať. Menia sa však, doba si ich prispôsobuje na svoj obraz , formuje podľa vlastných potrieb. Týka sa to aj Veľkého piatku. V začiatkoch kresťanstva sa vyznačoval neuveriteľne prísnym pôstom. Prví kresťania nielen v piatok, ale počas celých 40 hodín od ukrižovania až po vzkriesenie Krista si odopierali chlieb i vodu. V stredoveku cirkevné synody tento pôst oslabili až napokon sa Veľký piatok stál pre veriacich obyčajným pôstnym dňom. Ale ako pre ktorých.
Podľa zistení etnologičky Viery Feglovej, pôst vo Veľkom týždni sa medzi Bratislavčanmi veľmi nedodržiaval už pred sto rokmi. Dodržiavať ho by znamenalo pripravovať len mliečne jedla bez masti, nemastené zemiaky s kyslou kapustou, jesť kyslé ryby a podobne. Riadila sa tým len slovenská dedina. Prieskum pred dvadsiatimi rokmi však ukázal, že aj v slovenskej dedine v čase pôstu sa mäsa zriekne ledva každý štvrtý farník. Dnes by výsledky dopadli dozaista ešte horšie.
Čo sa ďalej zmenilo? Stredoveké kroniky opisujú Veľký piatok ako deň smútočný. Tomu zodpovedal výber spevov i hudobný sprievod v katolíckych chrámoch. Dnes už ani zďaleka nie je taký dôraz na smútok, veď všetkým je jasné že ho čoskoro vystrieda radostná udalosť veľkonočného rána.
Čo sa nieže zmenilo, ale postupne vymizlo, sú rôzne veľkopiatočné ľudové zvyky a povery. Ešte v prvej polovici minulého storočia v Turci, Gemeri i ďalších regiónoch chodievali dievky a vdovy za úsvitu k potoku aspoň tvár si umyť, aby boli zdravé, čerstvé (a vzácne!) po celý rok.
V Gemeri si potom našli vŕbu a pod ňou sa česávali, aby mali dlhé a pekné vlasy. Pritom tíško odriekali: Vŕba, vŕba, daj mi muža. Červeného ako ruža. A bieleho ako kvet. A dobrého ako med.
V Detve v ten deň statok kúpavali, aby po celý rok bol zdravý, najmä aby „nemal hrče“. Na Veľký piatok sa nepatrilo „obracať zem“ a piplať sa v nej, bol to však najvhodnejší deň na štepenie ovocných stromov.
Je zrejmé, že tieto a podobne zvyky či povery mali pôvod v pohanských časoch. Dnes ich udržiavajú pri živote už len folklórne skupiny.
Prvý v zozname na zrušenie
Ak máme zhrnúť, tak pre väčšinu Slovákov a všetkých obyvateľov tejto krajiny je dnes Veľký piatok sviatkom bez hlbšieho duchovného obsahu. A nič na tom nezmení ani aktuálna zmena jeho názvu cirkvou na Piatok utrpenia Pána Určite aj preto sa dostal na neoficiálny zoznam tých dní pracovného pokoja, ktoré by bolo možné zrušiť alebo nahradiť inými, aby sa ušetrili nejaké milióny eur. Niekoľko pokusov o túto zmenu už sme za ostatných dvadsať rokov zaznamenali.
Hlavný argument v prospech rušenia: Slovensko má najviac voľných dní spomedzi okolitých krajín a je v tejto „disciplíne“ na špici Európy (čo je naozaj pravda). Hlavný protiargument: zrušenie predpokladá otvorenie Vatikánskej zmluvy.
Kandidátmi na zrušenie boli totiž dva cirkevné sviatky: Veľký piatok a Sedembolestná Panna Mária (patrónka Slovenska). Väčšiu nádej na „prežitie“ mal druhý sviatok. Protestovali však evanjelici: je to pre nás najväčší sviatok v roku, jeho rušenie je absolútne neprijateľné! Nezrušili ho. Ale kde je záruka, že ho nezrušia nabudúce? Ako tomu zabrániť? Asi sa treba viac modliť…