Sú to príbehy o statočnosti v období nacistického temna, keď Židom visel život na vlásku. Štát Izrael ocenil ľudí na Slovensku, ktorí nezištne pomohli počas holokaustu. Medzi doterajších niekoľko stoviek vyznamenaných pribudlo ďalších dvanásť záchrancov. Príbuzní pozostalých prevzali za nich poctu s názvom Spravodlivý medzi národmi.
Všetkých záchrancov vyzdvihol izraelský veľvyslanec na Slovensku Eitan Levon: „Títo ľudia konali v rozpore s režimom, riskovali vlastné životy a bezpečnosť svojich rodín, aby zachránili nevinných židovských mužov, ženy a deti. Ich statočnosť a zmysel pre ľudskosť si nesmierne vážime." Na základe podkladov od izraelského veľvyslanectva na Slovensku prinášame príbehy spomedzi záchrancov i zachránených.
Židia nesmeli vlastniť ani rozhlasové prijímače
Antónia Nikodemová, ktorú prezývali Tonka, zachránila židovské dievča celým menom Daisy Hannah Adriana Judita Leierová (Grossová). Daisy a jej rodičia, Alexander Leier s manželkou Oľgou, žili v Nitre. Bývali v byte, ktorý bol súčasťou areálu rodinného cukrovaru. Starí rodičia z matkinej strany (Deutschovci) mali byt na rovnakom poschodí a vlastnili aj veľký dom na Hradnom vrchu v Bratislave.
Daisy si pamätá svojho starého otca Edmunda ako vášnivého záhradníka s veľkými fúzmi a babičku Hedvigu, ako rada plietla a háčkovala s priateľkami. Tak ako ostatní Židia, aj ona musela nosiť žltú hviezdu na odeve (Daisy mala iba štyri roky a hviezda sa jej spočiatku páčila, lebo ako dieťa ešte nerozumela jej významu). V dome žil aj spolumajiteľ cukrovaru Bolko von Richthoffen. V jeho byte mu Daisy často sedávala na kolenách a počúvala rádio, pretože počas perzekúcie Židia nesmeli vlastniť ani rozhlasové prijímače.
Čítajte aj Spravodliví medzi beštiamiLeierovci boli zámožní a mali služobníctvo. Zamestnávali dvoch vodičov, ktorí šoférovali dva automobily patriace továrni. Daisy mala svoju opatrovateľku, s ktorou každý deň chodila na prechádzky. Tonka pracovala u Leierovcov ako kuchárka od roku 1929, takže poznala Daisy od jej narodenia. Keď Židia už nesmeli mať služobníctvo, Tonka sa formálne stala zamestnankyňou cukrovaru, no zostala u rodiny pracovať ako slúžka a kuchárka.
Nikdy nepovedz svoje skutočné meno
Nitra bola v predvojnovom období príjemným malomestom, v ktorom sa dobre bývalo, a Leierovci často využívali výhody blízkosti Bratislavy, Viedne a Budapešti, kde navštevovali svojich priateľov. Daisy si spomína na návštevu Debrecína, kde žili jej tety Rosalia a Maria, i na výlet do Vysokých Tatier.
Ich dobrými priateľmi boli barónka Elisabeth Reitzesová, dáma so štyrmi bielymi pudlami a s jedným čiernym, s ktorou sa často navštevovali. Ďalej Jozef Rippa, právnik cukrovaru, ktorý neskôr pomohol mnohým Židom tým, že im poskytol falošné doklady a peniaze. A ešte aj Oľgin bratranec Lilly Havas, ktorý prišiel so svojím synom Petrom bývať k Leierovcom, keď sa začalo prenasledovanie stupňovať. Rodinnými priateľmi boli aj Kurt a Lilly Kerrovci, ktorí s dcérou Zuzanou utiekli do Maďarska vďaka pomoci Daisinho otca. Aj oni pomohli mnohým ďalším Židom.
Títo ľudia konali v rozpore s režimom, riskovali vlastné životy a bezpečnosť svojich rodín, aby zachránili nevinných židovských mužov, ženy a deti.Eitan Levon - veľvyslanec štátu Izrael na Slovensku
Jedného dňa zobrali rodičia Daisy do kancelárie Rippu, kde ju nechali. To bolo naposledy, čo ich Daisy videla. Dostala falošné doklady s menom Anička Novotná a posledné slová jej otca zneli: „Nikdy nepovedz svoje skutočné meno.“ Otec odovzdal Rippovi aj peniaze na živobytie pre Daisy. Rippa dal peniaze Tonke a požiadal ju, aby sa o ňu starala, kým Daisy niekto vyzdvihne.
Tonka s Daisy odcestovali vlakom do dediny Solčany, kde bývala Tonkina matka Antónia Nikodémová (ktorú volali Babinka). Jej dlhý nízky dom pozostával z troch častí. V prednej časti žila rodina s chlapcom o tri-štyri roky starším ako Daisy. Prostrednú časť, ktorú tvorila jedna miestnosť a kuchyňa, obývali Babinka a Daisy, a v zadnej časti domu žila Tonkina sestra s dcérou Toničkou, ktorá bola o rok staršia než Daisy. Obe dievčatá sa stali kamarátkami a ich priateľstvo pretrvalo dodnes.
Pred kostolom stával muž s bubnom
Život na dedine bol pre Daisy ťažký. Aby sa nelíšila od ostatných dedinčanov, dostala prosté domáce oblečenie a topánky, ktoré ju tlačili. Chodiť v nich bolo veľmi nepohodlné, ale naboso to bolo ešte horšie. V dome nebola kúpeľňa ani toaleta. Vo večerných hodinách tam nebolo ani lampy a po zotmení zvykli dedinčania lúpať kukuricu pri sviečkach.
Tak ako ostatné deti v dedine, aj Daisy musela pomáhať okolo domu. Pracovala ako husiarka (hoci sa husí bála). Život jej uľahčovalo len priateľstvo s Toničkou, ktorá jej veľmi pomáhala. Napríklad keď Daisy musela ísť na pole s ostatnými deťmi z dediny na zber pšenice, Tonička ju ukryla do kopy sena a vyzbierala aj jej diel.
Daisy nosila na krku veľký krížik a musela chodiť s Babinkou každú nedeľu do kostola. Pamätá si, že pred kostolom stával muž s bubnom, ktorý oznamoval, že každý, kto ukrýva Židov, bude po odhalení zabitý spolu s nimi.
Hneď vedľa Babinkinho domu žili susedia, ktorých chlapec bol k Daisy nepríjemný, volal ju „špinavou Židovkou“ a naháňal ju po záhrade. Po tejto udalosti Babinka schovala Daisy na niekoľko dní v dome a nedovolila jej ísť von.
Jednu noc Tonka vzala Daisy na 60 kilometrov dlhý pochod poľnou cestou do Šoporne, po ceste spali v stohoch sena. Daisy bola ešte malá a keď už nevládala chodiť, Tonka ju niesla na chrbte. Po dlhej ceste prišli k Tonkiným priateľom, manželom so šiestimi deťmi. Tonka a Daisy u nich zostali dlhší čas vrátane vianočných sviatkov.
Keď do dediny vstúpila sovietska armáda, do domov boli pridelení vojaci. Aj do preplneného domu Tonkiných priateľov, kde žila Daisy. Vojak spal v kuchyni. Každý deň sa pýtal Daisy na meno, ale nikdy mu neodpovedala. Potom jej dal polovicu alebo celý krajec ruského chleba. Rodina, ktorá bývala v dome, pripravila blízko dediny bunker. Raz v noci, keď Tonka kúpala Daisy v drevenom sude pred domom, sa začal nálet. Tonka vytiahla zo suda nahú Daisy, prehodila cez ňu prestieradlo a držiac ju v náručí bežala do bunkra.
Má dve deti a päť vnúčat
Po vojne sa Tonka s Daisy vrátili do Solčian do Babinkinho domu a Daisy opäť pracovala ako husiarka. Čakali, kedy si prídu rodičia Daisy vyzdvihnúť, ale nikto nechodil. Preto jedného dňa Tonka vzala Daisy do Nitry hľadať jej rodičov. Ako kráčali po ulici, blížiac sa k cukrovaru, stretli niekoho, kto Tonke povedal, že Daisini rodičia sú mŕtvi. Keď to Daisy počula, rozplakala sa a začala utekať, ale niečia ruka ju zastavila a vrátila ju Tonke.
Keď sa školy znovu otvorili, Daisy a Tonička začali spolu navštevovať základnú školu. Neskôr Tonka zobrala Daisy do Bratislavy do domu jej starých rodičov Deutschovcov. Na Daisino prekvapenie tam našli Kurta Kerra s manželkou a dcérou, ktorí prežili holokaust a nasťahovali sa do domu Leierovcov. Kurt Kerr im odmietol otvoriť bránu a stručne im povedal, aby odišli. Starí rodičia Deutschovci zomreli v nacistickom koncentračnom tábore v Auschwitzi, rovnako ako otec Daisy. Jej mama zahynula v nemeckom koncentračnom tábore Flossenbürg.
Tonka a Daisy sa vrátili do Solčian, kde sa po niekoľkých týždňoch zastavila Daisina teta Maria, ktorá prišla na Slovensko hľadať preživších príbuzných. Maria odišla do Debrecína v Maďarsku, ale sľúbila, že sa po Daisy vráti.
V jednu nedeľu pred domom zastavilo auto a vystúpila z neho teta Rozi. Daisy predstierala, že ju nepozná, utiekla do domu a skryla sa za Tonku. Rozi vošla do domu a po krátkom rozhovore s Tonkou vzala Daisy, aby si vyskúšala jazdu v jej aute. Nikdy sa už nevrátili.
Teta Rozi odviezla Daisy do Maďarska, kde sa musela naučiť maďarčinu. Žila s ňou v Debrecíne a tam navštevovala aj židovskú základnú školu. Prázdniny trávila u tety Marie v Budapešti. S výnimkou dvoch otcových sestier nikto z blízkej rodiny holokaust neprežil. Daisy sa neskôr presťahovala do Kanady, kde sa vydala. Žije v Montreale, má dve deti a päť vnúčat.