Bola predovšetkým bojovníčka, nezvyknutá vzdávať sa. Túto vlastnosť zdedila asi aj po svojej matke Irene Svobodovej.
Keď pred 70 rokmi Svobodu uväznili a obvinili z vlastizrady a zo sabotáže, pani Irena sa dobíjala k predsedovi vlády Antonínovi Zápotockému dovtedy, kým ju neprijal: „Prečo zatvárate ľudí, ktorí urobili pre Československo toľko dobrého?!“ dohovárala mu. Oslobodenie muža však nedosiahla.
Väčší úspech mala dcéra Zoe, študentka ekonómie na moskovskej vysokej škole. S obavami o otca sa zdôverila ruskej konškoláčke Galji, o ktorej ešte nevedela, z akej rodiny pochádza a kam až siahajú jej známosti.
O Svobodu sa zrazu začali zaujímať maršali Georgij Žukov a Ivan Konev, ktorí informovali šéfa Kremľa Josifa Stalina a ten telegrafoval prezidentovi Klementovi Gottwaldovi.
Onedlho už priviedli väzňa Svobodu do kancelárie ministra národnej bezpečnosti. „Bol to viac-menej omyl, však viete, stáva sa,“ oznámil mu Karol Bacílek, vyučený zámočník a čerstvo vymenovaný za generála.
„Ale prečo ma vlastne uväznili?“ pýtal sa eskortovaný. „Viete, boli obavy, že utečiete alebo spáchate samovraždu,“ vysvetľoval skúsenému generálovi „operetný generál“, ktorý vraj bojoval v Povstaní, ale podľa svedkov v ňom zbabral všetko, čoho sa dotkol.
Krátko predtým popravili v zinscenovanom procese jedenásť vysoko postavených komunistických politikov. Vo väzniciach sedeli stovky príslušníkov zahraničného odboja.
Svoboda ich ľahko mohol nasledovať. Jeho zásluhy v odboji by totiž všetkého schopní vyšetrovatelia a prokurátori dokázali hravo zmeniť na ťažké obvinenia.
Bývalého veliteľa 1. československého armádneho zboru, prezývaného generál-osloboditeľ, prepustili z väzby. Ale až do roku 1954 pracoval ako účtovník na roľníckom družstve v rodnom Hroznatíne na Vysočine.
Mimochodom, pred dvoma rokmi sa novinári pýtali Klusákovej-Svobodovej, čo si myslí o odstránení sochy maršala Koneva v Prahe. „Hanbím sa, lebo sa zaslúžil nielen o oslobodenie Prahy, ale aj o prepustenie môjho otca a ďalších dôstojníkov zahraničného odboja z nezákonnej väzby,“ reagovala.
Čítajte viac Zomrela dcéra generála Svobodu. Unikla gestapu, pomáhala v odboji
Ako prišla o brata
Mala brata Miroslava, ktorý bol starší o poldruha roka. Keď sa 4. decembra 1925 narodila, rodičia sa nevedeli rozhodnúť, aké jej dajú meno.
A tak napísali na lístky desať mien z kalendára a vložili ich do vojenskej čiapky vtedy štábneho kapitána Svobodu. Na jeden lístok pani Irena napísala aj meno Zoe, ktoré sa jej veľmi zapáčilo, keď čítala trilógiu od ruského spisovateľa Jevgenija Čirkova. Zoe sa volala hrdinka jeho románu.
Rodičia podali otcovu čiapku Mirkovi, aby si vybral z lístkov. V rodine sa tradovalo, že ťahal trikrát a zakaždým vybral lístok s menom Zoe. Až po treťom pokuse sa s týmto exotickým menom zmierili aj obe babičky.
Meno Zoe je gréckou obdobou pôvodne hebrejského mena Eva a znamená život. Najskôr sa rozšírilo medzi východnými Slovanmi ako Zoja, potom aj medzi ďalšími kresťanmi.
Obe deti mali k sebe veľmi blízko. Vyrastali v Užhorode na Podkarpatskej Rusi, kam otca odvelili v roku 1923. O osem rokov neskôr ho poslali do Hraníc na Morave.
V roku 1934 už ako podplukovník nastúpil k svojmu pôvodnému pluku do Kroměříža. Rodina ho nasledovala a žili tam vo vlastnej vilke až do rozbitia republiky.
V júni 1939 sa Svoboda rozhodol odísť do emigrácie a zapojiť sa do zahraničného odboja. Podľa historika Františka Emmerta ho manželka podporila: „Povedala, že by sa musela hanbiť, keby do zahraničia nešiel.“
Svobodova rodina však zostala žiť v protektoráte a zapojila sa do domáceho hnutia odporu. Vo vilke Svobodovcov našli dočasný úkryt parašutisti, ktorých na Moravu vyslala vojenská misia generála Heliodora Píku zo Sovietskeho zväzu.
To už bol rok 1941. Čoskoro sa gestapo v Brne dozvedelo o parašutistoch. Postupne ich pochytali a brutálne vypočúvali, kým jeden nezačal s Nemcami spolupracovať.
Pani Irena s dcérou boli včas varované a utekali na vidiek hľadať nejaký spoľahlivý úkryt. Zle však dopadol gymnazista Miroslav, ktorý bol spojkou medzi ilegálnymi pracovníkmi. Gestapo ho zatklo 25. novembra 1941. Príbuzní potom dlho o ňom nemali nijaké správy.
Úkryt pre matku s dcérou sa hľadal ťažko. Chvíľu sa skrývali v Hroznatíne, ale nemohli tam zostať dlhšie, lebo ohrozovali otcových rodičov. „Nebolo ľahké nájsť niekoho, kto by nás ochotne vzal domov a nasadil tak vlastný život,“ zdôverila sa po rokoch pani Zoe.
Čítajte viac Husákových detí bolo ako smetí
Hrdlá mali zovreté
Po vojne sa objavili fámy o tom, kto všetko pomohol matke s dcérou prežiť. Klusáková-Svobodová ich popierala: „S mamičkou sme sa ukrývali u prostých ľudí, v rodine Kotačkovcov v malej dedinke Nový Telečkov, a potom sme sa sťahovali do Džbáníc na južnej Morave, kde sa nás ujala rodina Černých.“
Museli sa často premiestňovať, lebo hon na nich bol veľký najmä odvtedy, čo sa nacisti dozvedeli, že Svoboda velí československej jednotke, ktorá sa chystá bojovať po boku Červenej armády.
Keď im nevyšlo pátranie po jeho manželke a dcére, internovali aspoň matku a dvoch bratov Ireny Svobodovej, aby ich držali ako rukojemníkov.
Zoe sa prvýkrát dozvedela o tom, že otec žije a že so svojou vojenskou jednotkou odišiel na front, až začiatkom roku 1943 z vysielania londýnskeho rozhlasu. „Bola to správa, ktorá nás zohriala pri srdci,“ spomínala.
Nemala však žiadne správy o bratovi Mirkovi. Otec bol na tom ešte horšie. Na fronte dlho nevedel nič o svojej rodine, ale ako prvý sa dozvedel, že syn, ktorý ešte nemal 18 rokov, zahynul v koncentračnom tábore v Mauthausene. Podľa záznamov gestapa ho zastrelili na úteku, no podľa spoluväzňov ho popravili benzínovou injekciou.
Svoboda sa to dozvedel počas bojov na Dukle okolo Vianoc roku 1944. Neskôr dostala správu o bratovej smrti aj Zoe. „Nemala som odvahu oznámiť to matke,“ vravela. Pani Irena spoznala pravdu až krátko po skončení vojny.
V Mauthausene zomrel nielen jej jediný syn, popravili tam aj oboch jej bratov Jaroslava a Eduarda Stratilovcov.
V koncentračnom tábore v Ravensbrücku zavraždili v plynovej komore Anežku Stratilovú, matku Ireny Svobodovej. Ďalších 15 členov rodín Stratilovcov a Svobodovcov držali tri roky v internačnom tábore pri Hodoníne.
Ani po oslobodení východného Slovenska nemal Svoboda istotu, či prežili aspoň dcéra a manželka. Začiatkom apríla 1945 však dostal do Košíc správu, že sú nažive.
Trvalo ešte mesiac, než sa po šiestich rokoch znovu stretli. „Hrdlá sme mali všetci traja zovreté, veľa slov nebolo vyslovených, o to viac nám tiekli slzy.
Zároveň sme sa dusili spomienkami na našich blízkych, ktorí sa tejto šťastnej chvíle nedožili,“ opísala stretnutie pani Zoe.
Vzostupy, pády a vzostupy
Prvých päť rokov po vojne sa rodine viedlo dobre. Presťahovali sa do Prahy, kde otec stál na čele rezortu obrany.
Zoe v roku 1949 absolvovala vysokú školu obchodnú a v štúdiu pokračovala na ekonomickom inštitúte v Moskve ako doktorandka.
Medzitým sa vydala za mladého diplomata Milana Klusáka, ktorého poslali pracovať na československé veľvyslanectvo v sovietskej metropole.
V tom čase sa už v Prahe rozbehli politické čistky, ktoré neobišli ani armádu. Proti Svobodovi brojil a zhromažďoval falošné materiály najmä šéf vojenskej kontrarozviedky Bedřich Reicin.
Bez akýchkoľvek dôkazov sa v nich tvrdilo, že odovzdával citlivé informácie Američanom a dokonca pripravoval štátny prevrat. V roku 1951 Svobodu odvolali z funkcie ministra, v ďalšom roku ho zatkli.
V polovici júna 1954 sa v Prahe konal 10. zjazd KSČ, na ktorý prišiel aj nový sovietsky líder Nikita Chruščov.
Už bol informovaný o tom, že Svobodu, s ktorým sa dobre poznal ešte z vojnových čias, nezákonne väznili a že pracuje na roľníckom družstve. Šéf Kremľa povedal Novotnému, že by sa s generálom rád stretol.
Svobodu museli pozvať na zjazd ako hosťa. Chruščov sa s ním pred všetkými delegátmi demonštratívne vyobjímal, aby dal najavo, ako si ho váži. Pozval ho aj s manželkou a s dcérou na letnú dovolenku do svojej rezidencie na Kryme.
Novotný a Zápotocký rýchlo pochopili, že Svoboda nie je len tak hocikto, a po návrate z Krymu mu ponúkli návrat do politiky. Odmietol.
Rozhodol sa venovať pedagogickej činnosti. Vymenovali ho za náčelníka vojenskej akadémie v Prahe. Mladá Zoe medzitým ukončila vedeckú prípravu, habilitovala za docentku ekonómie.
Počas zmeny pomerov v Československu v roku 1968 všemocný Novotný v januári najprv padol z vrcholu štátostrany, kde ho nahradil Alexander Dubček, a v marci musel odísť aj z Hradu. Hľadal sa nový prezident.
Foto: ARCHÍV TASR
Prezident odmietol šéfovať bábkovej vláde
Politické strany združené v Národnom fronte sa zhodli na návrhu Zväzu protifašistických bojovníkov, a tak sa voľba obmedzila na jediného kandidáta: na Svobodu. Podporovali ho aj mnohí Slováci, najmä východniari, ktorým po vojne pomáhal obnoviť región okolo Dukly.
Svoboda mal už 73 rokov a vo verejných debatách i vo vedení KSČ zaznievalo, že v hektickej dobe je na prezidenta pristarý. Lekári však potvrdili, že je v dobrej kondícii. (Manželka a dcéra však vedeli, že Svobodu trápili obličkové kamene a mal veľké bolesti aj počas voľby.)
Parlament zvolil Svobodu za prezidenta jednoznačne (podporilo ho 282 poslancov z 288 prítomných). Zaujímavé to bolo zvlášť preto, že nebol ani členom Ústredného výboru KSČ, čo sa dovtedy u hlavy štátu považovalo za nepredstaviteľné.
Prezident nemal významné právomoci, mohol však veci verejné ovplyvňovať svojou autoritou. Plne sa to prejavilo už o päť mesiacov počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy. Na Svobodu počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy majú historici a politológovia rozdielne názory, tri veci mu však nemôžu uprieť.
Zabránil obrovskému krvipreliatiu, lebo ako vrchný veliteľ ozbrojených síl vyzval armádu, aby nekládla odpor. Odmietol rokovať o bábkovej takzvanej robotnícko-roľníckej vláde.
Nástojil, aby sa internovaní československí predstavitelia na čele s Dubčekom sa zúčastnili na rokovaniach v Kremli vo svojich funkciách. A aby sa všetci mohli vrátiť do vlasti, čo i dosiahol.
Pani Zoe vtedy pomáhala otcovi, lebo niektoré pracovníčky prezidentovho sekretariátu neprichádzali zo strachu do práce. Zmienila sa o 22. auguste 1968, keď skupina politikov ponúkla Svobodovi, aby sa postavil na čelo zrejme rekonštruovanej a Sovietom vyhovujúcej vlády (namiesto uneseného a internovaného premiéra Oldřicha Černíka). Bol to ich druhý pokus.
Prezident mal teraz pre zmenu nielen „požehnať“ bábkovú vládu, ale dokonca ju viesť. „Otec odmietol akýkoľvek variant novej vlády a trval na priamych rokovaniach s najvyššími predstaviteľmi Moskvy.“
Čítajte viac Normalizácia sa nerovná Husák, upozornil historik Černák
Niesla otcov odkaz
Roky 1968 a 1969 ťažko doľahli na hlavu starého generála a vážne mu podlomili zdravie. Zrejme sa pod to podpísalo aj pozastavenie rukopisu nového vydania prvého dielu jeho memoárov s názvom Cestami života.
Nový generálny tajomník KSČ Gustáv Husák oznámil Svobodovi, že podľa komisie historikov jeho pamäti v takej podobe nemôžu vyjsť. „Odvtedy ochladli vzťahy medzi ním a Husákom,“ upozornila dcéra Zoe.
Zdravotný stav prezidenta sa naďalej zhoršoval. V júni 1972 ho postihla mozgová príhoda a opakovali sa výpadky krátkodobej pamäti.
Napriek tomu v marci 1973 ho zvolili na druhé obdobie za prezidenta (!). O rok prekonal pľúcnu embóliu s ďalšími komplikáciami. Lekári povedali rodine, aby sa pripravila na najhoršie.
Starý pán sa však pozviechal, odišiel z nemocnice, ale vyslovil želanie odstúpiť z funkcie. Rodine oznámili, že by to bolo nežiaduce a že najprv treba zmeniť jeden ústavný zákon.
Stalo sa tak až na jar 1975. Svoboda mohol konečne abdikovať a pánom Pražského hradu sa prvýkrát v histórii stal Slovák (Husák).
Svoboda žil v ústraní ešte štyri roky, zomrel 20. septembra 1979. Manželka Irena ho prežila len o desať mesiacov. Dcéra pôsobila ako profesorka ekonómie na ekonomickej univerzite do roku 1984, keď odišla do dôchodku.
Odvtedy sa venovala spracovaniu písomnej pozostalosti po otcovi. Pokračovala v tom aj po manželovej smrti v roku 1992. Pripravila na vydanie druhý diel jeho pamätí Cestami života i pozastavený prvý diel.
Spracovala a vydala exprezidentov Denník z doby vojnovej i Životopis Ludvíka Svobodu. Predvlani pochovala svoju jedinú dcéru Luďu Klusákovú (známu českú historičku).
Až do konca svojho života niesla Klusáková-Svobodová otcov hlavný odkaz: „Nikdy nezabudnite, ako ľahko sme slobodu stratili a ako ťažko, za cenu veľkých obetí nášho, a hlavne sovietskeho ľudu dobýjali sme ju späť.“