V čase stupňujúcej sa klimatickej zmeny s čoraz častejšími prejavmi extrémneho počasia, ktoré na Slovensku aj inde vo svete zhoršujú úrodu, je to nepríjemné zistenie.
Ešte v roku 1989 bolo Slovensko sebestačné vo všetkých základných potravinách. Dnes má síce obchody plné tovaru, sortiment najmä v ovocí a zelenine je podstatne bohatší ako za socializmu, ale krajina zabezpečuje svoju sýtosť stále menej z vlastných zdrojov (len zhruba na 40 percent). Sebestačná je už len v obilninách, cukre, olejninách, ale už nie v oleji a rastlinných tukoch, ako-tak vo vajíčkach či v mlieku, vôbec nie v mäse, zelenine či v ovocí.
Stali sme sa surovinovým príveskom vyspelých krajín, kam vyvážame obilniny, olejniny a odkiaľ dovážame hotové výrobky. Slovensko vo výrobe potravín kráča opačným smerom než vysoko rozvinuté krajiny.
Čie a aké potraviny jeme
Generácia narodená pred začiatkom a po konci druhej svetovej vojny na sklonku svojho života nechápe, ako sa mohlo stať, že sa nevieme uživiť vlastným umom a silami a odovzdali sme svoj osud do rúk potravinovo prebytkových krajín.
Pokolenie mileniálov, ktoré žije v úplne inom prostredí ako ich rodičia či starí rodičia, dostatok a pôvod potravín dlho netrápilo. Počnúc rokom 2020 však potravinová otázka a s ňou aj stav vidieka, kde potraviny vznikajú, odrazu naliehavo zarezonovali naprieč celou spoločnosťou. Zmenu vo vnímaní poľnohospodárstva spôsobila pandémia koronavírusu. Tá vyhnala doma uväznených ľudí do priľahlých polí a lesov.
Slovensko je sebestačné už len v obilninách, cukre, olejninách.
V extravilánoch dedín si ľudia viac než inokedy predtým všimli, čo vlastne na Slovensku pestujeme. Mnohí, hľadajúc cestu do jarnej prírody, sa odrazu ocitli v blízkostí polorozpadnutých maštalí kedysi plných zvierat, teraz však prázdnych a obkľúčených burinou. Kúsok od nich vyrástli nové domy ľudí, čo sa presťahovali z miest na vidiek.
Všetci v dobrom i zlom čase potrebujeme jesť. Ministri za asistencie televíznych kamier začali navštevovať sklady nadnárodných obchodných reťazcov, čím dali najavo, kde sa nachádza väčšinové žriedlo slovenských potravín.
Centrálne sklady potravín denne napája najmenej 750 a možno až tisíc kamiónov dovážajúcich zo sveta nielen citrusy, ale aj bravčové mäso, vajíčka, zeleninu či ovocie. Priemerná dopravná vzdialenosť je okolo 1 000 kilometrov, sklady stoja, ako napríklad neďaleko Serede, na najúrodnejšej pôde. Je to jedna z briskných ukážok, ako štát aj vedenia miest chápu rozvoj krajiny a regiónov. V tejto irónii je kus logiky – sklady musia byť čo najbližšie diaľnici, preto ďalšie stoja v IIave či Senci, aby sa potraviny dostali čo najskôr do supermarketov a boli, ako hlása jeden z reťazcov, čo najčerstvejšie.
Naozaj? Kdesi ďaleko za hranicami Slovenska najprv plody zeleniny či ovocia predčasne odtrhnú, potom podchladia a neraz chemicky upravia ovzdušie, vezú deň-dva do skladov a potom odtiaľ do predajní. Takto funguje moderné európske prebytkové potravinové hospodárstvo, plodmi ktorého sa sýti Slovensko. Brusel chce veci zmeniť stratégiou Z farmy na stôl, teda znížiť uhlíkovú stopu, používať menej chémie, vyrábať potraviny čo najbližšie k spotrebiteľom.
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
Teoreticky by to malo hrať do karát Slovensku, máme napriek pokračujúcim záberom pôdy na priemyselné parky a satelitnú výstavbu rodinných domov toľko pôdy, že by podľa prepočtov Slovenskej akadémie poľnohospodárskych vied mohla produkovať potraviny pre dvojnásobok súčasného obyvateľstva Slovenska.
Alimentárna impotencia
Faktom je, že krajina, ktorá sa stala najväčšou montážnou dielňou automobilov na svete, nedbá o poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Ilustruje to z roka na rok rastúca záporná obchodná bilancia. Stáva sa potravinovo impotentnou. Zmenila niečo pandémia, počas ktorej náhle vystala otázka, koľko by sme vydržali bez zahraničných dodávok potravín? Odpoveď musela kompetentných zaskočiť, pri niektorých druhoch potravín by sme s vlastnými zdrojmi vydržali dva či tri týždne.
Zmenilo sa niečo?
Ak pri prvej vlne covidu ľudia v panike vykupovali múku, droždie, olej, ryžu, cestoviny, konzervy a niekde v očakávaní konca sveta si nakúpili aj nosnice a chovali ich na balkóne, pri druhej a tretej vlne už nakupovali viac-menej ako v normálnom čase. Európska únia ako celok situáciu zvládla, ale Slovensko nakupuje ešte viac potravín. Očakáva sa, že za vlaňajšok prekoná záporné saldo v obchode s agrokomoditami hranicu dvoch miliárd eur.
Spamätáme sa vôbec? A kedy?
Vlani dostalo Slovensko druhé varovanie. Ruskom rozpútaná vojna na Ukrajine priniesla nielen zdraženie energií, ale zmenila globálne potravinové cesty. Za jeden rok zdraželi potraviny na Slovensku zhruba o 30 percent a opätovne je tu otázka, ako sme pripravení čeliť z roka na rok horším scenárom.
So stavom poľnohospodárstva aj vidieckej krajiny vládne všeobecná nespokojnosť.
Ako sme na tom po tridsiatich rokoch? Sme vôbec schopní razantne ovplyvniť svoju potravinovú bezpečnosť zvýšenou produkciou potravín? A je to vôbec možné, keď oficiálna bruselská politika nemá záujem na raste produkcie, pretože v sumáre je Európska únia prebytková?
Časy sa menia. Holandsko, premiant v intenzívnej výrobe potravín, ide radikálne obmedzovať živočíšnu výrobu pre pôdu znečistenú hnojovicou, ale aj agrochémiou a ozývajú sa hlasy, že do piatich až desiatich rokov mnohé krajiny ako Nemecko, Holandsko či Dánsko budú vyrábať len toľko, koľko ich obyvatelia spotrebujú. Situácia nadobúda novú dynamiku už aj preto, že sa má ďalej obmedziť používanie hnojív a chemických ochranných prípravkov, čo zníži produkciu potravín.
Aká je schopnosť Slovenska živiť sa vlastnými silami?
V rozhovore pre Pravdu dosluhujúci minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Samuel Vlčan konštatoval, že „k žiaducej zmene nedôjde ani o rok, ani o dva. Slovenské agropotravinárstvo upadalo posledných 33 rokov a bude nám trvať najmenej dekádu, kým trend úpadku otočíme“. A dodal: "Potenciál na zmenu máme.“
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
Ešteže nádej umiera posledná.
Prítomnosť vyrastá z včerajších a predvčerajších dní, z toho, ako a čo sme robili len celkom nedávno, veď čo je to tridsať rokov? Dnes ani nie polovica ľudského života, nie je to ani celá profesionálna kariéra. Akú pozornosť venovalo od januára 1993 po prvé mesiace tohto roka 10 slovenských vlád a 14 ministrov pôdohospodárstva chlebovému odvetviu? To predsa po obrovských investíciách doň na sklonku 20. storočia garantovalo výživu obyvateľstva z vlastných zdrojov. Ako sa mohlo stať, že namiesto zveľadenia a rozvoja prišiel úpadok?
Akože sa tak ľud rozhodol
So stavom poľnohospodárstva aj vidieckej krajiny vládne všeobecná nespokojnosť bez ohľadu na to, či ide o stúpencov bývalých družstiev, alebo rodinných fariem. Jedni aj druhí sa zhodujú, že krajina premrhala historickú šancu zveľadiť svoje poľnohospodárstvo. To, čo vzniklo po reštitúciách – navrátení pôdy pôvodným vlastníkom – a transformácii jednotných roľníckych družstiev na družstvá podielnikov, neprinieslo obrodenie družstiev. Ani privatizácia štátnych majetkov nevyústila do zrodu akciových spoločností, ktoré by motivovali k zveľadeniu podnikov nielen nových nadobúdateľov, ale aj ich zamestnancov.
Konzervatívne krídlo politikov vkladalo začiatkom deväťdesiatych rokov veľké nádeje do oživenia rodinných fariem. Neprebehlo zďaleka tak spontánne, ako si predstavovali politickí patróni farmárčenia – vtedajší premiér Ján Čarnogurský, minister Michal Džatko či jeho námestník Jozef Habovštiak.
Na prahu 90. rokov tu bolo totiž úplne iné Slovensko ako to, ktoré kolektivizovala komunistická strana reprezentovaná najprv Gottwaldom, potom Zápotockým a neskôr Novotným. November 1989 vítalo okolo 630 družstiev (zlúčených spravidla z JRD v troch aj piatich obciach) s nádejou, že prinesie väčšiu slobodu v podnikaní, prístup k západnej technike, odstráni byrokraciu v riadení a v personálnej politike ponechá voľnú ruku členom družstiev. Tí ostatne sami brali iniciatívu do svojich rúk a vyslovovali predsedom družstiev dôveru či nedôveru, názor komunistickej strany už nikoho nezaujímal.
Revolúcia išla svojím prúdom a vracala veci podľa niektorých jej aktérov do pôvodných korýt. Takým aktom bolo rozdelenie družstiev na pôvodné celky, čím vzniklo o ďalších tristo družstiev viac a v roku 1995 ich bolo dovedna už 961.
Takmer celé deväťdesiate roky sa väčšina družstiev, nehľadiac na prudké zhoršovanie ich hospodárskych výsledkov, udržala. Skutočný rozpad prišiel až na prelome tisícročia. Tempo premien slovenskej "družstevnej“ dediny (kde sa miešali prvky kolektivizmu s prirodzenou spolupatričnosťou) na súčasnú dedinu, kde si je každý strojcom vlastného osudu, súvisí zrejme s odpoveďou na otázku, kto bol vlastne slovenský družstevný roľník a aký vidiek sme mali na úsvite Slovenskej republiky.
Zbohom jednej ére
Vráťme sa do roku 1989, v ktorom sa oslavovalo 40. výročie kolektivizácie – socializácie – dediny. Vyvrcholením mal byť zjazd družstevných roľníkov v Prahe. Ešte na ňom odovzdali vysoké štátne vyznamenania jednotlivcom aj družstvám, ale už sa nimi nik nechválil. Doba trielila inam.
Rovno na pražskom družstevnom zjazde bola založená Čs. strana poľnohospodárska, iniciátormi ktorej boli okrem iných František Čuba, predseda legendárneho JZD AK Slušovice, či predsedovia družstiev zo Slovenska – Gabriel Karlin či Ladislav Pisch. Obaja viedli prosperujúce podniky so silnými pridruženými výrobami a budúcnosť poľnohospodárstva videli v budovaní agrokombinátov, posilňovaní finalizácie a zakladaní vlastnej siete potravinárskych obchodov. Nič z toho sa nepodarilo uskutočniť, a keď, tak len vo veľmi oklieštenej podobe.
Slovenská dedina bola ku koncu socializmu bohatá a žilo sa v nej nie horšie, ak nie lepšie, ako v meste.
Na program dňa sa totiž dostala obnova sedliackeho stavu, čo silno rezonovalo najmä v Českej republike, kde aj v dôsledku rakúskeho dedičského práva (pôdu dedil najstarší syn) existovali pred kolektivizáciou silné rodinné hospodárstva. Slovensko s uhorským právom, kde sa pozemky dedením podnes trieštia na malé slížiky, bolo prevažne maloroľnícke. Dve tretiny gazdovstiev, ktoré pohltila kolektivizácia, mali výmeru do päť hektárov, z toho do dvoch hektárov ich bolo takmer 90-tisíc (28 percent). Masový rozpad družstiev na Slovensku po novembrovej revolúcii ani po vzniku SR v roku 1993 neprišiel, hoci hospodárenie mnohých sa dostávalo do straty.
Nič sa nedeje na želanie elít, to platilo aj za komunizmu, aj po jeho páde.
Družstvá nevznikli v päťdesiatych rokoch dobrovoľne ani spontánne, roľníci do nich vstupovali pod silným nátlakom – psychickým aj ekonomickým, kto sa vzpieral, toho zatvorili alebo vysťahovali až na Šumavu. Začiatkom šesťdesiatych rokov bolo Slovensko až na okrajové podhorské oblasti združstevnené. Za cenu akých obetí, pripomína pamätná tabuľa umiestnená na budove ministerstva pôdohospodárstva.
Čítajte viac Dáni na Slovensku: Nie sme pôdni baróni
Prototyp: Vesničko má středisková
Zdalo sa, že v roku 1989 už všetko prebolelo a pachuť príkorí zostala už len v pamäti zakladajúcej generácie družstevníkov. Slovenské dediny zmenili svoju podobu, iné bolo aj zmýšľanie a priority najmä novej generácie vidiečanov, ktorá sa narodila do inej dediny, než akú poznali ich rodičia. Z dedín takmer vymizli pôvodné roľnícke dvory a humná. Tu a tam bolo vidno zvyšky stodôl, stajne v gazdovských domoch zakladateľov družstiev prebudovali na garáže, vyrástli nové ulice rodinných domov.
Vo výstavbe zo sedemdesiatych rokov boli súčasťou rodinných domov ešte chlieviky pre ošípané, kuríny, ale upadal napríklad chov husí. Mnohé družstvá zrušili záhumienky a družstevníci dostávali rovno za zvýhodnenú cenu obilie na kŕmenie bravov. Mimochodom, prídomové chovy vyprodukovali bezmála jednu tretinu bravčového mäsa, ktoré šlo do mrazničiek, a zlepšovalo spolu s vajíčkami a hydinou rozpočty nielen vidiečanov, ale aj ich detí žijúcich v panelákoch.
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
Na južnom Slovensku prekvitali fóliové hospodárstva, kde sa pestovala rýchlená zelenina distribuovaná na trh cez sieť záhradkárskych veľkovýkupní. Slovenská dedina bola ku koncu socializmu bohatá a žilo sa v nej nie horšie, ak nie lepšie, ako v meste. Priemerný mesačný príjem v poľnohospodárstve najmä zásluhou družstiev bol 3 200 Kčs, o 100 korún vyšší ako v priemysle.
Začínalo to robiť zlú krv a posledný federálny premiér Ladislav Adamec na okresnej konferencii družstevných roľníkov v Trnave v októbri 1989 otvorene hovoril, že mzdy v poľnohospodárstve rastú nežiaduco rýchlo, načo mu z pléna odpovedali, že vyšší príjem nie je za osemapolhodinovú zmenu, ale za desiatky hodín práce počas sezónnych nadčasov.
Predstavu o družstevníkoch najlepšie mestskému človeku približuje dodnes populárny film Vesničko má středisková. Ak do družstiev vstupovali roľníci, gazdovia hospodári, ktorí vedeli orať, siať, dojiť, oteliť kravu, naplánovať si chod celého hospodárstva, tak v družstve sa časom vyprofilovali z hrdých roľníkov najprv kočiši, kŕmiči, dojiči, zo žien boli pešiaci rastlinnej výroby. Okopávali nekonečné lány repy, kukurice, zeleniny. Ručne zberali úrodu. Muži aj ženy sa nadreli do úmoru a v prvých rokoch za biednu mzdu.
Časom vznikli nové profesie ako traktoristi, opravári, ale aj skupinári, dnes by sme povedali tímoví lídri. Z nich sa vyprofilovali mechanizátori, agronómovia, zootechnici, ekonómovia a predseda. Od konca sedemdesiatych rokov ovládli kľúčové posty vysokoškolsky vzdelaní odborníci. Boli talentovaní a mnohí mali vysoké ciele, ktoré aj napĺňali. Popisovaná premena sa odohrávala postupne, zakladajúci členovia družstiev prehltli horké časy, keď videli, že ich dospelé deti urobili v družstve kariéru, a zmenu identity už takmer nevnímali. V rozhovoroch sa, pravdaže, radi vracali do čias, keď boli sami sebe pánmi.
A ešte čosi dôležité treba pripomenúť: práca v poľnohospodárstve bola pre deti družstevníkov atraktívna. Pred zmenou systému poľnohospodárstvo neodrádzalo, skôr priťahovalo. Príťažlivé neboli len zárobky, ale aj možnosť postaviť si za technickej pomoci družstva rodinný dom alebo získať ubytovanie v tzv. družstevných štvorbytovkách. Družstvá si vybudovali vlastné liečebné domy v kúpeľoch, v Bratislave mali rozostavaný hotel, vlastnili chaty, posielali deti do pionierskych táborov, prispievali na zahraničné rekreácie.
Do čoho vyústila kolektivizácia
To všetko upevňovalo dobrú povesť družstiev a hrdosť na príslušnosť k prosperujúcim podnikom. Všetko sa však po revolúcii rýchlo menilo. Nástupom Klausa na post federálneho ministra financií sa prudko znížili dotácie (1991), ktoré boli dovtedy porovnateľné s podporami západných rodinných fariem. Keď sa začali družstvá deliť a prišli s úpadkom priemyslu o výnosné pridružené výroby, začali chradnúť. Tak ako klesala ich výkonnosť a redukovali sa krachmi spracovateľského priemyslu farmy dobytka a ošípaných, zamestnávali čoraz menej ľudí.
Po tridsiatich rokoch existencie Slovenskej republiky už družstvá netvoria pilier slovenského poľnohospodárstva. V roku 2021 ich formálne evidovali síce stále nemalý počet 558 (niektoré existujú už len na papieri), ale obchodných spoločností, teda eseročiek, bolo 4-krát toľko, 2 630, a akciových spoločností 135.
Po tridsiatich rokoch existencie Slovenskej republiky už družstvá netvoria pilier slovenského poľnohospodárstva.
Okrem toho podniká v poľnohospodárstve 5 277 fyzických osôb. Nie každý z týchto vyše 5-tisíc hospodárov je klasickým rodinným farmárom a sotva zaň možno považovať 10 743 fyzických osôb nepodnikateľov. Tí hospodária na pár ároch pôdy a v ich prípade je správnejšie hovoriť o samozásobiteľoch alebo domácnostiach, kde čosi ešte chovajú alebo pestujú.
Na úsvite roku 2023 máme úplne inú skladbu podnikov, a veru aj úplne iné poľnohospodárstvo. Vo svojej podstate zostáva stále veľkovýrobné, čo je dôsledok majetkovej transformácie družstiev.
Je to paradox, ale kolektivizácia napomohla vzniku veľkých poľnohospodárskych podnikov, aké v Európskej únii okrem Českej republiky a bývalej NDR nevidíme, a ktoré svojou veľkosťou skôr kopírujú americké farmy. Lenin sa musí v hrobe obracať, ako skončil jeho plán o kooperácii roľníkov. Ale bol by spokojný aj Samuel Jurkovič, ktorý založil prvý Spolok gazdovský?
Kapitalizácia podielov, víťazi a porazení
Tri roky po novembri 1989 sa rozbehla transformácia JRD na družstvá podielnikov podľa federálneho transformačného zákona. O ďalšie tri roky slovenský parlament zákon upravil tak, aby vysporiadal majetkové podiely ich kapitalizáciou. Vznikli osobitné cenné papiere – družstevné podielnické listy. Deklarovali účasť ich majiteľov na majetku družstva. Začal sa protirečivý proces, ktorý v konečnom dôsledku vyústil do premeny družstiev na obchodné spoločnosti – eseročky a akciovky.
Foto: Pravda, Jozef Sedlák
Všimnime si, čo v roku 2019 konštatoval pri storočnici Výskumného ústavu ekonomiky poľnohospodárstva a potravinárstva ekonóm Július Medveď: "Mnoho zvyškových družstiev s prevahou členov vo veku s nárokom aspoň na aký-taký starobný dôchodok po čase smerovalo viac-menej ,plánovane’ do zániku po konkurze. Niekoľko desiatok družstiev prešlo premenou na niektorú formu obchodnej spoločnosti so zámerom redukovať pri tejto príležitosti počet jeho členov a zamestnancov a ,spružniť’ rozhodovanie manažérov firiem o podnikaní a nakladaní s majetkom firiem.“
Družstvá, ktoré boli po desaťročia hegemónom poľnohospodárskej výroby, začali strácať po majetkovej transformácii doslova i obrazne pôdu pod nohami. V období medzi rokmi 1995 až 2016 klesol ich podiel na obhospodarovanej pôde z takmer 70 percent na niečo vyše 35 percent.
Tieto dáta hovoria o tom, ako sa slovenské, prevažne družstevné, poľnohospodárstvo menilo, kapitalizovalo a prechádzalo z rúk podielnikov družstva do rúk nových väčšinových vlastníkov, ktorými sa stávali buď manažéri družstiev, alebo noví investori. Slovenskí aj zahraniční. V rámci konkurzov, likvidácie a preberania úpadkových družstiev vstúpili do hry aj úspešní samostatne hospodáriaci roľníci, ktorí dnes gazdujú v bývalých družstevných chotároch a farmách.
To, čo sa odohralo počas tejto premeny, sa nedá jednoducho opísať. Je to téma na román, a nie jeden. Na svete sú však už veľmi zaujímavé štúdie vedcov Slovenskej akadémie vied, ktoré sa zaoberajú tak procesom samotnej transformácie, ako aj jej dosahmi na život družstevníkov – vymierajúcej generácie zakladateľov aj ich pokračovateľov.