Na vysvetlenie rýchlych a nesmierne úspešných ruských ťahov vedúcich k zabratiu Krymu bolo potrebné prísť s vysvetlením, ktoré by sa vymykalo bežným zvyklostiam. Tak sa zrodila ruská hybridná vojna.
Od roku 2014 sa hybridná vojna či hybridné hrozby stali módou a dostali sa do oficiálnych dokumentov NATO, EÚ a väčšiny jej členov vrátane väčšiny krajín strednej a východnej Európy.
Výrazne sa vyvinulo aj ich chápanie, ktoré sa azda nevyhnutne posunulo k spolitizovanému používaniu. Diskusie o hybridnej vojne sa nevyhli ani vážnym nedorozumeniam.
Najznámejším je takzvaná Gerasimovova doktrína, ktorá síce nikdy neexistovala, no podnietila predstavivosť mnohých.
Od Krymu po inváziu
Prebiehajúca rusko-ukrajinská vojna výrazne premenila diskusie o bezpečnosti a obrane. Jednoducho povedané, prečo sa zaoberať hybridnou vojnou, keď je tu skutočná a veľmi brutálna vojna?
Je prirodzené, že použitiu fyzickej sily, napríklad v podobe bombardovania, sa venuje najväčšia pozornosť. Efekty masívneho fyzického násilia sú kvalitatívne úplne odlišné od kybernetických útokov, energetického nátlaku alebo dezinformačných kampaní.
Vojenské elementy v horúcom ozbrojenom konflikte predbiehajú nevojenské elementy. Odráža sa to aj v objeme operačných a taktických analýz, debát o logistike a ďalších dominantne vojenských témach, ktoré sú teraz denne prítomné v médiách.
Diskusie o tvrdej bezpečnosti a príprava obrannej politiky sú späť a v plnej sile. Mnohí, ktorí túžia po tom, aby sa hybridná vojna ako analytický koncept a politický termín uložila do hrobu, majú teraz jedinečnú príležitosť tak učiniť.
Znovu sa sústrediť na štruktúru síl, vojenské spôsobilosti, pripravenosť, obranné plánovanie, vyzbrojovanie a ďalšie tradičné aspekty konvenčnej vojny medzi štátmi. Tento posun už prebieha a je nevyhnutný.
Dôležitou otázkou však je, či sa z diskusií o hybridnej vojne nedá a nemá zachrániť niečo cenné, než sa pohneme ďalej. Na to by mala dobre poslúžiť debata o začiatku súčasnej fázy vojny, udalostiach z roku 2014 na Kryme a tiež často prehliadaný prípad Gruzínska.
Hybridná podstata
Je zaujímavé, ako sa ruská invázia z 24. februára 2022 dá použiť na dva veľmi odlišné argumenty o hybridnej vojne.
Takmer intuitívne by sa dalo predpokladať, že Kremeľ považoval svoje pokusy ovplyvniť Kyjev prostredníctvom hybridnej vojny za bezvýsledné.
Čítajte viac Klamlivé tvrdenia o vojne proti Ukrajine a aká je skutočnosť
Preto došlo k rozhodnutiu eskalovať a použiť vojenskú silu s cieľom zmeny režimu, čo je ultimátny spôsob kontroly rozhodovania iného štátu. Takéto uvažovanie by vychádzalo z chápania hybridnej vojny založenej na anexii Krymu.
To vníma hybridnú vojnu ako nástroj schopný dosiahnuť významné politické ciele, ktoré sa tradične dosahujú vojenskými.
Hoci vojenský prvok v podobe zelených mužíčkov bol určite súčasťou použitého mixu nástrojov proti Ukrajine, západné diskusie sa zamerali skôr na nevojenské prvky.
Okrem toho sme zdôrazňovali súhru a postupnosť rôznych nástrojov, tzv. „hybridnú podstatu“, vedúcu k synergickým účinkom.
V tomto prístupe sa hybridná vojna považuje za hlavné úsilie na dosiahnutie požadovaného strategického efektu. Druhý možný argument však stojí opačne.
Zrada vo vlastných radoch
Vladimír Putin veril, že Ukrajina je zrelá na dobytie, pretože je slabá a rozdelená. Zraniteľná korupciou, energetickým nátlakom, propagandou, kybernetickými útokmi či sieťou spolupracovníkov organizovanou jeho tajnými službami.
Podobne mohli v Kremli čítať aj situáciu v USA po pokuse obsadiť Kapitol a zbabranom stiahnutí sa z Afganistanu.
Washington mohol na mnohých pôsobiť ako neschopný reakcie. V Európe máme už tradične problém s rozdielnym vnímaním hrozieb.
Pre určité francúzske a nemecké postoje dlho nemalo Rusko biľag agresora a jednoznačnej hrozby. Iné európske štáty hoci s veľmi jasnou predstavou o povahe ruského režimu na druhej strane často zápasili s energetickou závislosťou, vnútornými politickými rozpormi či časťami populácie náchylnými veriť kremeľskej propagande.
Z otvorených zdrojov vieme, že ruská rozviedka uskutočňovala vlastné prieskumy verejnej mienky vo vnútri Ukrajiny, ktoré ukazovali pomerne nízku podporu prezidenta Zelenského, menej ako 30 %, či obmedzenú ochotu brániť Ukrajinu, len 48 %.
Viac ako 600 osôb bolo zatknutých a obvinených z vlastizrady, čo naznačuje, že FSB na Ukrajine pred inváziou usilovne pracovala.
Kyjev otvorene priznal, že oslobodený Cherson padol vďaka pomoci zradcov priamo v bezpečnostných zložkách, ktoré mali za úlohu brániť toto mesto a región.
Takéto uvažovanie chápe hybridnú vojnu skôr ako postupné formovanie prostredia, aktivity vytvárajúce priaznivé podmienky.
V takomto prístupe je hybridná vojna podporným úsilím na dosiahnutie želaného strategického efektu inými prostriedkami.
Čítajte viac Zbohom zbraniam počas vianočných sviatkov?
Preto možno tvrdiť, že pozoruhodný úspech ruských akcií vedúcich k anexii Krymu nás doviedol k nerealistickým očakávaniam a následnej nesprávnej interpretácii možností hybridnej vojny.
Taktiež sme prílišným zdôrazňovaním nevojenského rozmeru akosi prehliadli dôležitú úlohu ozbrojeného elementu v podobe špeciálnych jednotiek a žoldnierov, ale aj priamo ruských ozbrojených síl na Kryme a Donbase.
Dôležitým poučením, ktoré si z toho všetkého treba vziať, je nikdy nepoužívať jeden špecifický prípad ako základný kameň novej teórie.
Foto: ANDREW BUTKO
Hybridná vojna inak
Prístup k hybridnej vojne ako k činnosti formujúcej prostredie možno dobre ilustrovať na príklade Gruzínska.
Gruzínsko sa za minulé roky zmenilo z nádejného šampióna integrácie do NATO a EÚ na krajinu, ktorej nepriamo vládne oligarcha napojený na Rusko.
Krajina, ktorej 20 % územia je od roku 2008 pod Kremľom podporovanou okupáciou, sa nepripojila k západným sankciám voči Rusku.
Gruzínska vláda uzemnila lietadlo s dobrovoľníkmi smerujúcimi na Ukrajinu a rokovala s Moskvou o obnovení priamych letov medzi krajinami.
Neznamená to, že všetky politické zmeny v Gruzínsku od roku 2012 treba čítať ako dôsledky ruskej hybridnej vojny, ale nárast vplyvu Kremľa v krajine je nepopierateľný.
Ľudové nálady, ktoré podporujú Ukrajinu, ostro kontrastujú s pozíciami vlády, ktorá radšej sedí na plote.
Z hľadiska hybridnej vojny je cenné porovnať Gruzínsko a Ukrajinu. Bola anexia Krymu a následný ozbrojený konflikt so separatistami pre Moskvu skutočne úspechom, keď jednoznačne posunuli Kyjev smerom na Západ?
Mali by sme namiesto toho študovať a chápať pomalú a postupnú zmenu Gruzínska, varenie žaby, ako skutočný triumf hybridnej vojny?
Na vysvetlenie rýchlych a nesmierne úspešných ruských ťahov vedúcich k zabratiu Krymu bolo potrebné prísť s vysvetlením, ktoré by sa vymykalo bežným zvyklostiam. Tak sa zrodila ruská hybridná vojna.
Foto: TASR
A čo s tým?
Táto diskusia nechce byť samoúčelná. „Očarenie“ ruskou hybridnou vojnou by sme mali dôkladne prehodnotiť, aby sme správne pochopili rozsah hrozieb, ktoré z nej vyplývajú.
Vytvárať všadeprítomnú, zlovestnú hrozbu nie je produktívne. Rýchla, rozhodná a aktuálne stále neochvejná pomoc Európy a USA pre Ukrajinu naozaj nie je dobrým dôkazom všemocnej ruskej hybridnej vojny.
Takým dôkazom nie je ani neuveriteľná odolnosť a odpor ukrajinskej spoločnosti.
Zároveň aj úplné opustenie hybridnej vojny v snahe rýchlo dobehnúť našu nepripravenosť na konvenčnú vojnu, ozbrojenú konfrontáciu medzi štátmi, môže zanechať vážnu medzeru v našej bezpečnosti. Reakcia od steny k stene nie je ani múdra, ani užitočná.
Ekonomický nátlak, špionáž, strategická korupcia, proxy aktéri, kybernetické útoky a propaganda – to všetko sú nástroje, ktoré naši protivníci, štátni aj neštátni, používajú a budú používať v budúcnosti.
Zostrené súperenie všetkými dostupnými prostriedkami o legitimitu, dôveru, politický a ekonomický vplyv bude v dohľadnej budúcnosti určujúcim nastavením medzinárodných vzťahov. To je strategická realita dneška.
Politicky nestabilné, inštitucionálne slabé, korupciou na kosť prežraté režimy s limitovanou demokratickou skúsenosťou sú extrémne zraniteľné.
Pozrime sa na dianie posledných mesiacov v Moldavsku. Prítomnosť Ruskom de facto kontrolovaného gangstersko-sovietskeho skanzenu Podnestersko dlhodobo destabilizuje krajinu.
Čítajte viac Môže jadrová vojna vypuknúť omylom?
Sebe zaručiť beztrestnosť, mladých vyhnať z krajiny
Vláda otvorene sa hlásiaca k zahraničnopolitickej orientácii na EÚ a NATO čelí systematickým protestom.
Čelní predstavitelia vlády hovoria otvorene o rastúcom ruskom vplyve v opozičných stranách, prítomnosti v tajných službách a dokonca o riziku štátneho prevratu.
Vývoj v Gruzínsku hovorí sám za seba. Ideálnym prostredím sú dnes taktiež viaceré krajiny západného Balkánu.
Aj na Slovensku už vieme, akým veľkým problémom je oligarchický únos štátu a to aj bez geopolitickej dimenzie.
Tá sa však dnes plne materializovala v politike Smeru, Republiky a ďalších, ktorí už bez rozpakov a veľmi otvorene hovoria, že kurz, ktorý Slovensko konštante drží od volieb 1998 je zlý. Smer tak vedome rozoberá roky aj vlastnej politickej práce.
Ilustráciu výsledkov hroziacej geopolitickej otočky treba hľadať niekde medzi súčasným Maďarskom a Bieloruskom.
Autoritárske pomery v domácej politike, výpadok zahraničných investícií a rastúca medzinárodná izolácia. Najbližší susedia a partneri, Česká republika a Poľsko, sa na nás budú dívať cez prsty a utlmovať spoluprácu tak, ako sa to dnes deje Maďarsku.
Už dnes hrozivé zaostávanie Slovenska sa zhorší. Odchod mladých ľudí za víziou lepšej budúcnosti v zahraničí akceleruje. Toto nie je strašenie.
To sú nevyhnutné dôsledky politiky, ktorá otáča Slovensko na východ v čase, keď vidíme u susedov besnenie skutočnej vojny, nie len tej hybridnej.
To nemožno považovať za omyl či neznalosť. Ide o celkom vedomý kalkul, ako si zaručiť beztrestnosť, ako sa zabetónovať v pozícii moci, ako zabezpečiť, aby systém „našich ľudí“ nič neohrozilo za cenu budúcnosti celej krajiny a všetkých občanov.