Ríša mlčania. Rwanda po tridsiatich rokoch od genocídy

Prezident Rwandy Paul Kagame pozval na pripomenutie si udalostí spred troch desaťročí začiatkom apríla predstaviteľov všetkých afrických štátov s výnimkou prezidenta Demokratickej republiky Kongo Félixa Tshisekediho a prezidenta Évarista Ndayishimiyeho zo susedného Burundi.

Prítomní boli predstavitelia Číny, USA, Izraela, Veľkej Británie, Francúzska, niektorých ďalších európskych štátov, zástupcovia Európskej rady a UNESCO.

Okrúhle výročie genocídy sa tento rok nesie jednak v znamení rovnako dlhého výročia zrušenia politiky apartheidu v Juhoafrickej republike, jednak – podobne ako v JAR – v znamení prezidentských volieb.

Čítajte aj Väčšina z nich nemá ešte ani tridsať rokov a už prišli o manželov. Zabili ich ruskí agresori

V Rwande sa uskutočnia 15. júla a Paul Kagame je horúci kandidát na víťaza.

Medzi čerstvé správy patrí aj to, že v Juhoafrickej republike bol v máji zadržaný jeden z najhľadanejších zločincov rwandskej genocídy, bývalý hlavný policajný inšpektor Fulgence Kayishema.

Podľa obvinení je len on osobne zodpovedný za vyvraždenie 2 000 Tutsiov.

Nekončiaci sa konflikt pri Veľkých jazerách

Neuveriteľné masakre v občianskom konflikte pri afrických Veľkých jazerách sa vysvetľujú ako etnický konflikt medzi Tutsiami a Hutuami, v ktorom obeťami boli predovšetkým menšinoví Tutsiovia, ale aj mnohí umiernení Hutuovia.

Na rozdiel od Juhoafrickej republiky nešlo o národnooslo­bodzovací boj založený na rasovej nadvláde bývalých bielych kolonistov, ale bratovražedný boj medzi pôvodnými obyvateľmi Rwandy a Burundi.

Pravdepodobne preto sa roku 1995 juhoafrický bojovník proti apartheidu a anglikánsky biskup Desmond Tutu prihovoril počas slúženia omše obyvateľom Rwandy, ktorí prežili, na štadióne v hlavnom meste Kigali takto:

„V Južnej Afrike sme mali rôzne jazyky, rôzne rasy, rôzne kultúry. Vy ste všetci čierni. Hovoríte rovnakým jazykom. Pokúšam sa pochopiť, čo máme v hlavách…“

Oblasť Veľkých jazier a Rwandy samotnej neboli však to isté čo Južná Afrika. Tutuov dôraz na rasu mal smerovať k zdôrazneniu africkej solidarity, no na rozdiel od iných krajín tam proti zastaveniu genocídy Afričania neurobili oveľa viac ako ktokoľvek iný.

Napriek tomu nebol zločin spáchaný Rwanďanmi na Rwanďanoch akýmsi „súkromným“ africkým konfliktom, nesúvisiacim s dianím vonkajšieho sveta – ako by to mohla vzbudzovať napríklad slávna kniha amerického novinára Philipa Gourevitcha Radi by sme vám oznámili, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú, z roku 1998 (slovenské vydanie Premedia, 2016).

Gourevitch, ako podotkol francúzsky afrikanista René Lemarchand, opisuje hrôzy, ktoré vidí, no nezamýšľa sa nad ich príčinami, meniac tak bitúnok na „dobrých“ a „zlých“, bez citu a vôle spoznať a opísať komplexnosť situácie v nedohratých kapitolách postkoloniálnej Afriky.

Medzi ne už aj ako priamy dôsledok konfliktu v Rwande patrí aj nekončiaca sa súčasná vojna v Demokratickej republike Kongo a nevyjasnená otázka hranice s Burundi. Otázky a problémy, ktoré dnes naplno zaťažujú politiky súčasných najmä západoeurópskych politikov.

Zápas o Afriku

Francúzsko-burundský spisovateľ a hudobník Gaël Faye, autor románu Malá krajina (Petit pays, 2016), o svojom detstve počas rwandskej genocídy, zasahujúcej aj Burundi, na prahu svojho života píše:

„Ešte neviem, čo urobím so životom. Zatiaľ ostávam tu, budem sa starať o mamku, počkám, kým sa bude cítiť lepšie… Vychádza slnko a ja mám chuť zapísať si to. Neviem, ako sa tento príbeh skončí. No pamätám si, ako sa to všetko začalo.“ Ako sa to všetko začalo?

Z pohľadu dejín má africký kontinent, a najmä tá jeho časť, ktorej sme začali hovoriť „čierna Afrika“, mimoriadne – no rozhodne nie privilegované postavenie.

Svetadiel, kresťanskému a arabskému svetu známy spočiatku len na severe, s postupným prenikaním arabských obchodníkov s otrokmi ďalej do vnútrozemia a neskôr európskymi lovcami na otrokov zo strany východného pobrežia, odhaľoval nové bohatstvá, nové kultúry a nové možnosti.

Európa a Severná Amerika objavili „čiernu Afriku“, ktorej napriek existencii neuveriteľne rôznorodých, rozvinutých a hierarchicky odlišne štruktúrovaných kultúr prisúdil nálepku „primitívnych národov“.

Európania, ktorí počnúc 15. storočím postupne ovládali čoraz širší Nový svet, vnímali rôznorodosť a iné mocenské usporiadania vlastným spôsobom – a čierna Afrika sa na veľmi dlho stala len územím získavania otrockej sily pre Ameriky.

Označenia afrických kmeňov či kráľovstiev nadobúdali v európskych jazykoch hanlivé významy a v európskej vede sa na veľmi dlho udomácnilo delenie ľudských civilizácií na „vysoké“ a „primitívne“.

Hranice afrických štátov tak, ako ich poznáme dnes – mnohé s prísne vytýčenými geometrickými líniami – neexistovali. Sú výsledkom delenia novej koristi, na ktorú sa Európa vrhla v čase, keď v Amerikách objavila étos ľudských práv a zrušila otroctvo, ako aj obchod s otrokmi.

Neuveriteľná akcelerácia kapitalistickej priemyselnej revolúcie a rozklad feudálnych vzťahov sveta niekdajších španielskych a portugalských kolónií spôsobili, že od konca 70. rokov 19. storočia „Británia ovládla vlny sveta“ – ako sa spieva v slávnej hymne na oslavu britskej armády (Rule, Britannia).

De facto práve vtedy vznikol „tretí svet“ – výraz, ktorý prvý raz použil francúzsky demograf Alfred Sauvy až začiatkom 50. rokoch 20. storočia.

Tomuto rozmachu moderného pokroku a vytyčovaniu nových globálnych mocenských polí padli za obeť milióny ľudí na všetkých kontinentoch, zásadne sa však upriamila pozornosť na Afriku.

Západné veľmoci neboli veľmi ochotné len tak sa prizerať neohrozenému rozmachu Anglosasov, a tak sa v novembri 1884 začala Berlínska konferencia, ktorej cieľom bolo „regulovať“ európsku kolonizáciu a obchod v Afrike.

V podstate šlo len o jednu z fáz z tzv. obdobia „ruvačky, resp. zápasu o Afriku“ (Scramble for Africa), keď sa počnúc prvou polovicou 19. storočia „ruvalo“ o Afriku sedem európskych štátov poháňaných víziami priemyselného pokroku.

V roku 1870 bolo pod európskou správou len 10 percent afrického územia. Po Berlínskej konferencii sa do roku 1914 toto percento zvýšilo na 90 percent.

Narysovali sa hranice podľa dohody siedmich krajín – Belgicka, Francúzska, Nemecka, Talianska, Portugalska, Španielska a Veľkej Británie – a tie na lokálne tradície, jazyky, etnické a kultúrne usporiadania, vyvíjajúce sa po stáročia, nemienili brať žiadny ohľad. Rwanda v tomto nemohla byť a ani nebola výnimkou.

Hutuovia a Tutsiovia

Skupiny Hutu a Tutsi, ktoré dnes poznáme predovšetkým v dôsledku moderného konfliktu, sa v tradičnom kmeňovom predeurópskom období líšili len v tradíciách získavania obživy.

Hutuovia obrábali pôdu, Tutsiovia chovali dobytok. Rozdiel nebol v území, rase ani v jazyku – rozprávali rovnakým jazykom kinyarwanda a spoločne sa označovali za Rwanďanov.

V kráľovstve, ktoré sa postupne vyvinulo z klanových zoskupení v 18. storočí, sa moc dostala do rúk jedného tutsijského klanu, o nadvláde sa však hovoriť nedalo. Identita tutsi alebo hutu bola plynulá: výraz „tutsi“ všeobecne označoval vlastníkov dobytka a pôdy a „hutu“ boli tí, čo pôdu obrábali.

Postavenie či prináležitosť k jednej zo skupín sa však mohli meniť napríklad v dôsledku sobášov či nadobúdania alebo straty majetku. Je zrejmé, že s centralizáciou nadobúdala privilegovanejšie postavenie skupina vlastníkov, teda prevažne ľudia s príslušnosťou k tutsijským klanom.

Čítajte aj Vojna po kapitulácii: porazení bojovali na strane víťazov

Do istej miery išlo o vzťah ako medzi šľachtou a poddanými – hoci zďaleka nie taký vyhranený, ako ho poznáme z Európy.

A tento vzťah bol pre prvých nemeckých kolonistov koncom 19. storočia zrozumiteľnejší. Vnútorné rwandské rozdiely neboli založené na rase, ako by to bolo vyhovovalo naplno rozbehnutej a politickým zámerom plne podriadenej rasovej európskej vede.

Táto veda však dobre pochopila rozdiely založené na sociálnom a hospodárskom postavení a šikovne im prisúdila rasové kategórie. Koloniálna správa pridelila Tutsiom nový status „panskej rasy“, čím sa priepasť medzi dvoma základnými rwandskými „celkami“ postupne prehlbovala.

Nemci a Belgičania

V mnohých populárnych publikáciách týkajúcich sa genocídy Tutsiov pred 30 rokmi sa tento v hrubých rysoch načrtnutý koloniálny kontext obchádza alebo vôbec nespomína.

Pri opise šialených vražedných masakrov, ktoré sa zväčša uskutočňovali priamo mačetami a bezprecedentným sexuálnym násilím, je emotívne pôsobivejšie vykresľovať zlo ako niečo priam s „rozprávkovým“ rozmerom.

Ako niečo, čo sa náhle objaví a potom zas odíde, ako niečo, čo umožňuje rozkvet politického populizmu vytváraním „nevysvetliteľných“ kategórií slúžiacich len na to, aby sa zamlčiavali hlboké súvislosti.

Povedané moderným jazykom, je prosté vidieť udalosti len ako „ničím nevyvolané“. Pripomínanie hlbokých súvislostí však nemá za cieľ ospravedlniť. Malo by mať za cieľ porozumieť spoločenským javom v záujme toho, aby sa im spoločnosti dokázali v budúcnosti brániť.

Rwanda sa podobne ako iné krajiny pod koloniálnou správou rýchlo stala vysunutým bojiskom záujmov Európy. Prvým vlastníkom susedného Konga sa po berlínskej konferencii stalo Belgicko, presnejšie jeho kráľ Leopold II., a roku 1885 vznikol tzv. Slobodný štát Kongo.

S rozvojom automobilizmu (ale aj veľkej módy bicyklov) súvisela vzmáhajúca sa potreba kaučuku pre európsky trh s gumou. „Neprispôsobivosť“ domácich v otrockej práci v prospech Belgicka sa nakoniec odrazila na tom, že až do zániku Slobodného štátu Kongo roku 1908 bolo vyvraždených približne 10 miliónov Konžanov.

Po skončení prvej svetovej vojny ostalo Nemecko na plnej čiare potupené – a to i v Afrike. Belgická správa sa tak rozšírila aj do Rwandy.

Spôsoby zavedené Nemcami však nemala ani na základe svojich postupov v Kongu prečo meniť: byrokratický systém dôsledne vystavoval preukazy na základe fyzických čŕt či počtu vlastneného dobytka a približovanie sa Tutsiov k výdobytkom európskeho života a vzdelávania sa radikálne zjednodušovalo.

Mnohí získavali európske vzdelanie vo francúzštine na koloniálnych školách, ktorých zmyslom bolo vychovávať si lojálnych úradníkov, Hutuovia, naopak, boli na základe svojej „rasovej menejcennosti“

tlačení do nútených prác pri budovaní koloniálnej infraštruktúry a nemali nárok na „vyššiu“ kultúru. Rozdiel v porovnaní s belgickým Kongom bol zrejme len ten, že v Rwande sa Hutuom nezvykli za trest odsekávať ruky.

Nezávislosť a Rwandský vlastenecký front

Obdobie po druhej svetovej vojne znamenalo postupnú, no zásadnú zmenu európskych politík v Afrike a na ďalších kolonizovaných územiach. Africké krajiny s hranicami narysovanými Európou sa začali hlásiť o svoju nezávislosť. S rúcajúcim sa kolonializmom sa však zvýrazňovali aj problémy minulosti, ktoré európska správa rozvinula.

Vnútorné konflikty a občianske vojny sa stali typickým dôsledkom rozkolu medzi africkými reáliami a modernitou nielen v Rwande. Keď roku 1959 zomrel tutsijský kráľ Mutara, Hutuovia považovali aj jeho nástupcu za reprezentanta belgickej koloniálnej správy; a zápas za nezávislosť Rwandy od Belgicka tak prebiehal aj ako vzbura Hutuov proti Tutsiom.

Belgičania pochopili, že podpora tutsijských elít im už postavenie v kolónii nezaručí a strategicky začali podporovať hutujské nároky na národnú emancipáciu. Nezávislosť Rwandy, vyhlásená roku 1962, a predchádzajúce hutujské vzbury vyvolali prvú veľkú vlnu tutsijských utečencov do okolitých krajín.

Do okolitých krajín, najmä do Ugandy, utieklo okolo 300-tisíc ľudí. Získanie „národného štátu“ si Hutuovia vysvetľovali ako získanie štátu pre seba, čo ešte umocňovali výpady partizánskych tutsijských skupín proti nim, najmä spomedzi utečencov v okolitých krajinách vrátane Burundi.

Násilné prejavy a masakre voči Tutsiom nadobúdali alebo strácali na intenzite, ale neprestávali. Roku 1973 sa prezidentom Rwandy stal Juvénal Habyarimana a vznikla istá nádej na zmiernenie napätia. Exiloví Tutsiovia sa však domáhali návratu do vlasti, čo Habyarimana považoval za vylúčené.

Aj preto, že Tutsiovia v Ugande založili ozbrojený Rwandský vlastenecký front (RPF) a vláda Hutuov nemala v úmysle považovať Tutsiov za seberovných.

90. roky a genocída

Spomínaný spisovateľ Gaël Faye pri príležitosti 25. výročia genocídy uviedol, že „v apríli sa v krajine celkom zmení atmosféra, akoby na každého doľahol olovený plášť. Ľudia prestávajú chodiť do práce, zvyšujú sa prípady žalúdočných vredov a somatických porúch.

Tí, čo sa nechcú podieľať na spomienkach a nechcú počúvať prejavy hlavy štátu, možno z pocitu nedostatku úcty k zabitým, odchádzajú na pár dní za hranice, niektorí radšej vypínajú rádio, keď počujú slávnostné piesne alebo pripomienku mien zabitých.“

Rwandský národný front pod vedením súčasného prezidenta Rwandy Paula Kagameho zaútočil roku 1990 z Ugandy a začala sa občianska vojna. Kagame a RPF obsadili niektoré časti krajiny, ale nedokázali získať hlavné mesto Kigali. Domáca rwandská armáda však tiež nemala silu rebelov poraziť a utlmený konflikt sa v dusnej atmosfére udržiaval aj za výdatného pôsobenia obojstrannej propagandy.

Zo strany domácich Hutuov pôsobila najstrašnejšie hrozba, že Tutsiovia túžia obnoviť nimi vedené feudálne kráľovstvo. Aj preto sa predpokladá, že plány na totálne vyhubenie Tutsiov vznikali medzi hutujskými radikálmi dlhšie.

Situácia došla až tak ďaleko, že za zradcu bol považovaný každý, kto vystupoval voči Tutsiom akokoľvek umiernene alebo s nimi bol v priateľskom vzťahu. Do „hľadáčika“ radikálov sa preto dostal aj sám prezident Habyarimana.

Predpoklad, že genocída sa plánovala, by potvrdzoval aj fakt, že vraždenie sa začalo bezprostredne po tom, čo 6. apríla 1994 bolo zostrelené lietadlo s prezidentom Habyarimanom a prezidentom Burundi Cyprianom Ntaryamirom.

Habyarimana, ktorý sa zoči-voči neúnosnejšej radikalizácii pokúsil v auguste 1993 o podpísanie mierovej dohody s RPF, súhlasil, aby sa členmi armády aj novej vlády stali aj Tutsiovia a utečenci sa mohli do Rwandy vrátiť.

Na plnenie mierovej dohody mala dohliadať OSN. Ale nestalo sa tak. Vojna sa zmenila na genocídu.

Ticho okolo Rwandy

Emmanuel Macron len nedávno prelomil veľké mlčanie na tému genocídy, ktorá sa dosiaľ zvykla prezentovať len ako nepochopiteľná africká „exotika“. Uznal, že Francúzsko ako spojenec vtedajšej rwandskej vlády proti tutsijskému RPF, ako ani mierová misia OSN neurobili dosť.

Roku 2019 Francúzsko priznalo politickú zodpovednosť za vyústenie situácie v Rwande. Nie je to ľahké priznanie. Pretože rwandský postkoloniálny „etnický“ konflikt sa vonkoncom nekončí.

Vojna v Demokratickej republike Kongo, vlečúca sa od roku 1996, je do istej miery pokračovaním starej vojny v Rwande.

Čítajte aj Všetky boli hrdinky. Ako sa Slovenky stali prvými Amerikánkami

Keď po genocíde ohlásil Paul Kagame a RPF víťazstvo, do exilu – najmä do Konga – pre zmenu zamierili asi dva milióny Hutuov. Dnes sa Paulovi Kagamemu vyčíta, že využíva tradíciu spomienky na genocídu Tutsiov na ospravedlňovanie zásahov proti Hutuom, a to najmä v diaspóre.

V Kongu, kde sa dnes zrážajú domáce aj zahraničné armády veľkých mocností v boji o nerastné suroviny, genocída pokračuje podobne prehliadaná ako kedysi v Rwande.

Ríša mlčania – názov, ktorý som si požičala z dokumentárneho filmu Thierryho Michela z roku 2021, vystihuje nielen to, ako sa konflikt vyvinul, ale aj to, prečo sa stále nekončí.