Aby ľudia prežili, musia si stanoviť pravidlá a limity svojho konania vo vzťahu k prírode. V ústavách štátov musia deklarovať nielen práva človeka, ale najmä absolútnu nadradenosť práv prírody. Aj tieto myšlienky zazneli vo filme Válka se Zemí, ktorý nedávno uviedla Česká televízia.
O tom, že viac ako polstoročie ohrozujeme vlastnú existenciu, ničíme prírodu a sieť vzájomne prepojených ekosystémov, ktoré sú podmienkou fungovania života, sa dlho a bezvýsledne rokuje na konferenciách o životnom prostredí.
David Boyd, spravodajca OSN pre ľudské práva a životné prostredie, to zhrnul takto: „Evidentne niečo nie je v poriadku s našimi mozgami, ak nedokážeme pochopiť, aká vážna je situácia. Lebo ak nezachováme živú, zdravú planétu Zem, všetky ostatné ľudské práva zostanú len na papieri.“
Určité obmedzenie môže byť aj v tom, ako sa vyvinul ľudský mozog.
Človek dáva prednosť mýtom pred faktmi
Súčasným život ohrozujúcim mýtom je dominantný svetonázor, že pokrok znamená slobodu neobmedzeného vlastníctva, rast, expanziu, spotrebu a nadradenosť človeka nad prírodou. Pritom fakty už dávno potvrdili, že globalizovaná ekonomika trvalého rastu spôsobuje rozsiahlu deštrukciu ekosystémov. Zjednodušený pohľad sa ponúkal aj pri vysvetlení zmeny klímy: stačí zredukovať emisie CO2 a problém bude vyriešený. Johan Rockström, riaditeľ Potsdamského inštitútu štúdia vplyvu klímy, v nedávnej prednáške predložil vedeckú správu o „zdravotnom“ stave Zeme. Zdôraznil, že nejde len o CO2, ale najmä o biodiverzitu, ak sa má zachovať odolnosť Zeme proti tlaku človeka. „Planéta sa mení rýchlejšie, ako sme očakávali. Napriek tomu, že sme roky bili na poplach, teraz vidíme, v akej skutočnej situácii planéta je a my sme podcenili riziká… Musíme sa vrátiť do bezpečnej zóny fungovania biodiverzity, ako ju vytvorila príroda.“
Čítajte viac Počasie bude už len extrémnejšie, povodne nebezpečnejšie
Ľudstvo už spôsobilo prekročenie šiestich z deviatich planetárnych limitov pre udržanie života. „Sme na pokraji nezvratnej klimatickej katastrofy. Niet pochýb, že ide o globálny stav núdze. Veľká časť štruktúry života na Zemi je ohrozená. Vstúpili sme do kritickej a nepredvídateľnej novej fázy klimatickej krízy.“ S týmto varovaním v časopise Bioscience sa kolektív vedcov obrátil na politických a korporátnych lídrov.
Dlho trvalo, kým verejnosť začala chápať dosahy ľudskej činnosti na životné prostredie. Dnes si už 85 % obyvateľov Slovenska myslí, že zmenu klímy musíme riešiť (Institut 2050, Slovenská klíma 2023). Ale len malá časť je ochotná zmeniť svoj životný štýl, ak by to znamenalo stratu pohodlia alebo zvýšené náklady. A práve to je nevyhnutné.
Čoraz častejšie extrémne prejavy počasia sú dôsledkom deštruktívnych zásahov ľudí do fungovania planetárnych systémov – odlesňovanie, zmena využívania pôdy, stavba osídlení v rizikových územiach, emisie skleníkových plynov. Dva posledné hurikány v USA v priebehu mesiaca spôsobili škody za 100 miliárd dolárov. Škody po povodniach v Česku sa odhadujú na 100 miliárd Kč. Pri súčasnom trende do roku 2050 dosiahne globálny pokles HDP 18 %.
Globálne otepľovanie a zmena klímy sú len najviac pripomínané prejavy krízy ekosystémov, pričom sa ignorujú iné hrozivé trendy a širšie súvislosti. Tie menej viditeľné sú ešte nebezpečnejšie – pokles zásob pitnej vody, zamorenie ovzdušia, pokles biodiverzity, zníženie biologickej aktivity pôdy.
Zotrvačnosť duchovnej kultúry
V devastácii Zeme sa pokračuje najmä pre veľkú zotrvačnosť duchovnej kultúry. Tá spojila sily vedy a kapitálu v ekonomickom systéme voľného trhu a trvalého rastu, ktorý ignoruje tzv. externality, vedľajšie náklady, najmä ničenie životného prostredia. Na systéme profituje malá skupina ľudí, ktorá robí všetko pre jeho zachovanie vrátane propagandy o jeho nevyhnutnosti, ktorou manipulujú spoločnosť.
Sú to často ľudia s rôznymi formami psychickej poruchy osobnosti, sociopati, arogantní, bezohľadní, egocentrickí ľudia. Práve takí sa dokážu presadiť a ovládnuť tolerantnú, ústupčivú, zvyčajne pasívnu väčšinu. Obsadzujú vrcholové štátne a korporátne pozície, získavajú veľkú moc a presadzujú svoje osobné záujmy na úkor väčšiny. Vojvodcovia, ktorí vtiahnu milióny ľudí do vojen, vládcovia likvidujúci opozíciu, finančníci a podnikatelia bez empatie, ktorí osobný prospech nadradili nad spoločný záujem. Nadradenosť ľudských záujmov stála aj za vznikom prvého národného prírodného parku na svete v roku 1924. Lebo hlavným dôvodom nebolo zachovanie biodiverzity v divočine, ale zámer umožniť poľovníkom lepší zážitok, aby mohli dva týždne poľovať bez toho, že ich vyruší auto. A s touto pragmatickou iniciatívou prišiel zakladateľ ekologickej etiky a environmentálneho hnutia Aldo Leopold.
Významnú osvetovú úlohu zohrala v roku 1963 kniha Tichá jar. Autorka upozornila na riziká pesticídov, ktoré neničili len škodlivý hmyz, ale celú zložitú sieť života od pôdnych organizmov až po vtáky, ryby, stavovce. Trvalo veľa rokov, kým sa podarilo dosiahnuť ich zákaz. Koncerny obhajovali údajnú neškodnosť chemikálií, aby neprišli o zisky. Ustúpili nie pre ochranu prírody, ale len pod vplyvom dôkazov o poškodzovaní zdravia ľudí.
Čítajte viac Politológ Profant: Za povodne môžu bohatí
Každý boj za ochranu ekosystémov, ktorý potom nasledoval, od pesticídov, herbicídov, odlesňovanie cez olovo vo farbách a v benzíne až po fosílne palivá a plasty, ukázal, že politici horlivo bránia zisky podnikateľov, namiesto toho, aby bránili obyčajných ľudí, a najmä prírodu, ktorá vytvára podmienky pre život.
Svet mimo človeka sme úplne zničili
Aj iné iniciatívy obracali pozornosť len na parciálne problémy a skončili buď pri slovách, alebo ako emotívne filmy. David Attenborough, ikona prírodovedných filmov BBC, po desaťročiach prezentovania krás prírody smutne konštatoval: „Myslel som, že moje filmy vyvolajú u ľudí taký silný obdiv k prírode, že ju budú chrániť. My sme však svet mimo človeka úplne zničili.“
To neznižuje význam myšlienok, ktoré svetu dali uvedené osobnosti, len pripomína, že aj ony konali iba v rámci kultúrneho nastavenia doby – s vedomím nadradenosti človeka nad prírodou. To sa prejavuje aj v rodovej a sociálnej nerovnosti, rasovej nadradenosti, myšlienke vyvoleného národa a v iných oblastiach.
Foto: BRAK
Je súčasťou mýtu o stvorení sveta, podľa ktorého Boh zveril človeku vládu nad svetom. Príkladom iného prístupu bola štúdia Limity rastu (1972), ktorá varovala pred negatívnymi dosahmi trhovej ekonomiky na udržateľnosť života na Zemi. Vyvolala však zúrivé a odmietavé reakcie politikov. O štyridsať rokov neskôr, keď správnosť prognostických modelov už bola očividná, spoluautor štúdie D. Meadows konštatoval: „Vtedy ešte bolo teoreticky možné zlý trend spomaliť a dostať svet do rovnováhy. Teraz to už možné nie je.“
James Lovelock v roku 1979 hypotézou Gaia upozornil na komplexné systémové vzťahy v organizme Zeme. Ukázal, že „Zem nie je len planéta, ktorá krúži okolo Slnka a na svojom povrchu nesie živé systémy určené pre blaho ľudí. Je to veľký živý organizmus, kde všetko navzájom súvisí. A človek je len malá časť toho veľkého celku.“ Bol to jeden z najväčších objavov ľudstva, ale ubehlo veľa rokov, kým to veda uznala. Politika a ekonomika to dodnes ignorujú.
Pomôže filozofia?
Takže ani fakty nezmenili vývoj a drancovanie prírody sa ďalej zhoršovalo. Potvrdzuje to rast koncentrácie CO2 v atmosfére a s ním spojený rast HDP. Je evidentné, že niekde robíme fatálnu chybu pri hľadaní riešenia, ako zmeniť koristnícky prístup ľudí k prírode, ako zastaviť jej deštrukciu. Pomôcť by mohla filozofia, kráľovná vied, ktorá syntetizuje poznatky špecializovaných vied. Nie však špekulatívna filozofia, ale filozofia, o akej Marína Čarnogurská povedala: „Myslím, že seriózny filozof dnes už nemá čas na jalové filozofovanie, ale jeho povinnosťou sú účinné, praktické činy.“ Takou by mohla byť evolučná ontológia profesora Josefa Šmajsa. Objasňuje príčiny konfliktu medzi evolúciou prírody a evolúciou kultúry (civilizácie, technosféry, všetkého, čo vytvárajú ľudia). Skúma vznik, vyhrotenie a riešenie globálnej ekologickej, existenciálnej krízy.
Musíme sa vrátiť do bezpečnej zóny fungovania biodiverzity, ako ju vytvorila príroda.Johan Rockström, riaditeľ Potsdamského inštitútu štúdia vplyvu klímy
Evolučná ontológia rozlišuje dva principiálne odlišné procesy evolúcie. Jednak proces kozmickej aktivity, ktorý vytvoril pozemskú prírodu vrátane človeka. Druhým je proces sociokultúrnej aktivity ľudí na uspokojenie ich potrieb, ktorým vzniká hmotná a nehmotná kultúra. Hmotná kultúra, to sú budovy, továrne, stroje, infraštruktúra. Nehmotnú, duchovnú kultúru predstavujú myšlienky, názory, jazyk, inštitúcie, zákony.
Pre evolúciu oboch procesov je rozhodujúca ich vnútorná informácia, čosi ako stavebný plán, podľa ktorého vzniká nová realita.
Biosféra sa riadi prirodzenou informáciou a tá je nastavená na podporu života. Kultúrna informácia je nastavená odlišne – na využívanie zdrojov prírody.
Až na tejto hlbokej úrovni je možné odhaliť príčinu konfliktu kultúry s prírodou. Podobne uvažuje aj Y. N. Harari v najnovšej knihe Nexus: „Problém nie je v ľudskej prirodzenosti, ale v informáciách. Ak dobrí ľudia dostanú zlé informácie, urobia zlé rozhodnutia.“
Prirodzenú informáciu v neživej prírode predstavujú fyzikálne a chemické zákonitosti, v živej prírode biologické. Genetická informácia je zápisom vývoja živého systému a inštrukciou pre jeho reprodukciu a vývoj.
Čítajte viac SNS chce paralyzovať stráž prírody. Štvorkolkári sa tešia
Kultúrna, hlavne pojmová informácia má odlišný jazyk a štruktúru a je nezlučiteľná s prirodzenou informáciou. So svojou pojmovou informáciou sú ľudia odkázaní na to, čo príroda tvorila miliardy rokov. V podstate vykrádajú a transformujú prírodný svet a brutálnym spôsobom ničia usporiadanosť prírody.
Z prírody berieme viac, ako dokáže obnoviť
Biosféra, všetky živé organizmy na Zemi, vznikala miliardy rokov evolúcie prírody. Technosféru, teda všetky stavby, chrámy, továrne, autá, všetok betón, kovy, vytvorili ľudia z prírodných materiálov a zo zdrojov energie len za desaťtisíc rokov. A táto obrovská materiálna kultúra má dnes väčšiu hmotnosť ako celá biosféra. Doteraz vyrobené plasty vážia viac ako všetky suchozemské a morské živočíchy. Na elektromobil vážiaci dve tony sa musí vyťažiť a spracovať 225 ton surovín, pričom sa spotrebuje obrovské množstvo energie na pohon výrobných technológií.
Za milióny rokov sa na Zemi vytvorila úžasná – obrovská a zároveň krehká – rovnováha komplexu procesov. V nich sa tok energie zo Slnka transformuje a rozdeľuje do miliárd foriem života a procesov na jeho podporu. Na Zemi sa vďaka tomu stabilizovalo úzke pásmo, v ktorom je možný život – rozsah teplôt, plyny v atmosfére, chemické zloženie vody. Toto pásmo je teraz činnosťou ľudí narušené. Spoločným menovateľom evolúcie života na Zemi je energia a jej premeny do rôznych foriem. Aj ekonomická činnosť je premenou energie. Čim viac ľudia vyrábajú a konzumujú, tým viac energie je na to všetko potrebné. A na Zemi je len jeden hlavný zdroj energie – Slnko.
Človek teda vykráda z prírody energiu „zakonzervovanú“ pred miliónmi rokov, nad rámec jej „prídelu“ zo Slnka. Spotreba energie na bazálny metabolizmus organizmu človeka (na úrovni holého prežitia) je okolo troch gigajoulov za rok. Ľudia vždy mali snahu získať čo najviac energie s čo najmenším vynaložením tej vlastnej. Svoju obmedzenú silu dopĺňali silou dobytka, prácou otrokov, vynálezmi, inováciami a využívaním technických zariadení, až po dnešné supertechnológie.
Sám osebe by to nebol problém, ale premeny energie využívané ľuďmi sú veľmi neefektívne. Z prírody berú viac, ako dokáže obnoviť, a pritom vytvárajú obrovské množstvá odpadu. Ten zamoruje Zem, ničí ekosystémy, narúša stabilitu a rovnováhu planetárnych systémov.
Skromnosť
Podmienkou zmiernenia existenciálnych kríz (ekologickej, klimatickej, rozpadu biodiverzity, nedostatku pitnej vody atď.) je preto zníženie koncovej spotreby. Václav Smil v knihe Energy and Civilization uvádza: „Viacerým krajinám sa podarilo zabezpečiť primeranú stravu, dobrú zdravotnú starostlivosť, dĺžku života, nízku dojčenskú úmrtnosť, vzdelanie, kultúrne vyžitie a slušnú kvalitu života pri ročnej spotrebe energie len 50 až 80 GJ na obyvateľa. Nad touto úrovňou spotreby energie nie je badateľné zlepšenie základnej kvality života.“
S takou spotrebou sme na Slovensku existovali ešte pred 40–50 rokmi. Dnes je dvojnásobná. Spotreba energie do 80 GJ/obyvateľa/rok je tiež dlhodobo udržateľná, umožňuje regeneráciu ekosystémov Zeme. Ale ročná spotreba energie 277 alebo 360 GJ na obyvateľa v USA a Kanade (ešte viac v iných krajinách) je zbytočné plytvanie energiou a zdrojmi, na ktoré jedna planéta Zem nestačí. Prezident Bush na Summite Zeme v roku 1992 v Riu de Janeiro však odmietol znižovanie spotreby v USA: „O americkom spôsobe života nebudeme vyjednávať. Bodka.“
Znížiť konečnú materiálnu spotrebu znamená znížiť spotrebu energie. Je to jednoduchá matematika. Lebo ak len vymeníme zdroje energie – fosílne palivá za obnoviteľné zdroje, ako sa to stále prezentuje, a neznížime celkovú spotrebu energie, deštrukcia ekosystémov bude pokračovať. Pomocou tej neúnosne veľkej energie sa budú ďalej ťažiť suroviny a vyrábať produkty na „uspokojenie“ zbytočných potrieb konzumentov.
Jeden z paradoxov demokracie je, že pár obmedzených sociopatov vo vysokých rozhodovacích pozíciách má možnosť vydávať nariadenia, ktoré sú prospešné hlavne pre nich a ich priaznivcov, pričom múdri, empatickí a tvoriví ľudia strácajú čas a energiu v ustavičnom boji proti škodám, ktoré tí prví spôsobujú. Tento boj s veternými mlynmi sa musí skončiť. Stále viac ľudí spochybňuje deštruktívnu posadnutosť menšiny pri moci.
Chorá planéta nemôže podporovať zdravé živé tvory. Človek potrebuje čistý vzduch, čistú vodu, zdravé potraviny. Je hlúpe si myslieť, že sa môžeme odpojiť od prírody a pokračovať, akoby sme ju nepotrebovali. Nepresťahujeme sa na inú planétu, náš svet je tu a ak chceme prežiť, musíme sa riadiť zákonom života – buď sa prispôsobíme podmienkam života, alebo vyhynieme.
Musíme sa vzdať názoru, že môžeme robiť čokoľvek, že naše individuálne a profesionálne činy nemajú žiadne dôsledky pre svet ako celok. Musíme sa naučiť žiť z menej: z menej vecí, menej zbytočností, menej energie. A že sa to dá, potvrdzujú aj vyššie uvedené údaje.
Nevyhnutná zmena ústavy
Dnes dominantný antropocentrizmus, ktorý stavia človeka nad prírodu, musíme nahradiť ekocentrizmom, ktorý do centra nášho vesmíru stavia život. A pretože ľudia sú si toho ako jediní vedomí, máme aj morálnu povinnosť chrániť zázrak života na jedinej živej planéte v známom vesmíre. Ekocentrické myslenie nie je naivným prísľubom nového svetonázoru, nie je to nová ideológia ani náboženstvo. Odráža vnútornú potrebu zmeny, prehodnotenia toho, kto sme a aké je naše miesto na tejto planéte. Doterajšie snahy o riešenie ekologickej krízy nepriniesli zlepšenie. Boli nesystémové, orientovali sa len na symptómy, nie na príčiny.
Zmena klímy je len jednou časťou celkovej destabilizácie ekosféry, vzájomne prepojeného systému podpory života na Zemi. Rýchle transformačné kroky urobené po Parížskej dohode mohli stabilizovať planetárnu klímu počas jednej generácie. To sa nestalo. Teraz potrebujeme ešte masívnejšie kroky, ak máme zabrániť sérii spätných väzieb, v dôsledku ktorých stratíme možnosť ovplyvniť rozpad životného prostredia.
Dokument Válka se Zemí je vo svete prvým filmovým spracovaním filozofickej koncepcie zameranej na zásadnú zmenu duchovného nastavenia kultúry, rozhodujúceho faktora expanzie deštruktívnej technosféry. Film vysvetľuje, že individuálna uvedomelosť ani čiastočné riešenia nezabránia ničeniu ekosystémov. Potrebný je najvyšší zákon, ktorým ľudia ukončia nadradenosť človeka nad prírodou.
Najvyšším zákonom (nielen na Slovensku) je ústava. V nej bude nevyhnutné zakotviť nadradenosť prírody nad človekom. Iba na tomto právnom základe bude možné vytvoriť nový ekonomický systém, ktorý bude rešpektovať ekosystémy, od ktorých závisí náš život.
Lebo ináč, ako povedal klasik: „Bolo by smutné, keby jediné živé tvory schopné sebauvedomenia, jediný živočíšny druh, ktorý dokáže prežiariť vesmír skutkami lásky, humoru a súcitu, keby sa tento druh mal zahubiť vlastnou hlúposťou.“