V roku 1966 napísal sovietsky básnik a spisovateľ Ilja Erenburg, že Ladislav Novomeský si pokojne môže vydobyť miesto „najlepšieho európskeho básnika našich čias“. Prežil všetko, čo podľa neho mohol pripraviť osud človeku 20. storočia. Ale rozlúsknutie rébusu, či sa tak stane, napokon ešte len malo prísť. Vo vzduchu visel Damoklov meč, akým smerom sa napokon vyberie československý socializmus. Ladislava Novomeského napokon rozťal na dve polovice. Možno najväčší a najmenej docenený moderný slovenský básnik sa narodil pred 120. rokmi, 27. decembra 1904 v Budapešti.
„Treba upozorniť hneď v prvých vetách tejto prednášočky, že ďalšie vety pripravujú nehorázne sklamanie pre tých, ktorí očakávajú pragmatické vymodelovanie typu básnika v roku 1931; prednášku o tom, aký by mal byť básnik z nášho roka. Tých sklamaných bude asi toľko, koľko poslucháčov má táto prednáška.“
Keď Laco Novomeský písal tieto slová obhajoby básnictva, eseje Básnik 1931, už dávno tušil, že „dejiny často vyprázdňujú blbučkí vykladači života a umenia v šíkoch práve užitočných politických zriadení“, ktorým musel čeliť celý život a čelí im doteraz. Pre komunistov bol buržoázny nacionalista, dekadentný mestský salónny ľavičiar, bol kozmopolitný zradca slovenskej dediny aj nacionalista, bol – podľa jeho prekladateľa do angličtiny Johna Minahanea – svätcom sekulárneho Slovenska, „svätým za dedinou“, a pre dnešných vykladačov dejín najčastejšie ostáva len komunistickým politikom, ktorého nejednoznačný život a dielo Slovensko nedokáže uchopiť. A to z dobrej príčiny: radikálne odmietol „puritánsku chladnosť, filisterský národný šovinizmus“, do pragmatizmu nudného budovania priniesol ducha prekliatych básnikov, ktorí sa „zúfalo usilovali o to, aby poetické dielo korešpondovalo s tokom udalostí“. Ktorých dielo bolo nie preto veľké, že vznikalo vďaka spoločenskému zriadeniu, ale bolo veľké preto, lebo vždy vznikalo filisterskému poriadku navzdory.
Čítajte viac Prekliaty básnik Laco Novomeský
Melancholický komunista
S Iljom Erenburgom, jedným z najznámejších socialistických spisovateľov a novinárov, sa Ladislav Novomeský zblížil v dôsledku španielskej občianskej vojny (1936 – 1939). Erenburg pôsobil ako dopisovateľ pre ruské noviny počas prvej aj druhej svetovej vojny. V 30. rokoch bolo ťažiskom jeho reportáží pre noviny Izvestija Španielsko, kde sa po viacerých bratislavských literárnych stretnutiach znovu videl aj s Novomeským. Podľa Novomeského eseje „Medzi spisovateľmi v Španielsku“ sa Erenburg vypytoval na intelektuálny vývoj v Bratislave a Novomeský zas na to, „ako sa vodí Borisovi Pasternakovi“. Toto letmé pripomenutie len ilustruje, ako nesmierne tesne boli v medzivojnovom období prepojené politika a umenie, poézia a realita. Aj to, do akej miery bolo Slovensko priamo zapojené do európskeho a tým aj širšieho kultúrno-politického diania.
Foto: archív Pravdy
Málokto s takým umeleckým nadaním a senzitivitou, akú mal Laco Novemský, by si bol trúfal podujať sa naplno venovať obom – umeniu i politike. Českí poetisti sústredení okolo Jaroslava Seiferta politickému žitiu doby odolávali, pretože podľa nich sa politikou básnik ľahko zvrtne na propagandistu. Ľavicoví a komunistickí straníci, funkcionári a novinári sa s nastupujúcou hrozbou fašizmu čoraz väčšmi „báli metafory“ a dožadovali sa angažovaného, nesentimentálneho revolučného nasadenia. Aj Vladimír Majakovskij, najslávnejší básnik proletárskej revolúcie, v slávnej básni 150 000 000, napísal: „Dobijeme ťa, nečinná romantika sveta!“ Zdalo sa, že zo starého sveta treba odstrániť všetko – melanchóliu, romantiku, žobrákov, náboženské mystérium aj vieru. Ale aj nová doba potrebovala mýty. Zástupným náboženstvom sa stal všeľudský pokrok, reprezentovaný duchom elektriny, parou rušňov, dobíjaním vesmíru, masovým budovaním namiesto „salónnej dekadencie“.
Ale ideový futurizmus sa v básňach Majakovského obdivovateľa Novomeského sotvakde nájde. Básnicky bol bližšie Seifertovým pražským poetistom, ktorých bohom bol Apollinaire, moderný pokračovateľ dekadentných francúzskych básnikov – Charlesa Baudelaira, Arthura Rimbauda či Paula Verlaina. Guillaume Apollinaire, ktorý, pozorujúc v rozpuku modernosti na prahu prvej svetovej vojny „aeroplány“ nad rozplývajúcou sa romantikou zachádzajúceho sveta, vytrvalo zbieral franforce jeho pôvabov. Akoby práve ony mali dať vôňu novému a spravodlivejšiemu svetu, ktorý sa moderný človek rozhodol vybudovať bez ohľadu na minulosť; akoby pociťoval tú istú obavu, akú celkom v začiatkoch produktivistického veku vyslovil romantik Heinrich Heine svojmu revolučnému priateľovi Karlovi Marxovi: že v tom novom svete nového človeka neostane miesto pre krásu.
Bola to obava, pre ktorú Seifert ironizoval Majakovského futuristický pátos. Keď v apríli 1930 Majakovskij v Moskve „vlastnou rukou prestrelil svoje srdce“ lebo, ako zanechal v liste „nie je to spôsob, ale nemám iné východisko“, Laco Novomeský napísal „Jachtavú reč nad rakvou Vladimíra Majakovského“. Ak by bol Majakovskij zázrakom našiel nemožné východisko, aj Novomeský zrejme mohol ďalej veriť skĺbeniu politiky s krásou. Obavy z moderného sveta, na ktorého tvorbe sa aj on podieľal a chcel podieľať, boli definitívne. Pre Novomeského sa rok Majakovského smrti stal rokom, keď zomrela poézia.
Foto: SNK
Paradoxy krásy
Básnik a socialistický politik Novomeský potreboval hľadať svoj spôsob, ako uchovať krásu vo svete dusiacom sa progresom. Potreboval zvládnuť paradox svojho bytia a ako kovaný Stredoeurópan mal na to všetky temné aj žiarivé predpoklady. Pre neho paradox znamenal jednotu, protiklad bol zároveň súladom:
Viem, že i každý nový údel
musí sa s trpkým smiechom zniesť.
Za iným stolom, v inom bahne
píšem dnes nový manifest.
Život na chuti nič nestratil.
Víno má farbu starých dní,
ženy sú krásne, večne svieže,
len sám som zmenený.
Viem, že i každý nový údel
musí sa s trpkým smiechom zniesť.
Do vína vplakala mi slzu
lumpácka Budapešť.
Viem však, že veľké uzmierenie
nenájde tam, lež tu.
Nateraz žičte krvi mojej
melanchóliu Východu.
(Farby na palete, zbierka Nedeľa, 1927)
Pokojne si mohol byť vedomý skutočnosti, že sa vopred vystavuje osudu vydedenca odsúdeného na osamelosť a zatratenie, od ktorého horšie už môže byť len zabudnutie. Július Šefránek, v 50. rokoch vykonávateľ stalinských čistiek v literárnej vede, po vydaní Novomeského zbierky Svätý za dedinou, napísal: „Novomeského poézia nikdy nebola socialistická. V jeho zbierkach sa nenachádza jediný socialistický verš… Vyjadruje len smútok, biedu, samotu, porážku… Novomeský predstavuje nebezpečný príklad sklamania v osobnosti básnika; demoralizujúci príklad dualizmu, podľa ktorého môže byť básnik niečím iným v politike a niečím iným v poézii…“
Foto: PETER IVANOVIČ ŠUMOV
Lenže ako porozumieť politikovi, ak nedokážeme prijať boľavé protirečenia jeho intímnej umeleckej spovede? Ako porozumieť básnikovi, ak nechceme vidieť jeho život vášnivo zapálený pre spoločenskú zmenu? „Nečítam ho, žijem ho“, povedal Novomeský o svojom najmilovanejšom bratovi duše Sergejovi Jeseninovi. Geniálny vidiecky chlapec, nadchnutý pre revolúciu a progres, napokon pred nemilosrdným zánikom svojho – nedokonalého, ale svojho – sveta uteká podobne, ako Majakovskij; svet nesentimentálneho fanatizmu nedokáže zniesť. U Novomeského sa spája jeseninovská bolesť z pohľadu na zanikajúci vidiek so svetlou apollinairovskou poetikou – z pohľadu spoločenského diktátu dekadentnou a dualistickou. Včlenil ju do prakticky výsostne mestskej poézie – čo v slovenskej literatúre i spoločenskej percepcii opäť pôsobilo ako cudzorodý prvok:
… Potom som stromoradím kráčal dole k mestu,
šťastný, že zjavil sa mi zmysel tejto scény,
blažený z poézie,
ktorá nám odhaľuje skryté mená vecí,
tajomstvá javov,
podstatu sveta.
(Krásny deň, zo zbierky Svätý za dedinou, 1933)
Čítajte viac Básnici Pravdy. Novomeský, Kostra, Smrek, Žáry
Moderný Bellerofontes
Poznáme to veľmi dobre. Od zmien po novembri 1989 ostalo Novomeského meno vari najtypickejšou ukážkou neschopnosti našej spoločnosti doceniť ľudskú zložitosť človeka, ktorý sa napriek mnohým životným varovaniam odhodlal v labyrinte 20. storočia na nemožné: ostať politicky verný myšlienke vytvoriť moderný svet a zároveň sa nespreneveriť poetickej „nespokojnosti so všetkým doterajším a existujúcim“, pripisovanej len tým najindividuálnejším a najsilnejším ľudským duchom. V insitnom vnímaní súčasnosti ostáva Novomeský pre Slovensko „zlým politikom a dobrým básnikom“, pričom nebol jedno ani druhé.
Nevraviac o tom, že tento druh dualizmu udržiavajú najmä tí, ktorí od básnika (bez nutnosti spoznať ho) očakávajú, že bude svätou relikviou, nepoškvrnenou pannou nedotknutou realitou života, ktorý je v spoločenskom nasadení už sám osebe minútou narodenia politikum par excellence. Sotva bez nej môže vzniknúť poézia.
…svoje porážky od svojich víťazstiev ty sám nesmieš oddeliť.Boris Pasternak
Írsky básnik John Minahane o Novomeskom napísal, že bol „dôrazne európsky“. Nebol „dôrazne slovenský, no zároveň takým jasne bol“. Všadeprítomná dualita Novomeského bola iste príčina toho, na čo narážal Ilja Erenburg, keď v roku 1966 so zatajeným dychom hovoril o Novomeskom ako o najväčšom európskom básnikovi svojej doby. Ale politika to napokon nedovolila.
Dokumentárne zábery z augusta 1968 zachytávajú Ladislava Novomeského, ako zúfalo plače na ulici plnej okupačných tankov, keď ním tak úzkostlivo chránený kult krásy a poézie naposledy v jeho živote narazil na nemilosrdný nôž politickej reality. Obraz tragédie zlomeného človeka dramaticky podfarbujú trasúce sa ovisnuté plecia, chvejúce sa pery a vlasy rozstrapatené vetrom v agónii ustrnutej Štúrovej ulice. Jesenin a Majakovskij vyriešili nezmieriteľné dilemy svojho času dobrovoľnou smrťou, Apollinaira a mnohých po ňom zabila vojna. Novomeský sa ale rozhodol žiť. Po roku 1968 však napísal jedinú kompletnú báseň a v roku 1976 zlomený zomrel.
V dejinách sa periodicky opakujú pokusy oddeliť umeleckú pôsobivosť od života, poéziu od politiky aj krásu od nepeknej reality. Spoločenské angažovanie sa básnika sa potom javí ako automatická povinnosť prenášať s trvalou platnosťou dogmy do ustavične sa meniaceho labyrintu ľudského vnútra. Ale ak má poézia ostať poéziou a neskĺznuť do propagandy, ako sa má vzdať pochybnosti, ktorá automaticky prináša pocit smútku a paradoxu? Nezáleží na tom, či si Novomeský vždy uvedomoval, že všetko pochybností zbavené politické nadšenie by jeho verše uzatvorilo do klietky dobovo poplatnej ideologickej frazeológie; že by sa stal ich prvým utláčateľom. Iste si (spoločne s Immanuelom Kantom) dobre uvedomoval, že „umenie nie je krásne stvárnenie veci, je to krásne stvárnenie akejkoľvek veci“. A to sa podarilo naozaj len nemnohým. Každý, kto chce naozaj porozumieť európskemu svetu 20. storočia, by mal čítať poéziu. Pokojne môže začať Lacom Novomeským.